To je veľmi špecifický prípad, kedy meníme neželané správanie
zvieraťa (a u koní obzvlášť), preto som sa ho rozhodla popísať zvlášť.
Keďže nám v tomto prípade ide o odstránenie už vzniknutej negatívnej
emócie, je jasné, že nebudeme využívať metódy modifikácie správania, ktoré sú
založené na negatívnej motivácii (čiže na P+, P– a R–) – pretože nechceme
psychický stav koňa naďalej zhoršovať. Naopak, chceme ho zlepšiť! Takže
siahneme po metódach, ktoré využívajú pozitívnu motiváciu a odstránime
samozrejme faktory, ktoré problém spôsobili.
Čiže ako úplne prvú vec musíme zabezpečiť, aby kôň už nezažíval bolesť, aby bol spokojný a zdravý
(životný štýl v súlade s prirodzenými potrebami), aby ho nikto
zbytočne nestresoval, aby mal dobre sediaci výstroj, dobrého jazdca, atď.. Na
toto nikdy nezabúdame – je totiž neetické učiť koňa, aj keď pozitívnou
motiváciou, aby prekonával bolesť a frustráciu z toho, že mu nie sme
schopní zabezpečiť základné potreby.
Keď už toto máme vyriešené, musíme si uvedomiť, že naším
prvoradým cieľom by nemalo byť to,
aby sa kôň správal určitým spôsobom (napr. aby sa nechal bez protestov
osedlať), ale to, aby sa v danej
situácii začal cítiť príjemne. Akonáhle sa zmení jeho asociácia so
situáciou, zmeniť samotné správanie už bude iba rutinná záležitosť. Ak by sme
však postupovali opačne – snažili by sme sa za každú cenu iba zmeniť správanie,
bez ohľadu na to, ako sa kôň pritom cíti, jednak by sme dosiahli iba veľmi
neisté výsledky (z dlhodobého hľadiska) a trvalo by nám to dlho.
Poznámka
– typickým príkladom toho, ako sa to nemá robiť, je zaplavovanie („flooding“) –
vystavenie koňa desivému podnetu a čakanie, kým sa s tým „vyrovná“. Čo
sa môže, ale nemusí stať – výsledkom je však totálny distres a panika,
nasledovaná buď výbuchom obrannej agresivity, alebo upadnutím do naučenej
bezmocnosti či stavu generalizovanej úzkosti. Paradoxne vyznávači tejto
brutálnej metódy prezentujú výsledok – absolútnu pasivitu a zlomenie
zvieraťa – ako „úspešné zbavenie koňa strachu“ a ešte často majú tú drzosť
tvrdiť, že to dosiahli nenásilným prístupom založeným na partnerstve, dôvere
a rešpekte... Veda o správaní zvierat však vie svoje. L
Kone sa typicky boja v štyroch situáciách (ktoré sa môžu
rôzne prelínať, jedno môže spustiť druhé...), ako to rozdeľuje Hannah Weston
z Connection Trainingu:
1. Separačná úzkosť – boja sa
oddelenia od koní, prípadne od svojho človeka. Keď ich niečo vydesí, utekajú za
koňmi, prípadne sa nalepia na svojho človeka. Najprv riešime ich pohodu mimo
koní, veľmi pomaličky, postupne. Nové veci zatiaľ učíme v blízkosti koní,
v exrémnych situáciách (súťaž, prevoz na kliniku) radšej berieme so sebou
kamaráta, aby sme zabezpečili čo najväčšiu psychickú pohodu koňa.
2. Strach z vecí – kone sú
prirodzene neofóbne, je to ich inštinkt. Boja sa nových vecí, divne
vyzerajúcich, veľkých, krikľavých, vydávajúcich zvuky, pohybujúcich sa (najmä
smerom k nim), ale aj starých vecí, ktoré boli premiestnené, otočené,
prevrátené, dlhšie ich nevideli, vyskytujú sa v neznámom kontexte.
