Centrálna
nervová sústava (CNS):
Tvorí ju mozog a miecha.
Kedysi sa tradovalo, že kôň má iba malinký mozog – asi veľkosti
vlašského orecha – a preto je taký hlúpy. Ani jedno, ani druhé nie je
pravda. Mozog koňa je síce vzhľadom k jeho telu malý, ale je omnoho väčší
než orech – váži asi 500 gramov. Výskumy navyše už dávno vyvrátili domnienku,
že veľkosť mozgu vypovedá o inteligencii jeho nositeľa, neplatí to dokonca
ani o počte závitov v šedej kôre mozgovej. Avšak prítomnosť týchto
závitov znamená, že kone majú schopnosť vykonávať zložitú myšlienkovú činnosť
a o ich pokročilých mentálnych schopnostiach vypovedá aj to, že predný mozog zaberá najväčšiu časť ich
mozgu (asi 67%, pre porovnanie u ľudí je to 80% a u morských
prasiatok cca 40%). Základné štruktúry mozgu majú síce všetky cicavce spoločné,
no dôležitosť a rozsah jednotlivých regiónov mozgovej kôry sú
u rôznych živočíchov rozdielne. Napríklad my ľudia máme väčšiu zrakovú
kôru a kone zasa kôru venovanú spracovávaniu informácií z nozdier
a papule.
Mozog koňa
(obrázok z hiralabs.co.nz)
Okrem šedej mozgovej kôry,
ktorá zodpovedá za spracovávanie zmyslových informácií, vôľovo ovládané pohyby,
plánovanie, vôľu a rozhodovanie, má kôň v prednom mozgu tiež bielu hmotu (pod kôrou). Biela je
preto, že ju tvoria dlhé výbežky nervových buniek, tzv. axóny, ktoré sú
chránené bielymi tukovými obalmi (myelínovými pošvami), ktoré umožňujú
rýchlejšie, skokové vedenie nervových vzruchov. Zabezpečujú vzájomnú
komunikáciu kôry a tiež komunikáciu kôry s nižšími mozgovými
štruktúrami a nervami v tele.
Ešte malá poznámka k mozgovým
hemisféram. V istých tréningových kruhoch sa tradujú mýty, že kone
nemajú prepojené hemisféry alebo že ľavá hemisféra je racionálna a pravá
inštinktívna (a tréningom sa musí pravá „vypnúť“ a ľavá „zapnúť“)... Takže
po prvé, kone, ako všetky cicavce, majú hemisféry prepojené kalóznym telesom (corpus callosum)
a tiež bielou hmotou, takže obe
spolu neustále navzájom komunikujú a spolupracujú. Po druhé, také oddelené
fungovanie hemisfér nie je možné a je to veľmi, veľmi zjednodušujúci
pohľad na fungovanie mozgu, ktorý môže porozumeniu konskému mysleniu skôr
uškodiť, než pomôcť. Mozog vždy funguje prepojene a nie je možné jednu
hemisféru „vypnúť“. Vďaka nižšie spomínanej neuroplasticite môže dokonca
napríklad pravý spánkový lalok človeka prebrať rečové funkcie po tom, čo sa mu
poškodil ľavý spánkový lalok, kde obvykle tieto funkcie sídlia – nestratí
schopnosť hovoriť, resp. sa mu časom obnoví. Tieto hemisférové mýty sú nielen
nepravdivé, ale aj škodlivé, keďže sa používajú na ospravedlnenie neetických
tréningových postupov.
Čo však existuje, je dominancia jednej mozgovej hemisféry, čo
znamená, že počas raného vývinu sa jedincovi rozvinie viac synapsií
v jednej hemisfére než v druhej, prípadne v jednej sa môže
usídliť nejaká špecializovaná funkcia. U ľudí sa to prejavuje na tele ako
dominancia jednej ruky, nohy, oka. Tiež reč sídli v jednej hemisfére
(u pravákov a aj u 80% ľavákov v ľavej). U koní je
známe, že sa rodia „krivé“ podľa toho, ako boli skrútené v maternici –
svaly na jednej strane tela majú skrátené a na druhej viac povolené.
Doteraz sa myslelo, že je to čisto záležitosť svalov, šliach a väzov, no
vzhľadom na nové poznatky o neuroplasticite je veľmi pravdepodobné, že
vplyvom informácií prichádzajúcich do mozgu z tela sa mozog tejto situácii
prispôsobuje a tiež v ňom vzniká „krivosť“ – dominancia jednej
hemisféry. Tréningom sa snažíme krivosť zmenšovať, čiže rovnomerne preťahovať
a posilňovať obe strany tela, aby kôň časom pod jazdcom nezačal trpieť
zdravotnými problémami.
