Pomôcky nemajú koňa nútiť,
ale POMÁHAŤ mu – uvedomiť si a správne zapojiť určité časti tela. Či už si
vyberiete negatívne, alebo pozitívne posilňovanie, používajte ho korektne, aby
vám kôň reagoval na tie najjemnejšie možné signály. Keď neposlúchne,
nezosilňujte ich, ale pomôžte koňovi pochopiť, zmiernite požiadavky, rozdeľte
postup na ešte viac malých krokov. Jazdenie má byť ľahké, jemné, elegantné, má
byť o súhre s koňom, nie o súboji s koňom. Nie je to
posilovňa, ale tanec. Keď to nejde, nesiahajte po sile – nádych, výdych, zmena
stratégie.
Sed
Viď predošlé časti
o anatómii a správnom sede jazdca. Kým od koňa nechceme žiadnu zmenu,
sed ho nesmie rušiť, iba koňa nechávame, aby nami hýbal. Predtým, ako koňa
o čokoľvek požiadame, vždy sa „rebalansujeme“, narovnáme sa, podsadíme
panvu, necháme nohy klesnúť dole – dávame sedom polovičnú zádrž. Pri prechodoch
koňa sedom buď pošleme vpred, alebo zadržíme a vzápätí sed opäť povolíme,
aby sme koňovi umožnili uvoľnene vykonať to, o čo sme ho požiadali.
V obratoch dávame pozor, aby sme sa len otáčali a jemne prenášali
váhu na vnútornú sedaciu kosť, neposúvame sa v sedle doprava-doľava,
nelámeme sa v páse, nenakláňame hlavu, ramená ani trup, sedíme stále
v osi koňa. Pri stranových pohyboch je dôležité pri počiatočnej pomôcke
preniesť váhu na správnu sediaciu kosť – pri ustupovaní na holeň a dovnútra
plece je to na vonkajšiu; pri dovnútra zadok a traverzálach je to na vnútornú;
pri akomkoľvek stranovom pohybe na kruhu je to na vnútornú sedaciu kosť.
Vyskúšajte si všetky stranové pohyby najprv pešo na sebe a precíťte, kam
pri nich prenášate váhu – správnymi pomôckami sedom koňovi uľahčíte pochopenie,
ako sa ma v danom cviku pohybovať.
Holene
Holeň je celá vnútorná
plocha lýtka, koňa nepobádame pätami! Keď od koňa nechceme žiadnu zmenu, holene
ho nevyrušujú, nestískajú ani striedavo, ani neustále spoločne (kôň by sa na ne
habituoval, otupel by nám na holeň). Len tak visia po bokoch koňa, „dýchajú“
s ním, zľahučka sa ho dotýkajú. Pred každou požiadavkou dávame polovičnú
zádrž sedom a jemne pri nej koňa podporíme aj holeňami – stačí predstava,
že nohy klesajú od bedrových kĺbov dozadu a dolu, viac netreba. Ak chceme
prechod hore, obe holene ho jemne stisnú kúsok za podbrušníkom a hneď
povolia – keď kôň nezareaguje, buď použijeme bičík (pri negatívnom
posilňovaní), alebo koňovi pomôžeme vyslaním na target, odmeníme aj najmenšiu
snahu o pohyb vpred (u koňa začiatočníka, pokazeného) / dáme 3s pauzu (u
koňa pokročilého, dobre motivovaného; pri pozitívnom posilňovaní). Holeň nikdy
neopakujeme ani nezosilňujeme, aby sme na ňu koňa nehabituovali, musí na ňu
naopak zostať senzitívny, citlivý. Pri prechode dolu holene jemným krátkym
priložením koňa podporia, aby zapojil zadné nohy a nepadol pri prechode
dolu na predok, ale naopak podsadil zadok a preniesol naň trochu viac
váhy. Do obratov vedie koňa vonkajšia holeň, od ktorej tlaku kôň ustupuje
dovnútra, pôsobí jemne priložená za podbrušníkom (opäť predstava že noha celá
od bedrového kĺbu klesá dozadu a dolu). Vnútorná holeň leží na podbrušníku
a krátkym stiskom koňa upozorní, ak vytáča rebrá dovnútra a/alebo padá po
vnútornom pleci. Pri stranových pohyboch tiež vedie koňa vonkajšia holeň – pri
ustupovaní na holeň je tesne za podbrušníkom, vedie celé neohnuté telo dnu; pri
dovnútra plec je vpredšie, vedie plece dnu; pri dovnútra zadok
a traverzále je vzadšie, vedie zadok dnu.
