V tomto článku si
ešte prejdeme najčastejšie otázky a problémy spojené s tréningom
pozitívnou motiváciou. Vyvrátime si niektoré mýty, ktoré si ľudia s R+
spájajú a pozrieme sa na riešenia najčastejších zádrhelov, ktoré pri
pozitívke môžu nastať.
Čo ak... môj kôň začne hrýzť, keď ho budem kŕmiť z ruky?
Váš kôň sa naučí len to,
za čo ho budete odmeňovať. Ak ho budete odmeňovať za to, že hryzie, tak áno,
naučí sa hrýzť. Na vine však nebude tá úbohá mrkva, ale vy. Tréning pozitívnou
motiváciou NIE JE bezhlavé pamlskovanie! Prvé, čo koňa učíme, sú tzv. „manners“,
čiže slušné spôsoby – ako si má pýtať prácu, ako sa má správať počas tréningu,
ako má čakať na odmenu, ako si ju má brať, ako sa má správať po skončení
tréningu. Sú to tie „najnudnejšie“ a zároveň najdôležitejšie veci, čo koňa
v pozitívnom tréningu učíme. Vďaka tomu nás kone nežerú za živa, ale
spôsobne čakajú na dovolenie, aj keď im držíme lákavé jablko tesne pred nosom.
Čo ak... ma začne môj kôň brať ako podriadeného jedinca, keď ho
budem kŕmiť z ruky?
Veda (konkrétne konská
etológia) aj zdravý rozum hovoria jasne – kone vždy vedia, že ľudia sú odlišný
živočíšny druh; dominancia/submisivita sa vzťahuje iba na dva jedince (obvykle
rovnakého druhu) v konkrétnej konkurenčnej situácii (t.z. pri súboji
o zdroj – priestor, jedlo, vodu, partnera na párenie; my sme však odlišné
druhy a nesúperíme ani o jedno, preto nemožno uvažovať o tom, že by
kôň človeka mohol vnímať ako dominantného či submisívneho); akékoľvek kŕmenie
koňa človekom je neprirodzené, bez ohľadu na to, či je to seno na vidlách, ovos
v kýbli, alebo mrkva z ruky. Tým pádom je absolútne bezpredmetné
uvažovať o tejto otázke. Jediné, čo je potrebné pre zachovanie
bezpečnosti, je naučiť koňa tzv. „manners“ (viď vyššie) – kôň totiž robí iba
to, čo sa naučil a rovnako vás môže ušliapať pre plátok lucerky ako pre
kocku cukru – ak ho naučíte, že to funguje.
Čo ak... si nezískam rešpekt môjho koňa, keď budem používať iba
pozitívnu motiváciu?
Otázka podobná tej
predošlej, čiže odpoveď viď vyššie. Okrem toho treba dodať, že kone nemajú také
abstraktné myslenie ako ľudia, čiže nehmotný koncept „rešpektu“ či „úcty“
nepoznajú. To, čo ľudia mylne u koní vykladajú ako „rešpekt
k človeku“ je iba laická antropomorfizácia. Z hľadiska teórie učenia
je to jednoducho správanie naučené skrz operantné podmieňovanie negatívnym
posilňovaním (teda vytrvalým používaním tlaku-uvoľnenia pri učení).
A často sú bohužiaľ sprievodnými javmi takéhoto správania strach, stres,
pasivita, v ďalšom stupni depresia a napokon naučená bezmocnosť
(pozn. – to, že nepoznáte ich symptómy, ešte neznamená, že váš kôň nimi
netrpí). To sú veľmi negatívne kognitívne-emocionálne stavy. U zvierat
trénovaných pozitívnou motiváciou sa však nevyskytujú – takže v tomto
zmysle ani „nerešpektujú“ človeka. Sú však naučené správať sa tak, aby boli za
všetkých okolností maximálne bezpečné pre seba aj svoje okolie. A presne
to potrebujeme – bezpečnosť – na rozdiel od akéhosi fiktívneho „rešpektu“,
ktorý potrebuje iba ľudské ego.
Čo ak... bude kôň pri pozitívke pracovať iba pre žrádlo? Chcem,
aby môj pracoval pre mňa.
Bude. A čo má byť?
Ok, nie je to celkom tak, ale aj keby – prečo by vám to prekážalo? Z akého
dôvodu máte pocit takej dôležitosti, že chcete, aby to zviera dýchalo iba pre
vás? Kôň vám NIČ nedlží. Veď vy ste sa rozhodli, že ho chcete, to vy ste jeho večným
dlžníkom! Chceli ste ho? Tak v tom prípade zaňho zodpovedáte, musíte
rešpektovať jeho 5 základných slobôd a dávať mu maximum, aby mal čo najlepší
život! A ak chcete, aby s vami spolupracoval, je jasné, že by
z toho niečo mal mať. Ani vy nechodíte do práce zadarmo. ALE! Na druhej
strane to, že dostávate výplatu, vôbec nutne neznamená, že vás práca samotná
nebaví. Niektorých ľudí ich práca baví – a výplata je len prispievajúcim
faktorom (a pre pár šťastných dokonca úplne nepodstatným). S koňmi to nie
je až také odlišné. Spočiatku samozrejme vonkajšia odmena (žrádlo, škrabkanie,
hra...) budú pre ne to hlavné, prečo sa snažia. Časom ich však môže začať baviť
samotná aktivita (vysvetlenie tkvie v neurofyziológii a neurochémii
učenia) – u každého koňa to samozrejme budú iné aktivity, v inom
množstve a trvaní, atď.. Ale pozitívne posilňovanie a vnútorná
motivácia sa rozhodne nevylučujú (čo sa však nedá povedať o negatívnom
posilňovaní).
Čo ak... kôň nevníma žrádlo ako odmenu? Môže ho dlhodobo
motivovať? Napokon, tráva mu neutečie, nemusí si ju uloviť...
Táto otázka si priamo
protirečí s predošlými. Prijímanie potravy je jednou zo základných
biologických potrieb koňa, a teda prirodzene patrí medzi tzv. „primárne
reinforcery“ (posilovače, odmeny). Napokon, ak by koňa potrava nemotivovala,
nepokúšal by sa získať ju „zadarmo“ – teda vynucovaním (a už vieme, že tomu
ľahko zabránime tým, že od samého začiatku dôsledne trváme na dodržiavaní
slušných spôsobov). Tráva síce neutečie, no po zime strávenej iba na sene dokáže
byť skutočne lákavá; podobne je to aj u koní, ktoré z dietetických
dôvodov nesmú byť na pastve neobmedzene – vtedy jej atraktivita dokáže prekonať
aj mrkvu, ovos a niekedy dokonca aj spoločnosť konských kamarátov.
