Doporučujem štúdium
klasických majstrov jazdeckého umenia a ich súčasných žiakov (viď zoznam
doporučenej literatúry). Tu iba stručne zhrniem základné princípy, na ktorých
stojí klasické jazdecké umenie.
Slúži koňovi
Ak sa rozhodneme, že chceme
na koni jazdiť, musíme si uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť – kôň nie je
stvorený na jazdenie. Ako už vieme z časti o funkčnej anatómii, jeho
chrbát nie je uspôsobený na nesenie hmotnosti – je to „závesný most“, ktorý
prenáša energiu vytvorenú zadnými končatinami dopredu. Už i tak má čo
robiť s nesením hmotnosti konských útrob – preto sa kôň v prírode
takmer neustále pomaly pohybuje so sklonenou hlavou (vtedy má napnutý šijový
a nadtŕňový väz, svaly chrbta slúžia na pohyb, nie na nesenie). Preto ak
koňa zaťažíme navyše svojou váhou, musíme ho naučiť pohybovať sa tak, aby si
nepoškodil chrbát ani končatiny. A presne pre tento účel tu je klasické
jazdecké umenie. Nie iba ako „l’art pour l’art“, ale ako prepracovaný systém
postupnej gymnastickej prípravy, ktorá koňovi pod jazdcom dokáže celoživotne
udržať, resp. prinavrátiť zdravie.
Dbá na postupnosť a trpezlivosť
Každý ďalší krok vo výcviku
koňa má svoje presne určené miesto a čas. Samozrejme, riadime sa
individualitou každého koňa, to však neznamená, že môžeme preskakovať niektoré
kroky alebo sa náhliť vpred (to je riziko najmä u dnešných prešľachtených,
nesmierne talentovaných mladých teplokrvníkov). Sem patrí napr. nepoužívanie
pomocných a vyväzovacích oťaží, lonžovanie a obsadanie najskôr
v 4 a 5 rokoch (alebo aj neskôr, podľa koňa), dodržiavanie
postupnosti obnosok – sťahlové zubadlo – pákové zubadlo (až keď sú všetky cviky
zvládnuté na jednom, prechádza sa na ďalšie, iba pre zjemnenie komunikácie)
a samozrejme preferovanie odmeňovania správneho správania a snahy
pred trestaním, udržiavanie pokojnej atmosféry v tréningu. Ak niečo nejde,
vraciame sa o krok-dva späť, nikdy na koňa netlačíme – donútiť ho nemá
význam, ak ešte nie je skutočne pripravený pokročiť ďalej. Zdravý, dobre
stavaný kôň je „hotový“ (ovláda všetky prvky vysokej školy) najskôr v 8-9
rokoch – a dokáže bez problémov nosiť jazdca až do 30 rokov veku. Preto
nečudo, že dnešné športové kone odchádzajú do dôchodku zničené už vo veku okolo
6-10 rokov – keď sa obsadajú už pred 3. rokom života a často už v 3-4
rokoch súťažia, pričom sú nútené predvádzať cviky absolútne neprimerané ich
veku a stupňu výcviku.
Riadi sa poznatkami biomechaniky
Keď vieme, ako konské telo
funguje, bez jazdca aj s jazdcom, môžeme ho pozitívne ovplyvniť sériou
nadväzujúcich gymnastických cvičení. Vždy sa pritom zohľadňuje vek, skúsenosti
a aktuálny zdravotný stav koňa. Najprv vždy učíme nové prvky zo zeme, až
potom zo sedla. Začíname voľným pohybom pod jazdcom, nijako koňa
neovplyvňujeme, iba udržiavame pravidelný takt a rytmus. To je vždy základ
– keď kôň „nešlape“, nemôžeme od neho chcieť nič ďalšie. Nadväzujeme ohýbaním
krku do strán v zastavení, v kroku na rovnej línii – vonkajšou oťažou
bránime lámaniu v zátylku (radšej menšie ohnutie, ale korektné). Uvádzame
laterálnu prácu a kruhy, učíme koňa podkračovať jednotlivými končatinami
pod ťažisko, uvedomovať si každú časť jeho tela. Na kruhu pristavujeme rovnako
dnu i von. O priľnutie sa netreba nijako prehnane starať, stačí ho
jemne ponúkať (najväčšia aktivita ruky je dopredu-dolu, ale bez straty
„spojenia“ – jemnučkého napnutia, kedy máme v rukách len váhu oťaží, ale
cítime nos / papuľu koňa na druhej strane) a odmeňovať koňa, keď si nájde
tú správnu pozíciu (teraz je to dopredu-dolu). Tým získavame uvoľnenie
a priestupnosť a po celý čas pracujeme na narovnávaní prirodzenej
krivosti (pracujeme rovnomerne na obe ruky). Pokračujeme v ďalších
chodoch, v kluse a cvale používame spočiatku odľahčený sed a až keď
je kôň už dostatočne posilnený, po polminútkach pridávame plný sed. Časom
začíname žiadať na krátku chvíľu skrátenie rámca (cez polovičné zádrže sedom,
nesmieme stratiť takt a rytmus), čím sa približujeme k zhromaždeniu. Nikdy
násilím nesťahujeme hlavu koňa – povolenie v zátylku má prísť samo, ako
dôsledok podsadenia zadných končatín, priestupnosti chrbta a odľahčenia
predku (ruka vždy nasleduje papuľu koňa, nie naopak!). Dbáme na dostatočné
zahrievanie, vychládanie a časté pauzy na zahodenej oťaži. Dĺžku tréningu
nepreháňame, často stačí aj 15-20 minút, na nový cvik aj 5 minút. Jazdiareň nie
je telocvičňa, na budovanie kondície slúži terén! Na jazdiarni učíme koňa nové
pohybové vzorce – dôležitá je korektnosť prevedenia, nie počet opakovaní (3
zvyčajne stačia). Ak nový cvik nejde a nejde, tak naň kôň skrátka ešte nie
je pripravený, treba sa vrátiť k príprave. Potom to „zrazu“ pôjde „samo“.
