S úctou ku koňom: Dominancia vs. submisivita

Keďže slovo „dominancia“ sa v tréningu koní dnes skloňuje až príliš často (v podstate vždy, keď kôň neurobí hneď všetko, čo si zmyslíme), bolo by fajn pozrieť sa na tento pojem z hľadiska etológie, odkiaľ pôvodne pochádza. Čo to teda v skutočnosti je? Pojmy dominancia a submisivita sa vzťahujú obvykle na interakciu dvoch (výnimočne viacerých) jedincov toho istého (výnimočne iného) druhu, ktoré sa ocitnú v konkurenčnom boji o určitý zdroj – potravu, vodu, priestor, tieň, partnera na párenie... Je to teda čisto situačný popis vzťahu medzi nimi, nie trvalé pripísanie určitej pozície v „rebríčku“ či vlastnosti jedinca („ten je dominantný“). Dominanciu si kôň presadzuje agonistickým správaním (viď vyššie) voči druhému, ktorý mu chce konkurovať, privlastniť si zdroj, ktorý si on chráni. Obvykle stačí subtílne hrozenie, aby druhý ustúpil, iba ak neustúpi, nasleduje skutočný útok (opäť viď nižšie komunikačný rebríček). Submisivitu dáva kôň najavo v prvom rade tým, že sa vzdiali od dominantne sa správajúceho koňa. Ak však o zdroj veľmi stojí, môže sa pokúsiť vyjednať si kompromis za použitia upokojujúcich signálov (viď nižšie). Niekedy dokonca o zdroj stojí tak veľmi, že sa rozhodne ísť do konfliktu a odpovedať tiež agonistickým správaním – dôjde k reálnemu súboju (napr. pri extrémnom smäde). To je však zriedkavé a zvyčajne sa takéto strety obídu bez potýčky, iba za jemných neverbálnych náznakov. Neznalý pozorovateľ by mnohokrát ani nepostrehol, že nejaký konflikt vôbec hrozil, tak jemná je konská komunikácia – kone konflikty naozaj nemajú rady a aktívne sa im vyhýbajú, snažia sa udržiavať v skupine mier. A hlavne, keď je v prírode všetkých zdrojov dostatok, boje o zdroje, a teda ukážky dominancie a submisivity, sa nevyskytujú takpovediac vôbec. Nie je teda pravda, že by medzi koňmi existoval nejaký fixný hierarchický rebríček a už vôbec nie lineárny (štýlom alfa je vodca, beta je dominantný nad všetkými okrem alfy, gama nad všetkými okrem alfy a bety, atď. až po omegu, ktorému šéfujú všetci ostatní). Každý kôň s každým má iný vzťah a ich interakcie sa menia podľa situačných faktorov. Je samozrejme pravda, že každý kôň má vrodene iný temperament a tiež ho formujú jedinečné životné skúsenosti – takže v súbojoch o zdroje sa môže častejšie prejavovať dominantne / submisívne. Avšak znova – nie je to fixné, každá situácia je jedinečná. Keď majú kone všetky potreby naplnené, žiadne súboje o dominanciu nebudú. A naopak, aj tá najmiernejšia kobyla na svete bude bojovať zo všetkých síl, keď pôjde o to dostať sa k vode, keď má pod sebou žriebä.

Tiež by som na tomto mieste rada znova zdôraznila to, čo som už písala v časti o afiliatívnych interakciách. To, čo vytvára pevné vzťahy v skupine koní, nie je dominancia (ako sa to dnes v neodborných kruhoch prezentuje, aby sa ospravedlnili eticky pochybné výcvikové praktiky), ale práve naopak, sú to miernosť a prejavy priateľstva. Od koní, ktoré majú potrebu neustále vyhľadávať konflikty a ukazovať ostatným, že majú nad nimi navrch, ostatní bočia (napokon, ľudia robia to isté, diktátorov nikto nemá rád). Prvá reakcia na prejav dominancie je vždy vyhnutie sa, odchod, až útek. Alebo boj. Ale určite nie prejav náklonnosti – ako: „Diky, že si na mňa hnusný, mám ťa za to tak rád,“ – takto to medzi koňmi naozaj nefunguje.

Použité zdroje a literatúra:

Beck, A. Horsonality: An Insight into Horse Behavior.

Berger, J. Wild Horses of the Great Basin.

Duruttya, M. (2005). Velká etologie koní. Košice-Praha: HIPO-DUR.

Hogg, A. The Horse Behaviour Handbook.

Kiley-Worthington, M. Horse Behaviour in Relation to Management and Training.

Kiley-Worthington, M. Horse Watch: The Equine Report.

McDonnell, S. The Equid Ethogram: A Practical Field Guide to Horse Behavior.

Mills, D. S., & McDonnell, S. The Domestic Horse: The Origins, Development and

Management of its Behaviour.

Rees, L. Horses in Company.

Rogers, S. Equine Behavior in Mind.