Tréningový plán potrebuje každý kôň, od rekreačného, cez
pracujúceho v lese, terapeutického, až po športovca na najvyššej úrovni.
Kôň dokáže podávať veľké výkony, no aby zároveň zostal dlhodobo zdravý, musíme
ho na ne postupne, logicky pripravovať.
Každý kôň je iný, má inú stavbu tela, vek, zdravotný stav,
výcvikovú úroveň, psychické traumy... Preto tréningový plán prispôsobujeme vždy
danému koňovi na mieru. Ak má zdravotné problémy, konzultujeme
s veterinárom, fyzioterapeutom, kopytárom, trénerom – mali by to byť
naozaj odborníci, ktorým dôverujeme, ktorí sa neustále vzdelávajú (ideálne
v zahraničí), sú otvorení diskusii, vedia logicky zdôvodniť svoje
doporučenia, neprotirečia si, riadia sa súčasnými vedeckými poznatkami
a nie mýtmi a tradíciami. Ideálne by mali všetci spolupracovať ako
jeden tím.
Tréningový plán je ideálne napísať si a vyvesiť na
viditeľné miesto, kde sa k nemu kedykoľvek môžeme vrátiť (napr. na
vnútornú stranu dverí vašej skrinky v šatni stajne). Plán má
niekoľkostupňovú štruktúru. Najprv si stanovíme celkový cieľ – čo chceme, aby náš kôň po ukončení výcviku zvládal.
Nielen akú činnosť by mal vykonávať, ale aj ako často, ako dlho, pod akým
jazdcom / jazdcami... Zvážte pritom potenciál koňa, jeho fyzické
i psychické limity a tiež jeho i vaše preferencie – nevyberajte
činnosť, na ktorú kôň nie je stavaný, resp. ju neznáša alebo ju neznášate vy. Stanovte
si cieľ veľmi presne a jasne, aby ste mali neustále pred sebou konkrétnu
víziu toho, čo chcete dosiahnuť. Celkový cieľ by malo byť reálne splniť
v ráde rokov, môže byť celoživotný.
Celkový cieľ si následne rozčleníme na jednotlivé dlhodobé ciele – to sú jednotlivé prvky
celkového cieľa. Na niektorých je možné pracovať súčasne, iné vyžadujú, aby kôň
najprv zvládol iné dlhodobé ciele. Spíšte si ich tak, aby bolo jasné, ktoré je
treba splniť prvé, ktoré budú nasledovať, atď. Dlhodobý cieľ by mal byť
splniteľný v ráde mesiacov, max. 1 roka. Stanovujte si ich opäť
realisticky, nenastavujte latku ani príliš nízko, ani príliš vysoko, objektívne
zvážte schopnosti koňa aj seba.
A potom si každý dlhodobý cieľ rozdeľte na malé krátkodobé ciele, ktoré budete plniť
priebežne v ráde týždňov, max. 1 mesiaca. To môže byť jeden nový cvik,
vyššia úroveň už naučeného cviku, zvýšenie výdrže o istú dobu /
vzdialenosť a pod. – zasa buďte realisti. Majte naraz rozpracovaných
niekoľko (ale nie priveľa) rôznych krátkodobých cieľov, aby ste mohli prácu
obmieňať, aby ste koňa ani seba nenudili a nepreťažovali jednostrannou
záťažou. Taktiež na jednom a tom istom cieli sa dá pracovať viacerými
spôsobmi – na ruke, vo voľnosti, pod sedlom, v teréne – využívajte ich
všetky.
Možno to teraz znie veľmi abstraktne a neprakticky, no
nevykašlite sa na to. Bez plánu je veľmi pravdepodobné, že deň čo deň budete
len tak bezprizorne krúžiť po jazdiarni či po lese, zabŕdnete raz do toho, raz
do toho, ale nič sa vlastne nenaučíte poriadne, lebo to nemá hlavu ani pätu.
Zmysluplná práca prináša viditeľné výsledky a aj keď je pre nás prvoradá
cesta, aj dielčie výsledky sú dôležité, lebo nám ukazujú, či je naša cesta
správna. Pre lepšiu predstavu uvádzam príklad takého plánu:
Celkový cieľ – rekreačný kôň so základnou drezúrnou
a parkúrovou prijazdenosťou, bezpečný v teréne, aj pre deti,
pracujúci 5x týždenne 1-2 hodiny vkuse.
