Po
dlhej dobe je tu konečne nové kritické zhodnotenie. Už dávno som si naň brúsila
zuby – týka sa totiž dvoch pojmov, ktoré sú v konskom svete snáď najviac
zneužívané (možno okrem pojmu „prirodzené“, ale o tom zas inokedy)
a rada by som ich význam uviedla na správnu mieru. Možno to tak na prvý
pohľad nevyzerá, veď väčšina koniarov považuje „rešpekt a dôveru“ vo
vzťahu so svojim koňom za kľúčové – a tak by to malo byť, či nie?
Nuž,
po prečítaní tohto článku možno zmeníte názor. Pozrime sa teda najprv na ten
bájny rešpekt a potom na oslavovanú dôveru – čo skutočne znamenajú, čo si
pod nimi koniari väčšinou predstavujú, aká je realita a aký význam by vo
vzťahu ku koňom tieto pojmy mali mať, aby sme s nimi mali naozaj
plnohodnotné vzťahy založené na etickom prístupe.
„Rešpekt“
Nie
dávno po tom, čo mi pred pár rokmi skrsol v hlave nápad na tento článok,
vyšiel veľmi dobrý článok na tému „rešpektu“ na webe Fed Up Fred1 – budem z neho vychádzať a trošku
ho doplním.
Ako
prvé si treba uvedomiť, že slová ako „rešpekt“ či „dôvera“ zastupujú abstraktné pojmy. Nie je to niečo
hmatateľné, ako napr. „stolička“ alebo „koláč“. A v tom je ten
problém. Už pod pojmom „stolička“ si každý predstaví niečo iné – niekto tvrdú školskú, niekto plastovú
záhradnú a iný zas mäkkú čalúnenú... A to je pritom jednoduchá hmotná
vec! Ako sa potom líšia predstavy jednotlivých ľudí o abstraktných
pojmoch! A väčšina dokonca ani nemá v hlave jasnú, vedomú definíciu
takýchto pojmov. Keď sa ľudí opýtate, čo to znamená, keď povedia, že „kôň vás
musí rešpektovať“ (alebo v lepšom prípade „kôň a človek sa musia vzájomne
rešpektovať“), väčšinou nevedia jednoznačne, konkrétne odpovedať – nevedia
podať operacionálnu definíciu (teda čo sa musí diať, aby bola naplnená podstata
pojmu „rešpekt“). Zväčša odpovedia za použitia ešte nejasnejších abstraktných
pojmov, čím sa celá vec ešte viac zahmlí. A bohužiaľ, keď je niečo zložité
a nejasné, u niektorých ľudí to vzbudzuje dojem profesionality (i keď
opak je pravdou). Toto je spôsob operovania mnohých trénerov, ktorí používajú,
ehm, „prirodzené“ metódy (ktoré napokon vôbec nie sú také prirodzené, ako sa
môžete dočítať v tomto článku)
alebo sa skrývajú za nejaké vznešené duchovno. Nebudem tu rozoberať, nakoľko
vedome a zámerne to robia, no som presvedčená, že to nie je voči ich
klientom (konským ani ľudským) korektné.
Takže
my si to tu trochu „odhmlíme“ – pozrieme sa v prvom rade na objektívne slovníkové
definície pojmu „rešpekt“. Internetový slovník slovenského jazyka2
poskytuje bohužiaľ iba túto stručnú definíciu:
„Rešpekt = úcta, vážnosť (spojená niekedy až
so strachom, s bázňou): mať rešpekt pred niekým, pred niečím.“
Wikipedia3 však poskytuje
podrobnejší výklad:
„Respekt (ohled,
uznání, úcta) (z lat. respectus od respicere, ohlížet
se na něco) je vztah mezi lidmi, uznání
silných stránek osobnosti. Respekt předpokládá,
že člověk si nedovolí uškodit jinému člověku ani fyzicky, ani psychicky. Respekt
je důležitou součástí mravnosti. Ve
vědomí společnosti respekt vyžaduje
spravedlivost, rovnost práv, pozornost vůči zájmům a přesvědčením, svobodu.
Potlačení těchto kvalit porušuje respekt.
Respekt
je důležitý druh lidského postoje k jiným osobám, názorům i kulturám. Zahrnuje jisté dobrovolné sebeomezení a toleranci, ale ne proto, že by byl
vůči nim lhostejný, nýbrž proto, že si jich váží a uznává jejich cenu, i když s
jejich názory nebo postoji nemusí souhlasit. Na
druhé straně neznamená obavu, a už vůbec ne strach. V této podobě je podmínkou občanského soužití, zejména v
moderních kulturně smíšených společnostech. Proto patří v řadě zemí mezi cíle školní výchovy.
