Tak a konečne sa dostávame
k tej poslednej, najdôležitejšej časti teórie učenia, na ktorú som v predošlých častiach toľko
odkazovala. Už si zrejme ťukáte na čelo, čo stále mám s tou
neuropsychológiou, no uvidíte, že aspoň jej základné pochopenie je pre úspešný
tréning absolútnou nevyhnutnosťou.
A to preto, že nebyť týchto
nervových dejov, žiadne učenie by sa nekonalo. Zvieratá ani ľudia by sa
nedokázali poučiť zo svojich skúseností, nevyvíjali by sa, vymreli by. Okrem
toho, že nervová sústava autonómne riadi vnútorné orgány a hladkú
svalovinu (a srdce), ovláda nepodmienené a podmienené reflexy, dáva tiež
vedomiu zvieraťa správy o tom, čomu sa má v budúcnosti vyhnúť
a čo má naopak vyhľadávať pri vôľou ovládaných činnostiach. Tejto funkcii
sa hovorí biologická spätná väzba a spolu
s ostatnými funkciami nervovej sústavy slúži k udržaniu homeostázy
organizmu, prežitiu a úspešnému odovzdávaniu génov. Veľmi zjednodušene
povedané, podľa toho, či nervový systém
vyhodnotí určitú skúsenosť ako užitočnú, alebo naopak poškodzujúcu pre
organizmus, spôsobí jedincovi subjektívne príjemné alebo nepríjemné prežívanie.
Živočích podľa toho prispôsobí svoje správanie a zapamätá si skúsenosť
spolu s prežívaním, ktoré spôsobila – učí sa (a vďaka tomu prežíva
a rozmnožuje sa).
Pri prežívaní biologickej
spätnej väzby nejde iba o bolesť alebo slasť (pri naplnení telesných
potrieb). Vieme predsa, že už aj taká základná vec, ako je prežívanie bolesti,
sa u rôznych jedincov a živočíšnych druhov môže veľmi líšiť. To, čo
riadi rozhodnutia živočíchov opakovať alebo neopakovať určité správanie, sú emócie. Je až k neuvereniu, že
ľudia boli dlhé stáročia presvedčení, že zvieratá nič necítia (dokonca ani len
bolesť), že sú to len „živé stroje“ (a čo je horšie, to isté si mysleli aj
o bábätkách a ešte nie tak dávno im robili mnoho veľmi bolestivých
zákrokov bez tlmenia bolesti!). Dokonca ešte pred pár desaťročiami boli vedci
skeptickí, keď Jaak Panksepp prvý raz prišiel so svojím obsiahlym výskumom
emočných systémov zvierat (viď ďalej). Pritom už zo štúdia anatómie
ľudského mozgu (a jeho ontogenézy – ktorá v skratke opakuje fylogenézu) je
zjavné, že najstaršie mozgové štruktúry sú práve tie, ktoré „produkujú“ emócie
– limbický systém. Ten zdieľame so
všetkými cicavcami.
Mozog človeka (vľavo) a koňa (vpravo) vyfarbený
podľa fylogenézy štruktúr – evolučne najstarší je „plazí mozog“ (ružovou;
mozgový kmeň a mozoček – riadi fyziologické funkcie, rovnováhu),
o niečo mladší je „cicavčí mozog“ (červenou; limbický systém – sídlo
emócií a pamäte) a najmladší je „neokortex“ (oranžovou; vedomé pohyby,
myslenie, rozhodovanie, plánovanie, morálka), čiže predovšetkým predný mozog so
sivou mozgovou kôrou, ktorej má človek najviac zo všetkých živočíchov.
To znamená, že nielen človek,
ale aj všetky zvieratá s limbickým
systémom sú schopné pociťovať všetky základné emócie – strach, hnev, smútok,
radosť, prekvapenie, odpor. Jednoduchšie živočíchy sú schopné cítiť zrejme
minimálne strach (dá sa u nich pomerne ľahko napodmieňovať, napr. drobnými
elektrošokmi) a samozrejme bolesť. Typicky ľudské vyššie emócie – čiže city (ako je láska, vášeň, nenávisť,
závisť, túžba po pomste, estetický cit, cit pre všeobecné dobro, atď.) –
u zvierat preukázané doteraz neboli. To však automaticky neznamená, že ich
nie sú schopné (keďže už sa preukázalo napríklad aj to, že potkany sú schopné
empatie), len sme ešte neprišli na spôsob, ako ich existenciu dokázať. Pozrime
sa teraz na jednotlivé emócie tak z neurologického, ako aj z psychologického
a etologického hľadiska.
Strach
Ako sme si už povedali, strach
je tá najzákladnejšia emócia, ktorej je schopný každý živočích. Je to negatívna emócia – zviera ju prežíva
subjektívne nepríjemne a robí všetko preto, aby sa jej čo najskôr zbavilo.
Z hľadiska prežitia je to však tá najužitočnejšia
emócia – CNS ňou zvieraťu totiž hlási, že má s okamžitou platnosťou
prestať robiť to, čo strach vyvolalo, resp. sa vzdialiť od podnetu, ktorý
strach vyvolal, inak mu hrozí nebezpečenstvo poškodenia až smrti. Ak sa strach
navyše spojí s bolesťou, jeho význam je o to naliehavejší.
Z neurochemického hľadiska
potenciálne škodlivý podnet (každý živočíšny druh je vrodene citlivý na určité
druhy a intenzity podnetov) najprv spustí stresovú reakciu – podráždi určité zmyslové receptory, tie vyšlú
nervové impulzy do centrálnej nervovej sústavy (CNS), aktivuje sa sympatická
vetva autonómneho nervového systému (ANS) – vylúčia sa stresové hormóny
(adrenalín, noradrenalín, kortizol, príp. aj endorfíny, ak treba tlmiť bolesť...),
stlmí sa trávenie, zvýši sa frekvencia dychu, krvný tlak a tep, svaly
dostanú viac kyslíka a energie, často dôjde k defekácii (nenadarmo sa
hovorí „skoro som sa pos*al od strachu“).
A toto všetko je
sprevádzané negatívnym emočným pozadím – teda strachom – ktorý jednak zviera motivuje, aby sa ho zbavilo, jednak umožňuje vybavenie spomienok
s podobným emočným zafarbením – aby zviera mohlo využiť minulú skúsenosť
na úspešný únik zo situácie.
