Pamäť

Pamäť je mentálna schopnosť ukladať, uchovávať a vybavovať si minulé skúsenosti (Plháková, 2003). Z hľadiska trvania rozlišujeme pamäť senzorickú, krátkodobú, pracovnú a dlhodobú.

 

Senzorická pamäť:

 

Alebo ultrakrátkodobá pamäť. Je to vlastne iba uchovanie posledného vnímaného vnemu v predstave, kým ho nespracujeme (teda z neho nevyťažíme potrebné informácie). Trvá veľmi krátko, často ani nie sekundu.

 

Krátkodobá pamäť:

 

Slúži k dočasnému uchovaniu senzorickej informácie, kým ju nepoužijeme, potom ju okamžite zabúdame. Dá sa predĺžiť vnútorným opakovaním, bez neho zabúdame do 15-30 sekúnd (napr. práve nadiktované telefónne číslo, ktoré chceme vytočiť). Výskumy ukázali, že v krátkodobej pamäti dokážeme podržať maximálne 7+-2 položky. Kone si pochopiteľne neopakujú. Zatiaľ máme iba málo informácií o kapacite ich krátkodobej pamäte – jeden výskum ukázal, že si dokážu zapamätať na 5-30 sekúnd, do ktorej nádoby bola nasypaná potrava, veľmi však záleží na dizajne štúdie (usporiadanie priestoru)¹.

 

Pracovná pamäť:

 

Slúži na uchovanie informácií, s ktorými práve pracujeme – tak s novými, ako aj so starými, ktoré „vyťahuje“ z dlhodobej pamäte. U človeka má tento typ pamäte tri zložky – centrálnu exekutívu (tá riadi presuny informácií medzi krátkodobou a dlhodobou pamäťou), zrakové predstavy (tzv. „vizuospaciálny náčrtník“) a vnútornú reč a opakovanie si (tzv. „fonologickú slučku“). Kôň ale nerozpráva, takže zrejme operuje skôr v obrazoch. Je dokonca možné, že má eidetickú pamäť, teda že si zapamätá situáciu absolútne presne, vrátane všetkých vnemov – nasvedčuje tomu fakt, že kôň si klasickým podmieňovaním veľmi často spojí emóciu zážitku aj s celkom nesúvisejúcim detailom a potom v jeho prítomnosti túto emóciu prežíva znova (klasicky si spája predmety, ľudí, zvuky a pachy – spozná zvuk motora vášho auta a už natešene čaká pri bránke; bojí sa, už keď zacíti pach veterinára alebo keď uvidí bič; ale tiež sa napríklad môže na prvý pohľad nezmyselne obávať červeného kýbla, pretože kedysi zažil v jeho prítomnosti veľmi bolestivý veterinárny zákrok). Tieto črty – myslenie v obrazoch a eidetickú pamäť – majú kone spoločné s autistami, a možno aj preto si spolu tak dobre rozumejú (veľmi zaujímavo o tom píše Temple Grandin (2015), ktorá sama má vysokofunkčnú formu autizmu).

 

Pracovná pamäť sa u koní, podobne ako krátkodobá, doteraz systematicky neskúmala, no z praxe je zrejmé, že ju majú dobre rozvinutú – keďže pri jazdeckom výcviku od nich neustále chceme kombinovanie predtým naučeného s novými požiadavkami a ony to naozaj bravúrne zvládajú. Kone sa tiež veľmi dobre orientujú v priestore a ihneď si ho zapamätajú (vytvoria si v predstave jeho „kognitívnu mapu“) – napr. vedia sa vrátiť domov presne po tej istej trase, po ktorej prišili (a vedia sa vrátiť dokonca aj z celkom cudzieho miesta, na ktoré boli dovezené prepravníkom – ale to súvisí zrejme skôr s magnetoreceptormi, než s pamäťou).

 

Dlhodobá pamäť:

 

Môžeme ju rozdeliť na dva typy, a to na explicitnú a implicitnú pamäť. Implicitná (alebo procedurálna) pamäť je nevedomá pamäť na pohyby (tzv. „svalová pamäť“ – ako sa niečo robí, napríklad letmý preskok, pirueta...). Explicitná pamäť je naproti tomu vedomá pamäť (no do akej miery si kôň dokáže vedome vybavovať spomienky, nemáme zatiaľ tušenia) – patrí sem epizodická pamäť (čiže pamäť na zážitky) a u ľudí ešte sémantická pamäť (verbálna pamäť na naučené fakty, vedomosti). Kôň má zjavne veľmi dobrú procedurálnu aj epizodickú pamäť. Naprieč históriou ľudstva kolujú o pamäti koní neuveriteľné historky.