A ak aj koňa tráva veľmi „neberie“, tak menej bežné dobroty ho väčšinou
zaujmú – ovocie, zelenina, lucerka, obilniny (pozor na zdravie!). Vždy je to
však kôň, kto rozhoduje, čo je preňho v danom momente pozitívnym
posilnením – teda odmenou. Niekedy je to žrádlo (a nie vždy ten istý druh žrádla),
niekedy je to spoločnosť koní, škrabkanie, niekedy však aj hra alebo ďalší
tréning! Musíme len odhaliť, čo v danej chvíli koňa motivuje najlepšie
a správne to použiť. Samozrejme súčasťou dobrého tréningu pozitívnou
motiváciou je čo najskorší prechod na nepravidelný režim odmeňovania
a postupné získavanie vnútornej motivácie u koňa. Pozor však,
nezamieňajte si to s tým, že kôň začne pracovať „pre vás“! Nie! To
absolútne nechceme! Chceme, aby pracoval PRE SEBA – pre svoj dobrý pocit – spočiatku
z mrkvičky, trávičky, poškrabkania, neskôr z cvikov samotných.
Čo ak... pri sebe nebudem mať odmeny? Poslúchne ma kôň?
Ak dobre porozumiete
metodike tréningu pozitívnou motiváciou, tak určite poslúchne – samozrejme
základným predpokladom je, že žiadate dobre naučené správanie, ktoré je 100%ne
pod signálom a dávno ste pri ňom prešli na nepravidelný režim odmeňovania
a keď už odmeňujete, tak väčšinou škrabkaním alebo sekundárnymi
reinforcermi (pochvalou, obľúbeným cvikom), iba výnimočne žrádlom – napr. keď
sa cvik extra dobre vydarí, keď ho kôň vykonáva v dobrej emocionálnej
pohode, atď.. Keď však učíte celkom nový cvik, je väčšinou efektívnejšie
používať primárne reinforcery (žrádlo máva pre kone najväčšiu hodnotu, potom
väčšinou nasleduje v rebríčku atraktivity škrabkanie na obľúbených
miestach, pre niektoré kone je primárnou odmenou aj hra – naháňačka,
s loptou...). Každopádne jedným zo znakov správne pozitívne trénovaného
koňa je to, že pri dobre naučených cvikoch tréner kŕmi iba zriedka (až po
dlhšej reťazi cvikov).
Čo ak... je odmeňovanie žrádlom úplatok? Skúšal som koňa lákať
na žrádlo a nefungovalo to.
Samozrejme, že to
nefungovalo. Lákanie (luring) celkovo veľmi nefunguje a ani to nepatrí
medzi metódy učenia, ktoré by tréning
pozitívnou motiváciou využíval. Úplatky sú vec zradná, tak
v ľudskom, ako aj vo zvieracom svete. Keďže veľkosť odmeny je vopred
jasná, zviera sa podľa toho rozhoduje, či mu splnenie našej požiadavky za to
stojí, alebo ani nie. Tiež veľmi rýchlo pochopí, že ak zaváha, môže zo situácie
„vytĺcť“ viac... a viac... a viac... a napokon dostane všetko –
a neurobí možno vôbec nič! Ďalším negatívom lákania je to, že ak má zviera
silný drive na žrádlo, tak sa tak veľmi sústredí na to žrádlo, že absolútne
nevníma, čo robí. Nič ho teda neučíme – bez neustáleho navádzania žrádlom nám
cvik nezopakuje, lebo ho proste neovláda. A posledným negatívom lákania je
to, že ľudia ho robia nespravodlivo, a preto to zviera často vzdá – lákame
koňa do prepravníka na mrkvičku a keď spraví krok, namiesto toho, aby mrkvu
dostal, my ňou uhneme... krok... a zas uhneme... a po chvíli to koňa
prestane baviť. Na druhej strane pri pravej pozitívnej motivácii najprv
nechávame zviera niečo urobiť a potom dostane odmenu – možno! Prvok
náhody, ktorú predstavuje nepravidelný režim odmeňovania (plus dávame rôzne
odmeny, v rôznom množstve), je pre zviera práve to najatraktívnejšie na
celej „hre“. Takže úplatky a lákanie určite nie – to nie je pravý tréning
pozitívnou motiváciou.
Čo ak... bude trvať učenie pozitívnou motiváciou príliš dlho?
Bude trvať tak dlho, ako
je treba (a tak dlho, ako dobre ho robíte). Tréneri používajúci pozitívnu
motiváciu nie sú showmani. Ich špecialitou rozhodne nie je obsadnúť dvojročného
koňa za pol hodiny či naložiť predtým traumatizovaného koňa za 10 minút do
vozíka (niežeby to nedokázali, ale niečo také by nikdy neurobili – prostriedky
nesvätia účel, ani naopak). V tréningu pozitívnou motiváciou sa vyhýbame
stresu, ako sa len dá a kontrolu nad situáciou má preto v rukách (či skôr
kopytách) hlavne zviera. Pre nás „pozitívkarov“ je cesta cieľov, čiže najviac
nám záleží na tom, AKO cviky učíme, nie na tom, ako rýchlo. Čo z toho, keď
to zvládneme za 5 minút, ale kôň si z tréningu odnesie aj stres, strach,
nervozitu? Nabudúce to budeme musieť pracne odbúravať. Preto sú R+ lekcie
radšej krátke, ale časté (tým, že postupujeme po maličkých krokoch, ktoré
odmeňujeme, nikdy nehrozí, že by sme koňa naučili vyhnúť sa dokončeniu úlohy).
Zviera má naučené správanie, ktorým môže dať najavo, že má dosť (STOP signál) a tiež
správanie, ktorým dá najavo, že už zas môže a chce pokračovať (ŠTART
signál). Pracujeme tiež s latentným učením – využívame poznatok
z neurovied, že počas REM fázy spánku sa upevňujú pamäťové stopy (ráno je
múdrejšie večera). Záleží tiež na tom, či učíme vec, ktorá vyžaduje postupné
prispôsobenie a zosilnenie pohybovej sústavy alebo nie – ak áno, učenie
musí byť pomalé a dlhodobé, pre zachovanie zdravia. Jednoduché pohyby
a čisto kognitívne úlohy však kone často zvládnu v priebehu pár
minút, ba až sekúnd. Takže ani v núdzových situáciách nemusí dlho trvať,
kým sa kôň naučí napr. nechať si pichnúť injekciu – stačí namiesto jedného
hodinového vystresovaného trápenia urobiť päť pokojných, príjemných
pätminútových lekcií (s 5minútovými pauzami medzi) a úloha je
v konečnom dôsledku splnená rýchlejšie a hlavne príjemnejšie (a bez
ďalších zdravotných rizík spôsobených stresom). Tiež platí, že pozitívne
trénovaný kôň získava časom tzv. metakognitívne schopnosti, teda „učí sa učiť
sa“ a vďaka tomu chápe nové cviky stále rýchlejšie. A hlavne si
naučené pamätá veľmi, veľmi dlho, dokonca aj po 10 rokoch bez precvičovania.