Čo sa týka pozorovateľného
správania, ak kôň zaregistruje nový podnet (nejaký predmet, zvuk, iného koňa,
zviera, človeka...) a nevie si s ním poradiť, objavuje sa uňho najprv
znepokojenie, ktoré postupne prerastá v strach, až panickú úľakovú reakciu
– hovoríme tomu „komunikačný rebríček“. Naopak, keď sa tento podnet vytratí,
resp. kôň sa naň habituuje, kôň akoby zostupuje po tomto komunikačnom rebríčku
zasa naspäť do neutrálneho emočného stavu. Čo tvorí tento rebríček? Na začiatku
je neutrálny emočný stav, kôň je „v pohode“. Po objavení sa znepokojujúceho
podnetu kôň začína komunikovať – prvým stupienkom sú upokojujúce signály, ak
nestačia, objavuje sa preskokové správanie, nasledujú stresové signály,
vyhýbavé správanie, až nakoniec prichádza úľaková (FFF) reakcia. Po skončení
pôsobenia stresoru zasa kôň zostupuje po tomto rebríčku naspäť dole. Samozrejme
závisí od situácie, temperamentu koňa a jeho predošlých skúseností, ako
rýchlo po tomto rebríčku vystúpa – mladý kôň vysoko v krvi, prípadne
traumatizovaný, bude pravdepodobne preskakovať stupienky upokojujúcich signálov
a preskokového správania a rovno sa bude snažiť vzdialiť a pri
spamätávaní sa zo stresu mu bude zostup po jednotlivých stupienkoch rebríčka
trvať dosť dlho, kým sa úplne upokojí.
Naopak skúsený kôň, aj keď možno temperamentný, si vystačí
s niekoľkými upokojujúcimi signálmi, aby sa s podnetom vyrovnal. Ale
samozrejme, aj jemu sa môže stať, že ho náhly, nečakaný, silný zvuk vydesí
natoľko, že rovno zareaguje útekom (FFF), no potom dá len 1-2 stresové, pár
upokojujúcich signálov, a je zasa ok. Pozrime sa teraz na jednotlivé
stupienky bližšie.
U cicavcov často pred
začiatkom a chvíľu po prežití stresu a strachu vidíme tzv. upokojujúce signály (alebo po anglicky
„calming signals“; u koní ich vedecky zdokumentovala Rachaël Draaisma – jej publikácia Konejšivé signály a řeč těla u koní by mala patriť medzi
povinné čítanie každého, kto sa chce pohybovať okolo koní). Medzi upokojujúce
signály patrí opakované žmurkanie, odvracanie pohľadu, privieranie očí,
prežúvanie naprázdno, prežúvanie s vyplazovaním jazyka dopredu, zívanie,
naťahovanie sánky, odvracanie hlavy, odvracanie krku, potriasanie krkom, otriasanie celého tela,
kývanie hlavou a krkom hore-dole, hlava pri zemi, približovanie sa oblúkom,
rozdeľovanie (napr. kobyla rozdelí svojím telom žriebä a človeka),
otočenie sa zadkom (bez hrozenia), otočenie sa bokom, žranie, spomalený pohyb
až nehybnosť (nie je to zamrznutie). Možno sa vám zdá, že tieto činnosti predsa
kôň bežne robí aj vtedy, keď vôbec nie je v strese – áno, ale ak sa
vyskytnú v inom kontexte, než je bežné, je prítomný potenciálny stresor,
opakujú sa, je ich stále viac a viac – potom je veľmi pravdepodobné, že sú
to upokojujúce signály. Každý kôň má svoje „obľúbené“ signály, ktoré používa
častejšie než iné, niektoré nemusí používať vôbec. Každý kôň sa líši aj mierou
komunikácie – niektoré kone komunikujú veľa a výrazne aj bežných,
v podstate nestresových situáciách, niektoré menej (iba vtedy, keď to
naozaj považujú za potrebné – stoické temperamenty) a niektoré bohužiaľ
vôbec (tie sú akoby „vypnuté“, čo nie je dobrý psychický stav – viď nižšie časť
o naučenej bezmocnosti). Treba si preto cvičiť oko, naučiť sa rozlišovať,
kedy kôň komunikuje a kedy nie, aké reakcie sú typické pre daného koňa.
Vždy je lepšie, ak sa „pomýlime“ a zareagujeme kladne na komunikačný
signál, ktorý v skutočnosti nie je signálom, než keby sme skutočný signál
odignorovali. A načo vlastne koňom tie upokojujúce signály slúžia? Kone sa
nimi snažia najprv predísť stupňovaniu stresovej situácie – je to niečo ako
slušná konverzácia (v ľudskom svete to poznáme takto: „Dobrý deň, aký máme
pekný deň, však? Nechcem žiadne problémy. Skúsime sa nejako dohodnúť?“). Ak to
nezaberie a protistrana neodpovie rovnako, teda vlastnými upokojujúcimi
signálmi, neprestane sa približovať, nezmierni intenzitu svojho pôsobenia, kôň
stúpa po rebríčku ďalej (viď nižšie).
Naopak, pri odbúravaní prežitého stresu, teda zostupovaní
z rebríčka, sa upokojujúce signály objavujú nakoniec, čím pomáhajú koňovi
úplne sa upokojiť a odbúrať nahromadené stresové hormóny (napr. sklonenie hlavy
spoľahlivo aktivuje parasympatikus, slinami sa pri prežúvaní vylučuje
z tela kortizol...). Upokojujúce signály často vídame aj pri
fyzioterapeutickom ošetrení – terapeut uvoľní blok, koňovi sa uľaví
a začne žmurkať, zívať, prežúvať a olizovať sa – v tomto
kontexte je to dobré znamenie, že sa terapiou podarilo koňovi uvoľniť telesné
(ale často aj s tým spojené psychické) napätie. Upokojujúce signály sa
vyskytujú najmä v sociálnom kontexte (sem patrí napr. aj otočenie sa
zadkom, rozdelenie dvoch koní v konflikte alebo oddelenie iného koňa od
potenciálnej hrozby) – kôň nimi komunikuje protivníkovi, že nechce útočiť, ani
nechce, aby on útočil naňho. Mimochodom, tieto signály používame aj my ľudia –
napríklad po prežití stresu si zhlboka vydýchneme, povzdychneme... Keďže sú
medzidruhovo veľmi podobné (viď napr. publikácia o psoch „Konejšivé signály“ od
Turid Rugaas; všimla som si ich dokonca aj u mojich potkanov aj u mačky),
môžeme ich aj my využívať pri komunikácii s koňmi – každopádne, ony sa
snažia nimi s nami komunikovať (to je to olizovanie a skláňanie hlavy
pri naháňaní v kruhovke – nie je to znak premýšľania ani podriadenia, ale
stresu a snahy predísť konfliktu). Predbežný výskum ukazuje, že
odpovedanie rovnakými upokojujúcimi signálmi, aké použije kôň, ho dokáže
upokojiť a znížiť stres v tréningu – napr. keď kôň odvráti hlavu,
neznamená to, že sa nesústredí alebo nás nerešpektuje, ale cíti sa nami
ohrozený – a keď sa v tejto situácii aj my mierne odvrátime, sklopíme
zrak a prestaneme na koňa vyvíjať tlak, hovoríme mu: „Prepáč, nechcel som
ťa vystrašiť.“ Kôň zvyčajne na takéto „empatické“ správanie veľmi dobre
reaguje, rýchlo sa upokojí (prestane stúpať po stresovom rebríčku)
a je schopný opäť pokračovať v lekcii.