Dlhodobé ciele (k drezúre) – zvláda všetku laterálnu prácu
v uvoľnenom držaní dopredu-dolu v kroku; v kluse; zvláda všetku
laterálnu prácu v zhromaždení v kroku; kluse; zvláda jednoduchú zmenu
cvalu; zvláda kontracval; zvláda preskok; zvláda piruetu v kroku.
Krátkodobé ciele (k laterálnej práci) – zvláda dovnútra plece
v dopredu-dolu v kroku na ruke; na dlhých oťažiach; pod sedlom; to
isté s dovnútra zadok (tieto dva cviky môžeme učiť paralelne na rovnakej
úrovni).
Pri plánovaní však zostaňte flexibilní, prispôsobujte ciele
aktuálnej situácii (zranenie, váš stres, kobyla sa horuje, na jazdiarni je dnes
priveľa koní, radšej pôjdeme von...) aj celkovým zmenám (napr. po čase zistíte,
že váš kôň vlastne skákanie nemá rád). Som tiež zástancom toho, že každý kôň by
mal byť do istej miery všestranný, jednak aby bol jeho výcvik zaujímavý
a bohatý, aby bol dostatočne mentálne stimulovaný (je dokázané, že
drezuráci inteligenčne najviac zaostávajú), ale tiež aby nemal jednostrannú
fyzickú záťaž. Najmä v prvých rokoch výcviku to považujem za dôležité, aby
sa kôň predčasne nešpecializoval.
Ľudia sa často pýtajú, ako
majú začať pracovať s mladým koňom. Opäť treba plánovať individuálne,
tu uvediem iba taký základný náčrt pre priemerného koňa (ktorý neexistuje). So
základným ošetrovaním môžeme vo voľnosti pomaličky začať v niekoľkých
týždňoch veku. V prítomnosti matky (ktorú kŕmime, čistíme, škrabkáme)
nechávame žriebä, aby k nám samo prišlo a preskúmalo nás. Zvykáme ho
na dotyky, aby zistilo, že si ich môže užívať. Pomaly, v žiadnom prípade
nie nasilu ho zvykáme na čistenie, zdvíhanie a držanie nôh, vodenie vo voľnosti,
na ohlávku a vodítko (veľký pozor na zátylok – necukať vodítkom,
predchádzať panike u žriebäťa, aby si nepoškodilo citlivé väzy). Neskôr je
veľká devíza naučiť ho vodenie popri matke, ktorá je pod sedlom a brávať
ho takto na prechádzky (na bezpečných miestach ho môžeme púšťať) – zvykne si
prirodzene na množstvo rôznych podnetov, bude sebaisté, nebude sa ľakať.
Dôležité je nepreťažovať ho, prechádzky by mali byť primerane dlhé
a intenzívne (žiadne veľké cvalovky) – žriebä potrebuje pohyb, ale vo voľnosti
24/7 vo výbehu. Taktiež žriebä vo voľnosti (napr. na jazdiarni) zvykáme pomaly
na rôzne podnety, výstroj, veterinárne ošetrenie... Všetky lekcie so žriebäťom
majú prebiehať v prítomnosti matky (ideálne odstavujeme až po roku),
navoľno a byť veľmi krátke (okolo 5min.), môžu sa často opakovať. Čas na
prácu prichádza až okolo 3 rokov, kedy môžeme pomaly začať pracovať zo zeme vo
voľnosti, na ruke, neskôr na dlhých oťažiach, na lonži veľmi málo a krátko
(kruhy zaťažujú vyvíjajúce sa kĺby a šľachy). Spočiatku koňa učíme iba
akceptovať výstroj, porozumieť základným pomôckam, až neskôr ho začíname učiť
jednotlivé cviky. Opäť kratučké 5-10 min. lekcie, často sa opakujúce, cca 3-4x
do týždňa. Brávame koňa na ruke do terénu, prípadne ho vedieme zo sedla druhého
koňa – tam sa buduje kondícia, nie naháňaním kilometrov na jazdiarni! Pomaly
budujeme výdrž, no nikdy nerobíme naraz viac ako pol hodiny, v teréne
stačí hodinka pomalým tempom. Zvykáme koňa na nosenie „sedla“ – zatiaľ stačí
pad. Pracujeme pri schodíkoch na nasadanie, aby sa kôň sám vo voľnosti
pristavil, nechal sa ohmatávať, nechal nás vešať sa naňho, prekladať nohu. Prvý
raz na koňa sadáme až v 4,5-5,5 roku, u žrebcov/valachov
a u vysokých, dlhých koní ešte o rok neskôr (niet sa kam
ponáhľať, kôň, čo mal zdravý vývoj, sa dožije v zdraví aj 40-50 rokov).