Jazdec musí na sebe tiež pracovať
A to rovnako intenzívne
ako kôň. Viď vyššie, cvičenia pre jazdca, ale patrí sem aj práca na samotnom
jazdení. V prvom rade sa musíme naučiť na koni správne sedieť
a nasledovať jeho pohyb tak, aby sme ho neobmedzovali. Korektný základný
sed a uvoľnené, pasívne prispôsobenie sa pohybu – to sa musíme naučiť
predtým, než sa akokoľvek pokúsime pohyb koňa ovplyvňovať. Nebojte sa vrátiť na
lonž, na madlá. Kým to na pozorovateľov nepôsobí, akoby ste boli s koňom
„zlepení“, akoby ste sa na ňom vôbec nepohybovali (ale v skutočnosti sa
pohybujete – nechávate sa niesť v dokonalom súlade s ním), a to
v akomkoľvek chode, cviku, dokonca aj pri nečakaných pohyboch – tak vám
ešte oťaže nepatria do rúk. Ak máte nepokojné ruky, nikdy sa na ne nesústreďte
– chyba je v neuvoľnenom sede – s korektným sedom sa ruka upokojí
a stane sa nezávislou „sama od seba“. Rovnako je to aj s pätami dole,
pokojnými holeňami, zavretými kolenami a špičkami... Všetko sú to len
dôsledky, rovnako ako napriamenie krku je dôsledkom zhromaždenia v zadných
končatinách koňa – postupom od konca sa rovnaký výsledok dosiahnuť skrátka
nedá. Až keď zvládate základný sed, môžete sa začať učiť dávať základné
pomôcky, najprv iba sedom, potom aj holeňami a až úplne na záver pridáte
pomôcky oťažami (najprv iba od ohlávky / sidepullu / obnoska). A celý čas
si musíte dávať pozor, aby ste nestratili korektný, uvoľnený, pružný sed. Keď
sa dostanete až do tejto fázy, zistíte, že oťaže sú to posledné, čo používate
a na čo sa sústredíte – v podstate ich už nepotrebujete, sú iba
„korením“ celej vašej komunikácie s koňom, veľmi sofistikovane ju
spresňujú, „vylepšujú jej chuťové vlastnosti“. Koňa učíme reagovať na tieto
základné pomôcky v rovnakom poradí – hlavne začínať sedom je
najpodstatnejšie, pretože na tieto pomôcky kôň reaguje inštinktívne (keď mu určitým
spôsobom bránime vo voľnom pohybe chrbtového svalstva, resp. posúvame svoju
váhu mimo jeho ťažiska, má podvedomú tendenciu prispôsobiť sa týmto zmenám tak,
aby opäť získal pohodlie – preto zvýši, zníži rýchlosť alebo zmení smer
pohybu).
Psychická stránka
Bohužiaľ 99% trénerov
klasického jazdeckého umenia stále používa primárne negatívne posilňovanie aj tresty,
často nesprávne, prehnane. Kone to uvádza do negatívnych emočne-motivačných
stavov (strach, stres) a nepriaznivo to ovplyvňuje aj ich kognitívne
schopnosti (schopnosť učiť sa a zapamätávať si). A samozrejme to
vplýva aj na výkon (stuhnutie, pomalšie učenie) a zdravie (častý,
dlhotrvajúci, intenzívny stres spôsobuje oslabenie imunity, vznik žalúdočných
vredov, vyčerpávanie kôry nadobličiek, vyššie riziko kardiovaskulárnych
a nádorových ochorení, atď.), je to nebezpečné pre koňa aj jazdca.