Keď kôň prežíva situáciu veľmi
mierne diskomfortne, objavujú sa upokojujúce signály. Ak stresor pôsobí naďalej
alebo sa jeho pôsobenie zintenzívňuje, kôň vystúpi na ďalší stupienok
komunikačného rebríčka – môže sa objaviť tzv. preskokové správanie (anglicky „displacement behavior“). Sem patria
bežné prejavy, ktoré sú však vytrhnuté z ich normálneho kontextu
(potravové, pohybové, komfortné) – očuchávanie zeme, preberanie pyskom po zemi
bez žrania, šúchanie hlavy / krku o prednú nohu, šúchanie hlavy / krku
o predmety, hryzenie samého seba, olizovanie objektov, hrabanie, váľanie
sa, švihanie hlavou v kruhoch. Napríklad sa stretnú dva neznáme kone.
Jeden z nich použije „na pozdrav“ upokojujúce signály. Druhý kôň však
neodpovedá, prvého to zneistí, a tak sa pokúsi rozpustiť napätie tým, že
sa „tvári“, že robí niečo iné – začne sa akože zúrivo pásť, škrabať si nohu,
otriasať sa, dokonca sa môže začať váľať. Robíme sa to aj my ľudia, keď sa
cítime neisto v nejakej sociálnej situácii – škrabkáme sa, prehrabávame
a uhládzame si vlasy, oprašujeme si neviditeľné smietky z oblečenia,
obzeráme si nechty...
Ak podnet pôsobí ďalej,
nasledujúcim stupienkom na našom komunikačnom rebríčku sú stresové signály (anglicky „stress signals“). Tu už prechádza
mierne znepokojenie do ozajstného strachu aj s jeho fyziologickým
doprovodom. Stresové signály zahŕňajú stredne vysoké až vysoké nesenie krku
a hlavy, okrúhle oči (uvoľnené sú mandľového tvaru), môže byť až vidno beľmo,
stisnuté pery, horný pysk zľahka až viditeľne predĺžený, zmenený tvar horného
pysku a nosa, brada zmení tvar (ako šálka), okrúhle nozdry (uvoľnené sú
pozdĺžne), aktívne sa pohybujúce ušnice, chvost vysoko nesený alebo naopak
zastrčený medzi nohy, častejšie kadenie a močenie, prechádzanie sa
hore-dole, keď kôň nemôže ísť tam, kam by chcel, ponáhľanie sa, náhlivé pohyby,
zredukované žranie a pitie až neschopnosť žrať a piť, švihanie
hlavou, častejšie úľakové reakcie.
Pri neustálom ďalšom pôsobení
podnetu, prípadne zvyšovaní intenzity jeho pôsobenia, sa ešte chvíľu pred
samotnou FFF reakciou objavuje tzv. vyhýbavé
správanie (anglicky „distance-increasing signals“, doslovne signály
zvyšujúce vzdialenosť). Kôň sa týmto správaním snaží zvyýšiť vzdialenosť medzi
sebou a stresorom, či už tým, že sa vzdiali on sám, alebo sa snaží prinúť
stresor, aby sa vzdialil on. Patrí sem odháňanie, naháňanie druhého, hrozenie
hryznutím, hrozenie kopnutím, vyhadzovanie zadnými nohami, vyklenutý krk,
zastrašujúci postoj, odchádzanie od stresora (krokom, pomalým klusom). Toto je
hranica medzi vedomým správaním pod kontrolou mozgovej kôry
a inštinktívnym správaním pod kontrolou vývojovo starých podkôrových
centier (hypotalamus, limbický systém). Ak stres pokračuje, kôň nad sebou
stráca kontrolu, snaha o komunikáciu končí a nastupujú sebazáchovné
inštinkty.
Napokon teda dochádza k úľakovej, resp. FFF reakcii (fight / flight / freeze – útok / útek / zamrznutie).
Kôň si najčastejšie vyberá útek, no
nie je pravda, že by bol výlučne „útekovým zvieraťom“. Ak sa nachádza v známej situácii a je si istý víťazstvom,
neváha zaútočiť (napr. voľne žijúce kone sa v prevahe môžu rozhodnúť
zahnať predátora namiesto úteku pred ním).
Niekedy však nemôže ani utiecť,
ani zaútočiť (resp. nevie, čo z toho si má vybrať) – a vtedy
„zamrzne“. U koňa je typickým prejavom zamrznutia nehybný postoj s vysoko neseným krkom
a hlavou, s napnutým svalstvom, upreným pohľadom, nehybnými
nastraženými ušami, zadržaným dychom (napr. keď sa niečoho zľakne v boxe
alebo ak mu človek pri výcviku systematicky bráni utekať pred tým, čo ho desí
a zároveň ho trestá za agresívnu obranu). Zamrznutie je najhoršia
možná varianta, pretože neumožňuje uvoľnenie nahromadeného napätia
a obnovu síl organizmu. Jeden nedávny výskum preukázal, že paradoxne kone,
ktoré navonok prejavovali pri stretnutí s neznámym objektom najmenej
útekových reakcií, vnútorne prežívali najväčší stres (vylučovalo sa im najviac
kortizolu a najviac sa im zvýšila tepová frekvencia). Takže to, že koňa
donútite stáť a neutekať pred „bubákom“ ešte vôbec nemusí znamenať, že je
so situáciou „v pohode“ a že je uvoľnený – treba sledovať upokojujúce
signály, preskokové správanie, známky stresu, vyhýbavé správanie. Ak kôň
komunikuje na stresovom rebríčku na dolných priečkach a vracia sa rýchlo
k pokojovému stavu, je to fajn. Ak nekomunikuje a je viditeľne
napätý, stuhnutý, znamená to, že ste značne prekročili hranicu jeho vôľovej
kontroly, je vo veľkom strese (rovnako samozrejme aj v prípade, že útočí –
bráni sa – alebo zbesilo behá, ale to je väčšine ľudí zjavné, na rozdiel od
zamrznutia). Ideálne je zvykať koňa na nové a desivé podnety veľmi
postupne, už zmieňovanou systematickou desenzitivizáciou
a protipodmieňovaním, tak, aby vôbec nedošlo k FFF reakcii –
a ak sa to aj náhodou stane, nebrániť útekovej reakcii, pretože tá umožní
koňovi odbúrať vzniknuté napätie (trénovať v dostatočne veľkej, bezpečne
oplotenej ohrade, ideálne s ostatnými koňmi nablízku).
Keď zviera prestane prežívať
strach, ANS opäť aktivuje parasympatikus (na obnovu síl) – klesá tepová
a dychová frekvencia, cievy sa rozšíria, obnovuje sa činnosť trávenia,
odbúravajú sa stresové hormóny; na úrovni pozorovateľného správania sa objavuje
vyhýbavé správanie, stresové signály, preskokové správanie, napokon upokojujúce
signály, ktorými kôň odbúra posledné zvyšky stresu a vráti sa do
pokojového, neutrálneho emočného stavu– viď komunikačný rebríček na obrázku (podľa
Rachael Draaisma).
Komunikačný rebríček (relaxovaný stav – stúpajúci stres –
ustupujúci stres – relaxovaný stav):
1 – upokojujúce signály.
2 – preskokové správanie.
3 – stresové signály.
4 – vyhýbavé správanie.
5 – FFF reakcia.
