Behaviorálna veda má mnoho techník, ktorými možno „modifikovať
správanie“ – čiže meniť ho tak, ako chceme. Niektoré využívajú negatívnu, iné
pozitívnu motiváciu. Prvý raz ich pre praktické použitie u chovateľov
domácich maznáčikov (a u partnerov, rodičov, spolupracovníkov :D) formulovala
Karen Pryor vo svojej svetoznámej knihe „Svého psa nestřílejte“, pre kone ich
pripôsobila Alex Kurland v knihe „Clicker Trainig for Your Horse“ a asi
najpodrobnejšie sú popísané v knižke „Trénink je rozhovor“ od Františka
Šustu. Tu si ich iba stručne vymenujeme.
Predstavme si teda, že máme pred sebou zviera, ktoré sa správa
„problematicky“ – robí niečo, čo sa nám nepáči. U koňa to môže byť
hryzenie, kopanie, hrabanie nohou, utŕhanie sa z úväzu, vytrhávanie sa na
vodítku, kozlovanie pod sedlom... Tu sú teda jednotlivé možnosti, ktoré máme,
keď chceme toto správanie zmeniť:
1. Zastreliť zviera:
Nie doslova (aj keď nájdu sa aj takí
extrémisti), ale prenesene – buď ho predať, alebo mu mechanicky zabrániť
v neželanej činnosti. Napríklad ak kôň uteká z výbehu, dáme ho do 2 m
vysokej ohrady s elektrickým ohradníkom. Alebo krutejšie riešenie –
zavrieme ho do stajne. Každému je snáď jasné, že týmto zviera nič neučíme
a často to zahŕňa negatívne trestanie zvieraťa – berieme mu to, čo chce
(napr. tým, že ho izolujeme), niekedy ho vyslovene deprivujeme. Nie je to dobré
riešenie.
2. Potrestať zviera:
Z definície vieme, že potrestané správanie
sa vyskytuje stále menej a menej často (a menej intenzívne). Ak však
trestáte a trestáte a neželané správanie aj tak trvá, tak zjavne
netrestáte to dané správanie, ale niečo iné. Väčšinou trestáte zviera –
a ono robí problém ďalej, len sa vás začne navyše aj báť a vyhýbať sa
vám, prípadne sa uňho objaví obranná agresivita. Typickým príkladom je bitie
koňa, ktorý sa škľabí v boxe – vždy to vedie k jedinému – kôň okrem
škľabenia začne aj štípať zubami, prípadne dokonca robiť nájazdy na
okoloidúcich; zároveň sa naučí zručne uhýbať letiacim fackám. Aby bol trest
efektívny, musí trestať iba správanie – a to presne vo chvíli, kedy
prebieha – a zviera si ho nesmie spájať s ničím iným (teda ani
s vašou osobou – inak sa správanie vráti v momente, keď nie ste na
dohľad). Avšak vždy tu zostanú „vedľajšie účinky“ – nepríjemné pocity
u zvieraťa (stres, strach), vyhýbavosť a hlavne – zviera tým neučíte,
ako sa má správať. Naučí sa iba, čo nemá, nie to, čo má robiť (takže logicky
v tom mori možností sa ľahko stane, že si zase vyberie činnosť, ktorá sa
vám páčiť nebude). Často (a hlavne nepredvídane) trestané zvieratá sa nakoniec
tak začnú báť, že by zas mohli byť za niečo potrestané, že buď začnú preventívne
útočiť zakaždým, keď sa cítia čo i len trochu v ohrození, alebo
upadnú do úplnej pasivity a pre istotu v prítomnosti človeka už nerobia
vôbec nič, len aby náhodou neboli potrestané (naučená bezmocnosť). Netreba snáď
popisovať, v akom psychickom stave sa takéto zviera nachádza...