Čo ak... je pozitívka fajn len na cirkusové kúsky? Dajú sa
s ňou vôbec naučiť aj seriózne cviky? Dá sa s ňou kôň prijazdiť? Na
súťaže?
Samozrejme. Je to
metodika učenia, nie návod na konkrétne cviky. Ak pochopíte princípy, dokážete
s ich pomocou koňa naučiť čokoľvek. Dôležité však je, aby ste vždy mali
jasnú predstavu, čo, ako a v akej postupnosti chcete koňa naučiť
(naučte sa byť kreatívni!). Samozrejme teda je možné naučiť koňa s pomocou
pozitívnej motivácie reagovať aj na klasické jazdecké pomôcky (holeň, sed,
oťaže – rozdiel je však v spôsobe učenia, koňa neučíte uhýbať tlaku holení
a oťaží, ale pomôcky pridávate až po tom, čo sa kôň naučí požadované
správanie; napr. naučíte koňa vykročiť za targetom, časom pridáte signál –
jemné priloženie oboch holení – a target odbúrate). Akonáhle kôň ovláda
reakcie na elementárne pomôcky, môžete ich už kombinovať a učiť všetky cviky,
ktoré potrebujete, ako v klasickom výcviku. Nezabúdajte však, že pri výcviku
koňa zo zeme aj pod sedlom je nutné mať široké znalosti o anatómii,
fyziológii a ich vývoji u koňa – a rešpektovať ich, aby ste
koňovi neprivodili akútne či chronické poškodenie pohybového aparátu (kôň sa nezrodil
pre jazdenie, preto sa musí naučiť pod jazdcom pohybovať tak, aby mu vydržalo
zdravie). Pozitívna motivácia pomáha aj olympijským reprezentantom, tak prečo
by ste si s jej využitím nemohli doma prijazdiť svojho Pejka? ;-) (Ak to
nejde, chyba bude zrejme vo vás, nie v metodike – alebo koňa niečo bolí,
nesedí sedlo... Hľadajte príčiny, skôr než hodíte flintu do žita.)
Čo ak... je pozitívka rovnako efektívna ako výcvik
tlakom-uvoľnením? Keď vidím výkony pozitívne a negatívne trénovaných koní,
nevidím rozdiel.
Čo sa týka samotného
výkonu v danej disciplíne, rozdiel skutočne nemusí byť znateľný. Oboma
spôsobmi sa dá vycvičiť veľmi poslušný, presne reagujúci kôň. Rozdiel je však
v emočnom a motivačnom stave koňa – ten spozná každé trochu etologicky
vytrénované oko (symptómy distresu, strachu, upokojujúce signály, symptómy
konskej depresie, naučenej bezmocnosti...). Negatívne trénovaný kôň je iba
poslušný, a to je všetko. Inak je pasívny (v tom horšom prípade dáva
aj najavo strach z určitých podnetov, ako sú ostrohy, bič, zubadlo,
vodítko... alebo dokonca generalizovanú úzkosť, čo je strach bez zjavnej
príčiny). Poddáva sa absolútne všetkým požiadavkám jazdca bez jediného
protestu, bez ohľadu na neprirodzenosť či náročnosť, aj po veľmi dlhú dobu. Aj
keď má možnosť uniknúť z bolesti či nepohodlia, nevyužije ju. Na druhej
strane kôň pozitívne trénovaný je aktívny, tvorivý a ak dostane možnosť, sám
ponúka riešenia nových úloh. Signály sú preňho dovolením vykonať cvik, nie
povinnosťou. Pri práci je pokojný, zároveň však nadšený. Má dovolené prejaviť
nesúhlas a skončiť prácu, ak sú požiadavky naňho prehnané, a to od
samého začiatku tréningu. A hlavný je samozrejme rozdiel
v subjektívnom prežívaní – z neuropsychológie totiž vieme, že pri
negatívnom posilňovaní sa v mozgu deje niečo úplne iné než pri pozitívnom
posilňovaní – to prvé je vnímané ako úľava (návrat z nepríjemného stavu do
neutrálneho), to druhé ako odmena (prechod z neutrálneho stavu do príjemnejšieho). K tomu snáď niet čo
viac dodať.
Čo ak... sa pozitívka hodí len pre iné zvieratá, ale pre kone
nie?
Žeby? Žeby naozaj
fungovala pre veľryby, tigre, aligátory, skunky, lemury, žirafy, slony, levy,
psy, mačky, králiky, potkany, zlaté rybky, pustovnícke kraby, kravy, prasatá,
papagáje... ale zrovna na tie kone nie? Naozaj si myslíme, že tých pár tisícok
rokov, čo sú domestikované, niečo zmenilo v zákonitostiach učenia, ktoré
u nich platia po milióny rokov evolúcie? V skutočnosti je to len
výhovorka, ospravedlňovanie vlastnej nevedomosti a/alebo neschopnosti. Tisíce
ľudí na svete už dokázali, že pozitívna motivácia je vhodná aj na trénovanie
koní. Ten váš nebude výnimkou. Samozrejme však vždy musíte rešpektovať
zvláštnosti daného živočíšneho druhu, konkrétneho jedinca, jeho dedičných
predispozícii, osobnej histórie a aktuálneho stavu. Konkrétne u koní
treba dobre poznať behaviorálne prejavy ich emočného stavu – strachu (upokojujúce
signály, preskokové správanie, stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF
reakcia), hry a radosti, starostlivosti, hnevu, smútku – a tiež čo
ich spúšťa, udržiava, rozpúšťa – a podľa toho s nimi vhodne pracovať
(snažíme sa pritom hlavne predchádzať negatívnym javom, nie ich riešiť, keď už
je neskoro). Nevyhnutnou súčasťou teoretickej prípravy pri záujme
o pozitívny tréning je teda aj štúdium etológie a porovnávacej psychológie,
neurovied – a to všeobecne, aj so zameraním na kone.
