Ak ste sa už úspešne prelúskali teóriou
učenia, je čas konečne sa začať venovať samotnému tréningu. Avšak skôr,
než si napcháme vrecká dobrotami a vydáme sa nadšene za naším štvornožcom,
povenujme sa ešte trochu metodike „pozitívky“. Tento spôsob tréningu totiž už
funguje niekoľko desaťročí a za tú dobu tréneri prišli na určité
zákonitosti, techniky, dôležité poznatky o tom, ako to v tréningu funguje,
na čo si treba dať pozor, ako predchádzať chybám a ako riešiť tie problémy,
čo predsa len nastanú. V nasledujúcich článkoch si teda predstavíme tieto
poznatky – poučme sa z pokusov a omylov iných, ušetríme si tým
vlastný čas, námahu a nervy. :)
Ako vyzerá „pozitívka“
v praxi?
Najprv taký všeobecný popis toho, ako zvyčajne vyzerajú kone
vedené pozitívnou motiváciou (ak majú dobrého trénera) – aby ste si to vedeli
predstaviť.
Kone trénované pozitívnou motiváciou sa na tréning tešia. Tešia
sa nielen na samotné odmeny, ale aj na cviky samotné, na signály
k vykonaniu cvikov a samozrejme aj na trénera, ktorý signály dáva.
Pri tréningu sú pozorné, nadšené a zároveň pokojné – uvedomujú si, čo
robia, robia to zámerne a z vlastnej vôle. Učia sa veľmi rýchlo,
efektívne a perfektne si naučené pamätajú aj celé roky. Tréner sa snaží
nikdy ich neuvádzať (vedome ani nechtiac) do distresu, kone majú situáciu vždy
pod kontrolou, teda majú pocit bezpečia. Vedia, že ak „povedia“, že niečo
nemôžu či nechcú urobiť, človek to bude rešpektovať a nebude ich do toho
nasilu nútiť – a práve preto tak ochotne spolupracujú. Nikdy presne
nevedia, kedy a akú odmenu dostanú – a práve preto sa stále tak veľmi
snažia. Keď je im to dovolené, skúšajú vlastné nové spôsoby riešenia úloh – sú
tvorivé! Zároveň však aj vedia, kedy kreativitu nemajú ponúkať. Vedia
s tréningom skončiť, nie sú na ňom závislé. Takto vyzerajú kone, ktoré
majú dobrého „pozitívneho“ trénera. :)
Medzidruhový tréningový
dialóg
Kôň a človek sú značne odlišné živočíšne druhy. Kone
komunikujú navzájom predovšetkým veľmi jemne odstupňovanými neverbálnymi
prejavmi – využívajú mimiku, ale aj pohyby a polohu celého tela. Disponujú
veľmi pohyblivými ušnicami, pyskom, dlhým krkom, dlhým trupom, štyrmi nohami a chvostom.
Na druhej strane ľudia sa sústredia predovšetkým na verbálnu stránku
komunikácie (i keď tiež komunikujú až z 90% neverbálne, no väčšinou si to
vôbec neuvedomujú), často hovoria nezrozumiteľne či nekongruentne (ústa hovoria
jedno, ale telo druhé – to zvieratá obzvlášť mätie) a ich pohybové
možnosti sú v porovnaní s koňmi dosť chabé. Preto aby sme tieto
rozdiely dokázali prekonať a napriek nim sa dohovorili, potrebujeme nejaký
spoločný „jazyk“.
V tréningu pozitívnou motiváciou je základom obojstranná
jasná komunikácia – obaja, tréner, aj zviera, sa navzájom rešpektujú,
„počúvajú“ jeden druhého a snažia sa čo najzrozumiteľnejšie vyjadrovať
svoje požiadavky a pocity. Ak tento dialóg funguje, dokážu sa dohodnúť
k vzájomnej spokojnosti. Ak nefunguje (väčšinou preto, že tréner nepočúva
a/alebo „hovorí“ nezrozumiteľne), dochádza nielen k zníženiu efektivity
učenia, ale hlavne k narušeniu vzťahu medzi nimi, k emočnej
frustrácii, nepohode. Preto prvé, čo musíme pochopiť, je základná „slovná
zásoba“ tvoriaca tento dialóg medzi dvoma rôznymi živočíšnymi druhmi:
Signál
→ správanie → bridge → odmena.