Spočiatku naozaj len sadneme a zosadneme. Zvykáme koňa na prechod na
pomôcky zo sedla, ideálne s pomocníkom zo zeme a/alebo s pomocou
rozostavaných targetov. Akonáhle začneme pracovať pod sedlom pravidelnejšie,
prechádzame z padu na sedlo, ktoré musí koňovi perfektne padnúť. Nekupujte
sedlá s vymeniteľnou komorou, nepodkladajte ich dečkami, nestabilizujte
poprsákom / podchvostníkom. Radšej kúpte kvalitné sedlo z druhej ruky
(skontrolované sedlárom) a zmierte sa proste s tým, že v prvých
rokoch ho budete musieť niekoľkokrát vymeniť. Táto investícia do zdravia vášho
koňa sa jednoznačne vyplatí. Spočiatku chodíme hlavne do terénu za druhým
skúseným koňom (môže nás viesť na vodítku). Na jazdiarni trénujeme pravidelný
takt v kroku na voľnej oťaži, pristavovanie, ohýbanie krku
a naťahovanie dopredu-dolu v zastavení, keď už je krok v dobrom
takte, tak aj v kroku. Pridávame kruhy, rôzne zmeny smeru, vlnovky, od
steny ku stene. Ľahký klus na voľnej oťaži – vždy len trošku, odmeňujeme
pravidelný takt a živé, primerané tempo, nenaháňame kilometre. Stranová
práca v kroku. Obraty na mieste. Cúvanie. Ohýbanie a naťahovanie
dopredu-dolu v kluse. Ľahký cval. Pracovný klus. Stranová práca
v kluse. Pracovný cval. Pirueta v kroku. Jednoduchá zmena cvalu.
Kontracval. Letmý preskok. Postupne zavádzame kavaletovú prácu v kroku,
kluse, cvale. Neskôr pridáme prvý skok cez krížik, pokračujeme skokovou
gymnastikou z klusu, až potom z cvalu, neskôr môžeme meniť typy
prekážok, stavať jednoduché kurzy. A samozrejme budujeme celý čas kondíciu
v teréne, z krátkych prechádzok budujeme dlhšie a dlhšie (dlhé
trasy chodíme v pomalšom tempe – aeróbna práca v kroku, kluse, časté
prestávky na vydýchanie), z krokoviek ideme na klusovky až cvalovky, vždy
však dbáme na postupné zahrievanie, pravidelné pauzy v kroku na zahodenej
oťaži a cesta domov v kroku na vychladnutie a upokojenie, aby sa
kôň nenaučil utekať domov. Obzvlášť v prvom roku od obsadnutia dbáme na
pravidelné fyzioterapeutické a sedlárske kontroly (3-4x do roka), neskôr
stačí 2x do roka. Ak sa rozhodneme používať zubadlo, začneme, až keď koňovi
dorastú všetky trvalé zuby a absolvuje zubnú prehliadku.
Čo sa týka toho, ako
často a dlho jazdiť (trénovať), opäť sa dá koňa privyknúť na vysokú
záťaž, kedy napr. chodí bez problémov každý víkend na súťaž, no chce to
trpezlivosť. S koňom, čo dlhšie (mesiac a viac) nepracoval, začíname
10 minútami kroku denne a každých pár dní pridáme 5 minút. Po týždni
pridáme 5 min. klusu rozdelených do sekvencií 5x po 1 minúte. Postupne budujeme
počet sekvencií aj ich dĺžku. Po pár týždňoch pridáme cval, opäť pomaličky
budujeme výdrž. Potom môžeme začať po pár týždňoch cvalu aj skákať. Ak kôň
rehabilituje po zranení, je to iné, treba postupovať podľa doporučení veterinára
a záťaž zvyšovať pomalšie a opatrnejšie, sledovať, či sa zranenie
opäť neozýva. Niekedy už po zranení nie
je možné vrátiť sa na predošlú úroveň záťaže, a to treba proste
rešpektovať, inak riskujeme opätovné a ešte vážnejšie zranenie, ktoré môže
koňa „odpísať“ už nadobro. Nestavajte svoje ego nad zdravie koňa.
