Sed jazdca a pomôcky

Korektný sed

Korektný sed je nevyhnutným predpokladom korektného jazdenia. Nestačí roky jazdiť, treba poznať telo koňa, svoje telo, uvedomovať si, čo, ako a prečo robím, vedieť sa uvoľniť a mať na to fyzickú kapacitu (viď vyššie). Sedu veľmi prospieva jazdenie na madlách na lonži – predovšetkým u začiatočníkov by sa nemalo uponáhľať „vypustenie“ jazdca z lonže, pretože ak sa začne sústrediť na ovládanie koňa predtým, než si zautomatizuje korektný sed, vytvorí si kopec ťažko odstrániteľných zlozvykov. No aj pre pokročilého jazdca je občasné lonžovanie rozhodne prínosom.

Všetko už bolo spomenuté pri anatómii jazdca, len zhrniem:

·       hlava balansuje na vrcholku krku;
·       chrbát je rovný, dlhý a široký, uvoľnený;
·       ramená sú rovné, lopatky naplocho ležia na rebrách;
·       rebrá sa otvárajú ako brána;
·       brucho je rovné, svaly jadra trupu podporujú chrbticu;
·       bedrá sú pružné, uvoľnené, neprehýbame ich;
·       panva je uvoľnená, jemne podsadená, nechávame koňa, aby ňou hýbal;
·       nohy sú voľne zvesené, nezvierajú koňa, dýchajú s ním;
·       chodidlo spočíva v strmeni vo svojom najširšom mieste, jemne sa oň opiera;
·       ak sú nohy uvoľnene zvesené, päty samovoľne klesnú na alebo až pod úroveň špičiek (je to individuálne) – sú len dôsledkom, je kontraproduktívne sa na ne zameriavať
·       ak sú nohy uvoľnene zvesené, špičky smerujú viac-menej dopredu, nie od koňa – opäť len dôsledok, nie je vhodné nasilu ich tlačiť ku koňovi, vyvoláva to napätie;
·       ruky uvoľnene visia z ramenných kĺbov, lakte uvoľnene spočívajú pri bokoch, sú jemne pokrčené a pružné;
·       ak je sed jazdca uvoľnený, nechá koňa, aby ním hýbal, tak aj ruky sú pokojné, jemné a nezávislé – zasa, je to dôsledok, nie je dobré sa na ruky upínať, spôsobí to len napätie.

Vývin sedu jazdca (obrázok z equichannel.cz)

Nasledovanie pohybu koňa

V podstate stačí „nechať sa niesť“ – úplne sa uvoľniť, poddať sa pohybu koňa, nechať ho, aby nami hýbal, aby ním vyvolaná energia nami prechádzala ako vlny. Ale je dobré uvedomovať si, čo sa v pohybe deje s telom koňa a ako to ovplyvňuje naše telo.

Krok – krok koňa je štvordobý bez fázy vznosu (nohosled – ĽZ, ĽP, PZ, PP). Vždy, keď kôň zdvihne zadnú končatinu, príslušná strana jeho panvy a teda aj chrbta klesne; keď na ňu dostúpi, panva a chrbát na príslušnej strane sa zdvihnú. Ľahko si to overíte, ak sa na koni otočíte a chvíľku budete sledovať jeho zadok – a samozrejme sa to dá aj cítiť. V podstate krok koňa dokonale imituje ľudskú chôdzu, preto je hipoterapia taká cenná, obzvlášť pre nechodiacich pacientov. Položte si ruky na boky a kráčajte na mieste – tiež pocítite, že sa vaše boky dvíhajú a klesajú, ako dvíhate nohy. Ďalším aspektom je posun do strany a dopredu – vaše bedrové kĺby teda pri chôdzi (či už pešo, alebo na koni) opisujú oblúky – dolu, dopredu a jemne do strany, hore a jemne dovnútra a zasa dolu... Akonáhle si to uvedomíte a precítite, bude pre vás jednoduchšie uvoľniť sa a nechať koňa, aby vašimi bedrovými kĺbmi takto hýbal. Predstava pomôže vášmu uvoľneniu a poddaniu sa pohybu.