3. Strach z ľudí – týrané kone
sa boja ľudí, vecí, ktoré majú ľudia v rukách a keď ich niečo vydesí,
utekajú preč od človeka, nie k nemu. U nich je základom vybudovať
opäť dôveru v človeka, až potom môžeme pracovať na strachu
z konkrétnych vecí.
4. Strach kvôli celkovej rozrušenosti – kone
s celkovo živším temperamentom, kobyly v ruji, žrebce
v prítomnosti kobýl, veterný deň, kôň vonku po dlhej pauze... To sú všetko
situácie, v ktorých sú kone v excitovanejšom stave než zvyčajne, ich
hranica distresu a teda aj FFF reakcie je znížená a ľahšie podľahnú
panike aj z podnetov, ktoré im normálne nerobia problém.
Je dobré často svojho koňa pozorovať vo voľnosti v stáde,
ako sa bežne správa, čo ho vie vyľakať a ako na to reaguje. Túto
predispozíciu si so sebou prináša aj do tréningu a keď už si ho poznáme,
budeme mu vedieť ušiť tréning na mieru, nastaviť situáciu vždy tak, aby bol kôň
čo najviac úspešný, čo najviac v emočnej pohode.
Na odstraňovanie strachu využívame predovšetkým dva jednoduchšie
druhy učenia, a to klasické podmieňovanie a habituáciu. Ak máme
dostatok času a koňa chceme navyknúť na nový podnet, s ktorým ešte
nemá zlé skúsenosti (prípadne sa ho bojí iba trochu), stačí využiť prostú habituáciu – nechať ho pôsobiť priamo
vo výbehu alebo v jeho blízkosti a vyčkať, kým sa kôň sám odváži ho
ísť preskúmať, kým si naň zvykne a prestane si ho napokon všímať. Každý
kôň vyžaduje rôzne dlhý čas, veľká pomoc je spoločnosť iných, skúsenejších,
pokojných koní. Ak máme menej času, tak to nenecháme úplne „na prírodu“, ale trošku
procesu privykania pomôžeme – viď nasledujúce metódy.
Klasické podmieňovanie používame vo forme protipodmieňovania („counterconditioning“) – čiže meníme negatívnu
asociáciu, ktorú kôň má s určitým podnetom, na pozitívnu, a to tým,
že spájame tento podnet s primárnym posilnením. Napríklad položím sedlo na
ohradu vedľa koňa a prekrmujem ho a škrabkám. Neskôr, keď ho už môžem
nasedlať, ho nasedlaného vezmem pásť sa. Alebo ho nasedlám vždy pred kŕmením
jadrom. Týmto zmením emócie, ktoré má kôň spojené so sedlom (z „Fuuj, zasa
sedlo...“ na „Jéj, hurá, sedlo!“) – predstavte si jeho postoj k sedlu ako
miskové váhy – doteraz boli všetky závažia na strane negatívnych emócií
a vy ich musíte postupne presunúť na misku pozitívnych emócií, až kým
nepreváži druhú, negatívnu misku. Je jasné, že ak má kôň silnú negatívnu
históriu s určitým podnetom, potrvá to nejakú dobu, kým sa nám ju podarí
prebudovať na pozitívnu a udržať ju takú. Chce to len trpezlivo prenášať
závažíčka na tú správnu misku. ;-)
Habituáciu využívame vo forme systematickej desenzitivizácie – čiže prezentujeme desivý podnet
najprv na takej minimálnej intenzite, aby nevyvolal žiadnu reakciu zo strany
koňa. Keďže vopred nemôžeme vedieť, aká intenzita je dostatočne nízka – to vie
len kôň sám – musíme zabezpečiť, že si ju sám bude môcť určiť. Čiže desenzitivizujeme zásadne vo voľnosti, na
dostatočne veľkom priestore – ideálne vo výbehu za prítomnosti iných koní
alebo aspoň na väčšej jazdiarni; rozhodne nie v boxe alebo
v kruhovke. A len veľmi postupne zvyšujeme intenzitu podnetu
a pritom pozorne sledujeme koňa – akonáhle naznačí čo i len drobnú
negatívnu reakciu, vrátime sa na nižšiu intenzitu (tejto reakcii nebránime! keď
už je kôň opäť pripravený pokračovať, dá nám to najavo zaujatím pozície
v nulovej variante). Naopak, ak sa kôň aktívne snaží svoj strach prekonať
– približuje sa, je zvedavý – môžeme pomaličky postupovať ďalej. Ideálne totiž
je, ak nikdy nedôjde k veľkej úľakovej reakcii, pretože útek od podnetu je
negatívne posilnený a tým pádom sa môže potom táto reakcia začať objavovať
častejšie a častejšie (zákon efektu, pamätáte sa). Nehovoriac
o psychickom aspekte – učenie bez stresu je proste príjemnejšie.