Oťaže
Opäť, kým nič nechceme,
nerušia, udržiavame pružný jemnučký kontakt, len taký silný, aby sme sa
s koňom navzájom cítili (v rukách by sme mali cítiť asi takú váhu, ako keď
držíme balíček papierových vreckoviek). Platí pravidlo, že ruky nasledujú
papuľu koňa, nie naopak. Nepoužívame ruky na ovládanie koňa, nesnažíme sa mu
nimi „zabaliť“ hlavu a krk. Slúžia iba na tú najjemnejšiu komunikáciu,
doladenie detailov. Predovšetkým dávajú (!!!), ukazujú, prípadne občas
vydržujú, ale nikdy neťahajú späť. Kôň sám aktívne vyhľadáva jemné priľnutie
a snaží sa ho udržiavať – je to obojstranná komunikácia (nie že my držíme
koňa z celej sily). Na druhej strane mu však nedovolíme opierať sa do rúk
– vtedy spojenie okamžite prerušíme, rázne ho sedom a holeňami pošleme
vpred, prípadne použijeme pár krátkych ráznych prerušovaných zádrží oboma
oťažami nahor, do kútikov.
Ruky používame bez nôh
a nohy bez rúk – nezvierame koňa medzi holeňami a oťažami, to je ako
jazda na plný plyn so zatiahnutou ručnou brzdou, vyvoláva to veľké fyzické aj
psychické napätie. V praxi to znamená striedanie pomôcok – holeň, oťaž,
holeň, oťaž. U mladého koňa musia byť rozostupy väčšie a čím je
pokročilejší, tým rýchlejšie po sebe môžu pomôcky nasledovať, až sa napokon
zdá, že pôsobia súčasne.
Ak používame zubadlo, je
dobré podchvíľou jemne aktivovať čeľusť koňa, aby nezačal zubadlo kŕčovite
zvierať – pretože ako sme sa presvedčili na vlastnej koži, ak sa zatne jedna
časť tela, postupne stuhne celé telo, svaly sú vzájomne poprepájané. Čeľuste
aktivujeme jemnými prerušovanými zádržami oboma oťažami NAHOR do kútikov papule,
až kým si zubadlo neprežuje. To je najmenej bolestivé pôsobenie oťaží. Nikdy,
nikdy, nikdy nepôsobíme oťažami aktívne dozadu-dolu! To je naopak
najbolestivejšie pôsobenie oťaží (azda s výnimkou pílenia doprava-doľava,
to už duplom absolútne nikdy nerobíme).
Keď si kôň prežuje, môžeme
mu ohýbať krk laterálne (do strán) – jemnými prerušovanými zádržami šikmo do
strany a hore (otvorená oťaž) ho navedieme do ohnutia. Vonkajšia oťaž
povoľuje len toľko, aby kôň mohol otočiť hlavu, ale nedovolíme posunutie
zubadla v hube do strany (veľmi nepríjemné). Dávame pozor, aby sa kôň
nezalomil v zátylku – aby nás „neklamal“, neohýbal viac nos než zátylok.
Ak to robí, narovnáme ho zdvihnutím vonkajšej oťaže, môžeme ju dať až na
zátylok. Spočiatku žiadame radšej menšie ohnutie, ale korektné, nekmitáme, len
chvíľku podržíme v maximálnej polohe. Časom môžeme žiadať väčšie ohnutie
(max. ale 90°) a dlhšiu výdrž. Ohýbanie krku do oboch strán koňovi
rovnomerne preťahuje svalstvo krku aj chrbta a napomáha jeho narovnávaniu.
Tiež ho navádza k tomu,
aby sa naťahoval dopredu-dolu – zotrvávať v polohe s ohnutým krkom je
totiž pre koňa náročné, a tak po chvíli začne hľadať úľavu – akonáhle
naznačí, že si chce natiahnuť krk dole, ruky musia nasledovať jeho papuľu
dopredu-dolu, udržiavajúc stále jemnučké priľnutie. Spočiatku (v zastavení
a v kroku) dovoľujeme koňovi naťahovať sa až úplne k zemi. Tým
sa napne šijový a nadtŕňový väz, vyklenie sa chrbtica a chrbtové
svalstvo môže uvoľnene pracovať. Až časom ho začíname zastavovať stále skôr a skôr
(ideálna výška pre uvoľňovanie v kluse a cvale je zátylok na úrovni
kohútika, aby sa väzy nepreťahovali až príliš). No samozrejme počas tréningu
stále dávame podchvíľou prestávky na zahodenej oťaži, aby sa kôň mohol
natiahnuť až k zemi a oddýchnuť si – na tak dlho, ako potrebuje.