Pracovný klus – dvojdobý chod s fázou vznosu (nohosled – ĽZ+PP, PZ+ĽP). Opäť je tu hojdanie v poloblúkoch dolu a hore ako v kroku, no tým, že je klus rýchlejší pohyb, pridáva sa aj výraznejší posun dopredu, ktorému netreba klásť odpor – uvoľniť panvu, kríže, bedrá a nechať pohyb telom prejsť (pomáha predstaviť si tam veľkú pružinu) – keď tieto časti tela pohltia pohybovú energiu koňa, od pása nahor bude už vaše telo pokojné, a teda aj ruky jemné a nezávislé – keby ste v nich držali poháre plné vody, nemali by ste vyliať ani kvapku. Ak však stuhnete, začnete na koni nadskakovať a budete ho nechtiac cukať do huby – to spôsobí odpor na strane koňa, prehne sa a začne vás natriasať ešte viac – musíte tento bludný kruh prelomiť najprv svojím uvoľnením a vzápätí sa koňovi uľaví a aj vám sa bude opäť lepšie sedieť, atď.. Udržujte si predstavu, že rastiete ako strom – rovno hore a hlboko do zeme. Nohy máte dlhé, uvoľnené, predstavujte si, že otvárate bedrové kĺby dopredu a dolu, že nohy od dolnej časti stehien dolu nemáte – pomôže vám to sedieť hlboko a nechytať sa kŕčovito koňa nohami. Klus sa neučíme „usedieť“ či „vysedieť“ – to všetko naznačuje, že to vyžaduje námahu, veľké úsilie. Nie! Naopak, treba telu dovoliť uvoľniť sa, dovoliť koňovi, aby nás niesol. Korektný sed vždy pôsobí na pohľad ľahko a elegantne a taký je pri ňom aj pocit. Ak ste napnutí a ubolení, nerobíte to dobre – zvoľnite, buďte k sebe láskaví. A nezabudnite dýchať. ;-)

Ľahký klus – dôležité je nájsť si predozadnú rovnováhu. Ak sa príliš predkláňate a dávate holene veľmi dozadu, budete padať koňovi na krk a pôjde po predku. Ak sa príliš zakláňate a holene vystrkujete dopredu, budete sťažka padať do sedla a kôň sa od bolesti prehne v chrbte. Pri vysadaní hľadíme dopredu, nehrbíme sa a jemne sa môžeme predkloniť, akoby nás niekto ťahať šikmo dopredu-hore za hák v našom pupku – tak, aby sme si pomohli pri vysadnutí a nenarušili rovnováhu koňa. Dosadáme veľmi zľahka, iba sa zadkom dotkneme posedlia, skutočne si nesadáme. Nevysadáme zbytočne vysoko, využijeme iba energiu z pohybu koňa, tá nás sama vyhodí. Váha spočíva na našich stehnách. Nedržíme sa kŕčovito kolenami, len sa nimi zľahka opierame o bočnice. Chodidlá v strmeňoch sú uvoľnené, nohy sú opäť hlboko spustené. Ak máme dobrú uvoľnenú rovnováhu, aj ruky budú pokojné.

Pracovný cval – je to trojdobý asymetrický chod (nohosled – na pravú ruku ĽZ, PZ+ĽP, PP; na ľavú ruku PZ, ĽZ+PP, ĽP). Tu je pohyb panvy koňa celkom odlišný od kroku a klusu. Otvára sa a zatvára hore-dole vo výrazných kruhoch. V tomto chode musíme ešte viac uvoľniť kríže a bedrovú chrbticu a predovšetkým spojenie medzi nimi, aby naša panva mohla rotovať rovnako ako konská. Opäť nám pomôže predstava dlhých ťažkých nôh, rastúceho smreku, otvárajúcich sa bedrových kĺbov. Nezávislé ruky sú kontrolou nášho uvoľnenia – ak poskakujú, stále ešte nie sme úplne uvoľnení, nechceme koňovi dovoliť, aby nami hýbal.

Ľahký cval – v stehnovom sede. Opäť platí to, čo pri ľahkom kluse, dôležité je vybalancovať sa, nie sa z celej sily držať kolenami. Členky a kolená pohlcujú pohyb koňa, sú v nich pružiny.