Mnoho trénerov spája protipodmieňovanie a systematickú
desenzitivizáciu ešte aj s operantným podmieňovaním – pozitívne posilňujú snahu
koňa zotrvať v blízkosti desivého podnetu, často ho dokonca učia
targetovať ho (v prípade prepravníka vstúpiť doňho vďaka nasledovaniu targetu),
prípadne posilňujú snahu pasívne
akceptovať určitú manipuláciu z našej strany (napr. kontrolu zubov,
odčervenie, pichnutie injekcie...). Neskôr sa posilňuje, keď si kôň podnet nevšíma a jeho pozornosť zostáva
zameraná na nás (lebo nechceme, aby si kôň všímal každú blbosť, ktorú
niekde uvidí, ale aby sa sústredil na svojho jazdca). Dôležité je však stále
myslieť v prvom rade na emočnú rovinu modifikácie – napr. nestačí, že kôň
vstúpi za targetom do prepravníka, keď sa v ňom potom trasie a gúľa očami
– chceme predsa, aby sa tam cítil dobre, nie iba aby tam za každú cenu vstúpil.
Takže kritéria zvyšujeme
iba tak rýchlo, ako kôň dovolí – on má vždy plnú kontrolu nad situáciou.
Lebo iba on vie, koľko ešte znesie. Keď bude mať istotu, že môže kedykoľvek
skončiť, o to viac sa bude snažiť svoj strach prekonať. Niekedy sa však
môže stať, že hodnota posilnenia je pre koňa až priveľká a snaží sa ďalej,
aj keď už vidíme, že dávno prekročil hranicu distresu (musíme vedieť rozpoznať
signály koňa – upokojujúce signály, preskokové správanie, signály stresu,
vyhýbavé správanie, FFF reakciu). Vtedy musíme zasiahnuť my a lekciu včas
ukončiť. Ale tak, aby sa nahromadený stres ešte rozplynul, aby sme skončili s
príjemnými pocitmi – nech sa nám napätie v tréningu „neusadí“ – napr.
požiadaním o pár ľahkých, dobre naučených cvikov, ich štedré posilnenie
a postupné ukončenie lekcie vyškrabkaním so sklonenou hlavou; alebo napr.
pohybovou hrou – podľa toho, čo práve nášmu koňovi najlepšie pomôže uvoľniť sa.
Veľmi dobrá je tzv. sendvičová technika,
kedy počas tréningu zabalíme ťažký cvik (v tomto prípade odstraňovanie strachu)
medzi dva „sendviče“ z ľahkých, príjemných cvikov. Ľahké vždy precvičujeme
viac, ale posilňujeme to menej (menej atraktívnymi odmenami), ako to ťažké.
Dobre sledujeme koňa a keď začne dávať najavo upokojujúce signály, hneď
zmeníme cvik, preložíme tréning hrou, niečím ľahkým, zábavným, s čím má
kôň už dlhú pozitívnu históriu.