Na tomto mieste sa chcem zmieniť o použití
negatívneho trestu v tréningu – niekedy ho používame, aby sme zvieraťu
dali najavo, že to, čo robí, mu neprinesie odmenu. V trénerských kruhoch
sa tomu hovorí „least reinforcing
scenario“ (LRS) alebo „three-second pause“, čiže najmenej posilňujúci scenár alebo 3-sekundová pauza. Túto formu P–
použijeme vo chvíli, keď kôň vytrvalo ponúka nesprávnu odpoveď; keď sa príliš
rozruší, je v napätí; keď ani po niekoľkosekundovej šanci neskúša podať žiadnu
odpoveď (pozor, ak sa zjavne sústredí a snaží sa prísť na riešenie, len mu
to nejde, nikdy nepoužívame LRS! vtedy ho naopak povzbudíme a radšej
odklikneme aj slabší výkon a vrátime sa k nižšiemu kritériu, aby kôň
zažil úspech, až potom opäť pomaly tvarujeme lepší a lepší výkon). Prosím,
neudeľujte LRS s tým, že koňa chcete potrestať – z definície je to
síce P–, ale mali by sme ho používať iba ako informáciu pre koňa, nie ako
pomstu s pocitom zadosťučinenia („Tak ti treba, nič nedostaneš, keď neposlúchaš!“).
Ak sa kôň nesústredí alebo je v emočnej nepohode, je to naša chyba, takže
kým dávame trojsekundovú pauzu, mali by sme sa zamyslieť, prečo sa to deje
a ako to odbúrať – napr. často pomôže následne odmeniť pár ráz nulovú
variantu, vyškrabkať koňa alebo ho poslať do pohybu, aby sa vyventiloval
a potom skúsiť nejaké jednoduché správanie, ktoré nás zasa dostane do
dobrého tréningového dialógu a rytmu.
3. Negatívne posilniť zviera:
To je už vyšší level trestania – nielenže
pozitívne potrestáme neželané správanie, ale hlavne s trestaním prestaneme
presne vo chvíli, keď zviera prestane s tým správaním. Ak to urobíme
správne, nielenže klesne frekvencia výskytu neželaného správania, ale zároveň
stúpne frekvencia výskytu správania, ktoré zviera robilo vo chvíli, keď sme ho
prestali trestať. Napríklad ak kôň stále chodí s hlavou hore, vyviniem
oťažami nepríjemný tlak na jeho kútiky vždy, keď to robí – týmto pozitívne
trestám dvíhanie hlavy. Akonáhle však dá najavo, že chce hlavu natiahnuť
dopredu-dolu, oťaže povolím do jemného priľnutia a pasívne nasledujem jeho
pohyb, aby sa mohol natiahnuť – negatívne posilňujem naťahovanie hlavy dolu.
Pre koňa je to zo subjektívneho hľadiska o niečo menej nepríjemné, než len
prosté trestanie, pretože tu má určitú cestu von – to správanie, ktoré je
negatívne posilnené. Stále je to negatívna motivácia (s rizikom stresu,
strachu, obrany, pasivity), ale aspoň sa už kôň niečo učí – čo má robiť
namiesto toho, čo nám vadí.
4. Vyhasnutie – nechať správanie, aby samé
vymizlo:
Elegantné riešenie – z teórie učenia
predsa vieme, že správanie, ktoré nie je ničím posilňované, časom vyhasne.
Nezabúdajte však pozerať sa na túto definíciu aj z opačnej strany – ak sa
nejaké problematické správanie vyskytuje stále častejšie a intenzívnejšie,
niečo ho posilňuje! Keď si to uvedomíte, pomôže vám to v pátraní po
príčine trvania problému – musíte zistiť, čo správanie posilňuje – a toto
posilnenie odstrániť. Napríklad ak kôň kope do dverí boxu vždy predtým, ako
dostane kýbel s ovsom, jednoducho ovos (lebo to je to, čo kopanie
posilňuje) nebude dostávať do tej doby, než s tým prestane (teda kým
nezistí, že kopaním nezíska žiadne posilnenie). Rizikom tejto metódy je výbuch
pred vyhasnutím – vtedy môže dôjsť na veľký stres, aj na agresivitu
a niekto môže prísť k úrazu (najhorší príklad – násilné oddeľovanie
žriebäťa od matky alebo dvoch úzko naviazaných konských kamarátov – prosím,
nerobte to, kone sa môžu pri snahe dostať sa k sebe vážne zraniť, ujsť na
cestu a pod. a hlavne ich to nesmierne traumatizuje, často tak, že sa
potom u nich rozvinie separačná úzkostná porucha, ktorá môže trvať aj celý
život).
Problém s touto technikou tkvie aj
v tom, že niektoré správania sú tzv. samoposilňujúce
(„self-reinforcing“). Čiže pre zviera sú odmenou samy o sebe – typickým
príkladom sú stajňové stereotypy. Tie nevymiznú, keď si ich nebudete všímať,
preto vyžadujú iné riešenie.