V samotnom „srdci“ mozgu sídli limbický systém, ktorý zodpovedá za produkciu emócií – keďže ho
majú všetky cicavce vrátane nás, je jasné, že zvieratá tiež prežívajú všetky
základné emócie (niektoré sa dokonca dajú vyvolať experimentálne, stimuláciou
určitých štruktúr elektródou, napr. strach alebo hnev). Samozrejme ale
subjektívny prežitok má každý živý tvor jedinečný; podrobne o emóciách bude
pojednávať tretia časť tohto materiálu. Dôležitá štruktúra je napr. amygdala, zodpovedná za prežitky
strachu alebo hnevu, agresie a tiež nucleus
accumbens, centrum slasti, ktoré spôsobuje príjemné pocity, keď zviera
dostane (a neskôr už len keď očakáva) odmenu – vyplavuje do mozgu dopamín. Sú
tu tiež okruhy zodpovedajúce za ukladanie a vybavovanie spomienok
(zaujímavá je predovšetkým štruktúra pomenovaná hipokampus, keďže tvarom
pripomína morského koníka). Ďalej je tu ešte medzimozog tvorený dvoma časťami – talamom, ktorý je akousi spojovacou stanicou medzi nervami
prichádzajúcimi z hlavy a zmyslových orgánov a vyšším centrami –
a hypotalamom, ktorý zodpovedá
za sekréciu hormónov (zo svojho prívesku – hypofýzy), čím ovplyvňuje nielen žľazy s vnútorným
vylučovaním, ale tiež množstvo ďalších dejov v organizme. A evolučne
najstarší je tzv. mozgový kmeň
tvorený stredným mozgom, mostom a predĺženou miechou – riadia vôľovo neovládateľne telesné funkcie,
ako je napríklad rozťahovanie zorničiek, dýchanie, rýchlosť tepu, potenie... Za
veľkým mozgom sídli ešte mozoček,
ktorý je práve u koní väčší než u ľudí, keďže sú to zvieratá pohybu –
mozoček totiž riadi koordináciu pohybov, rovnováhu, ale tiež prekvapivo
niektoré celkom iné mentálne funkcie; tiež má kôru.
Miecha je dlhý
povrazec nervových vláken vedúcich z mozgu do tela a z tela do
mozgu. Prebieha kanálom v chrbtici, ktorá ju chráni, končí v oblasti
krížov.
Periférna
nervová sústava (PNS):
Tvoria ju senzorické a motorické nervy, ktoré vychádzajú
z miechy otvormi v stavcoch – tie prvé majú za úlohu prinášať
informácie o obrazoch, zvukoch, pachoch, chutiach, dotykoch, tlaku,
teplote, bolesti, pohybe a polohe jednotlivých častí tela do mozgu
a tie druhé zas vedú reflexné (z miechy reflexným oblúkom) aj vedomé
pohybové príkazy (z mozgu) do svalov. Kôň má veľmi bohato inervovanú kožu,
ktorá je dokonca tenšia než naša, takže je na podnety veľmi citlivý – myslite
na to pri dotykoch, čistení, aj pri používaní rôznych druhov výstroja
a pomôcok!
Autonómna
nervová sústava (ANS):
Tú tvorí hypotalamus, hypofýza a nervy končiace vo
vnútorných orgánoch – tie riadia trávenie, vylučovanie, sekréciu hormónov
a mnoho ďalších dejov; sú vôľou neovládateľné. Rozlišujeme dve vetvy ANS –
sympatickú a parasympatickú.
Sympatikus – aktivuje sa,
keď sa zviera cíti ohrozené, spúšťa sa stresová reakcia, pripravuje sa na útek,
útok alebo zamrznutie (o tom budem písať podrobne v tretej časti o emóciách).
Parasympatikus
–
je naopak aktívny, keď sa zviera cíti bezpečne a pokojne, napríklad keď sa
pasie a odpočíva – obnovujú sa tak sily organizmu. Kôň ako korisť musí byť
schopný rýchleho „prepínania“ medzi týmito dvomi módmi fungovania – vždy pripravený
na útek a zároveň schopný rýchlo sa zotaviť. Napríklad niekedy kôň po
stresovej reakcii začne náhle zúrivo žrať trávu alebo sa jej iba dotýka, ale
nežerie – jedná sa o tzv. preskokové správanie, ktoré ako už vieme
z časti o etológii, pomáha odbúrať prežitý stres pri zostupovaní po
stresovom komunikačnom rebríčku. Žranie a poloha hlavy pri zemi totiž
skutočne spúšťajú parasympatikus a kôň sa po chvíli naozaj upokojí
(pravdepodobne ešte budú nasledovať upokojujúce signály ako oliznutie sa,
prežúvanie, zívnutie a pod.). Preto je veľmi užitočné naučiť koňa na
signál skloniť hlavu a vydržať tak po určitú dobu, ideálne aj
v pohybe – dá sa to využiť na upokojenie, kedykoľvek začneme u koňa
pozorovať stúpajúce napätie; výborné je pridať aj škrabkanie na kohútiku alebo
inom obľúbenom mieste, tiež to preukázateľne upokojuje tep koňa (ale nenúťte
koňa skláňať hlavu, ak je už príliš rozrušený – v takom prípade ho najprv
trochu upokojte inak, napr. riadeným pohybom v kruhoch a až potom
skúste zníženie hlavy).