Čo sa týka výkonu, ten môže aj
po prekročení hranice FFF ešte chvíľu stúpať (viď prvý graf), ale na úkor
vedomého sústredenia na činnosť a zapamätávania – čiže kôň v strese
možno pre tentokrát urobí to, do čoho ho nútime, no nabudúce budeme musieť s
učením začať zasa odznova, navyše s negatívnou emočnou záťažou (kôň si
totiž síce nezapamätá, čo má robiť, ale veľmi dobre si zapamätá, ako sa pritom
cítil a aké boli okolnosti – pretože najviac aktívny je limbický systém,
kde sídli systém zapamätávania aj emócií, ktoré sa navzájom ovplyvňujú).
Krátka, jednorazová stresová
reakcia, ktorá neprekročí hranicu FFF sa dá Z HĽADISKA VÝKONU považovať za
„pozitívny“ stres, teda tzv. eustres,
pretože napomáha prežitiu. Kone na pastvine niečo prudko vyľaká, rozbehnú sa,
po pár sekundách sa zastavia a keď vyhodnotia, že nebezpečenstvo pominulo,
vydýchnu si a zas sa začnú pásť. Ako eustres označujeme aj mierne vypätie
pri podávaní výkonu, ktorý je pozitívne motivovaný (hodnota odmeny je vysoká
a náročnosť úlohy tiež – no primerane schopnostiam). Keď sa však stresová
reakcia opakuje príliš často, je veľmi intenzívna a/alebo dlhotrvajúca,
prestane byť z hľadiska prežitia funkčná a naopak začne poškodzovať
organizmus – stane sa tzv. distresom,
„negatívnym“ stresom. Môžu za to stresové hormóny, ktoré inhibujú imunitný
systém, zvyšujú krvný tlak a spôsobujú tak väčšiu náchylnosť organizmu k
infekčným, srdcovo-cievnym, neurologickým, onkologickým a psychosomatickým
ochoreniam. Nadobličky sa časom dokonca môžu úplne vyčerpať a hladiny
stresových hormónov naopak zostávajú dlhodobo príliš nízke, čo je takisto
chorobný stav – nastáva chronický stres. Aj nesprávne vedený tréning pozitívnou
motiváciou môže vyvolať distres, ak je hodnota odmeny veľmi vysoká
a zároveň sú požiadavky na alebo až za hranicami možností koňa.
Yerkes-Dodsonova krivka stresu a výkonu:
Kým sa zdroje organizmu nevyčerpajú, so stúpajúcim
stresom (arousal – úroveň „rozrušenia“ organizmu) stúpa aj výkon; za istou
hranicou však organizmus svoje zdroje vyčerpá a s pokračujúcim
pôsobením stresoru výkon prudko klesá – na konci je smrť organizmu. Červená
čiara označuje hranicu, keď organizmus vypína vôľovú kontrolu a nastupuje
autonómna FFF reakcia – výkon síce ešte chvíľu stúpa, ale zviera už „nevie, čo
robí“, sprevádzajú to negatívne emócie – strach / hnev. Otázniky označujú, že
každý jedinec má túto hranicu inde a my nevieme, kde – musíme to zistiť.
Keď však do grafu dosadíme na os
y namiesto výkonu emočný stav koňa, krivka bude vyzerať značne odlišne (viď
druhý graf), a to ešte predpokladáme, že kôň začína v pluse, čiže že jeho
prežívanie v bežnom živote je v zásade príjemné, pozitívne. Bohužiaľ
väčšina koní začína na 0 alebo až niekde v mínuse, pretože nemajú naplnené
základné potreby (sú málo vonku, nemajú stabilnú skupinu koní, s ktorou by
boli v neustálom kontakte, nemajú neustály prístup k objemovému
krmivu, často ich niečo bolí, majú nepasujúci výstroj, stresuje ich už len
prítomnosť človeka, s ktorým zažili v minulosti všeličo
nepríjemné...). Ale aj keď budeme optimisti a predpokladáme, že kôň má
požiadavky na welfare naplnené, tak veľmi pravdepodobne už niekde medzi
upokojujúcimi signálmi a preskokovým správaním sa jeho prežívanie mení na
nepríjemné, negatívne. Už tu môžeme hovoriť Z EMOČNÉHO HĽADISKA
o distrese. Kôň síce ešte má vôľovú kontrolu, ako-tak sa učí, ale pozornosť
už zameriava viac na boj so stresorom než na učenie a spolu s naučeným
správaním (cvikom) si zapamätáva aj negatívne emócie, ktoré ho sprevádzali. Jednorazovo
sa výkon síce dá vybičovať na maximum, ale proces učenia je stresom značne
limitovaný, nabudúce to bude o to ťažšie. Tu je na mieste uvedomiť si, kde
mám ako jazdec / majiteľ koňa hodnoty, hranice – bude mi stačiť posudzovanie
hranice distresu z hľadiska výkonu? Alebo bude pre mňa smerodajná emočná
pohoda koňa?
Eustres-distres z emočného hľadiska. Eustres je nad
0, distres pod 0 (upokojujúce signály, preskokové správanie, stresové
signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia).
Čo sa týka objektívneho
posudzovania distresu, sú dva hlavné spôsoby merania – fyziologické premenné
a behaviorálne premenné. Fyziologické premenné zahŕňajú meranie tepu,
tlaku, teploty očných viečok, hladiny kortizolu v krvi a slinách.
Behaviorálne premenné zahŕňajú už
spomínané prejavy v správaní – upokojujúce signály, preskokové správanie,
stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia. Nezabúdajte však vždy brať do úvahy kontext a celého koňa
(nie iba uši, iba chvost...) a hlavne – to, že vy nedokážete symptómy distresu vidieť, neznamená, že váš kôň
nimi netrpí! Pri štúdiu etológie
si treba „cvičiť oko“, natáčať si svoje tréningy a doma si ich
v kľude analyzovať, vypočuť si názory iných (viac očí viac vidí),
konzultovať s odborníkmi v prípade nejasností.
Pri téme stresu sa treba zmieniť
ešte o jednom pojme, a tým je hromadenie
spúšťačov stresu (anglicky „trigger stacking“). Ide o to, že keď sa
naraz nakopí viac drobných stresorov, ktoré inak koňovi nerobia problém
a vie sa pri nich udržať v „zelenom poli“ (čiže pod prahom distresu –
nanajvýš na úrovni upokojujúcich signálov), spôsobia zrazu veľkú stresovú
reakciu. Ich pôsobenie sa totiž sčíta (možno dokonca násobí!) a keď už je
toho na koňa príliš, vybuchne. Myslím, že toto každý z nás už zažil na
vlastnej koži – ráno si zabudnete mobil, v práci vás sfúkne šéf, že
meškáte, následne omylom vymažete polovicu prezentácie, na ktorej ste pol dňa
pracovali a keď sa nakoniec ešte polejete kávou, tak už nadávate ako
tasmánsky diabol, i keď za bežných okolností ste pokojný človek
a keby vás každá z týchto vecí postretla zvlášť, dokázali by ste ju
v pohode predýchať. U koňa je to podobné – vezmete ho jazdiť
hladného, spoza brány vyštekne pes a zároveň prichádza z opačnej
strany motorka. Do toho zafúka vietor a z kríkov vyletí červený sáčok
– to je tá posledná kvapka, kôň to už nezvládne, stres prekročí hranicu FFF
reakcie a on sa dá na útek. Nepozornému človeku sa môže zdať, že sa
„zrazu“ splašil a ešte ho za to aj potrestá. V skutočnosti však
chudák kôň robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa ovládol, ale
jednoducho toho naňho už bolo moc.
