V koži koňa sa nachádzajú špecifické receptory tlaku, teploty,
bolesti, ako aj voľné nervové zakončenia. Najväčšia koncentrácia hmatových
buniek je v hmatových chlpoch na nose, pyskoch a okolo očí koňa – tieto
fúzy sa nikdy nesmú strihať! Kôň nimi často ohmatáva neznámy terén či predmet. Koža
koňa je dokonca o niečo tenšia než ľudská, preto môžeme predpokladať, že
ak nie je minimálne rovnako citlivá na dotyk a bolesť ako naša, tak možno
aj viac. V oblasti lopatiek, pliec, trupu, predlaktí a predkolení má
kôň tzv. „kožný sval“, čo je tenká, priečne pruhovaná svalová vrstva
v koži, ktorej chvením kôň môže bez námahy odháňať hmyz, akonáhle pocíti,
že mu tam pristál. Nervové zakončenia sú aj v kopytách a vďaka
informáciám z nich kôň vie, po akom teréne kráča a prispôsobuje sa mu,
vyberá si tú najlepšiu cestu. Bohužiaľ okuté kone o tento zmysel
prichádzajú, keďže jeho využitiu bráni vrstva kovu a navyše dlhodobé zvieranie
železnej podkovy spôsobuje odumieranie týchto nervov (to je však paradoxne
dôvod, prečo väčšinou ľudia nakujú – aby kôň „lepšie chodil“ = teda aby nič
necítil; logicky to však nijako nerieši príčiny jeho problémov, iba zakrýva
príznaky, potláča ich a dlhodobo problém zhoršuje). Hmat je prvý zmysel,
ktorý kôň prežíva – už v maternici a potom čoskoro po pôrode, keď ho
matka olizuje a jemne pošťuchuje smerom k vemienku. Dotyky teda kôň
prežíva s emočným podtónom, ako napokon všetky cicavce, pretože sa nám pri
nich v mozgu vylučuje oxytocín, známy aj ako „hormón lásky“. Voľne žijúce
kone sú veľmi kontaktné, priateľské stvorenia, ktoré milujú vzájomnú blízkosť,
dotyky, pospávajú s hlavami jeden na druhom, vzájomne si zubami ošetrujú
srsť... Dotyky sú pre ne teda tzv. primárnym posilnením (viď ďalej časť
o učení).
Dôsledky pre
jazdca:
Myslime na citlivosť koňa voči dotykom a bolesti. Pohybujme
sa okolo neho uvedomele, náhodne doňho nešťuchajme. Zachovajme tú citlivosť,
aby vyhovel už jemnému dotyku (či už ruky, zubadla, holene...), a nemuseli
sme doňho hrubo tlačiť. Nikdy koňa nebijeme, necukáme, nekopeme! Pomôcky ako
zubadlo, bičík či ostrohy nikdy nesmú spôsobiť ani len diskomfort, nieto ešte
bolesť, majú to byť iba jemnučké sofistikované signály – skúsme si najprv na
sebe, aké ľahké je spôsobiť nimi utrpenie a vždy na to pamätajme.
Dotýkajme sa koňa vždy iba s jeho dovolením, jemne a láskyplne.
Pamätajme na emočný význam dotykov, nájdime na tele koňa miesta, kde má rád
dotyky a škrabkanie (často je to nad očami, za ušami, medzi žuchvami, spodná
časť krku, kohútik, brucho, vemienko / perineum u valachov, vnútorná
strana stehien, koreň chvosta – ale každý kôň je jedinečný, sledujeme preto
jeho výraz; netľapkáme – je už aj vedecky dokázané, že kone majú radšej
hladenie než tľapkanie, čo je logické, keďže kone sa navzájom tiež netľapkajú)
a dotýkajme sa ho vždy, keď má na to náladu (keď dá najavo, že nechce, tak nie,
to by nebolo posilňujúce, ale naopak trestajúce). Utuží to náš vzájomný vzťah
a môžeme to využiť aj v tréningu – pri učení základných návykov
u žriebät, u koní, čo uprednostňujú dotyky pred žrádlom alebo pamlsky
nesmú, na upokojenie počas tréningu s pamlskami, keď sa kôň príliš
rozruší... Bohužiaľ však mnoho domácich koní bolo príliš skoro odtrhnutých od
svojej matky, nikdy nežili vo funkčnej skupine koní a často tiež zakúsili
mnoho nepríjemných a bolestivých „dotykov“ zo strany ľudí – tieto kone často
dotyky buď celkom odmietajú, alebo ich nanajvýš strpia, ale zjavne z nich
nemajú potešenie. Tu je potrebný citlivý, trpezlivý prístup a pomaly,
dlhodobo, s pomocou iných primárnych posilnení (najčastejšie žrádla)
protipodmieňovať dotyky, aby sa zmenila ich emočná hodnota z negatívnej na
pozitívnu – a potom sa samé stanú sekundárnym posilnením. A nakoniec
sa môže stať, že kôň si ich naozaj začne užívať samy o sebe, čo je
pozitívne nielen pre náš vzájomný vzťah, ale aj pre jeho psychické zdravie.
Použité zdroje a literatúra:
Jones,
J. (2020). Horse Brain, Human brain.
North Pomfret: Trafalgar Sqare.
Leblanc,
M. A. (2013). Mind of the Horse.
Cambridge: Harvard University Press.
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Wendt,
M. (2011). How Horses Feel and Think.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Zmyslové vnímanie
Späť na Myslenie koní