Takto vyzerá hotový cvik,
keď už zviera aj človek ovládajú spoločný jazyk – človek dá konkrétny signál,
zviera vykoná konkrétne správanie, človek ho označí bridgom a posilní ho
(odmení). Učíme sa ho však odzadu –
čiže začíname od odmeny (primárneho pozitívneho posilnenia), pomocou nej učíme
zviera rozumieť významu bridgu (sekundárne pozitívne posilnenie), aby sme potom
mohli bridgom označovať želané správanie a meniť ho do konečnej podoby
podľa rôznych kritérií, a napokon toto hotové správanie dávame pod
kontrolu signálom. Časom sa tento dialóg môže stať kruhovým – signál sa stane zároveň odmenou, a tak môžeme robiť
s koňom stále viac a viac cvikov po sebe a až na koniec série
odmeníme primárnym posilnením (Šusta, 2014).
Kým sa pustíme do popisu
jednotlivých „slov“ tréningového dialógu, chcem sa zmieniť ešte o jednej
dôležitej veci, ktorá by mala sprevádzať celý váš tréning od samého začiatku –
a to je dobrý tréningový rytmus.
O čo ide? Je to vlastne správne načasovanie jednotlivých úkonov a ich
plynulé nadväzovanie (Šusta, 2014) – napr. kedy dať signál (a kedy nie), ako
dlho čakať na správanie zo strany koňa (a čo robiť, ak neprichádza), kedy dať
bridge, ako a kedy podať odmenu a zas následne kedy dať ďalší signál
atď.. Nie je totiž dobré ani sa ponáhľať, ani s jednotlivými krokmi
otáľať. A záleží aj na individuálnych vlastnostiach koňa – predovšetkým na
jeho temperamente (napr. u citlivého, pohyblivého koňa treba udržiavať
svižné tempo, ale zároveň vystupovať veľmi pokojne, uvoľnene a nerobiť
žiadne prudké pohyby...). Aj keď si perfektne naštudujete teóriu, s týmto
pravdepodobne budete mať spočiatku problém. Preto doporučujem napozerať si vopred
videá od profesionálnych trénerov, ktorí majú tento tréningový rytmus už „v
krvi“ a hlavne si to potom nacvičiť s nejakým kamarátom predtým, než
pôjdete za koňom (a ideálne si to nahrať na video a potom si pozrieť, aké
robíte chyby – človek to „v priamom prenose“ málokedy dokáže vnímať). Predídete
tým množstvu frustrácie a nezdarov – a od začiatku si zabezpečíte
čistú, ničím nerušenú komunikáciu s vaším koňom.
Učenie sa komunikácii s koňom
môžeme prirovnať k stavaniu pyramídy – základňou je tých pár
najdôležitejších „slovíčok“ spomínaných na začiatku. Na ne nasadá cit pre
tréningový rytmus. A na samom vrchole je porozumenie jazyku živočíšneho
druhu, s ktorým pracujeme (v našom prípade konskému jazyku) – musíme sa
naučiť čítať ich neverbálne signály, ktorými vyjadrujú svoje potreby, pocity,
nálady, bolesť a stres a primerane na ne odpovedať v rámci obmedzených
možností nášho tela (viď tento
článok). Nemám tým na mysli používanie „reči tela“ ako tlaku na
donútenie koňa k poslušnosti, naopak, naučiť sa používať svoje telo (vedieť
dýchať, pozerať sa, pohybovať sa, postaviť sa...) tak, aby sme ním koňovi
nespôsobovali stres a napätie, ale naopak ho upokojili, aby sme mu fyzicky neprekážali
vo vykonávaní cvikov, ale naopak mu to uľahčili, atď.. Pekne o týchto nuanciach
pozitívky píše Gabby Harris (2015). Sú rovnako dôležité ako vedecké poznatky a techniky,
netreba preto na ne zabúdať.
V nasledujúcich článkoch
si teda povieme viac o jednotlivých slovíčkach tréningového dialógu – o odmene,
bridgi, technikách učenia správania a o kontrole správania signálom.
Použité zdroje a literatúra:
Harris, G. (2015). Dotkni se zvířecí duše. Praha: Plot.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Späť na Tréning pozitívnou
motiváciou