Okrem toho (pri tréningu celkovo, ale pri odstraňovaní strachu
obzvlášť) musí mať kôň vždy odpoveď na štyri otázky (podľa F. Šustu): ŠTART,
STOP, bezpečné miesto, prečo. Rozoberieme si ich teraz bližšie.
ŠTART:
To znamená, že kôň musí vedieť, ako si môže požiadať
o začiatok tréningu či konkrétneho cviku. Napríklad, že sa postaví
k určitému targetu. Alebo že proste príde k nám a pokojne pri
nás stojí v určitej vzdialenosti. Alebo ak je kôň veľmi premotivovaný, tak
to môže byť pasenie sa – nevšímanie si človeka – a tréning začne, až keď
koňa my zavoláme (aby si náhodou trénovanie nevynucoval). Každý kôň vyžaduje
trochu iný prístup. Musí to však vždy byť bezpečné správanie, ktoré kôň nemôže
zintenzívniť, nemôže ním na nás „pritlačiť“, aby sme už začali. Koňa ŠTART
naučíte jednoducho tým, že vždy začnete lekciu týmto správaním – buď ho
zachytíte, alebo natvarujete, natargetujete. Potom ho treba dôsledne dodržiavať,
nikdy nezačať lekciu, keď si ju kôň vynucuje (premotivovaný) alebo naopak, keď
nechce prísť (nedostatočne motivovaný – nebudete ho vyvolávať, lebo tým by ste
ho naučili, že to chcete, aby sa nechával volať).
ŠTART ku konkrétnemu cviku – zvyčajne k prezentácii strachového
podnetu – kôň obvykle dáva targetingom. Čiže dotkne sa targetu, čím nám povie
„Okej, tak poďme na to, môžeš.“ Dáva nám dovolenie
začať robiť to, z čoho má strach. Dobrovoľne sa tým podujíma prekonávať
svoj strach, aj keď presne vie, čo ho čaká. To, že ON nám dáva signál, že
môžeme začať, mu dáva pocit kontroly, ktorý je v tréningu pozitívnou
motiváciou taký kľúčový. Dáva mu pocit bezpečia, zamedzuje stupňovaniu stresu,
a tým pádom je učenie rýchle a efektívne. Keby sme moment, kedy prezentujeme
strachový podnet, určovali my, kôň by nemal pocit kontroly, bol by neistý,
stres by mohol ľahko stúpnuť (nemuseli by sme odhadnúť vhodnú chvíľu, keď je
kôň pripravený, mohli by sme prehnať intenzitu...) a stresovaný kôň sa zle
učí. Takže paradoxne práve preto, že kôň nemusí, sám chce strach prekonávať –
lebo má proces pod kontrolou, môže ho kedykoľvek stopnúť a zasa začať. Čo
nás privádza k ďalšej otázke, na ktorú kôň potrebuje poznať odpoveď...
STOP:
To je zasa signál zo strany koňa, že potrebuje prerušiť tréning, pretože nevie / nechce / nemôže
pokračovať. Opäť je dôležitý z hľadiska pocitu kontroly a bezpečia
u koňa, ale aj z hľadiska samotnej bezpečnosti nás i koňa.
