Pozornosť

Pozornosť je mentálny proces, ktorým kôň filtruje podnety z okolia aj zo svojho vlastného tela – keďže ich naňho pôsobí v každom momente obrovské množstvo, nemôže ich vnímať všetky naraz (to by bolo na zbláznenie, jednoducho na to nemá kapacitu), ale vyberá iba tie najdôležitejšie. Preberme si teraz niekoľko základných vlastností pozornosti koňa.

 

Voľná vs. zámerná pozornosť:

Voľná pozornosť znamená, že nevenujeme zrovna pozornosť ničomu konkrétnemu, pozorujeme „všetko a nič“ zároveň. Zámerná pozornosť znamená, že nás nejaký podnet zaujme a začneme mu venovať pozornosť na úkor iných podnetov. Kôň dokáže z jednej do druhej prechádzať veľmi rýchlo, a to dokonca aj z driemot – musí, keďže v prírode je korisťou, takže musí mať neustále pod kontrolou celé okolie (voľná pozornosť) a tiež sa vedieť bleskovo zamerať na detail (zámerná pozornosť – napr. náhly pohyb na okraji zorného poľa – možný predátor).

 

Tenacita pozornosti:

Teda jej trvanie. Experimenty dokázali, že koncentrovanú pozornosť na jeden podnet dokáže kôň udržať dokonca dlhšie než človek (kôň 11,8 sekúnd vs. človek 8 sekúnd¹). Čo sa týka udržiavania pozornosti pri práci, mladé kone zvyčajne vydržia iba pár minút vkuse (1-5), staršie a skúsenejšie kone do 10-15 min. vkuse. Po uplynutí tejto doby potrebuje pauzu už nielen kôň, ale aj človek (zvyčajne je však aj 5 minút koncentrovanej práce pre oboch viac než dosť). Preto robíme lekcie krátke a príjemné. Radšej urobíme za hodinu 6 krátkych, 5-minútových lekcií s 5-minútovými prestávkami medzi nimi (kedy si môžeme s koňom spoločne oddýchnuť, vyškrabkať ho, popásť ho alebo s ním proste len tak byť; ale tiež zatiaľ zhodnotiť uplynulú lekciu a naplánovať si ďalší postup), než jednu dlhú, 60-minútovú, za ktorú pravdepodobne nedosiahneme ani zďaleka taký pokrok, kôň aj my budeme mentálne (a pravdepodobne aj fyzicky) príliš unavení, frustrovaní a toľko a tak dobre si nezapamätáme. Aj pri jazdení, ktoré kvôli zahrievaniu, uvoľňovaniu atď., nemôžeme úplne prerušovať, aspoň každých 5-10 minút prácu prerušíme, necháme koňa vytiahnuť oťaže z ruky (čo je zároveň kontrola jeho uvoľnenia) a na zahodenej oťaži ho vyklušeme a vykrokujeme. Prospeje to tak jeho svalom, ako aj jeho schopnosti učenia a motivácii.

 

Koncentrácia pozornosti:

Znamená, ako veľmi sa dokáže kôň na niečo sústrediť. Kôň je bohužiaľ prirodzene roztržité zviera, v prírode musí neustále kontrolovať hrozby z okolia, a teda preňho nie je prirodzené sústrediť sa iba na jeden podnet a úplne ignorovať okolie. To by sme od neho ani nemali žiadať, nie je to preňho zdravý stav. Kôň, ktorý sa absolútne a neustále podriaďuje vôli človeka, nedovolí si takpovediac ani sa bez dovolenia sa nadýchnuť, je veľmi pravdepodobne v stave tzv. „naučenej bezmocnosti“, čo je veľmi škodlivý stav, ktorý zahŕňa ťažkú depresiu, emočnú otupenosť, zníženú schopnosť učiť sa, chronický stres a s tým spojené zdravotné problémy, ako sú napr. znížená imunita, žalúdočné vredy... Na druhej strane, veľká roztržitosť môže domestikovanému koňovi tiež spôsobovať neúmerný stres, a tak je dobré využívať vo výcviku techniky systematickej desenzitivizácie a protipodmieňovania (viď ďalej, časť o učení a postupne ho naučiť, aby si isté podnety z okolia nevšímal – čo zlepší jeho schopnosť koncentrovať sa na nás a na tréning (a zvýši sa tak bezpečnosť nás oboch). Ale nežiadajme vždy od koňa absolútne dokonalú poslušnosť, nechajme ho aj byť samým sebou – koňom – rešpektujme jeho potreby a emócie.