Postoj
podobný respektu hledá dnes lidská společnost také vůči přírodě, v níž už
nevidí jen zásobárnu surovin a místo k odkládání odpadů, nýbrž chápe, že její
život na přírodě závisí a musí tedy respektovat její možnosti a zákonitosti. Také vědecké poznávání přírody už dnes neslouží jen
k jejímu ovládání, ale také k odhalování těchto zákonitostí, k prevenci ekologických katastrof a k ideálu udržitelného rozvoje.“
Anglický
výklad tohto pojmu ide ešte trochu viac do hĺbky, vypožičiam si ho od Fed Up
Fred-a1:
„Ocenenie / uznanie, že iný jedinec existuje ako nezávislá bytosť.
„Ocenenie / uznanie, že iný jedinec existuje ako nezávislá bytosť.
Uznanie,
že je to cítiaca bytosť, schopná cítiť bolesť, strach, smútok
a zúfalstvo a prežívať radosť
a potešenie.
Branie ohľadu na jej priania a práva.
Hlboké obdivovanie tejto bytosti pre jej schopnosti,
vlastnosti či názory.“
Pekná
poučka NHS znie, že kôň a človek by sa mali vzájomne rešpektovať. To znie
dobre, keby to bol z oboch strán rešpekt podľa vyššie zmienených
definícií. No aká je realita?
Kôň,
ktorý podľa trénerov „má rešpekt“, v skutočnosti proste poslúcha, napĺňa túžbu človeka po absolútnej moci nad ním.
Vždy, všade, bez otázok, bez názoru, bez ohľadu na vlastné pocity – aj keď cíti
hlad, smäd, únavu, bolesť, smútok za konskými priateľmi a veľmi, veľmi
často strach. Niekomu to môže pripadať tvrdé, takto zraziť k zemi vznešené
ideály, ale je to tak. Totiž rozprávky o tom, že kôň „rešpektuje“ človeka
ako dominantného vodcu stáda, sú už dávno etológmi vyvrátené, tak to naozaj
nefunguje, nie je to možné (podrobne sa tým zaoberám v tomto článku). „Rešpekt“ koňa
k človeku nie je skutočný. Je to len dôsledok výcviku pomocou negatívneho
posilňovania (R–, čiže používania tlaku-uvoľnenia), prípadne pomocou trestov,
nič viac, nie je to o žiadnom „vzťahu“. Je to prosté donútenie
k absolútnej poslušnosti – to je dnešný ideál „rešpektu“ zo strany koňa.
Niekto si pod rešpektom predstavuje to, že kôň nesmie vstúpiť do osobného priestoru človeka. Tiež som kedysi tomuto mýtu verila. Dnes už však viem, že keď koňa naučím pozitívnou motiváciou správať sa v mojej prítomnosti bezpečne, môžeme úplne bez problémov stáť tesne vedľa seba a užívať si vzájomnú blízkosť. Žiadny fiktívny "rešpekt" nepotrebujeme.
A čo
človek, ktorý by vraj mal mať s koňom vzťah založený na vzájomnom rešpekte? Ten tiež definícii
tohto pojmu nedostáva. Naozaj neviem o nikom, kto vyžaduje rešpekt od koňa
a zároveň on rešpektuje jeho – jeho potreby, pocity, priania, individuálne
schopnosti, názory, obdivoval by ho takého, aký je. Ak používate vo výcviku
tlak, možno teraz pobúrene namietate, že VY takí nie ste! Hm, naozaj? Dávate
vášmu koňovi NAOZAJ na výber? Môže kedykoľvek odísť, keď na vás nemá náladu?
Trénujete s ním od začiatku na voľno vo veľkom výbehu, kde má potravu
a priateľov na blízku, takže má možnosť vybrať si príjemnejšiu činnosť?
Naozaj si vždy dáte tú námahu, že keď ihneď dokonale neposlúchne, dôkladne
najprv skontrolujete, či má splnené všetky potreby, či ho naozaj nič nebolí
a podrobíte neúprosnej kritike svoje postupy – namiesto prostého
okamžitého zvýšenia tlaku? Nenútite koňa učiť sa veci, na ktoré proste nemá
vrodené schopnosti, ktoré ho nebavia? Neuprednostňujete svoje ambície pred
prianiami koňa? Ak na všetky otázky odpovedáte áno, môžete s čistým svedomím
povedať, že vášho koňa rešpektujete. Ak nie... tak aspoň buďte k sebe
úprimní a uznajte, že vášho koňa nerešpektujete.