 

Procedurálna pamäť – z výcviku vieme, že kôň si dobre naučené cviky pamätá aj celý život, i keď ich predtým nerobil aj 10 rokov. To však bolo preukázané zatiaľ iba malým výskumom na 3 koňoch²; väčší výskum však tiež potvrdil, že kone majú skutočne dobrú dlhodobú pamäť – perfektne si pamätali úlohu učenú po krátku dobu aj po dvoch rokoch, i keď ju medzitým vôbec neprecvičovali. Kone si bez rozdielu pamätali úlohu naučenú ako pozitívnym, tak aj negatívnym posilňovaním. No keď bola odstránená odmena / averzívny podnet, každý kôň cvik prestal predvádzať po inej dobe – ukázala sa spojitosť s temperamentom. Bojácne kone po odobraní odmeny pokračovali v úlohe najdlhšie a necitlivé kone zasa najdlhšie pokračovali po odobraní averzívneho podnetu³ (to už však súvisí skôr s vôľou a motiváciou než s pamäťou, no je dobré s tým počítať v tréningu).

 

Epizodická pamäť – tú má kôň tiež veľmi dobrú, obzvlášť na silne emočne podfarbené zážitky – keď znovurozpozná predmet, situáciu, zviera alebo osobu spojenú so silným zážitkom (alebo opakovanou skúsenosťou), viditeľne reaguje. Napríklad keď sa kôň po rokoch odlúčenia opäť stretne so svojím bývalým konským alebo ľudským priateľom – okamžite ich spozná a mnohokrát sa s nimi dojemne víta. Je to dané tým, že centrá emócií a zapamätávania sú v mozgu v tesnej blízkosti, teda sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa. Hovorí sa tomu „kongruencia nálad a spomienok“ – spomienka dokáže vyvolať emóciu, ktorú sme vtedy zažívali a naopak; to je mimochodom jedným z dôvodov, prečo je pre pacientov s depresiou také ťažké sa z nej dostať – smutná nálada im vyvoláva z pamäte len samé smutné spomienky, tie spôsobujú ešte hlbší zármutok, atď., je to bludný kruh; a preto tiež funguje, keď majú depresívni ľudia na počiatku liečby za úlohu smiať sa aj nasilu a spomínať na všetko to dobré, čo prežili – pretože to spustí opačný, pozitívny cyklus spomienok a emócií, a to pomôže naštartovať proces uzdravovania. U koní to je zjavne viditeľné v tréningu – kone trénované násilne, v strese, totiž zakaždým, keď sa opakuje situácia, v ktorej už predtým zažili stres a strach, opäť tieto emócie prežívajú, čo nielenže brzdí proces učenia, ale samozrejme to je aj voči koňom neetické a mnohokrát to spôsobuje veľmi nebezpečné situácie. Na druhej strane, kone trénované pokojne, vľúdne, si ukladajú do pamäte cviky spoločne s pozitívnymi emóciami, čo nielenže zlepšuje zapamätávanie, ale tiež motiváciu koní k ďalšiemu tréningu a ich psychickú pohodu.

 

Zapamätávanie, spomínanie a zabúdanie:

 

Zapamätávanie – spočíva v prenose informácií z krátkodobej pamäte do pracovnej, kde sa asociujú s predošlými spomienkami a potom sa uložia do dlhodobej pamäte. Nové neuropsychologické výskumy ukazujú, že kľúčovú rolu v konsolidácii spomienok hrá REM fáza spánku (fáza spánku, kedy sa oči pod viečkami rýchlo pohybujú a snívajú sa nám bizarné, živé sny – je dôležitá pre obnovovanie síl organizmu, majú ju aj kone, ale iba keď spia v ľahu na boku, s položenou hlavou a krkom a natiahnutými nohami). Počas tejto fázy spánku sa prudko zvyšuje aktivita veľkých neurónov v hipokampe, ktorý je „centrom zapamätávania“. Je teda veľmi pravdepodobné, že počas kvalitného spánku dochádza k tzv. „latentnému učeniu“ – zviera sa učí aj mimo tréningovú situáciu, utvárajú sa nové nervové spojenia, a keď sa napríklad po pár dňoch (a nociach!) vrátime k cviku, ktorý sa kôň predtým nevedel ani za svet naučiť, zrazu ho „zázračne“ vie. Staré porekadlo „ráno múdrejšie večera“ má teda naozaj svoje opodstatnenie.