Cúvanie – koňovi pomôže, ak prenesieme váhu mierne na prednú stranu stehien, odľahčíme mu tým chrbát a umožníme mu, aby ho pri cúvaní korektne vyklenul.

Bariéry, kavalety, skoky – dôležité je načasovanie a primeranosť stehnového sedu, nesmieme zostať za pohybom, ani koňa predbehnúť, nepredkloniť sa príliš ani málo. Pri doskoku nesmieme koňa udrieť zadkom do chrbta, opäť členky a kolená pohlcujú nárazy. Nad skokom hľadíme vpred, nehrbíme sa, lakte zostávajú uvoľnene pri tele, ruky sa posúvajú vpred po hrebeni krku, aby mal kôň voľnosť pohybu a mohol nad skokom vyklenúť chrbát.

Ruky – zopakujem, pokojné, jemné, nezávislé ruky sú dôsledkom korektného, uvoľneného sedu. Nesústredíme sa na to, aby sa ruky nehýbali, ale na to, aby sa náš sed uvoľnil – a medzitým sa ruky samé ukľudnia. Oťaže držíme v jemne zavretých dlaniach – prsty sa dotýkajú dlane (predstavte si, že držíte malé vtáčatko a nechcete ho ani pustiť, ani rozpučiť) – palcami nahor, kúsok pred a nad prednou rázsochou sedla, každú na svojej strane krku. Od lakťov ku krúžkom zubadla (alebo krúžkom na nánosníku bezzubadlovej uzdečky) by mala viesť priamka nezlomená našimi rukami. Snažíme sa o udržiavanie stáleho, jemnučkého kontaktu – lakte musia pružiť, akoby sme v nich mali všité pásiky gumy z treniek. :) Kontakt stačí tak jemný, aby sme sa s koňom navzájom cítili – pár gramov je úplne dosť. Skúste si to niekedy so silomerom – zatiahnite zaň tak silno, ako bežne držíte oťaže. Možno budete prekvapení, akou veľkou silou na citlivú hubu koňa pôsobíte. A ak si skúsite na vlastných ústach (napr. s lyžičkami), aké to je, zistíte, že spôsobiť bolesť je až príliš ľahké (a kone majú tenšiu kožu než my, takže sú ešte citlivejšie). Z tohto dôvodu NIKDY nesmiete ťahať za oťaže silou a už vôbec nie v smere dozadu a dolu (ruky na stehnách – nie!) – nesmierne to koňa bolí, pretože mu zatlačíte na extrémne citlivé ďasná a jazyk; ublížiť sa dá aj bezzubadlovým uzdením – hackamore, kovové obnosky, sidepull s nánosníkom z tvrdého sysalu, povrazové ohlávky). Takže veľmi jemne a nikdy nie dozadu a dolu. V pohybe sa snažíme udržiavať s koňom stále, jemné „telefonické spojenie“ – ruky musia pružne nasledovať pohybujúcu sa hubu koňa, aby sa oťaže neustále neprevesovali a opäť bolestivo nenapínali – ak ruky idú s koňom, oťaže zostávajú stále jemne napnuté, kôň cez ne „počuje“ nás a my jeho. Kôň má „hovoriť“ áno – občas uvoľnene „ochutnať“ zubadlo na jemnom pružnom kontakte – nie „robiť“ áno – rotovať hlavou okolo tvrdej nehybnej ruky.