No
ale dosť bolo negativity, skúsme si teraz pre zmenu načrtnúť, ako by ten vzájomný rešpekt podľa definície mohol vyzerať. Začnime z našej, ľudskej strany. My sme
schopní abstraktného myslenia, a tak dokážeme realizovať to, čo sa píše
v definícii. Uznávať iné bytosti ako cítiace, mysliace a majúce právo
na napĺňanie vlastných potrieb a prianí a prejavovanie svojich
názorov. Áno, aj keď to nie sú ľudia. Môžeme si dobrovoľne ubrať
z vlastných potrieb (pohodlia napríklad) a uprednostniť potreby iných
(napríklad potrebu koňa žiť na veľkom voľnom priestore v nonstop kontakte
s inými koňmi a objemovou potravou stále k dispozícii). Môžeme
vedecky poznávať kone nielen s cieľom využiť ich pred svoje účely, ale predovšetkým
preto, aby sme ich pochopili a aby sa mali v našej opatere čo
najlepšie (etológia, komparatívna psychológia, teória učenia). A keď ich už potrebujeme niečo naučiť, tiež to môžeme robiť
eticky, podľa vedecky overených princípov, rešpektujúc ich názory, pocity,
potreby a želania (viď rubrika Tréning pozitívnou motiváciou).
S rešpektom by sme mali začať od seba - v prvom rade rešpektovať základné potreby koní - voľný pohyb, konskú spoločnosť a neustály prístup k objemovej potrave.
A môžu kone skutočne rešpektovať nás?
Takým spôsobom, ako naznačujú definície? S najväčšou
pravdepodobnosťou nie. Súčasný stav poznania kognitívnych schopností koní
totiž hovorí, že nie sú schopné tak pokročilého abstraktného myslenia, aby
chápali morálne koncepty, akým je aj pojem „rešpekt“ (doteraz najvyšší
preukázaný stupeň kognície u koní sa týka prostých konceptov ako
menej-viac, väčší-menší, tvrdý-mäkký, jednoduchej kategorizácie predmetov4).
Napokon, načo potrebujeme, aby nás kone rešpektovali? Aby sme mali pocit, že
ich absolútne ovládame. Aby sme sa nemuseli báť, že nám ublížia – predsa len,
sú to veľké, ťažké zvieratá so sklonom k panickým reakciám. Lenže, ak ste
si to doteraz nevšimli, tak my máme automaticky nad koňmi absolútnu kontrolu.
Ich prežitie, zdravie a pohoda sú len a len v našich rukách. Sú
nám vydané na milosť a nemilosť. Nemusíme si mastiť ego ešte aj tým, že
ich budeme „v mene rešpektu“ zastrašovať. Naučiť
koňa správať sa v našej prítomnosti tak, aby neohrozoval nás ani seba, sa
dá veľmi jednoducho aj bez použitia averzívnych podnetov (bez tlaku, bez
trestania – viď Tréning pozitívnou motiváciou). Nie je to nič ťažké, stačí trošku zapojiť ten náš veľký
užitočný ľudský mozog. ;-)
Takže
čo z toho plynie? Chcelo by to trošku viac rešpektu, či skôr úcty od nás
smerom ku koňom... A trošku menej vyžadovania nereálneho rešpektu koní
voči nám. A teraz sa pozrime na druhý kontroverzný pojem – dôveru.
„Dôvera“
Ďalší
bájny tvor mytológie konského sveta. Ako som vysvetlila už pri rešpekte, každý
si implicitne definuje tieto pojmy inak. Mnohokrát celkom nevedome. Takže keď
dvaja ľudia hovoria o dôvere, väčšinou má každý na mysli niečo iné (niekedy
len trochu iné, niekedy celkom iné). Takže aby bolo jasné, o čom sa
bavíme, zasa sa najprv pozrieme na objektívne definície tohto pojmu.