Ako funguje hromadenie spúšťačov.
Výborné video o trigger stacking z dielne Fair
Horsemanship.
Ak je zviera opakovane
a nepredvídane vystavované intenzívnym podnetom vyvolávajúcim strach
(hlavne nekonzistentnému trestaniu), môže sa uňho časom rozvinúť tzv. generalizovaná úzkosť. Úzkosť je
vlastne strach bez predmetu – zviera
sa už bojí úplne stále a úplne všetkého, stále očakáva nebezpečenstvo. Aj jeho
reakcie sa stávajú nepredvídateľnými a je nebezpečné sebe aj okoliu, telo
aj psychika sú v chronickom distrese.
Na druhej strane pri
systematickom trestaní bez možnosti uniknúť negatívne vnímanému podnetu sa
časom vyvinie stav nazývaný naučená
bezmocnosť. Prvý raz ho popísal Martin Seligman, keď ho v 60. rokoch
pozoroval pri pokusoch so psami a hlodavcami (a neskôr aj s ľuďmi –
kedysi neboli etické komisie také prísne). Opakovane vystavoval zvieratá
v pokusných klietkach elektrošokom, ktorým sa nemohli nijakým svojím
správaním vyhnúť. Po čase u zvierat vymizla akákoľvek aktivita, snaha
uniknúť. Dokonca ani keď im neskôr dal možnosť preskočiť do druhej časti klietky,
kde podlaha nedávala šoky, zvieratá zostávali apaticky ležať – naučili sa, že
nemajú žiadnu kontrolu nad tým, čo sa im deje, že nemá význam snažiť sa brániť.
Okrem tohto behaviorálneho dôsledku boli popísané ďalšie, kognitívne
a emočné – úbytok mentálnej činnosti, znížená schopnosť sústredenia,
emočná otupenosť, depresia (s možným somatickým syndrómom vyjadreným poruchami
spánku, chuti na jedlo, na sex...). Tento stav môže byť prechodný, ale aj
trvalý, záleží od dĺžky trvania a intenzity nepríjemných podnetov.
U pokročilých koní dôsledne trénovaných cez R– je naučená bezmocnosť
pomerne častým javom – dokonca vyhľadávaným. Takýto kôň je považovaný za
poslušného, rešpektujúceho človeka, dobre jazditeľného. Funguje ako hodinky,
nechá si so sebou robiť úplne všetko, bárs by aj drôtom do oka pichať. Nedovolí
si ani len sa nadýchnuť inak, než si jeho jazdec želá. Z etologického
hľadiska pozorujeme absolútne podriadenie vôli človeka, nevyjadrovanie emócií
(stres sa prejaví iba psychosomaticky, napr. žalúdočnými vredmi), keď kôň nemá
povel, iba pasívne bez záujmu stojí. V najhoršej fáze sa u takéhoto
koňa aj pri pobyte na pastvine prejavuje konský model depresie – nezáujem
o iné kone, činnosti, potravu, nehybné státie bokom od ostatných,
s rovnou hornou líniou krku, prázdnym, dovnútra obráteným pohľadom,
nehybnými ušnicami, nevyjadrenou mimikou a zveseným, „mŕtvym“ chvostom. Naučte
sa tieto symptómy dobre rozoznávať a dávajte si na ne veľký pozor, vždy
signalizujú niečo vážne! Kôň nie je
stroj, nemal by sa tak správať!!!
Depresívny
kôň – rovný krk, nehybné uši nabok, vpadnutý prázdny pohľad, nezáujem o okolie.
Rozdiel
medzi koňom v depresii a relaxujúcim koňom.
Poznámka
– nemyslite si, že naučená bezmocnosť je niečo, čo koňom spôsobí iba nešikovný
amatér – opak je pravdou! Práve tí
„najlepší“ tréneri sú najzdatnejší v tom najrafinovanejšom spôsobovaní
naučenej bezmocnosti. A vydávajú to za „dôveru“, „harmóniu“ a „partnerstvo“,
za „poslušného“, dobre vytrénovaného koňa. Tiež sa nedajte pomýliť tým, že
tréner pracuje s koňmi bez uzdenia alebo „vo voľnosti“ zo zeme – to je len
výsledok. Ak nepracoval s koňmi naozaj vo voľnosti a bez výstroja od
samého začiatku, s tým, že mohli kedykoľvek odísť, nie je to skutočná
sloboda, ale veľmi dobre ukrytá naučená bezmocnosť – začína sa so zubadlom,
v kruhovke a kôň je systematicky podriaďovaný tlakom (R–) vôli
človeka, až kým nemá ohrady a remene „v hlave“ – potom už tie ozajstné nie
sú potrebné. Presne ako v spomínaných experimentoch – aj keď už sú „dvere
otvorené“, zviera o tom nevie, nevidí možnosť uniknúť.
Dva obrazy
naučenej bezmocnosti, na prvý pohľad veľmi rozdielne, no v skutočnosti
veľmi podobné.
Pri téme strachu zmienim ešte
zvláštnu poruchu, ktorou trpí bohužiaľ mnoho koní – a tou je separačná
úzkosť. Je to strach z odlúčenia od ostatných koní (no v prípade
osirelých žriebät práve naopak z odlúčenia od ľudí). Vzniká už
v žriebäcom veku narušením vzťahovej väzby s matkou – priskorým,
necitlivým odstavením, ktoré je dnes bohužiaľ také bežné... Žriebä potrebuje
byť s matkou aspoň rok, no zvyčajne sa odstavuje už v 6, niekde
dokonca už v 4 mesiacoch! Následne počas života kôň často mení majiteľa
a miesto ustajnenia a s každou ďalšou zmenou sa viac a viac
obáva, že zasa o svojich priateľov príde. Pre koňa je totiž prirodzené žiť
takmer po celý život v rovnakej malej skupinke koní – to, čo im robíme,
ich nesmierne stresuje. V tomto svetle je zrazu celkom pochopiteľné, že
kôň nechce odchádzať od svojich druhov. Keď sa to snažíme riešiť násilne, celý
problém sa ešte viac stupňuje a kôň si môže v panike vážne ublížiť;
a keď sme „dôslední“ a koňa zlomíme, upadne do naučenej bezmocnosti,
čo je ešte horšie. Lepšie je využiť sytematickú desenzitivizáciu
a protipodmieňovanie, pracovať vo voľnosti a len pomaličky zväčšovať
vzdialenosť a čas strávený od koní (každé kritérium zvlášť), bez toho, aby
kôň prekročil hranicu distresu.