Trénovať môžeme pokojne aj každý deň, no nerobíme vždy to isté
a nezaťažujeme koňa rovnako intenzívne. Tak napr. môžeme mať
v pondelok drezúrny tréning pod sedlom, v utorok drezúra na ruke,
v stredu kratší intenzívny terén, vo štvrtok lonž + dlhé oťaže na
kavaletkách, v piatok ľahší drezúrny tréning pod sedlom, v sobotu
skákanie pod sedlom alebo vo voľnosti, v nedeľu dlhšia krokovka
v teréne. Intenzívny tréning by mal trvať kratšie (okolo 30 min.), tréning
prevažne v kroku a kluse môže byť dlhší (1 hodina, v teréne aj
viac).
Samotná tréningová lekcia
by mala mať tiež dodržiavať istú postupnosť. Najprv koňa zahrievame – ak
prichádza z výbehu, čo je ideálne, stačí 5-10 min.. Koňa z boxu,
obzvlášť v zime, musíme zahrievať aj 15-20 min. To znamená krok na dlhej
oťaži, pristavovanie, ohýbanie krku a posielanie dopredu-dolu
v zastavení, v kroku na rovnej čiare, na veľkých oblúkoch (vrátane
častých zmien smeru), pár krátkych sekvencií v ľahkom kluse v dopredu-dolu
po obvode, na diagonálach, na veľkých kruhoch (prvú necháme koňa ísť
v tempe, ktoré si sám vyberie, obzvlášť kone s artrózou potrebujú
spočiatku pomalý pohyb, neskôr už zvládnu bez bolesti aj svižnejšie tempo),
prípadne v ľahkom cvale (niektoré kone sa lepšie uvoľnia v cvale než
v kluse), striedame s krokom na dlhej oťaži. Potom nasleduje samotná
práca, ktorá pozostáva z niekoľkých 3-5 minútových sekvencií, keď sa
zameriavame na zvolené krátkodobé ciele (max. 2-3 v jednej lekcii), medzi
nimi sú párminútové prestávky v kroku na zahodenej oťaži, koňa nechávame
aktívne vytiahnuť oťaže z ruky – je to kontrola, či je uvoľnený, či
dôveruje ruke. Voľný krok má byť pravidelný, s čistým taktom. Ak sa kôň
náhli, drobí krok, prechádza do mimochodu, je to znak, že netrénujeme správne,
používame priveľa ruky. Treba sa viac sústrediť na pomôcky sedom a holeňou
oddelene od jemných pomôcok rukou. Na záver zasa koňa necháme postupne
vychladnúť, necháme ho v ľahkom kluse vytiahnuť oťaže z ruky, vykrokujeme
pešo s povoleným podbrušákom, ideálne celkom odsedláme, pri teplote pod
10°C koňovi prehodíme flísovú odpocovaciu deku, aby mu neprechladol chrbát.
Krokujeme aspoň 5-10 minút alebo kým sa koňovi celkom neupokojí tep a dych
a neuschne. Po väčšej záťaži (viac cvalu, skoky) koňovi vystriekame po
jazdení šľachy na nohách vlažnou vodou na elimináciu možných mikrotráum (ľadová
voda sa nedoporučuje, obzvlášť nie v zime). Ideálne je, ak ide kôň po
tréningu do výbehu, kde sa ešte sám vykrokuje, vyváľa sa, aj psychicky zrelaxuje.
Použité zdroje a literatúra:
Bayley, L. (2006). KONĚ: Práce ze země. Praha: Metafora.
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Braun, G. (2005). Výcvik koní podle Bey Borelle. Praha:
Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.
Dunová, A., Popková, L.
(2016). Dornova metoda pro zvířata.
Olomouc: Poznání.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do jezdcovy duše: Drezura se
svědomím.Praha: Powerprint.
Enenkelová, H. (2015). Otevírání dveří do koňské duše:
Somatopsychologie koní.Praha: Powerprint.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.
Higgins, G., Martin, S.
(2009). Koně a jejich pohyb.
Praha: Metafora.
Higgins, G. Martin, S.
(2013). Pohyb a výkon koně:
Anatomie. Praha: Metafora.
Hourdebaigt, J.-P. (2012). Masáže koní. Praha: Ana Hita.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Klimke,
I., Klimke, R. (2005). Kavalety: Drezura
a skákání. Praha: Brázda.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Swift, S. (2015). Ježdění podle Sally Swift. Praha:
Brázda.
Tucker, R. (2017). Kde to mého koně bolí? Praktický průvodce
vyšetřením koně pomocí chiropraktických metod. Jihlava: Arcaro.
Wood, P. (2009). Výcvik jezdeckého koně: Vychovejte si ze
svého koně dokonalého, spolehlivého partnera. Praha: Metafora.