Polovičné zádrže, prechody
a ohýbacie cviky sprevádzané jemným pôsobením vnútornej oťaže nahor do
kútika papule (vonkajšia oťaž je jemne vydržaná, vedie koňa) a jej
následným ponúkaním dopredu-dolu navedú koňa k postupnému väčšiemu prenášaniu
váhy na zadné končatiny, k ich ohýbaniu a podsadzovaniu (tým sa
nadtŕňový väz napne zozadu a vyklenie sa chrbát) a zároveň
k správnemu relatívnemu napriameniu krku (horné krčné svaly napínajú
nadtŕňový väz spredu) a vyklenutiu zátylku.
Ak už používame aj pákové
zubadlo, jasne oddeľujeme jeho pôsobenie od pôsobenia stihla – tzv. francúzske
držanie oťaží, kedy stihlové oťaže idú do rúk zhora a pákové zdola.
Stihlom koňa napriamujeme, vedieme do strany, pákou žiadame o vyklenutie
zátylku, posielame koňa dopredu-dolu.
Napokon chcem pri rukách
zmieniť, že zubadlo vôbec nutne nepotrebujeme, všetko sa dá koňa naučiť aj na
bezzubadlovom uzdení alebo aj úplne bez neho (shapingom a targetingom pri
pozitívnom posilňovaní). Oťaže nám však aj v pozitívke môžu pomáhať
jednoduchšie koňovi vysvetliť nuanse cviku, pomôcť mu vo chvíľach neistoty. Nemusia
však vôbec viesť do zubadla. Je mnoho koní, ktorým zubadlo ani pri najjemnejšom
zaobchádzaní jednoducho nevyhovuje a zároveň malá skupina koní, ktorá funguje
lepšie so zubadlom než bez neho – tým obvykle prekáža nánosník. Riaďte sa
svojím koňom. Dobrou kontrolou je dať mu vybrať z dvoch uzdečiek – so
zubadlom a bez (ideálne je, ak má rovnako silno naposilňované uzdenie
oboma) – a uvidíte, ktorú si radšej vyberie.
Hlas
Je veľmi nápomocné naučiť
koňa už pri práci zo zeme reagovať aj na slovné pomôcky, uľahčí vám to prechod
do sedla. Dbajte na to, aby ste mali pre každý cvik konkrétne slovo, vždy
rovnaké a uistite sa, že kôň cvik naozaj ovláda a má ho so slovom
dobre spojený. Dôležitý je aj bridge – či už slovný, alebo mechanický (kliker,
píšťalka...) – aby ste mohli koňovi presne na zlomok sekundy označiť moment,
kedy vykonal niečo správne. Neskutočne to zefektívňuje učenie. Pri negatívnom
posilňovaní je samozrejme nutné aj dokonalé načasovanie uvoľnenia tlaku.
Bičík, ostrohy
Nesmú sa používať ako trest.
Ak správne aplikujete teóriu učenia, viete vnímať signály koňa, jeho emócie
a pracovať s týmito informáciami tak, aby bol kôň motivovaný
a zároveň pokojný a uvoľnený, nebudete to potrebovať. Bičík slúži pri
pozitívnom posilňovaní jedine ako target, ostrohy jedine ako dokonale presné
signály na konkrétne pokročilé cviky (piafa, pasáž, leváda a pod.).
V negatívnom posilňovaní by mali mať tieto veci veľmi podobnú úlohu –
dávať veľmi jemné, presné signály, nesmú sa použiť tak, aby spôsobili bolesť a strach
– odporúčam vyskúšať si ich najprv na sebe, aby ste mali predstavu, aké ľahké
je nimi ublížiť. Ostrohy patria na nohy iba veľmi skúseným jazdcom.
Použité zdroje a literatúra:
Bayley, L. (2006). KONĚ: Práce ze země. Praha: Metafora.
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Braun, G. (2005). Výcvik koní podle Bey Borelle. Praha:
Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.
Dunová, A., Popková, L.
(2016). Dornova metoda pro zvířata.
Olomouc: Poznání.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do jezdcovy duše: Drezura se
svědomím.Praha: Powerprint.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do koňské duše:
Somatopsychologie koní.Praha: Powerprint.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.
Higgins, G., Martin, S.
(2009). Koně a jejich pohyb.
Praha: Metafora.
Higgins, G. Martin, S.
(2013). Pohyb a výkon koně:
Anatomie. Praha: Metafora.
Hourdebaigt, J.-P. (2012). Masáže koní. Praha: Ana Hita.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Klimke,
I., Klimke, R. (2005). Kavalety: Drezura
a skákání. Praha: Brázda.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Swift, S. (2015). Ježdění podle Sally Swift. Praha:
Brázda.
Tucker, R. (2017). Kde to mého koně bolí? Praktický průvodce
vyšetřením koně pomocí chiropraktických metod. Jihlava: Arcaro.
Wood, P. (2009). Výcvik jezdeckého koně: Vychovejte si ze
svého koně dokonalého, spolehlivého partnera. Praha: Metafora.
Späť na Prácu
s koňom pod sedlom