V chove koní sa treba
snažiť čo najviac stresorov eliminovať (dbať na to, aby mal kôň dostatok
voľného pohybu, konskej spoločnosti, objemového krmiva, aby bol zdravý
a nič ho nebolelo, aby mu sedel výstroj...), vo výcviku nebyť pre koňa
zdrojom ďalšieho stresu (predchádzať vzniku konfliktov a nebezpečných situácií,
korektne používať pozitívne alebo negatívne posilňovanie, rešpektovať
zákonitosti konskej biomechaniky, aby sme koňovi jazdením neubližovali, ale
posilňovali jeho zdravie, nepoužívať tresty ani zaplavovanie, už pri objavení
sa upokojujúcich signálov prestať s činnosťou, zrkadliť vlastnými
upokojujúcimi signálmi a prehodnotiť svoje postupy) a čo sa týka
neovplyvniteľných vonkajších stresorov, koňa na ne treba zvykať po jednom
a po malých krôčikoch – systematickou desenzitivizáciou, protipodmieňovaním,
každý jeden podnet a jeho vlastnosti (vzhľad, zvuk, dotyk, pohyb...) brať
ako zvláštne kritérium, ktoré treba naučiť – vyhýbať sa hromadeniu stresorov.
Hnev
Tiež negatívna emócia, no
nesúvisí s agonistickým správaním predátorov (lovom), ako by si mnohí
možno mysleli, ale skôr s vnútrodruhovými interakciami – pri obrane
teritória, zdroja potravy či vody, keď si matka bráni mláďa... Tiež je to častá
reakcia na stupňujúcu sa frustráciu (keď je zvieraťu bránené naplniť určitú
potrebu – ale aj v tréningu, keď chce získať odmenu, ale nevie ako).
Prejavuje sa typicky silne dozadu sklopenými ušami, dozadu zvraštenými
predĺženými nozdrami, odhalenými chňapajúcimi zubami, až otvorenou papuľou,
ktorou sa kôň môže zahnať, potriasanie, mávanie hlavou, dupanie, hrabanie, prudké
švihanie chvostom, varovné zdvíhanie nohy až kopanie, stavanie sa na zadné
nohy. Najnebezpečnejší je útok prednými nohami, ten môže byť až smrteľný.
Zadnými nohami sa kôň skôr bráni, než útočí.
Útoku u normálne
socializovaného koňa predchádza komunikačný rebríček, ako sme ho popisovali pri
strachu (len výsledkom nie je útek, ale útok) – kôň chce najprv predísť
konfliktu upokojujúcimi signálmi, nasleduje presokokové správanie, potom
stresové signály, vyhýbavé správanie a až keď nič z toho nezaberie,
kôň sa uchýli k skutočnému útoku. Kôň, ktorý nebol socializovaný
v stáde, má narušenú identitu alebo kôň, ktorý bol systematicky trestaný
za komunikáciu, môže útočiť bez varovania. Nie je nič horšie, než trestať
zviera za to, že vás varuje, aby ste prestali s tým, čo mu vadí. To ho
nenaučí zmieriť sa s procedúrou, naučí ho to útočiť „z ničoho nič“,
čo je extrémne nebezpečné. Nerobte to, rešpektujte, čo vám kôň hovorí,
neprekračujte jeho hranicu distresu a vyhnete sa zbytočným konfliktom.
Čo sa týka agresie
z frustrácie, v tréningu sa snažíme postupne budovať frustračnú
toleranciu koňa, aby postupne dokázal zvládať stále viac a viac neúspechov
– aby ho neodrádzali, ani nehnevali, teda aby tréning dobre a bezpečne
napredoval. Kľúčom k úspechu je robiť to naozaj POSTUPNE – preto najprv
pri učení nového správania používame režim kontinuálneho posilňovania a až
keď je už správanie ako-tak ustálené, prechádzame plynule na režim
nepravidelného posilňovania. Pri tvarovaní sa snažíme spočiatku kritériá
zvyšovať po tak malých krôčikoch, aby kôň nikdy nebol neúspešný viac ako 1-2x
po sebe (potom radšej na chvíľu kritérium zasa znížime); pokročilý kôň už však
zvládne viac neúspechov bez toho, aby sa objavili negatívne emócie (to už si
každý svojho koňa pozná, koľko zvládne).
Radosť
Radosť pozorujeme najmä
u živočíchov schopných hrať sa, obzvlášť pri sociálnych hrách. Prejavuje
sa hravou mimikou tváre – uši hrajú, oči žiaria, čeľuste sú uvoľnené, horný
pysk sa predlžuje a kôň ním môže s natiahnutým krkom „štekliť“
druhého koňa. Chvost je nesený uvoľnene až vysoko, svalstvo je tiež uvoľnené,
pohyby sú elegantné, svižné, plynulé. Pri hre (a dvorení) často kone robia
cviky, ktoré patria do vysokej školy – piafu, pasáž, dovnútra plece, levádu,
pesádu, španielsky krok, piruety, preskoky... Zdravý, spokojný kôň sa
z času na čas rád hrá (žrebce najviac, trošku menej valachovia
a najmenej kobyly – tie sú „naprogramované“ šetriť energiou na
vychovávanie žriebät). Typické konské hry sú spoločné behanie, hrané rituálne súboje,
poťahovanie sa (za hrivu, chvost, ohlávku...), dokonca preťahovanie
o konár... Kone sa rady zahrajú aj s umelými hračkami ako sú veľké
lopty, zavesené lopty, s hračkami, z ktorých pri kotúľaní vypadáva žrádlo... Je
fajn takúto zábavu dopriať najmä koňom, ktoré musia byť z vážnych
zdravotných dôvodov dočasne zatvorené v boxe, ale aj na spestrenie života
na pastvine.
Smútok
Smútok je emócia, ktorú
pozorujeme často u sociálne žijúcich zvierat, pri odlúčení úzko naviazaných
jedincov. Je to vyjadrenie straty, pretrhnutia silnej vzťahovej väzby.
U koní bolo pozorované, že po smrti člena skupiny sa v jeho blízkosti
ešte niekoľko dní zdržiavali, akoby sa lúčili, kým sa pohli ďalej – je možné,
že toto „lúčenie“ im pomáha vyrovnať sa so stratou žriebäťa či priateľa.
Bohužiaľ domácim koňom je takáto možnosť rozlúčky daná veľmi zriedka.
Silný smútok prežívajú aj kobyla
a žriebä pri násilnom odstave (viď vyššie časť o separačnej úzkosti).
Môže to viesť až k depresii a celoživotnej traumatizácii. Ak naozaj
z vážnych dôvodov nemusíte, neodstavujte umelo a už vôbec nie
v prvom roku života žriebäťa a aj potom len pomaly, postupne.