Kruhy a obraty – najjednoduchší spôsob, ako korektne sedieť na koni v oblúku, je predstaviť si, že idete do toho oblúku pešo, že vôbec nesedíte na koni. Čo urobíte, keď chcete pešo zabočiť? Najprv sa asi pozriete, kam idete. Otočíte tam hlavu a krk, za nimi sa otáčajú ramená, za ramenami trup, nasleduje otočenie panvy. Prenesiete váhu viac na tú stranu, kam odbočujete. Ak sa otáčate prudko, pri chôdzi vonkajšia noha bude križovať vnútornú. A toto isté urobíte na koni. Dôležité je do obratu sa nenakláňať (ani len hlavou a už vôbec nie ramenami či celým trupom), pretože tým vyvediete seba aj koňa z rovnováhy, zlomíte sa v páse a prenesiete váhu práve na opačnú stranu, než chcete. Nenakláňajte sa, iba sa otočte (predstavte si napríklad, že máte oči uprostred hrudníka – ak ho neotočíte do smeru jazdy, neuvidíte, kam idete!). Nechajte vnútorné koleno klesnúť dolu a pocítite, že vaša vnútorná sedacia kosť viac tlačí do sedla. A napokon tým, že ste sa otočili, sa samovoľne ku koňovi viac pritlačí vaša vonkajšia holeň a odtlačí ho do obratu. Aby bola holeň v korektnej pozícii za podbrušníkom, predstavte si, akoby vám ju niekto ťahal za členok dozadu a dolu – nechajte ju celú od bedrového kĺbu uvoľnene klesnúť dozadu (neposúvajte ju tam nasilu – to by ste posúvali iba lýtko od kolena dolu a zablokovali by ste si panvu aj chrbát). Čím viac sa otočíte a viac prenesiete váhu na vnútornú sedaciu kosť, tým prudšie kôň zabočí, až napokon bude robiť obrat okolo zadku na mieste.

Prechody – aby kôň pri prechode nestuhol, neprehol sa, nestratil kmih, atď., jazdec musí byť stále pružný, uvoľnený. Koňa nezastavujeme rukami! Pri prechode dolu len prestaneme na moment nasledovať panvou pohyb koňa. Chvíľočku sa sústredíme len na korektný sed, akoby sme stáli na mieste, sedíme hlboko, nohy necháme visieť akoby až k zemi, hlava rastie ako smrek vysoko, panva je jemne podsadená. To dá koňovi signál, že už nejdeme s ním. Akonáhle sa prispôsobí, okamžite mu opäť dovolíme, aby nami hýbal (ak to  samozrejme nie je prechod do zastavenia). Ak chceme iba zmenu ruchu, nie chodu, stačí na chvíľočku „prevziať kormidlo“ a vlastným aktívnym pohybom panvy určiť tempo – opäť sa treba okamžite uvoľniť, keď sa kôň tempu prispôsobí. Pri prechode hore sa v podstate tiež na moment sústredíme na korektný sed, okrem holení použijeme aj samotný pohyb panvy, keď ju podsadzujeme – akoby sme koňa panvou jemne postrčili do chrbta, aby vykročil (nenadskakujeme nad sedlo). Musí však nasledovať okamžité uvoľnenie sedu – otvoriť bedrové kĺby, spustiť nohy akoby až do zeme, uvoľniť pružinu v bedrách a krížoch. Nezabúdame zároveň rásť nahor, aby boli chrbát, brucho, krk a hlava rovné a zároveň uvoľnené.

Polovičné zádrže – pri tejto pomôcke je pravou podstatou to, čo robíme so sedom, nie s rukami a holeňami, to je druhoradé. Je to vlastne naše „rebalancovanie“ – znovunachádzanie rovnováhy a uvoľnenia, obnovovanie korektného sedu. Tým spôsobíme rovnaký účinok aj u koňa – tiež sa lepšie vybalancuje, uvoľní, narovná, podsadí a napriami. Je totiž zbytočné mať tieto požiadavky na koňa, ak ich my sami nie sme schopní splniť – darmo bude od koňa žiadať zhromaždenie jazdec, ktorý sedí so zadkom vystrčeným dozadu, kŕčovite sa držiaci kolenami a chytajúci sa za oťaže...

Použité zdroje a literatúra:

Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.

Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.

Diacont, K., Löffler, A. (2010). Správný trénink, zdravý kůň. KoKo Produkzionsservice.

Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.

Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.

Higgins, G., Martin, S. (2009). Koně a jejich pohyb. Praha: Metafora.

Higgins, G. Martin, S. (2013). Pohyb a výkon koně: Anatomie. Praha: Metafora.

Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.

Swift, S. (2015). Ježdění podle Sally Swift. Praha: Brázda.

Weeks, Jo (2009). Mistrovské lekce jezdeckého umění. Praha: Metafora.

Wood, P. (2009). Výcvik jezdeckého koně: Vychovejte si ze svého koně dokonalého, spolehlivého partnera. Praha: Metafora.

Späť na Cvičenia pre jazdca

Späť na Funkčnú anatómiu pohybovej sústavy