Preto je etickejšie aj
efektívnejšie učiť kone pozitívnym posilňovaním, sociálnym učením,
systematickou desenzitivizáciou... Naučiť sa čítať ich komunikačné signály,
predchádzať distresu, vedieť koňovi pomôcť s návratom do relaxovaného
stavu a jeho udržaním. Spokojný kôň je zdravší, ochotnejší, podáva lepšie
a vyrovnanejšie výkony. A aj my sa cítime dobre, keď iných oceňujeme,
tešíme sa z tréningu, nie sme v strese.
Doporučená literatúra – starí klasickí majstri
Xenophon:
Art of Horsemanship
Antoine
de Pluvinel: The Maneige Royal
François
Robinchon de la Guérienière: School of Horsemanship
Gustav
Steinbrecht: Gymnasium of the Horse
Faverot
de Kerbrech: Methodical Dressage of the Riding Horse
Alexis-Francois
L'Hotte: The Quest for Lightness in Equitation
Waldemar
Seunig: A Comprehensive Book on Training the Horse and Its Rider
Alois
Podhajsky: The Complete Training of Horse and Rider
Alois
Podhajsky: The Riding Teacher
Étienne
Beudant: Horse Training: Outdoors and High School
General
Decarpentry: 'Spanish Riding School' and 'Piaffe and Passage'
General
Decarpentry: Baucher and His School
General
Decarpentry: Academic Equitation: A Training System Based on the Methods of
D'Aure, Baucher and L'Hotte
Jean-Claude
Racinet: Another Horsemanship
Jean-Claude
Racinet: Racinet Explains Baucher
Jean-Claude
Racinet: Total Horsemanship
Waldemar
Seunig: Horsemanship: A Comprehensive Book on Training the Horse and Its Rider
Udo
Burger: The Way to Perfect Horsemanship
Doporučená literatúra – moderní klasickí majstri
Nuno
Oliveira: Reflections on Equestrian Art
Phillipe
Karl: The Art of Riding
Phillipe
Karl: Long Reining: The Saumur Method
Bent
Branderup: The Academic Art of Riding
Thomas
Ritter: Dressage Principals Based on Biomechanics
Richard
Hinrichs: Schooling Horses in Hand
Sylvia
Loch: The Classical Seat: A Guide for the Everyday Rider
Sylvia
Loch: Dressage: The Art of Classical Riding
Sylvia
Loch: Classical Rider
Sylvia
Loch: Dressage in Lightness: Speaking the Horse's Language
Sylvia
Loch: The Balanced Horse: The Aids by Feel, Not Force
Robert
Stodulka: The Science & Art of Riding with Lightness
Anja
Beran: Classical Dressage with Anja Beran: Foundations for a Successful Horse
and Rider Partnership
Dom
Diogo de Bragança: Dressage in the French Tradition
Dominique
Barbier: The Alchemy of Lightness: What Happens Between Horse and Rider on a
Molecular Level and How It Helps Achieve the Ultimate Connection
Sally
Swift: Centered Riding 2: Further Exploration
Egon
von Neindorff: The Art of Classical Horsemanship
Alexander
Nevzorov: The Horse Crucified and Risen
Alexander
Nevzorov: Tractate on a School Mount
Použité zdroje a literatúra:
Bayley, L. (2006). KONĚ: Práce ze země. Praha: Metafora.
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Braun, G. (2005). Výcvik koní podle Bey Borelle. Praha:
Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.
Dunová, A., Popková, L.
(2016). Dornova metoda pro zvířata.
Olomouc: Poznání.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do jezdcovy duše: Drezura se
svědomím.Praha: Powerprint.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do koňské duše:
Somatopsychologie koní.Praha: Powerprint.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.
Higgins, G., Martin, S.
(2009). Koně a jejich pohyb.
Praha: Metafora.
Higgins, G. Martin, S.
(2013). Pohyb a výkon koně:
Anatomie. Praha: Metafora.
Hourdebaigt, J.-P. (2012). Masáže koní. Praha: Ana Hita.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Klimke,
I., Klimke, R. (2005). Kavalety: Drezura
a skákání. Praha: Brázda.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Swift, S. (2015). Ježdění podle Sally Swift. Praha:
Brázda.
Tucker, R. (2017). Kde to mého koně bolí? Praktický průvodce
vyšetřením koně pomocí chiropraktických metod. Jihlava: Arcaro.
Wood, P. (2009). Výcvik jezdeckého koně: Vychovejte si ze
svého koně dokonalého, spolehlivého partnera. Praha: Metafora.
Späť na Prácu
s koňom pod sedlom