Čo ak... je pozitívka len módny výstrelok? Metódy používajúce
tlak-uvoľnenie sú osvedčené už celé stáročia.
Pozitívna metodika je
výsledkom dlhoročného seriózneho vedeckého bádania (cca 80 rokov a nové
poznatky stále pribúdajú závratnou rýchlosťou). Vedecké poznávanie má oproti
nevedeckému určité výhody, napr. objektívnosť, opakovateľnosť, zobecniteľnosť.
Jeho funkciou je popisovať, vysvetľovať a predvídať javy. Nevedecké metódy
(ako v otázke spomínaná metóda tradície) tieto výhody nemajú. Niekedy
fungujú, niekedy nie a nikto poriadne nevie prečo – preto sa na ne
následne viažu tony mýtov a legiend (jeden príklad za všetky – „keď sa kôň
olizuje, dáva najavo, že sa podriaďuje a premýšľa“ – etológia však
systematickým skúmaním preukázala, že je to v skutočnosti tzv.
„upokojujúci signál“, ktorým kôň dáva najavo, že je v distrese
a snaží sa tým upokojiť seba aj útočníka; ďalšou funkciou môže byť snaha
o vylúčenie nadbytočných stresových hormónov z organizmu po prežitom
strese). Takže tréning pozitívnou motiváciou je dôsledkom vývoja ľudského
spôsobu poznávania sveta. Dúfajme, že tento vývoj bude naďalej postupovať
a nie vracať sa späť k poverám a báchorkám.
Čo ak... tréning pozitívnou motiváciou degraduje vzťah koňa
a človeka? Nevznikne tým z koňa iba dokonale naprogramovaný stroj?
Ako definujete „dobrý
vzťah“ človeka s koňom, ako sa podľa vás taký vzťah buduje? Ak naháňaním
v kruhovke, mávaním vodítkom a vlajočkou, neustálym odháňaním koňa
z vašej osobnej zóny a pod., tak taký „vzťah“ veru pozitívny tréning
nebuduje. Viď vyššie – nepotrebujeme žiaden fiktívny „rešpekt“ a „dominantné
postavenie“ – to nie je vzťah, to je iba prejav strachu z koní (keď sú
naozaj koňmi) či nezrelej túžby ľudského ega po moci. Ak vás zaujíma
nefalšované medzidruhové priateľstvo – napr. také, aké dokáže zdieľať
s koňom ovečka, mačka, pes... tak aj v tom prípade vás asi sklamem –
priateľstvo sa totiž nedá „natrénovať“. Treba si ho zaslúžiť. A to
najlepšie prostým spoločným trávením času – pozrite sa, ako sa tvoria
vnútrodruhové aj medzidruhové priateľstvá (u ľudí aj u zvierat), nie je to
zas také komplikované – zjednodušene sa dá povedať, že stačia 3 veci – niečo
spolu robiť (príjemné pre oboch), niekam spolu chodiť a tráviť spolu čas
ničnerobením (dolce farniente). Spoločné príjemné zážitky (ktorých súčasťou
môže byť aj tréning – musí byť však pre koňa skutočne SUBJEKTÍVNE príjemný)
prispievajú k budovaniu priateľstva. Nie sú však jeho hlavnou súčasťou.
K druhej časti otázky – ak je niečo, čo DOBRÁ pozitívka nedokáže, tak to
je vytvorenie nemysliacej mašiny (zato tréneri využívajúci primárne negatívne
posilňovanie sú v tom preborníci). Naopak, podporuje u zvierat
prejavovanie aktívnej snahy, samostatnosť, schopnosť riešiť nové problémy,
ponúkať nové alternatívy, vylepšenia, ukázať, čo ich najviac baví a čo im
najlepšie ide (teda tvorivosť) – samozrejme v medziach bezpečnosti (teda
zároveň ich učíme, kedy je táto expresivita žiadúca a kedy nie). Pri
tréningu nikdy nezabúdame na to hlavné – aby sme sa pritom my aj kôň cítili
dobre, aby sme si spoločný čas užívali a mali z neho radosť.
Čo ak... pozitívkari zbytočne toľko kritizujú výcvikové metódy
používajúce negatívnu motiváciu? Nemá snáď každý právo na vlastný názor? Veď
každá metóda sa dá robiť dobre aj zle...
Pokúsim sa odpovedať bez
emočného zainteresovania (vopred sa ospravedlňujem, ak zlyhám). V prvom
rade zdôrazňujem, že v starostlivosti o zvieratá NÁZORY NIKDY NEMAJÚ
MAŤ ŽIADNE MIESTO, nie tam, kde už existujú dobre vedecky overené fakty
(podobne ako so zákonmi, nevedomosť neospravedlňuje). Názory sú príčinou
väčšiny problémov domestikovaných zvierat – a preto toľko kritizujem
používanie primárne negatívnej motivácie v tréningu zvierat – pretože
spôsobujú zvieratám množstvo problémov, tak fyzických, ako aj psychických.
Metódy založené na R–, teda negatívnom posilňovaní, resp. ľudovo na „tlaku
a uvoľnení“ (a väčšinou zároveň používajúce menej či viac hojne aj P+
a P–, teda tresty), väčšinou operujú iba s týmito „názormi“, teda
s tzv. heuristikami. Heuristiky sú myšlienkové skratky, ktoré vznikajú na
základe obmedzenej, subjektívnej ľudskej skúsenosti. Často sú užitočné, ale
veľmi často bývajú aj chybné. Vznikajú z okamžitej praktickej potreby –
svojou nevedeckou povahou neumožňujú objektívne poznávať javy (popisovať,
vysvetľovať a predikovať ich). Vysvetlenia, ktoré poskytujú, nie sú objektívne
overiteľné, viažu sa k autoritám, ktoré sú ich autormi a bývajú
nekongruentné (viď typické antropomorfizujúce výklady „prirodzeného“ sociálneho
správania koní, neprimerane zdôrazňujúce agresivitu a nabádajúce
k napodobňovaniu tohto chorobného modelu, ktorý v skutočnosti
vychádza skôr z pozorovaní frustrovaných domácich koní – longitudinálne
etologické skúmania skutočne voľne žijúcich koní tieto názory vyvrátili;
nesúlad medzi dianím v kruhovke a komentárom – kôň
v extrémnom distrese vs. chlácholivé rozprávanie o „nenásilí,
harmonickom vzťahu založenom na rešpekte, dôvere a partnerstve“). A často
sa k nim viaže mnoho nepochopiteľných výnimiek – napr. „dominantných“
koní, ktoré treba lomiť v kruhovke nie polhodinu-hodinu, ako je bežné, ale
týždeň, kým „uznajú človeka za vodcu stáda“... Čo sa týka názoru, že tak R+,
ako aj R– sa dá robiť dobre aj zle, môžem povedať len toľko, že výskumy hovoria
jasne v prospech R+ a ja osobne som „dobre“ robené R– ešte nemala
možnosť vidieť (a to u žiadneho živočíšneho druhu). Bez ohľadu na renomé
trénera som vždy videla u trénovaných koní prejavy ako distres, strach,
frustrácia, depresia a často u „pokročilých“ koní aj naučená bezmocnosť.