Pretože ak kôň nemá naučenú vhodnú STOPku a my zle odčítame jeho signály –
nevšimneme si, že ide do stresu a neprerušíme stres my sami – môže sa
stať, že dôjde na stresovej krivke až do bodu FFF reakcie, a to je jednak
pre koňa psychicky veľmi nepríjemné, jednak je to značne nebezpečné, vzhľadom
na veľkosť a hmotnosť koňa. Ako STOP signál kôň obvykle sám použije
správanie, ktoré má najlepšie naposilňované – veľmi často je to targeting alebo
státie na podložke či podstavci. Preto je dôležité, aby ste najviac posilňovali
práve tieto jednoduché, bezpečné správania. STOPku môžete vybrať koňovi aj priamejším
spôsobom – jednoducho vždy, keď uvidíte uňho upokojujúce signály, ho zavediete
opodiaľ k určitému odlíšenému stacionárnemu targetu a necháte ho tam
chvíľu ukľudniť, dáte mu tam žrať, vyškrabkáte ho tam. Časom kôň tento target
začne ako STOPku využívať aj sám. Dôležité je nedávať STOPku pod vašu kontrolu
signálom – podstatou je, aby ju kôň využil iba z vlastnej vôle, keď to
naozaj potrebuje.
Dajte si pozor, aby kôň nepoužíval ako STOPku nulovú variantu –
tou totiž dáva najavo, že nepozná riešenie úlohy, ale chce ďalej pokračovať –
kdežto STOP signálom hovorí, že nemôže ďalej pokračovať. Ak kôň ponúka nulovú
variantu, ale viditeľne prejavuje symptómy stresu, odveďte ho k STOP
targetu a pomôžte mu tam, aby sa upokojil, až potom mu dovoľte znova
pokračovať. Niektoré kone majú v tomto novom spoločnom komunikačnom jazyku
spočiatku chaos, treba im pomôcť zorientovať sa. A niektoré síce rozumejú
jednotlivým signálom, vedia ich používať, ale jadnoducho sú „workoholici“
a neprestanú, ani keď už sú dávno zreteľne v distrese – im treba
jasne dať najavo, kedy dosť a treba si ísť oddýchnuť (venujte sa im však
na bezpečnom mieste, aby nemali pocit, že je to za trest).
Bezpečné
miesto:
Kôň ďalej potrebuje odpoveď na otázku, kde je jeho „bezpečné
miesto“, kam sa môže uchýliť a mať istotu, že tam nájde pokoj, že tam
nebude musieť nič robiť, že sa mu tam nič zlé nemôže stať. Takýmto bezpečným
miestom by mal byť napríklad aj box v stajni – tam by sa mal kôň cítiť za
každých okolností uvoľnene a spokojne. Nemali by sa mu tam robiť žiadne
nepríjemné, bolestivé procedúry. No aj v tréningovom prostredí by sme si
mali vyčleniť bezpečné miesto – zvyčajne je to pri targete či podložke, ktorá
slúži ako STOP signál. Čiže kôň príde k STOPke a nejaký čas tam
zotrvá, kým sa „zotaví“ z prežitého stresu. Toto miesto (target, podložka)
musí byť silne spojené s pozitívnymi emóciami – pokojom, uvoľnením,
pohodou, proste emočnou rovnováhou. Musí to byť pre koňa doslova „emočná oáza“ – tým, že sa toto miesto
klasickým podmieňovaním spojí s príjemnými pocitmi, časom samo začne tieto
pocity u koňa vyvolávať. Kone, ktoré majú stacionárny target vo výbehu či
boxe k nemu naozaj prichádzajú, keď sa vydesia, chvíľu sa ho dotýkajú
a už upokojené zas odchádzajú (zároveň to istým spôsobom imituje prirodzenú
potrebu koní dotýkať sa navzájom, keď sú v strese). Bezpečné miesto teda
treba dobre klasicky napodmieňovať (kŕmiť tam, škrabkať a masírovať, len
tak postávať a driemať...) ešte predtým, než sa pustíme do seriózneho
tréningu ťažkých vecí, obzvlášť do odstraňovania strachu.
Prečo?