Slovník
slovenského jazyka5 nám opäť poskytuje len veľmi stručný popis:
„Dôvera
= viera, spoliehanie, dôverovanie: mať, nemať d-u k niekomu
(v niekoho), nadobudnúť d-u, stratiť d-u, mať d-u vo vlastné sily, sklamať d-u niekoho, s d-ou sa dívať do budúcnosti.“
Pozrime
sa teda ešte na podrobnejšiu definíciu na Wikipedii6:
„Dôvera alebo dôverovanie je viera či spoliehanie,
alebo presnejšie predpoklad, že vývoj (pri existencii alternatív konania) bude
mať kladný alebo očakávaný vývoj, prípadne očakávanie
od osoby alebo organizácie, že ich budúce konanie sa bude pohybovať v rámci
spoločných hodnôt alebo morálnych predstáv.“
Napokon ešte preklad z cambridgského výkladového slovníka7:
„Viera, že niekto je dobrý a čestný
a neublíži ti alebo že niečo je bezpečné a spoľahlivé.“
A teraz
sa pozrime na to, čo sa v skutočnosti deje medzi koňom a človekom,
keď človek hovorí, že „kôň mu dôveruje“. V drvivej väčšine prípadov to
značí opäť len to, že kôň poslúcha,
vždy a všade, aj keď sa bojí, aj keď nechce, aj keď nie sú naplnené jeho
potreby, aj keď pociťuje strach, hnev či smútok. Vo vedeckej terminológii –
sila averzívnych podnetov zo strany človeka preváži iné podnety (averzívne aj
apetitívne – čiže nepríjemné aj príjemné). Takže zasa sa vraciame k tomu,
že tá pomyselná dôvera koňa k človeku nie je ničím iným, než systematickým
používaním R– k absolútnemu podriadeniu koňa.
Môže sa zdať, že kôň mi dôveruje, keď "dobrovoľne" očucháva obávaný sprej. Ale to je lož! Je predsa na vodítku a nemôže ujsť, ani keby chcel!
A čo
človek, ktorý vraj „dôveruje“ svojmu
koňovi? Tiež sa vlastne len spolieha na
to, že kôň ho vždy a všade bez reptania poslúchne. Že záujmy človeka
budú mať vždy prednosť pred záujmami koňa, že kôň nedá najavo svoje potreby,
pocity, priania. Väčšina ľudí vôbec neverí, že kone sú vo svojej podstate dobré
a čestné a neublížia im, že sú bezpečné a spoľahlivé (ako to
hovorí definícia dôvery). Naopak, neustále zo všetkých strán len počúvam, ako
sa treba mať pred koňmi neustále na pozore a že ak čo len trochu poľavíme
vo vyžadovaní „rešpektu“, kone to skôr či neskôr zneužijú a zabijú nás
(alebo prinajmenšom zmrzačia). A tí istí ľudia jedným dychom potom básnia
o vzájomnej dôvere. Ehm, nemá tu niekto problémy s rozdvojenou
osobnosťou...?
Tak
a teraz sa skúsme, podobne ako sme to urobili s rešpektom, zamyslieť
nad tým, ako by sme mohli pozitívne naplniť definíciu dôvery vo vzťahu
s našimi koňmi? Najprv sa pozrime na to, ako by sme mohli začať naozaj
dôverovať my koňom. Začať naozaj, úprimne veriť, že sú vo svojej podstate dobré
a čestné a neublížia nám, že sú bezpečné a spoľahlivé. Vzdelávať
sa v oblasti konskej etológie, aby sme pochopili, aké kone naozaj sú – aby
sme sa neuchyľovali k antropomorfizácii (pripisovaniu ľudského baženia po
moci koňom, ktoré takýmto konceptom naozaj nerozumejú) – ale naopak, uvedomili
si, že sú to mierne zvieratá, ktoré vyhľadávajú predovšetkým afiliatívne
(priateľské) interakcie (Skipper, 2005). Namiesto trestania a potláčania
správania, ktoré nám prekáža a/alebo je nebezpečné, ich etickým, na vedeckých
dôkazoch založeným spôsobom naučiť správať sa bezpečne, pripravovať ich
systematicky na všetky možné situácie, ktoré môžu v ich živote nastať, aby
ich potom, ak to bude potrebné, zvládli bez stresu (od prostého držania nôh pri
strúhaní, cez bežné veterinárne ošetrovanie a prepravu, až po zvládanie
cestnej premávky a rôznych iných „strašiakov“). Zároveň je dôležité dať
koňovi možnosť bezpečným spôsobom prejaviť nesúhlas – aby sa nemusel uchýliť k nebezpečným
reakciám, aby sme ho vypočuli (viac zasa v rubrike Tréning pozitívnou motiváciou). Takto môžeme koňovi naozaj
dôverovať. Bez toho, aby sme ho obmedzovali a potláčali jeho slobody.
Čo tak začať veriť, že kone sú kontaktné, priateľské tvory, ktoré vyhľadávajú blízkosť, namiesto pripisovania ľudskej túžby po moci a násilí?
