Čo je to "pozitívka"?

„Pozitívka“, ako ju ľudovo nazývame, je vlastne tréning pozitívnou motiváciou. V skratke je to učenie zvierat bez nátlaku, naozaj dobrovoľne – teda tak, aby z toho aj ony niečo mali. Využívame pritom vedeckú metodiku, ktorá je už niekoľko desaťročí úspešne uplatňovaná v praxi a nielenže je pre kone aj ľudí veľmi efektívna a príjemná, je tiež voči zvieratám etická. Pozrime sa však na tieto tri čarovné slovíčka trochu podrobnejšie, aby sme lepšie pochopili, o čom to celé vlastne je.

Tréning...

... je postupná fyzická a mentálna príprava na výkon. Zahŕňa učenie (či už ide o naučenie pohybového vzoru, alebo napr. vyriešenie kognitívnej úlohy) a ak ide o tréning na športový výkon, tak aj postupné posilňovanie potrebných svalov (a prispôsobenie šliach a väzív, zvýšenie kapacity pľúc, posilnenie krvného obehu...). Na začiatok je veľmi dôležité vyjasniť si jednu vec – tréning nie je výcvik. Nejde tu o hru so slovíčkami, ale o dôležitý rozdiel vo význame. Krásne o tom píše Franta Šusta vo svojej knižke Trénink je rozhovor (2014). Tu len stručne vymenujem hlavné rozdiely medzi tréningom a výcvikom.

Výcvik je povinný, ako výcvik odvedeného branca. Je na ňom prítomný veliteľ, ktorý vždy určuje, čo, kedy, ako, kde, ako dlho... sa bude robiť a dohliada, aby sa nikto neulieval. Dáva povely, ktoré sú záväzné a ak ich branci nesplnia, nasleduje nepríjemný dôsledok (trest). Branci teda pracujú, len aby sa vyhli niečomu nepríjemnému – ak by veliteľ ochorel, ráno by na buzerplac nikto sám od seba neprišiel. Branci z výcviku nič nemajú, výcvik nie je ich cieľom. 

A teraz tréning – predstavme si ho ako tréning športovca. Má trénera, ktorého si sám vybral. Tréner mu pomáha s napĺňaním jeho vlastných cieľov – napr. sa chce dostať na olympiádu. Tréner dáva rady a návrhy, ako zvýšiť výkon a športovec ich môže, ale nemusí splniť – a môže trénovať dokonca aj viac, ako mu káže tréner (a často to aj robí). Ak rady trénera nesplní, nepríde žiaden trest (nanajvýš to s ním tréner vzdá). Ak tréner ochorie, športovec príde na štadión tak či tak a doporučenú tréningovú lekciu si „odrobí“. Pracuje pre seba, pre svoje vlastné ciele – pre získanie niečoho príjemného, nie pre vyhnutie sa niečomu nepríjemnému.

Myslím, že tento skvelý príklad veľmi jasne ukazuje rozdiel medzi výcvikom a tréningom. My sa s koňmi logicky snažíme o to druhé. Chceme, aby kôň pracoval pre seba, aby mal tréning rád. Aby naše vedenie vnímal ako „dovolenie“ vykonávať cviky, nie ako „rozkazy“. Netúžime po tom, aby nás kôň poslúchal z „rešpektu“ či dokonca z čírej lásky k našej osobe – to by bolo pre psychiku koňa veľmi nezdravé (rovnako ako je nezdravé, keď človek robí všetko iba pre iných a o svoje dobro sa vôbec nestará).

... pozitívnou...

Proste „pozitívka“. Táto skratka perfektne vystihuje to najhlavnejšie, o čo sa snažíme – aby sme to neboli len my, ale aj kôň, kto niečo z tréningu má. Niečo príjemné, niečo pozitívne. Konkrétne to, čo kôň za prácu dostáva, je pozitívne posilnenie – teda ľudovo odmena. Podrobne sa o rôznych druhoch posilnení dočítate v tomto článku – tu iba stručne zmienim to najdôležitejšie na úvod.

Pozitívne posilnenie je vlastne pridanie niečoho, čo u koňa spôsobí subjektívne príjemné prežívanie (pozitívne emócie spôsobené vylúčením serotonínu, dopamínu, endoopiátov...). Býva to najčastejšie príjem potravy, priateľská socializácia (vnútrodruhová aj medzidruhová) zahŕňajúca často aj fyzický kontakt (škrabkanie, hladenie), niekedy hru. Pozor, uvoľnenie tlaku a pokoj po práci kôň subjektívne nevníma ako odmenu, skôr ako úľavu – z neuropsychologického hľadiska sa jedná o úplne odlišné pochody, ktorých dôsledkom sú aj úplne odlišné emócie. Zdrojom pozitívneho posilnenia môžu však byť aj naučené činnosti, ktoré predtým boli spojené s kŕmením, škrabkaním, hrou... Čiže aj samotná práca sa koňovi môže stať odmenou. Stále to však robí pre seba, preto, že on má z toho dobrý pocit – nie pre človeka v pravom zmysle slova. A to je dobre. Napokon, žiaden skutočný, „čistý“ altruizmus neexistuje, aj ľudia sa obetujú vždy len pre vlastný dobrý pocit. A vadí to? Je to win-win situácia pre oboch účastníkov – v tomto prípade pre vás (kôň urobí, čo chcete), aj pre koňa (kôň sa cíti dobre).

...motiváciou!

Posledné slovo, rovnako dôležité ako tie predošlé dve. Základom pre akúkoľvek činnosť je motivácia vykonať ju. Keby nás napr. nemotivoval hlad, nikdy by sme sa nenajedli a za mesiac by bolo po nás. Z predošlej časti článku vieme, že v „pozitívke“ používame pozitívnu motiváciu – teda snahu koňa získať niečo príjemné. Negatívnu motiváciu, teda snahu vyhnúť sa niečomu nepríjemnému, nepoužívame (resp. čo najmenej), pretože má mnohé riziká, hlavne vznik negatívnych kognitívne-emočných stavov u zvieraťa (strach, úzkosť, distres, pasivita, vyhýbavosť, depresia, naučená bezmocnosť).

Spočiatku používame hlavne vonkajšiu motiváciu – za prácu kôň nepravidelne dostáva odmenu žrádlom, poškrabkaním, hrou. Vďaka tomu, ako funguje nervová sústava živočíchov, sa časom hodnota týchto vonkajších odmien prenesie aj na prácu samotnú – a tá napokon prestane byť „prácou“, ale stane sa tiež odmenou – a vtedy kôň prejde na vnútornú motiváciu. K tomuto cieľu by mal tréning pozitívnou motiváciou smerovať.

A čo prax?!

Teraz si možno hovoríte, že to sú všetko pekné rečičky, ale AKO a ČO je v skutočnosti možné koňa cez „pozitívku naučiť...??? To sa dozviete v nasledujúcom článku v tejto sekcii. :)

Použité zdroje a literatúra:

Šusta, F. (2014). Trénink je rozhovor. Praha: Plot.

Späť na Tréning pozitívnou motiváciou