Jediný, o kom viem, že robí veľmi jemne s tlakom a zároveň
s pozitívnou motiváciou, je Gabby Harris. Zatiaľ som však osobne ani na
videu nevidela „dobrý“ R– tréning, ktorý by sa etickosťou a kognitívne-emočným
stavom koňa vyrovnal „dobrému“ R+ tréningu. A napokon, trénerom pozitívnej
motivácie nejde o ich „pravdu“ (napokon, nejde o ich subjektívne názory,
ale o objektívne, opakovane potvrdené fakty) – ide im v prvom rade
o etický prístup k zvieraťu, o jeho maximálne možné welfare.
Mnohí z nich práve z tohto dôvodu prešli od tréningu s negatívnou
motiváciou k pozitívnej (nie som výnimkou). Pevne verím, že aj súčasným
zástancom R– tréningu ide hlavne o dobro ich zverencov – a práve
z toho dôvodu by nemali zatvárať oči pred novými poznatkami. Život je
neustály vývoj, tak prosím predčasne mentálne neumrite. Verím tomu, že za pár
rokov či desaťročí iste bude ešte niečo omnoho lepšie než „pozitívka“.
A kone budú rady. ;-)
Čo ak... nechcem používať target a kliker? Je to zbytočne
drahé a pripadám si s tým smiešne.
Nemusíte. Sú to len
pomôcky, zaobídete sa aj bez nich – ak dobre pochopíte metodiku, vystačíte si
aj s vlastným telom. Target a kliker sa však rokmi osvedčili ako
veľmi efektívne „katalyzátory“ tréningu
– targeting (teda nasledovanie predmetu) môže poslúžiť na vytvorenie veľkého
množstva cvikov (potom sa nahradí ľubovoľným signálom) a tým, že
s ním má kôň zväčša najdlhšiu pozitívnu históriu, sa preňho stáva „emočnou
oázou“ – dokáže ho upokojiť a skoncentrovať jeho pozornosť aj v stresovej
situácii; kliker je zas veľmi dobrý „označovač“, pretože jeho zvuk je rýchly,
jasný, jedinečný a vždy rovnaký. Používanie ruky ako targetu sa
nedoporučuje, kým kôň nemá 100%ne zvládnuté manners (z bezpečnostných dôvodov –
aby ste sa náhodou nemuseli uchýliť k trestu), ale neskôr sa zíde, najmä
keď potrebujete mať voľné ruky. Používanie slova namiesto klikru prináša do
tréningu isté nepresnosti (oneskorenia, nevedomé použitie, nerozpoznanie koňom
– premenlivosť hlasu), no dá sa použiť na označovanie už dobre naučených
cvikov, kde istý šum už nie je na príťaž. Čo sa týka finančných nákladov, kliker
sa dá kúpiť za 1-4 eurá, target si vyrobíte doma úplne z hocičoho,
fantázii sa medze nekladú (plastová fľaša, penový valec na plávanie alebo
tenisák nastoknutý na bičíku, vareška, gumové kladivo, mucholapka, dopravný
terčík, frisbee na tyčke...). A že to pôsobí smiešne? No a? Veď tréning má
byť zábava pre všetkých zúčastnených, tak nech sa pobavia aj diváci! ;-)
Čo ak... by stačila len odmena? Načo aj kliker? Pripadá mi to
zbytočne komplikované.
Ak dokážete pri učení
nových cvikov podať koňovi pozitívnu spätnú väzbu vždy na zlomok sekundy presne
aj bez klikru – tak ho naozaj nepotrebujete. Nie je to žiaden módny doplnok,
ani ťahač peňazí z ľudí (ako by aj mohol, keď stojí tak 2 eurá
a vydrží pár rokov). Je to proste efektívna tréningová pomôcka. Zaobídete
sa aj bez neho, ale zbytočne si tým do tréningu prinášate nepresnosti (viď
predošlá otázka). Ak vám vyslovene pri niektorých cvičeniach (napr. pri
jazdení) zavadzia, nahraďte ho najlepšie hlasitým klikaním jazykom – a
u dobre naučených cvikov na občasné posilnenie postačí aj slovo (vždy to
isté, tým istým tónom). Každopádne nejaký „bridge“ potrebovať budete – odmena
sa totiž koňovi pri väčšine cvikov jednoducho nedá doručiť presne vo chvíli,
keď vykonáva želané správanie. Fyzicky to nie je možné. A práveže bez
tejto časovej presnosti sa tréning vie parádne skomplikovať – kôň si totiž
vytvára klasickým podmieňovaním asociáciu medzi dvoma udalosťami, ktoré
nasledujú max. 3 sekundy po sebe (plus musia byť splnené aj ďalšie podmienky),
najlepšie si však spojí udalosti nasledujúce absolútne bezprostredne po sebe.
A tak sa ľahko stane, že chcete koníka odmeniť za krásne preskočenie
prekážky, ale on si myslí, že ho odmeňujete za to, ako ihneď po preskočení
prekážky krásne zastaví (o možných sedlo-katapultačných dôsledkoch pre jazdca,
nevedomého si zákonitostí učenia, sa snáď netreba rozširovať). :D Tak vzniká
tzv. „poverčivé správanie“ – naším zlým načasovaním spôsobíme, že kôň uverí, že
musí robiť niečo trochu iné, než sme ho chceli pôvodne naučiť, niečo si k tomu
pridá. Preto potrebujeme tzv. „bridge“ (premostenie), ktorý spojí vybrané
správanie s odmenou, ktorá príde neskôr. Je to len poslíček, správa – „to
bolo ono, máš hotovo, dostaneš odmenu“. Ale je to veľmi presný poslíček
a vďaka nemu sa vy aj náš kôň vyhnete zbytočnej frustrácii a značne
si uľahčíte a urýchlite učebný proces. Takže nie, kliker nie je
komplikácia, je to uľahčenie.