Špeciálne zhluky
nervových buniek sú aj v srdci
a v črevách a fungujú
vcelku nezávisle od zbytku nervovej sústavy; zaujímavé je, že výskum ukazuje,
že nesúvisia iba s funkciou daných orgánov, ale doteraz nezisteným
spôsobom ovplyvňujú aj naše emócie a osobnosť.
Neurofyziológia:
A ako vlastne tá nervová sústava funguje? Každá nervová
bunka, teda neurón (i keď je ich
niekoľko rôznych typov), sa skladá z tela
bunky, krátkych výbežkov – dendritov
(prijímačov signálu, jedna bunka ich môže mať stovky) – a jedného dlhého
výbežku – axónu (vysielač signálov).
Neuróny sa navzájom spájajú a odovzdávajú si informácie buď elektrickou (tá je evolučne staršia),
alebo chemickou cestou – medzi
axónom jedného neurónu a dendritom druhého vznikne spojenie – synapsia – v ktorej je synaptická štrbina, do ktorej sa
z axónu vylúči tzv. neurotransmiter,
čo je chemická látka schopná vyvolať cez dendrit aktivitu druhého neurónu
a ten potom „pošle správu ďalej“. Dnes už poznáme niekoľko stoviek
neurotransmiterov – rovnaké látky kolujú v mozgu človeka aj koňa.
Napríklad taký dopamín a serotonín zodpovedajú za množstvo dejov
v mozgu aj celom tele a ich rovnováha zabezpečuje vyrovnaný citový
život (nedostatok môže vyvolať v prípade prvého demenciu, v prípade
druhého depresiu; nadbytok zas psychózu alebo manický stav). Dopamín sa
napríklad vylučuje z nucleus accumbens, keď zviera – alebo aj človek –
dostáva / očakáva odmenu – vyvoláva to príjemný pocit uspokojenia, až vzrušenie
a radosť a túžbu opakovať správanie k tomuto pocitu vedúce.
Ďalší dôkaz, že zvieratá majú citový život, i keď možno do istej miery
odlišný od toho nášho – ale jednoznačne ho majú.
Keďže jeden neurón môže mať stovky dendritov, môže byť prepojený
s mnohými inými – tak v mozgu vznikajú tzv. neuronálne siete, ktoré operujú podobne ako mnoho-mnohojadrový
procesor počítača – zvládajú odovzdávať si obrovské množstvo informácií naraz
(IT špecialisti sa dnes práve tieto siete snažia napodobniť, aby zvýšili
výkonnosť počítačov a tiež pri výskume umelej inteligencie). I keď sa
rodíme s konečným počtom neurónov, mozog sa vyvíja po celý život – vznikajú
a zanikajú nervové spojenia, axóny sa myelinizujú, isté oblasti mozgu sa
špecializujú a najviac sa samozrejme rozvinú tie, ktoré sú najviac
používané – hovorí sa tomu neuroplasticita.
A tie spojenia, čo používané nie sú, zakrnejú, až celkom zaniknú.
Najzjavnejší je tento jav u mláďat, kde neuroplasticita prebieha veľmi
búrlivo – napr. keď výskumníci držali mačiatka po prvé dva mesiace života
v úplnej tme, potom aj po vypustení von už navždy zostali slepé, aj keď sa
narodili so zdravými očami – pretože v kritickej fáze pre rozvoj synapsií
v zrakovej oblasti mozgovej kôry nemali potrebné podnety, a tak tieto
synapsie navždy odumreli. Neuroplasticita má však aj druhú stránku, a tou
je schopnosť mozgu presunúť funkciu centra, ktoré bolo poškodené (zranením,
nádorom, infekciou...) inde. Pre nás je to dôležitý poznatok – hovorí nám to,
že ak chceme, aby sa isté schopnosti koňa rozvíjali, musíme mu pravidelne
dodávať vhodné podnety. Ideálny je samozrejme všestranný rozvoj koňa, ako
mentálny, tak aj fyzický – zabezpečiť mu podmienky čo najbližšie jeho prirodzenému
prostrediu, trénovať ho etickým spôsobom, ktorý je bezpečný a koňovi
príjemný a robiť s ním najrôznejšie veci (mnoho tipov na rozvíjanie
koňa po mentálnej stránke nájdete ďalej v tejto časti materiálu). Keď sa
totiž skúmala „inteligencia“ (alebo skôr schopnosť riešiť problémy)
u koní, veľmi úzko špecializované kone (drezúrne) najviac pohoreli; na
druhej strane kone všestrannostné, zvyknuté na mnoho neobvyklých situácií,
vyšli z týchto testov najlepšie.
Použité zdroje a literatúra:
Jones,
J. (2020). Horse Brain, Human brain.
North Pomfret: Trafalgar Sqare.
Leblanc,
M. A. (2013). Mind of the Horse. Cambridge:
Harvard University Press.
Panksepp,
J. (1998). Affective Neuroscience: The
Foundations of Human and Animal Emotions. New York: Oxford University Press
Inc..
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Vašina,
L. (2010). Komparativní psychologie.
Praha: Grada.
Wendt,
M. (2011). How Horses Feel and Think.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Myslenie koní