Veľmi ťažko znášajú odlúčenie aj
dvaja úzko naviazaní konskí priatelia (tzv. „pair bond“ alebo „peer
relationship“ – niečo podobné sa snažíme získať aj v našom ľudskom vzťahu
s koňom), dokonca sa výnimočne môže stať, že smútok prerastie v tak
hlbokú depresiu, že kôň odmietne žrať a uhynie. Preto opäť, vyhýbajte sa
trvalému odlúčeniu dobrých priateľov, nemeňte ustajnenie, nepredávajte svojho
koňa. Poskytnite mu stabilný domov, kde nájde vzťahy na celý život – to je pre
kone normálne, tak žijú aj v divočine. A ak musíte, tak to aspoň
urobte citlivo, podľa možnosti postupne, s využitím pozitívneho posilňovania.
Prekvapenie
Prekvapenie si netreba mýliť
s úľakovou reakciou (FFF). Prekvapenie nastáva, keď si je zviera isté
určitým výsledkom (či už vlastnej činnosti, alebo vývoja vonkajších udalostí)
a ten sa nedostaví. Alebo naopak, keď sa objaví podnet, výsledok, ktorý
kôň nečakal (príde do boxu a na sene je nasypaná mrkva, čo nebýva). Môže
byť príjemné i nepríjemné. Typicky vidíme prekvapenie u koňa, keď
prvý raz začneme s nepravidelným režimom posilňovania. Citlivým určením
pomerov posilnení (chvíľu posilňujeme viackrát po sebe, potom menej, ale potom
zasa trošku viac...) prekvapenie neprerastie do frustrácie, ale kôň sa so
zmenou ľahko vyrovná a pristane na nové pravidlá hry.
Odpor
Je to telesne-emočná reakcia na
potenciálne škodlivý podnet – niečo, čo vzhľadom, pachom či chuťou pôsobí, že
šíri infekciu, že je to jedovaté a pod.. Každý živočíšny druh je vrodene
naprogramovaný cítiť odpor k iným podnetom. U ľudí sú to často napr.
jedovaté živočíchy ako hady a pavúky, červy prezrádzajúce hnilobné procesy,
pach pokazeného mäsa... U koní sú to neobvyklé pachy a chute, ktoré
by mohli napovedať o jedovatosti rastlín. O tom sa presviedčame často pri
odčervovaní pastou, zavádzaní nového krmiva, vitamínov či orálne podávaných
liekov – kone cítia aj minimálne množstvo a väčšinou čudne
chutiacu/páchnucu hmotu odmietnu zožrať. Často ich treba na nové chute zvykať
veľmi dlho a postupne, po kávových lyžičkách a zároveň kamuflovať
chuť džúsom, výživou či medom. Veľký problém to býva pre vytrvalostných jazdcov,
keďže potrebujú, aby kôň pri prestávke vypil dostatok vody s elektrolytmi,
no kone cudziu vodu často odmietajú. Tu príde veľmi vhod tréning pozitívnym
posilňovaním – koňa totiž možno pomerne ľahko naučiť piť na povel – a za
odmenu vypije aj vodu, ktorá mu nechutí.
Či kone cítia odpor k hadom
a pod. ako my, je ťažké zistiť, ale určite z nich majú strach
(zvyčajne) a boja sa napr. aj hadice – to je priestor pre systematickú
desenzitivizáciu. Zaujímavé je aj to, že kone sa boja, keď cítia pach zdochliny
(ktovie, či cítia aj odpor) – pozostatok inštinktov, pretože zdržiavať sa
v blízkosti zdochliny je nebezpečné, nablízku môže byť predátor.
K čomu však kone určite
odpor necítia, sú ľudia s telesným či mentálnym handicapom, nedokonalým
vzhľadom... Prijímajú ich bezpodmienečne, nehodnotia, nevysmievajú sa. Záleží
im iba na tom, ako sa k nim človek správa a podľa toho reagujú – to
je úžasný terapeutický faktor v hipoterapii. Čo sa týka ich vzťahu
k postihnutým koňom, je to rôzne, ale obvykle v dobre zohranej skupine
zdravé kone tomu chorému (napr. slepému) pomáhajú, chránia ho. Ak je však
v skupine napätie z dôvodu nenaplnených potrieb (málo priestoru,
potravy, vody, prístreškov, nevhodné zloženie stáda, nesprávne socializované
kone, kone nie sú spolu nepretržite), môže sa stať, že slabšieho jedinca budú
odháňať, prípadne naňho môžu až zaútočiť (zažila som aj prípad usmrtenia).
Emočné okruhy v mozgu
Čo sa týka neurologického
základu týchto emócií, z rozsiahlych výskumov Jaaka Pankseppa vyplýva, že v mozgoch cicavcov existuje sedem
rôznych okruhov („circuits“), ktoré riadia emočné odozvy na podnety
a súvisia aj s aktiváciou príslušných behaviorálnych vzorcov:
VYHĽADÁVANIE – anglicky
„SEEKING circuit“ (okruhy sú označené naschvál veľkými písmenami, aby sa
nezamieňali s jednotlivými emóciami, ktoré produkujú). Aktivuje sa, keď
zviera aktívne skúma svoje prostredie, hľadá možnosti, ako získať posilnenie.
Býva aktívny pri vyhľadávaní potravy, príslušníkov vlastného druhu, partnera na
párenie, ale aj proste nových podnetov (aj to je jedna z psychických
potrieb koňa). Podľa toho, v akom kontexte sa zviera nachádza, môže sa
činnosť tohto okruhu prelínať s činnosťou ďalších, preto ju môžu
sprevádzať tak pozitívne (radosť), ako aj negatívne emócie (strach, hnev).
Vylučuje sa pritom hlavne dopamín a serotonín – neurohormóny, ktoré
vyvolávajú pocit uspokojenia a bezpečia, podporujú snahu zvieraťa
explorovať. Tento okruh čo najviac využívame v tréningu pozitívnou
motiváciou.
HRA – „PLAY
circuit“. Aktivuje sa logicky pri hre, jeho činnosť sprevádza radosť, vylučuje
sa serotonín a dopamín, pri sociálnej hre aj oxytocín. Má súvis
s nácvikom lovu koristi, dvorením partnerovi, starostlivosťou
o mláďatá... Preto súvisí aj s činnosťou ďalších okruhov. Tiež ho
využívame v tréningu pozitívnou motiváciou.
STAROSTLIVOSŤ – „CARE
circuit“. Ten je aktívny nielen pri starostlivosti o mláďatá, ale aj pri
afiliatívnych interakciách medzi spriatelenými jedincami (napr. vzájomné
škrabkanie sa). Spája sa s príjemnými emóciami, ktoré my ľudia popisujeme
ako „láska, intimita, spolupatričnosť“. Pri láskyplných pohľadoch
a dotykoch sa vylučuje u oboch zúčastnených strán oxytocín (pri
kojení mláďat aj prolaktín), ktorý naďalej posilňuje ich vzájomnú emočnú väzbu.
Pri tréningu pozitívnou motiváciou je tento okruh nenahraditeľným „lepidlom“,
ktoré nás s koňom zbližuje (formou dotykov – hladkania a škrabkania –
a spoločného odpočívania).
TÚŽBA – „LUST
circuit“. Aktivuje sa pri dvorení a sexuálnom akte – pomáha aktivovať
vrodené vzorce správania, ktoré povedú k úspešnému rozmnožovaniu.