REM spánok teda zapamätávaniu pomáha. Naopak, čo zapamätávaniu škodí, je stres a je to už aj vedecky preukázané – skracuje dobu trvania krátkodobej pamäte z najmenej 20 sekúnd na menej než 12 sekúnd. A to obzvlášť (neprekvapivo) u koní s ustráchaným temperamentom – na druhej strane, tieto kone podávajú najlepšie výkony v pokojnej atmosfére⁴. Možný mechanizmus je blokovanie aktivity hipokampu vďaka prílišnej aktivite limbického systému – ako už vieme, negatívne emócie vyvolávajú negatívne spomienky a kôň sa tak nemôže sústrediť na úlohu, ktorú má pred sebou. Je teda najvyšší čas hodiť cez palubu heslá ako: „Stres je život!“ alebo: „Trochu stresu ho nezabije!“ a podobne. Nielenže sú stresujúce tréningové metódy neetické, zhoršujú psychické i fyzické zdravie koňa, ale tiež sú skrátka menej efektívne než tie mierne a pokojné.

 

Spomínanie – môže prebiehať dvoma spôsobmi, a to buď ako znovurozpoznanie podnetu, alebo ako jeho spontánne vybavenie (a ako všetci študenti vedia, tá druhá možnosť je omnoho náročnejšia – každý má radšej testy s možnosťami než otvorené otázky). Experimenty ohľadom konskej pamäte sa doteraz sústredili skôr na znovurozpoznávanie. Testovanie voľného vybavovania je totiž komplikovanejšie, vyžadovalo by napríklad, aby kôň vyhľadal skrytý predmet a pod. (a musel by byť odvedený preč z dohľadu miesta, kde bol predmet ukrytý). Taktiež to, či kone vedome „len tak“ z dlhej chvíle spomínajú, nám stále zostáva skryté – možno pokrok v terénnom využití zobrazovacej techniky prinesie časom odpovede.

 

Zabúdanie – hovorí sa, že kone nikdy nezabúdajú, no či je to naozaj pravda, to presne nevieme. To, že prestanú časom robiť na povel nejaký cvik, totiž automaticky neznamená, že ho zabudli. Skôr len stratili motiváciu ho robiť (správanie vyhaslo vďaka nedostatočnému posilňovaniu) alebo toho prestali byť fyzicky schopní, môže ich niečo bolieť, môžu sa báť... No môže sa stať, že veľmi dlho nepoužívané nervové spojenia nakoniec zaniknú, aby uvoľnili miesto iným, ktoré sú v súčasnosti dôležitejšie, aktívnejšie (je napr. dokázané, že sa to deje u matiek po pôrode, aby sa dokázali lepšie postarať o dieťa). Iné teórie zas hovoria, že žiadna spomienka sa nikdy nevymaže, len sa môže stať nedostupnou – nedokážeme si ju vybaviť. To sa deje napríklad u ľudí s Alzheimerovou demenciou, spomienky na udalosti postupne „miznú“ od najnovších po najstaršie (niektoré prejavy demencie občas pozorujeme aj u starých zvierat); postihnutá je však iba epizodická pamäť, procedurálna zostáva v poriadku – napríklad čítanie, plávanie, jazdenie na bicykli či na koni nikdy nezabudneme, akonáhle sa to raz naučíme. Aj kone si teda zrejme raz naučený cvik pamätajú už po zbytok života.

 

 

Použité zdroje a literatúra:

1: sciencedirect.com

2: thehorse.com

3: thehorse.com

4: thehorse.com

Grandin, T., Johnson, C. (2015). Zvířata v překladu. Selce: Csy.

Jones, J. (2020). Horse Brain, Human brain. North Pomfret: Trafalgar Square.

Leblanc, M. A. (2013). Mind of the Horse. Cambridge: Harvard University Press.

Plháková, A. (2003). Obecná psychologie. Praha: Academia.

Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond: Cadmos Publishing Ltd..

 

 

Späť na Myslenie koní