Čo ak... sa koňovi nechce trénovať?
Niekedy sa stane, že kôň
o tréning pozitívnou motiváciou nemá záujem. Je to skôr nezvyčajné, ale
môže sa to stať. Býva to hlavne u starších, dlhodobo R– trénovaných koní,
ktoré už majú s ľuďmi a tréningom vytvorenú tak silnú negatívnu
emočnú históriu, že je veľmi ťažké ich presvedčiť, že odteraz to bude už naozaj
úplne dobrovoľné, že to bude zábava, prebudiť v nich opäť hravosť... Od
týchto koní jednoducho nemôžeme očakávať, že len tak hodia celé tie roky viac
či menej zlých (alebo proste iba nie vyslovene dobrých) skúseností za hlavu.
Potrvá im nejaký čas, kým nám opäť začnú dôverovať. Kým sa opäť „zapnú“
a začnú byť aktívne (keďže R– tréning naopak vyžaduje od koňa pasívnu
rolu), vyhľadávať našu prítomnosť a ochotne sa zapájať do tréningového
dialógu. Predstavte si to ako misky váh (alebo bankový účet) – doteraz ste vy
alebo predošlí majitelia dlho ukladali závažia len na jednu, „negatívnu“ misku
(vyberali ste z účtu) – keď chcete váhy prevážiť na stranu „pozitívnej“
misky (dostať sa na účte do plusu), musíte na ňu teraz poukladať obrovské
množstvo malinkých závažíčok (ukladať na účet dobré emócie). A to chce
jednoducho čas, trpezlivosť a konzistentnosť. Nezradiť už koňa. Už ho viac
nenútiť. Nechávať mu slobodu rozhodovania. Mnoho koní je touto náhlou slobodou
akoby „prevalcovaných“, zháčia sa a boja sa ju využiť. Niektoré kone
naďalej zostávajú pasívne, niektoré naopak prejdú do ofenzívy – akoby sa báli,
že táto „akcia“ potrvá len krátko a snažia sa z nej vyťažiť maximum –
sú prechodne premotivované, nezvládajú frustráciu, môžu ísť až do náznakov
agresivity, následne opäť prichádza fáza pasivity a nedôvery. Kôň nejaký
čas osciluje na týchto vlnách, ako sa vyrovnáva s celkom novou životnou
perspektívou (u ľudí to nebýva až tak odlišné, keď sa vyrovnávajú s veľkou
zmenou). Dôležité je netrestať ho za to, ani P+ (nekričať, nezaháňať sa, keď
spočiatku nezvláda manners, nezvláda žiadnu frustráciu – radšej preventívne
pracovať cez bariéru), ani P– (neukončovať tréning, keď odíde). Samozrejme, čo
najviac sa snažíme predchádzať neúspechom (nastavujeme situáciu tak, aby bol
kôň čo najviac úspešný) – prenechávame prvý krok koňovi, on začína lekciu tým,
že o nás prejaví záujem a ten odmeníme (spočiatku stačí pohľad naším smerom,
neskôr otočenie hlavy, krku, krok, dva, až celkom príde; ak už začne byť neskôr
naopak premotivovaný, dáme privolanie pod signál a odmeníme len keď príde
na tento signál). Robíme krátke, ľahké lekcie s množstvom posilnení, často
ich opakujeme. Spočiatku pracujeme iba na úplne nových cvikoch, ktoré kôň nikdy
predtým nerobil, nemá s nimi žiadne predošlé negatívne skúsenosti (môžu to
byť úplne blbostičky len pre zábavu) – kôň sa na nich bez väčšej námahy naučí,
ako pozitívka funguje, nemusí pritom prekonávať žiadnu emočnú záťaž
z minulosti, naučí sa opäť premýšľať, riešiť problémy, ponúkať riešenia
(naučí sa učiť sa), naučí sa užívať si spoločne s človekom strávený čas.
Až keď si ho takto získame, môžeme postupne občas medzi tieto ľahké zábavné
cviky pridať učenie tých, ktoré sú obtiažnejšie, ktoré predtým kôň už možno
ovládal cez R–. Začíname tými, ktoré sa zdajú byť bezproblémové – ale pri
slobode, ktorú dáva R+, sa často ukáže, že vôbec také bezproblémové vlastne nie
sú. Kôň sa pri nich mnohokrát cíti zle,
ale v R– tréningu to nedá najavo, lebo vie, že to nesmie, resp. že to bude
ignorované. No pri R+ počúvame koňa, reagujeme kladne na jeho signály,
rešpektujeme konečne my jeho – a on začne „rozprávať“. V tomto bode
vyplávajú na povrch často roky potláčané negatívne emócie (akási katarzia), čo
niektorí ľudia vnímajú negatívne („pozitívka mi pokazila predtým poslušného
koňa!“), no v skutočnosti je to skvelé, kôň bol psychicky vzkriesený
a konečne zasa začína komunikovať! Treba iba zachovať bezpečnosť (ak
treba, vraciame sa dočasne k tréningu v chránenom kontakte) a
postupovať pomaličky – systematická desenzitivizácia, protipodmieňovanie,
dopĺňať pozitívnym posilňovaním – targeting, tvarovanie – a nezabúdať na
to, že kôň musí poznať odpovede na otázky ŠTART, STOP, bezpečné miesto
a prečo. Postupne sa kôň upokojí, lebo zistí, že už viac nemusí na vás
„kričať“, že počúvate aj jeho najmenšie signály. Zistí, že má situáciu pod
kontrolou, nestane sa nič, k čomu nedá súhlas. To mu dodá motiváciu
pokračovať a prekonávať svoju nepríjemnú minulosť. Samozrejme nemôžeme
neustále pracovať iba na preúčaní starých vecí nanovo cez R+, to je veľmi
psychicky náročné, kôň by nám časom zasa začal odchádzať. Musíme to citlivo
prekladať tými prvými naučenými zábavnými činnosťami, aby kôň mohol aj vypnúť
a proste si užívať zábavu. To udrží jeho motiváciu. A nezabudnite
venovať sa aj ostatným zložkám priateľstva s koňom – ak si ho teda chcete
vybudovať – často len tak pri koňovi seďte, keď sa pasie, neskôr ho berte na
prechádzky na ruke, pri ktorých ho necháte pásť, schladiť sa v potoku,
pojesť nejaké to popadané ovocie... Proste mu ukážte, že život s ľuďmi je
krásny. ;-)
Iná situácia je, keď
nevieme s koňom tréning pozitívnou motiváciou vôbec začať, lebo sa zdá, že
ho vôbec nič nemotivuje. Nechce sa dať pohladiť, pred človekom uhýba, uteká,
z ruky si nič nezoberie, nepozná pamlsky, hrať sa tiež nechce... Na
pohľad stratený prípad, no nemusí to tak
byť. Kde sa nedá uplatniť R+, začneme veľmi jemným R–, aby sme sa ku koňovi
vôbec dostali – prídeme do takej vzdialenosti, v ktorej od nás ešte
neodchádza, postojíme a ustúpime ďalej. Nabudúce pristúpime o krok
bližšie, postojíme, odídeme. Tým posilňujeme zostrvanie koňa na mieste, kým my