U dobre socializovaných jedincov sa spája s vyhľadávaním
a starostlivosťou a s pozitívnymi emóciami; vylučujú sa pritom
endoopiáty a oxytocín. Avšak napr. u nesocializovaných, primladých
plemenných žrebcov sa môže spájať skôr s hnevom a stresovými
hormónmi. V tréningu tento okruh pochopiteľne nie je žiadúce aktivovať.
Často sa však stáva, že premotivovaný valach/žrebec je v tréningu
viditeľne vzrušený – v podstate je to tiež známka toho, že stres prekročil
hranicu FFF – pretože v skutočnosti je to FFFF – flight, flight, freeze or
flirt – a tu sa prejaví práve ten „flirt“. Kôň tak ventiluje nahromadené
napätie. Pre nás by to mala byť významná spätná väzba a mali by sme
tréning prispôsobiť tak, aby kôň zostával síce motivovaný, pozorný, ale zároveň
relaxovaný. Samozrejme však opäť musíme hodnotiť koňa ako celok, nezameriavať
sa iba na to jedno... Ak je kôň celkovo relaxovaný, má uvoľnenú mimiku
a svalstvo celého tela, zjavne odpočíva (mimo tréningu alebo počas
desenzitivizácie), „vysunutý podvozok“ je pravdepodobne proste súčasťou jeho
uvoľnenia. Ak je to ale počas tréningu, kôň je celý napnutý ako struna
a má zjavnú erekciu, to je varovný signál.
STRACH – „FEAR
circuit“. Ten je aktívny v ohrození, spája sa s rovnako pomenovanou
emóciou. Do organizmu sa pritom vylučuje adrenalín, noradrenalín, kortizol
a ďalšie stresové hormóny. Utlmuje vedomú činnosť a aktivuje
automatické, vrodené reakcie (FFF odpoveď). Pri tréningu negatívnou motiváciou
(R–, P+, P–) prevažuje aktivita tohto okruhu. Objavujú sa už spomínané
upokojujúce signály, preskokové správanie, symptómy stresu, vyhýbavé správanie
až FF reakcia. Pri chronickom strese generalizovaná úzkosť alebo naopak naučená
bezmocnosť, animálny model depresie.
HNEV – „RAGE
circuit“. Aktivuje sa pri agresívnej obrane mláďat, partnera, teritória,
potravy... Ak pozorujeme vnútrodruhový súboj o dominanciu (čiže situačnú snahu
získať limitovaný zdroj), u týchto zvierat je v akcii práve tento
okruh. Súvisí s negatívnou emóciou hnevu, vylučujú sa stresové hormóny,
aby telo malo dosť síl na útok. Aj vyhľadávanie sa môže skombinovať
s hnevom – ak zviera nájde zdroj, ale zistí, že niečo/niekto mu bráni v
prístupe k nemu. Tomu sa snažíme v tréningu vyhnúť – nadmerné
frustrovanie koňa v R+ tréningu môže viesť práve k hnevu. Pozor,
nezamieňať si agresivitu z hnevu s obrannou agresivitou zo strachu –
k tej dochádza pri používaní P+, zaplavovaní, nesprávnom používaní R– (tam je
v hre FEAR, nie RAGE).
PANIKA/ZÁRMUTOK – „PANIC/GRIEF
circuit“. Je aktívny vo chvíľach, kedy dôjde k náhlemu odlúčeniu emočne
naviazaných jedincov. Súvisí so smútkom a sprevádza ho pokles hladín
dopamínu a serotonínu – jedinec môže až upadnúť do depresie. Samozrejme sa
jeho aktivácii snažíme vyhnúť – ak už naozaj musíme odlúčiť dvoch priateľov
alebo odstaviť žriebä, snažíme sa to robiť postupne, s využitím R+ (viď
vyššie).
Zjednodušený prehľad emočných okruhov vo vzťahu
k učeniu. Pri používaní R+ a P– môžu byť aktívne okruhy SEEKING, PLAY,
CARE; pri používaní R– a P+ sú aktívne okruhy FEAR, RAGE, PANIC/GRIEF (obrázok z connectiontraining.com).
Optimálny emočný stav
Optimálne samozrejme je, ak je
kôň zdravý, spokojný, má naplnené všetky potreby, nenachádza sa
v chronickom distrese, prevažuje uňho aktivita okruhov vyhľadávania, starostlivosti
a hry – čiže prežíva hlavne radosť, jeho základné emočné ladenie je
pozitívne, hľadí na svet ako na príjemné, bezpečné miesto, má pocit kontroly
nad sebou a životom. Pocit kontroly je pre wellbeing koňa kľúčový, pretože
odtiaľ pramení jeho pocit bezpečia. Ak nemá nad ničím vo svojom živote
kontrolu, necíti sa dobre. Dajme preto koňom možnosť občas rozhodovať – vybrať
cestu na prechádzke, vybrať si, či chce ísť dnes jazdiť, alebo nie, naučiť ho
komunikovať s nami o veciach – chceš deku alebo nie? chceš
bezzubadlovku alebo uzdečku so zubadlom? Nechať ich spúšťať procesy, ktoré sú
im nepríjemné, na ktoré si zvykajú (striekanie sprejom, injekcie, sedlanie,
strúhanie...) – tým, že ony sú tými, kto nám dáva povolenie na štart, práveže
zvládnu oveľa vyšší level nepríjemností a ochotne spolupracujú. Kôň
v dobrom emočnom zdraví je zvedavý, teší sa na spoluprácu, ale na druhej
strane nie je príliš vzrušený, nie je na tréningu závislý, vie zachovať pokoj a
„chladnú hlavu“, keď sa aj náhodou rozruší (napr. pri skákaní vo voľnosti), vie
sa zasa rýchlo upokojiť. Správnym tréningom pozitívnou motiváciou sa tento stav
snažíme dosiahnuť a udržiavať – aby nás kôň nielen poslúchal, ale aby
s nami mohol predovšetkým žiť šťastný život.
Použité zdroje a literatúra:
Draaisma,
R. (2018). Konejšivé signály a reč těla
u koní. Jihlava: Arcaro.
Munsters,
C. C. B. M., Visser, E. K., van den Broek, J., & Sloet van Oldruitenborgh-Oosterbaan,
M. M. (2013). Physiological and behavioral responses of horses during police
training, Animal, 7(5), 822-827. doi:
10.1017/S1751731112002327
Panksepp,
J. (1998). Affective Neuroscience: The
Foundations of Human and Animal Emotions. New York: Oxford University Press
Inc..
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Seligman,
M. E. P. (1992). Helplessness: On
Depression, Development and Death. W. H. Freeman & Co..
Selye,
H. (1978). The Stress of Life. McGraw Hill Education.
Skipper,
L. (2005). Let Horses Be Horses.
London: J. A. Allen.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Wendt,
M. (2011a). Trust Instead of Dominance.
Richmond Upon Thames: Cadmos Publishing Ltd..
Wendt,
M. (2011b). How Horses Feel and Think.
Richmond Upon Thames: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Tréning pozitívnou
motiváciou