Posledná otázka, na ktorú kôň potrebuje odpoveď – pretože ak
nemá motiváciu, pre ktorú by chcel
pokračovať v tréningu, jednoducho z bezpečného miesta neodíde
a nedá znova ŠTART signál. Ak totiž kôň zistí, že úloha je preňho príliš
náročná a odmena nedostatočná, jednoducho do toho už znova nepôjde. Takže
keď nám kôň dá STOPku, nestačí iba počkať, kým sa na bezpečnom mieste spamätá –
treba sa vždy zamyslieť, prečo došlo k tomu, že kôň už nechcel, či skôr
nemohol ďalej pokračovať. Chceli sme príliš veľký krok? Bol kôň príliš veľakrát
po sebe neúspešný? Bola odmena málo atraktívna? Posilňovali sme príliš málo?
Bola lekcia príliš dlhá? Musíme prehodnotiť svoj doterajší postup a niečo
skúsiť zmeniť. Aby keď sa kôň znova postaví na ŠTART, nezažil opäť rovnaký
scenár ako naposledy – pretože ak nič nezmeníme, situácia sa pravdepodobne
zopakuje a po niekoľkých takýchto fiaskách kôň už proste ŠTART signál viac
nedá, odradí ho to.
Ak má kôň odpovede na všetky štyri otázky, je v tréningu
spokojný a uvoľnený. Vie, prečo to robí, baví ho to. Vie, ako si požiadať
o prácu. Vie, ako požiadať o koniec práce. Vie, kde je jeho útočisko.
Tieto princípy je potrebné dodržiavať v celom tréningu pozitívnou
motiváciou – aby bola naša komunikácia s koňom jasná, aby mal kontrolu nad
situáciou, a teda aby bol vysoko motivovaný k spolupráci. A pri
odstraňovaní strachu sú dôležité duplom, pretože kôň prekoná svoj strach iba ak
má pocit kontroly.
Ešte jeden praktický príklad, aby ste si to vedeli predstaviť –
odstraňujeme strach zo spreja. Kôň má ako ŠTART pred sebou postavený na zemi
kužel. Ako STOP a bezpečné miesto má opodiaľ rohožku (tak ďaleko, aby už
nemal pocit, že ho tam sprej ešte ohrozuje). Kôň sa najprv párkrát dotkne nosom
kužeľa a je za to posilnený. Potom sa dotkne kužeľa, my mu ukážeme sprej,
odklikneme, odmeníme. Opakujeme, prechádzame na nepravidelný režim
posilňovania. Pridáme striekanie sprejom smerom OD koňa. Keď je to ok, pomaly
sprej stáčame smerom k plecu koňa. Smerom na koňa spočiatku nestriekame
naozaj, iba napodobňujeme zvuk. Až keď je to ok, striekame (čistú teplú vodu vo
forme jemnej hmly). Niektorým koňom vyhovuje najprv ich sprejom vyhladkať,
potom hladiť a napodobňovať zvuk, potom striekať – každému podľa toho,
akej zmyslovej modality sa najviac bojí – riaďte sa svojím koňom. Ak sa
v ktorejkoľvek fáze objavia upokojujúce signály, okamžite tréning
prerušíme, chvíľu škrabkáme, pohráme sa niečo úplne iné, čo má kôň rád
a potom opäť požiadame o dotyk na target, párkrát bez spreja, potom
pridáme opäť aj sprej. Ak to neodhadneme a kôň začne už prejavovať až
známky stresu, je čas ísť k STOPke, spočiatku tam koňa zavedieme, odmeníme
dotyk na target / postavenie na podložku a necháme ho tam relaxovať, ak
chce, škrabkáme ho. Ak aj kôň chce opäť začať tréning, ale ešte nie je
upokojený, opäť ho vrátime na bezpečné miesto a dovolíme mu pokračovať, až
keď odoznejú aj posledné upokojujúce signály.
Použité zdroje a literatúra:
Karrasch,
S. (2012). You Can Train Your Horse To Do
Anything! On Target Clicker Training and Beyond. USA.
Kurland,
A. (2007). Clicker Training for Your
Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor,
K. (2011). Svého psa nestřílejte.
Praha: Práh.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Späť na Tréning pozitívnou
motiváciou