sa k nemu približujeme. Postupne sa takto dostaneme až k nemu
a môžeme mu na zem / do kýbla hodiť niečo dobré (ak nič iné nepozná, tak
trávu, seno). Medzičasom je fajn zvykať ho na prikrmovanie rôznymi vecami
a sledovať, čo mu najviac chutí, čo si prvé vyberá – to potom môžeme začať
používať ako odmeny. Postupne prejdeme na kŕmenie z naberačky
a nakoniec skúsime aj ruku. Keď si už spokojne berie z ruky, je to
v suchu, začneme s bridgom, manners, targeting a ideme. Celý
tento úvod môžeme robiť pokojne cez ohradu, ak to koňovi dodá odvahu. Neskôr
samozrejme pomaličky prejdeme aj do priameho kontaktu. Cez žrádlo potom môžeme
napodmieňovať aj dotyky a škrabkanie aspoň ako sekundárne posilnenie. A
keď kôň zistí, že je to vlastne celkom fajn, začne si užívať škrabkanie samo
o sebe a máme ďalší dobrý reinforcer. Všetko sa dá, len treba zapnúť
mozog a vymyslieť, ako na to (a pri bojácnom koňovi mať more trpezlivosti,
stokrát vám to potom vráti) – veď viete, kto chce, hľadá spôsoby, kto nie,
hľadá dôvody. ;-)
Potom ešte môže nastať
iná situácia, a to, že predtým už stabilne dobre motivovaný kôň zrazu
začne strácať motiváciu. Môže to byť tým, že máte odmeny, ktoré nechce, až
príliš málo posilňujete, robíte pridlhé, nudné alebo naopak príliš náročné
lekcie, nie je v nich rovnováha medzi cvikmi vyžadujúcimi aktivitu a upokojujúcimi
cvikmi... A tiež ste ho to mohli proste naučiť – ak párkrát odíde
a vy ho privoláte a odmeníte, naučí sa naschvál odchádzať, aby bol
privolaný a odmenený. V prvom rade sa snažte vzniku takéhoto bludného
kruhu predísť. Už keď kôň odíde raz, rýchlo rozmýšľajte, čo sa stalo, či ste
neprehliadli jeho komunikačné signály, že už nemôže, nebola lekcia moc náročná,
zle zostavená postupnosť cvikov, atď...? A niečo zmeňte. Ak odíde znova,
radšej lekciu prerušte, dajte si pauzu, dobre si premyslite, prečo sa to mohlo
stať a čo s tým. Keď sa vrátite na ďalšiu lekciu, urobte ju veľmi
krátku, jednoduchú, s množstvom ľahko získaných posilnení a včas ju
príjemne ukončite, vôbec nerobte na tých cvikoch, čo predtým. Opakujte takéto
príjemné minilekcie viackrát a až potom skúste znova tie cviky, pri
ktorých sa objavili problémy, ale robte ich kratšie, často ich prekladajte tými
ľahučkými obľúbenými a včas lekciu ukončite, celý čas si dobre všímajte
signály koňa, aby vám neušlo, keď komunikuje, že už nechce toto ďalej robiť.
Uistite sa tiež, že naozaj vie dať ŠTART, STOP signál, má svoje bezpečné
miesto, má dostatočnú motiváciu (dosť odmeňujete, dosť atraktívnymi odmenami,
ktoré kôň naozaj v danom momente chce). Ak sa vám už nebodaj stane, že vám
vznikne stereotyp odchádzanie koňa od tréningu, dajte si na nejaký čas od
trénovania úplne pauzu, len sa s koňom paste a dajte si potom reset,
pár tréningov úplne od nuly, len manners, základný targeting, nejaká tá hra. Až
keď sa spoľahlivo obnoví motivácia koňa k spolupráci, postupne zaveďte
späť aj „serióznejšiu“ prácu, ale stále ju prekladajte zábavou
a nenechajte sa vlastnými ambíciami zviesť k ignorovaniu koňa, aby sa
vám situácia s nedostatkom motivácie nezopakovala.
Čo ak... sa koňovi chce trénovať až príliš?
To je celkom opačný
prípad ako pri predošlom probléme, no oba sa môžu vyskytnúť u toho istého
koňa. Ale zvyčajne je toto problém práve opačnej skupiny koní, než ten
predošlý. Týka sa totiž predovšetkým koní odchovaných od začiatku len na
pozitívke. Keď s ľuďmi nikdy nezažili nič zlé, majú ich zvyčajne veľmi
rady, tešia sa na ich prítomnosť aj na tréning. To je samozrejme úžasné
a je to sen každého milovníka koní, aby s ním bol jeho kôň rád, no na
druhej strane, všetkého veľa škodí. Aj tu musia byť hranice – kôň sa nesmie
stať na nás a na tréningu závislý, to nie je zdravé. Nemal by sa správať
ako pojašené šteniatko, ale ako kôň, ktorý je najspokojnejší predsa len medzi
ostatnými koňmi. Nerozumejte mi zle, áno, kôň má vedieť odísť od ostatných koní
a byť spokojný aj keď je len s nami. Ale nemal by nás pred koňmi
uprednostňovať do takej miery, že s nimi nechce byť a keď mu odídeme
z dohľadu, erdží za nami, pobieha popri ohrade, nežerie, atď.. Preto
si treba dať od začiatku tréningu pozitívnou motiváciou naozaj dobrý pozor na
emócie, ktoré u koňa posilňujeme – má to byť pohoda, uvoľnenie. Nie
prílišné vzrušenie a premotivovanosť. U takýchto koní pracujeme
spočiatku zásadne v chránenom kontakte, pretože by sme mohli inak mať
problém s odchodom z výbehu (nechceli by nás pustiť). Lekcie začíname
zásadne iba my a iba vo chvíli, keď je kôň v kľude a nesnaží sa
nás všemožne prilákať. Robíme ich krátke, pokojné, často odmeňujeme nulovku,
veľa vyškrabkávame, používame tie najnudnejšie odmeny a dávame ich veľké
hrste, aby kôň dlho žul (to upokojuje). Precvičujeme často správania, ktoré
samé o sebe upokojujú – napr. hlavu dole; no každý kôň je iný a čo
jedného upokojuje, druhého naopak znervózňuje (napr. pohyb), musíte si preto
spoznať svojho koňa, čo jemu najlepšie vyhovuje. Citlivo striedame zvýšenie
energie a jej opätovné zníženie, spočiatku zdvihneme len trošičku
a hneď necháme koňa upokojiť, pomaly pridávame. Chceme, aby bol kôň
motivovaný, ochotný, aktívny, aby sa rád hýbal, no na druhej strane nechceme,
aby nám skákal po hlave, chceme, aby sa vedel aj upokojiť, aby nás vnímal
a bol bezpečný. Lekciu ukončujeme vždy iným cvikom a odmeny rozsypeme
po zemi, aby kôň plynule prešiel do režimu pasenia, aby vypol SEEKING
a zatiaľ môžeme odísť. Ak nechce zbierať odmeny, ale ďalej cvičiť, naučíme
ho odloženie na podložku a kým na nej stojí, odídeme, spoza ohrady potom
odmeníme a končíme.