A ako
si získať skutočnú dôveru koňa? Ako zaistiť, aby nás vnímal – ak je toho
kognitívne schopný – ako vo svojej podstate dobrých a čestných, ktorí mu neublížia,
bezpečných a spoľahlivých? Ako aj v prípade rešpektu, kôň zrejme nemá
schopnosť chápať abstraktné pojmy ako „dobro“ či „čestnosť“, no rozhodne mu
mnoho hovorí potreba bezpečia, kontroly nad prostredím, jeho predvídateľnosť – a do prostredia patríme aj my. Takže aby nám kôň skutočne dôveroval, musíme sa
správať predvídateľne (v tej istej situácii vždy rovnako), neubližovať,
nespôsobovať koňovi negatívne emócie – stres, strach, paniku z odlúčenia,
neprimeranú frustráciu vedúcu k agresivite. Zaisťovať mu bezpečie, chrániť
ho. Nenútiť ho nasilu prekonávať strachové situácie, kým na to sám nie je
pripravený (keď ho donútime, nie je to vôbec o dôvere, ale proste o tom,
že strach z nás je väčší ako strach z daného objektu). Dôvera koňa k nám
sa buduje nejaký čas tým, že s nami získava pozitívne skúsenosti. Peknú
metaforu používa tréner F. Šusta (2014) – je to ako ukladanie peňazí na bankový
účet; keď koňovi spôsobíte niečo nepríjemné, „vyberáte“; ak nemáte uložených
dostatok pozitívnych skúseností, takéto výbery vás môžu ľahko dostať do mínusu
a kôň vám prestane dôverovať; ak máte uložené naozaj veľa, tak keď
zriedkakedy trošku vyberiete, nič sa nestane (napr. ak musíte koňa ošetriť, keď
sa ťažko zraní, bez ohľadu na jeho neochotu zrovna spolupracovať – ale aj tak
je dobré snažiť sa na takéto situácie čo najlepšie pripraviť bez používania
averzív). Ak nám kôň naozaj dôveruje,
prejaví sa to najjasnejšie v situáciách, keď mu predstavujeme nový, potenciálne
desivý objekt – dôverujúci kôň sa k nemu ochotne bude vo voľnosti
približovať po našom boku. Taktiež sa nechá v naliehavej situácii
pokojne, bez paniky ošetriť. Pretože je presvedčený, že vy by ste nedopustili,
aby mu niečo ublížilo. Dôležitá je však história skúseností, čo je za tým – ak ste
opakovane koňa nútili približovať sa k veciam, ktorých sa bojí a trestali
ho za neuposlúchnutie, tak samozrejme sa k nim bude „sám od seba“
približovať, aby sa vyhol korekcii – to ale nie je dôvera. Ak ste však
od samého začiatku pracovali vo voľnosti a nikdy koňa nenútili, keď sa
priblížiť nechcel, jeho ochota priblížiť sa k novému objektu má
jednoznačne veľkú výpovednú hodnotu o tom, nakoľko vám dôveruje.
Ak vám kôň skutočne dôveruje, priblíži sa k "desivému" objektu sám, z vlastnej vôle, pretože verí, že by ste ho nikdy nevystavili nebezpečenstvu.
Takže
čo z toho vyplýva? Ak chceme tvrdiť, že si s koňom vzájomne
dôverujeme, mali by sme začať od seba a prestať koňa považovať za zákernú
šelmu, ktorej ide iba o „dominanciu“ nad nami. A potom by sme mali
vybudovať dôveru koňa k nám cez množstvo pozitívnych, príjemných
skúseností s nami.
Záver
Ako
vidíte, slová sú mocné, ale činy definujú. Keď vás najbližšie bude niekto
oblbovať krásnymi vzletnými rečami o tom, aký má s koňom „hlboký
partnerský vzťah založený na vzájomnom rešpekte a dôvere“, nedajte sa. Chcite
ten „vzťah“ vidieť naživo, v reálnom každodennom živote, tréningu alebo na
súťaži. A ak namiesto skutočného rešpektu a naozajstnej dôvery vidíte
len nátlak, zastrašovanie a trestanie, rozmyslite si, či budete ešte veriť
tomu, čo taký človek hovorí. A ak je to tréner, či mu zveríte svojho koňa.
Pretože pretvárka a faloš by pri koňoch nemali mať miesto.
Použité zdroje a literatúra:
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. J. A. Allen:
London.
Šusta, F. (2014). Trénink je rozhovor. Praha: Plot.
Posledná revízia: 18.6.2017
Späť na Kritické
zhodnotenia