Každého samozrejme zaujíma, či sú kone „inteligentné“. Ale čo to
vlastne inteligencia je, na základe čoho posúdime, či kôň je, alebo nie je
inteligentný? Základné slovníkové definície hovoria o inteligencii ako o „schopnosti učiť sa zo skúseností a prispôsobovať
sa novému prostrediu“. No ako sa inteligencia začala vedecky skúmať,
definície sa začali líšiť od autora k autorovi, od teórie k teórii –
od všeobecného „g“ faktoru, cez teóriu mnohých rôznych inteligencií, až po
zložité hierarchické modely. A tiež sa (trochu posmešne) hovorí, že
inteligencie je predsa to, čo merajú inteligenčné testy – čo je kritika
nedostatočnej ekologickej validity niektorých týchto testov (že nedostatočne
vypovedajú o úspešnosti jedinca v reálnom živote – všetci predsa vieme,
že je mnoho ľudí, ktorí možno majú priemernú hodnotu IQ podľa testov, no sú
omnoho úspešnejší v práci, vzťahoch či v živote celkovo, než niektorí
„neuznaní géniovia“). A to hovoríme iba o skúmaní ľudskej inteligencie
– tá zvieracia sa poznáva a meria ešte omnoho ťažšie.
Posudzovanie schopností rôznych živočíšnych druhov je
komplikované, keďže každý druh sa vyvinul do viac či menej odlišných podmienok,
a teda potrebuje iné schopnosti. Platí teda, že ak je živočíšny druh
schopný prispôsobiť sa svojmu prostrediu, prežiť a rozmnožovať sa (a
zaistiť prežitie svojich potomkov), môžeme ho označiť ako inteligentný. To je
tzv. adaptívna inteligencia. Mimochodom, je zaujímavé pozrieť sa z tohto
uhlu pohľadu na moderného človeka, ktorý závratne rýchlym ničením životného
prostredia a vyčerpávaním prírodných zdrojov vlastne znižuje šancu svojich
potomkov na prežitie... Môžeme sa teda ešte stále považovať za najinteligentnejší
druh na planéte...??? Posudzovať teda rozdiely medzi inteligenciou jednotlivých
živočíšnych druhov je veľmi náročné, keďže nemôžeme použiť rovnaký meter napr.
na spevavé vtáky aj na veľryby – veľryby totiž nevedia lietať a vtáky
nevedia plávať; no každý druh je predsa inteligentný, keďže dokáže dlhodobo žiť
v harmónii so svojím prostredím. Z tohto hľadiska môže byť kôň
považovaný za značne inteligentný druh, keďže je rozšírený takmer po celej
planéte, prežíva v najrôznejších biotopoch od polopúšte, cez suché stepi,
bohaté lúky, bažiny, vresoviská, až po lesy a tundru.
Iná vec je porovnávanie inteligencie medzi rôznymi jednotlivcami
v rámci jedného živočíšneho druhu. Tu je užitočné rozlíšiť inteligenciu ako vrodenú prispôsobivosť
špecifickým situáciám (teda inštinktívne správanie zaisťujúce prežitie
a zachovanie druhu) a kogníciu,
alebo poznávacie schopnosti, teda učenie a spracovávanie informácií
(myslenie), ktoré je charakteristické flexibilitou, novosťou
a generalizáciou (teda vymýšľanie nových reakcií na neobvyklé vonkajšie
podmienky, ktoré nemajú základ v inštinktoch a zviera ich následne
dokáže generalizovať aj na ďalšie, viac alebo menej podobné situácie). Teda by
sme sa nemali pýtať, či je tento druh inteligentnejší než tamten, ale radšej sa
pokúsiť pochopiť a preskúmať jednotlivé kognitívne schopnosti konkrétneho
druhu (v našom prípade koňa) spôsobom, ktorý zohľadňuje jeho druhové, evolučne
zakotvené špecifiká. Čiže u koňa nebudeme jeho schopnosti posudzovať podľa
toho, či napr. dokáže vzlietnuť, spievať alebo písať poéziu, ale skôr sa
zameriame na schopnosti, ktoré prirodzene využíva – jeho zmysly, pohybové
vlohy, schopnosti učenia, pamäte, pozornosti, riešenia problémov...
A potom vďaka týmto nástrojom môžeme i porovnávať schopnosti rôznych
koní navzájom (vytvárať ich individuálne profily). Všetkým týmto témam sa
budeme postupne teraz venovať, čím sa budeme snažiť po častiach zodpovedať tú
neľahkú otázku, či a nakoľko sú kone inteligentné.
Použité zdroje a literatúra:
Jones,
J. (2020). Horse Brain, Human brain.
North Pomfret: Trafalgar Sqare.
Leblanc,
M. A. (2013). Mind of the Horse. Cambridge:
Harvard University Press.
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Vašina,
L. (2010). Komparativní psychologie.
Praha: Grada.
Wendt,
M. (2011). How Horses Feel and Think.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Myslenie koní