Veľmi dôležité je aj vaše
vnútorné nastavenie, aby ste boli pokojní, uvoľnení, uzemnení. Sú na to rôzne
dychové, jógové cvičenia a meditácie, bojové umenia, autosugescia –
vyberte si, čo vám sedí najlepšie. Kôň vníma veľmi jemné zmeny svalového tonusu
a zrkadlí váš emočný stav (musí, v stáde od toho závisí prežitie) –
keď budete vy v pohode, aj on sa omnoho ľahšie uvoľní. Vyžaduje to však
tréning aj z vašej strany, aby ste dokázali byť v pohode aj vo
vypätej situácii. A to platí nielen pre premotivované kone, ale aj pri
odstraňovaní strachu u koní.
Čo ak... sa s koňom na niečom zasekneme a nevieme sa
pohnúť ďalej?
Viď pravidlá tvarovania –
naspäť do škôlky, vrátiť sa späť v procese tvarovania, prejsť ho znova.
Ešte viac rozkúskovať tvarovacie kroky, nechcieť taký veľký pokrok naraz.
Nechcieť neustále len pokrok, ale sem tam odmeniť aj slabší pokus, aby si kôň
udržal motiváciu. Niekedy treba odbúrať poveru, vtedy sa treba vrátiť pred ten
tvarovací krok, v ktorom vznikla – občas to môže trvať, keďže kôň
prechádza procesom vyhasínania, a to ho frustruje. A niekedy proste
pomôže na čas to nechať tak, nechať zapracovať latentné učenie a keď sa
k cviku po týždni či dvoch znova vrátite, „zrazu“ to ide akoby samo od
seba. Celkovo treba cviky aj v jednej lekcii striedať, nerobiť príliš dlho
na tom istom, môže to byť pre koňa nuda, príliš náročné psychicky, fyzicky.
Vždy striedame ľahké a obľúbené s ťažkými, akčné s upokojujúcimi.
Lekcie nesmú byť príliš dlhé.
Čo ak... koňovi niečo už skvele išlo a zrazu sa to pokazí?
Ak sa želané správanie
začne vyskytovať menej často, sú dve možnosti – buď je málo posilňované, alebo
ho niečo trestá. Aj keď už totiž máme nejaké správanie veľmi dobre naučené, je
pod signálom, kôň ho robí úplne spoľahlivo, nemôžeme ho už nikdy viac
neodmeniť. Áno, zvyčajne ho už odmeníme len signálom na ďalší cvik, pochvalou,
poškrabkaním... Ale raz za čas jednoducho musí prísť aj to silné primárne posilnenie,
aby si kôň udržal potrebnú motiváciu cvik vykonať.
Druhá možnosť je, že
správanie niečo trestá. Ide o tzv. „spoiled cue“ alebo „poisoned cue“, otrávený signál. Ide o klasické
podmieňovanie – keď po cviku nasleduje mnohokrát niečo nepríjemné, zviera
stratí motiváciu vykonávať ho. Napríklad ak lekciu ukončujeme vždy tým istým
správaním, koniec tréningu ho vlastne trestá. Preto ukončujeme vždy iným
cvikom. Alebo keď koňa tlačí sedlo, prestane byť časom ochotný nechať sa
nasedlať a nechať nasadnúť jazdca. Cvik môže trestať aj niečo
v prostredí (keď zrovna počas neho koňa niečo vyľaká). Ak je toto príčina
náhleho poklesu výkonu, treba zrušiť to, čo správanie trestá
a protipodmieňovaním prebudovať emočnú históriu s cvikom opäť na
pozitívnu – chvíľu to možno potrvá.
Nezabúdajte vždy zvážiť
aj to, či koňa niečo nebolí, či má naplnené všetky potreby, či mu dobre sedí
výstroj...
Čo ak... neviem, čo mám koňa pozitívkou naučiť?
Zoznam správaní, ktoré je
fajn koňa naučiť, nájdete aj v týchto materiáloch. To je však len taký
základný náčrt, môžete koňa naučiť čokoľvek, naozaj hocičo, čo si len dokážete
vymyslieť. Hranicou je len vaša fantázia a fyzická a mentálna
kapacita koňa. Ono spočiatku je to aj pre nás ľudí ťažké, vymyslieť samostatne,
čo a ako koňa naučiť. No treba si proste sadnúť a napísať si plán –
čo všetko chcem koňa naučiť? Začnite s jednoduchými, úplne praktickými
vecami. A postupne pridávajte ďalšie, nezvyčajnejšie, zábavnejšie...
Uvidíte, že čím dlhšie to budete robiť, tým ľahšie, spontánnejšie vám budú
prichádzať nové a nové nápady – aj vy sa naučíte byť kreatívni, rovnako
ako vaše kone. ;-) A to je jedna z najkrajších vecí na pozitívke –
radosť a zábava nikdy nekončí...
Použité
zdroje a literatúra:
Karrasch, S. (2012). You Can Train Your Horse To Do Anything! On Target Clicker Training
and Beyond. USA.
Kurland, A. (2007). Clicker Training for Your Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor, K. (2011). Svého psa nestřílejte. Praha: Práh.
Šusta, F. (2014). Trénink je rozhovor. Praha: Plot.
Späť
na Tréning pozitívnou
motiváciou