5. Naučiť nekompatibilné správanie:
V behaviorálnej vede sa tomu hovorí
„differential reinforcement of incompatible behavior“ (DRI). Tu už môžeme konečne
využiť pozitívnu motiváciu. Napríklad ak kôň hrabe, naučíme ho stáť prednými
nohami na podložke – a posilňujeme len vtedy, keď na nej pevne stojí oboma
nohami. Keď dvíha nohu alebo ňou hrabe, nedostane nič. A samozrejme, keď
máte položené nohy na podložke, aby ste dostali odmenu, nemôžete hrabať. :D
Tieto dve činnosti sú vzájomne nekompatibilné. Tým pádom naučíte koňa správať
sa vhodne a zároveň necháte vyhasnúť nevhodné správanie (bez rizika
výbuchu z frustrácie, keďže kôň je spokojný, lebo dostáva odmenu za želané
správanie).
6. Dať správanie pod kontrolu signálom:
Ďalšia elegantná metóda – naučte zviera robiť
problematické správanie iba na signál – z teórie učenia predsa vieme, že
ak je správanie naozaj pod kontrolou signálom, prestane sa vyskytovať v neprítomnosti
signálu (pretože signál je rozlišujúcim podnetom – kedy sa oplatí správanie
predviesť, aby zaň prišlo posilnenie). Napríklad naučiť už spomínané hrabanie
iba na signál „Hrab!“. Potom tento signál dáte iba raz za čas, vo vhodnej
situácii, a primerane ho posilníte. Ak sa hrabanie vyskytne mimo signálu,
nesmie byť posilnené.
7. Natvarovať absenciu problému – posilňovať
všetko ostatné správanie:
Opäť technika, pri ktorej využívame pozitívne
posilňovanie. Učíme zviera nie to, ako sa správať nemá, ale ako sa správať má.
Dávame mu čo najviac možností potešiť nás (a aj seba – lebo dostane R+).
Napríklad koňa, ktorý sa škľabí v boxe, naučíme na signál ísť k
stacionárnemu targetu, ktorý má na opačnej strane než dvere a zotrvať pri
ňom, kým ho nakŕmime. Tiež ho môžeme naučiť tolerovať ľudí chodiacich okolo
a tváriť sa prívetivo, aby od nich dostal posilnenie... Toto je metóda,
ktorá je najvhodnejšia aj v medziľudských vzťahoch – skúste viac oceňovať
to, čo sa vám na druhých páči, čím vás potešia, než frflať na to, čo urobili
zle alebo čo neurobili. Uvidíte, že sa zrazu stanete obľúbenejším spoločníkom
a zároveň sa k vám ľudia začnú správať tak, ako sa vám to páči. ;-)
8. Zmeniť motiváciu zvieraťa:
Toto je metóda, ktorú používame obzvlášť na
samoposilňujúce správania. Musíme zistiť, čo toto správanie posilňuje
a prečo je toto posilnenie pre zviera také cenné. U koní sú to často
stereotypné boxové správania, ktorými kôň reaguje na nudu, hlad, samotu
a frustráciu – aby sme zmenili motiváciu koňa k týmto činnostiam, musíme
jeho potreby naplniť konštruktívnejším spôsobom – čiže poskytnúť mu podmienky,
ktoré sú v zhode s potrebami
jeho živočíšneho druhu (neustály voľný pohyb na veľkom priestore
v spoločnosti ostatných koní a s nonstop prístupom
k vláknitej potrave). Pri snahe o zbavenie sa jazdca je motiváciou
vždy a bez výnimky bolesť a/alebo strach – treba odstrániť bolesť
a strach a spomienky na ne, aby kôň prestal pociťovať nutnosť takto
sa správať, naopak vybudovať pozitívny vzťah k jazdeniu, aby sa naň kôň
tešil.
Použité zdroje a literatúra:
Wendt,
M. (2012). A Quiet Word with your Horse.
Richmond: Cadmos Publishing Limited
Karrasch,
S. (2012). You Can Train Your Horse To Do
Anything! On Target Clicker Training and Beyond. USA.
Kurland,
A. (2007). Clicker Training for Your
Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor,
K. (2011). Svého psa nestřílejte.
Praha: Práh.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.