 

Flexibilita pozornosti:

Schopnosť striedať pozornosť medzi viacerými podnetmi. Súvisí s vyššie zmieňovanou koncentráciou. To je to, čo chceme tréningom dosiahnuť – aby kôň flexibilne dokázal prepínať pozornosť medzi našimi jednotlivými požiadavkami (ktorých je napríklad počas jazdeckej hodiny naozaj veľa naraz!) a tiež medzi podnetmi z okolia. Teda nemusíme sa hnať za absolútnou bezduchou poslušnosťou, dôležitejšie je koňa naučiť rýchlo sa zas pozornosťou vrátiť k nám – a tak nám ani nemusí prekážať, keď občas krátko skontroluje, či je „čistý vzduch“ (dôležité však je, aby ho vonkajšie podnety nestresovali).

 

Rozdeľovanie pozornosti:

Schopnosť robiť dve alebo viac činností naraz. To sa od koní žiada veľmi často, najmä pri jazdení. Aby to však bolo možné, môže byť pod vedomou kontrolou maximálne jedna činnosť – ostatné už musia byť výborne naučené a plne zautomatizované. Nikdy teda nemožno učiť koňa dve nové veci naraz, vždy musí mať už predošlé veci zvládnuté až na úroveň podmieneného reflexu, až potom sa môže učiť pridať k nim zároveň nový prvok. To platí najmä pre náročné činnosti, ako sú zložité drezúrne cviky, pokročilé parkúrové skákanie, working equitation... Stupnica výcviku koňa od starých majstrov teda naozaj má svoje opodstatnenie (z biomechanického aj psychologického hľadiska) a nemala by sa v honbe za rýchlym úspechom zahadzovať – tam, kde nie je kvalitný základ, nemôže byť reči o skutočnom zhromaždení, uvoľnení, priestupnosti – stačí si porovnať klasické (akademické) jazdenie s dnešnou športovou špičkou a hneď je jasné, kto je naozaj poctivý a trpezlivý a rešpektuje koňa, jeho potreby a schopnosti a kto sa len ženie za rýchlym úspechom. Najbežnejším prešľapom voči konskej schopnosti delenia pozornosti je súčasné používanie holení a zádrží oťažami, obzvlášť u mladých koní. Remonta ešte nemá zautomatizované reakcie ani na jednu z týchto pomôcok, takže sa ocitá „vo zveráku“ a netuší, čo má robiť, či ísť, či stáť a väčšinou reaguje zatuhnutím a/alebo zarolovaním, len aby unikla nepríjemným pocitom, prípadne začne vzdorovať. Naproti tomu starí francúzski majstri majú jasné pravidlo – „ruka bez nohy, noha bez ruky“ – pomôcky nasledujú jedna po druhej, s časovou medzerou medzi nimi, ktorá sa až s postupujúcim výcvikom koňa skracuje, až sa nakoniec obe pomôcky dávajú takmer súčasne. To je postup, ktorý kôň fyzicky (so zachovaním uvoľnenia) i mentálne (pozornosťou)  dokáže lepšie zvládnuť.

 

Meranie pozornosti:

Každý kôň má samozrejme inak rozvinutú pozornosť a jej jednotlivé aspekty. Výskumníci vytvorili jednoduché testy pozornosti, ako je opakované prezentovanie rôznych vzorov „kreslených“ laserovým svetielkom na stenu oproti boxu koňa (meria sa, ako často, ako dlho a ako intenzívne kôň podnet sleduje) a prezentovanie krátkych zvukových alebo zrakových podnetov v boxe a porovnanie s úspechom v učení jednoduchých úloh. Meria sa, ako ľahko sa kôň nechá vyrušiť v pozornosti a výsledky ukazujú, že to priamo súvisí s jeho schopnosťou učiť sa. Týmito testami sa dá predikovať, aké bude kôň schopný podávať výkony v tréningu a aký spôsob tréningu mu bude najlepšie vyhovovať². Napríklad veľmi roztržitý kôň bude potrebovať veľa naozaj krátkych lekcií, spočiatku vo veľmi pokojnom prostredí (v uzavretej hale bez prítomnosti iných koní a ľudí, resp. iba s jedným ďalším koňom pre upokojenie) a veľmi postupne pridávať rušivé vplyvy prostredia. Naopak kôň, ktorý sa prirodzene ľahko a dlho dokáže sústrediť, bude možno mať radšej dlhšie lekcie a nebude také ťažké navyknúť ho na rôznych „bubákov“.

 

 

Použité zdroje a literatúra:

1: thehorse.com

2: thehorse.com

Jones, J. (2020). Horse Brain, Human brain. North Pomfret: Trafalgar Square.

Leblanc, M. A. (2013). Mind of the Horse. Cambridge: Harvard University Press.

Plháková, A. (2003). Obecná psychologie. Praha: Academia.

Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond: Cadmos Publishing Ltd..

 

 

Späť na Myslenie koní