Poznáte to hlavne z obrázkov športových stajní, no čoraz
častejšie aj z tých obyčajných, rekreačných – kone stoja v boxoch či výbehoch
zabalené od hlavy až po päty v hrubých termodekách, a to z rôznych dôvodov (či
len „dôvodov“?). Skôr než si predstavíme skutočné dôvody a alternatívne
riešenia, pozrime sa to, prečo sa bežne ľudia rozhodnú pre dekovanie koní, na
čo sa pritom odvolávajú a čo si myslia, že im to zaručí.
Pre
Urputní zástancovia dekovania svoje počínanie zdôvodňujú
väčšinou nasledovne – „športové kone sa na zimu musia strihať“,
aby sa pri tréningu zbytočne neprehrievali. A tak, neschopné potom odolávať
zimným mrazom, musia dostať dodatočnú ochranu – termodeku. Niektorí
majitelia zájdu dokonca ešte ďalej – začnú
kone dekovať už na jeseň, aby im zimná srsť vôbec nenarástla.
Diek existuje nepreberné množstvo – okrem hrubých stajňových a termodiek sú aj tenké odpocovacie deky, nepremokavé pláštenky,
dokonca aj celotelové „kombinézy“, ktoré zakryjú koni aj hlavu, krk a brucho.
Nesmieme zabudnúť ani na široký sortiment bedrových pracovných diek a
„sieťoviek“. Každý dekovaný kôň potrebuje minimálne 3-4 druhy diek, čo je
logicky finančne veľmi náročná záležitosť (to však športových jazdcov málokedy
trápi). A kto nemá na deky, nemá väčšinou ani na strihanie koňa, a tým je celý
problém vyriešený. :)
Hrubá termodeka, avšak bez nepremokavej vrstvy – pre koňa do
výbehu úplne nevhodná, spôsobí nedostatočné osrstenie, no proti vlhkosti
neochráni.
Samozrejme, existuje aj iná kategória dekovaných koní, a to
sú kone so zdravotnými
problémami. Kone po chorobe, s chronickými problémami s chrbticou,
kobyly s prechladnutými vaječníkmi, staré
kone... Táto skupina naozaj deky potrebuje, ale len do výbehu – ideálne iba nepremokavú, avšak priedušnú
pláštenku. Takto sa prirodzená termoregulácia naruší len minimálne a
aj náchylný kôň bude proti nepriazni počasia dobre chránený. Takáto deka sa
zíde aj koňom, ktoré
nemajú vo výbehu prístrešok (avšak
malo by to byť iba dočasné riešenie, prístrešok je totiž nevyhnutnosť!).
O nepremokavé deky sa treba aj patrične starať – prať ich málo, len v
špeciálnom pracom prostriedku a aspoň raz ročne dôkladne naimpregnovať.
Po niekoľkých rokoch však pravdepodobne deka aj tak do istej miery stratí svoju
nepremokavosť.
Dôležité je tiež nenechávať
na koni mokrú deku! Väčšina
nepremokavých diek znesie vodný stĺpec 3000 mm na meter štvorcový za 24 hodín (teda odolá miernemu
dáždiku, aj keď by trval dlhšie, ale nie prudkému lejaku alebo vytrvalému
hustému dažďu či sneženiu). Samozrejme, existujú aj deky, čo znesú 6000 až
10000 mm, ale úmerne tomu stúpa aj ich cena (a tiež treba potom venovať zvýšenú
pozornosť ich priedušnosti). Každopádne, keď deka premokne, koňa začne namiesto
zohrievania ochladzovať a tiež sa pod ňou môže zapariť. Preto ju treba čo
najskôr dať dolu a nahradiť suchou.
Tenká nepremokavá deka = „pršiplášť“
bez akejkoľvek zatepľovacej vrstvy. Chráni proti vetru a dažďu, no nenarúša
prirodzenú termoreguláciu. Pozor, dobrý pršiplášť nesmie mať horný šev na
chrbte a akékoľvek iné švy musí mať podlepené plastom, aby deka cez ne nepremokla!
Jeden typ deky je však vhodný
pre úplne každého koňa -
a to je tenká flísová odpocovacia
deka. Akonáhle teploty klesnú pod cca 10° C, mali by sme koni vždy po tréningu takúto deku prehodiť a dosucha ho pod
ňou vykrokovať. Tým zabránime prechladnutiu koňa a pomôžeme mu rýchlejšie
oschnúť. Táto deka má totiž tú výhodu, že vlhkosť rýchlo odvedie na svoj povrch
a kôň pod ňou zostane suchý (keď ňou zakryjete rozhorúčeného koňa, za chvíľu sa
na nej urobí "rosa"). Preto je vhodné koňa ňou zakryť, aj keď zmokne –
použijeme tzv. „prikrytie“,
teda koni dáme na chrbát a zadok vrstvu slamy a zakryjeme odpocovačkou. Pozor – ihneď po uschnutí koňa ju
treba zložiť a nechať
vyschnúť, na koni ju nechávame čo najkratšie.
Podomácky urobená odpocovacia deka –
lacné riešenie. ;-) Dôležité je, aby nekĺzala dozadu – tu to zabezpečuje
nákrčný remeň navlečený do prešitého lemu deky.
Čo sa týka použitia bedrových
diek, mám len jeden tip – ak Váš kôň nie je ostrihaný, vyberte si iba
tenkú nepremokavú pláštenku, aby ste koňa zbytočne neprehrievali, ale zároveň
dobre ochránili jeho bedrá, kríže, obličky a (u kobýl) vaječníky pred vetrom a
vlhkosťou.
Nepremokavá bedrová deka sa zíde, ak
v zime nemáte k dispozícii halu – umožní vám aspoň ľahký tréning, aj keď práve
prší alebo sneží (no zasa – nesmie mať horný šev!).
V letných mesiacoch sú veľmi užitočné sieťové deky, koni
takúto „sieťku“ môžeme prehodiť vždy, keď ho ideme pásť, namočiť mu kopytá do
potoka či rieky alebo pri vodení po okúpaní. Ak je sieťovina dostatočne hustá,
účinne koňa ochráni pred otravným hmyzom.
Sieťová deka s riedkymi malými
dierkami – dobre chráni proti hmyzu a po okúpaní príjemne koňa ochladzuje.
Proti
Žiadny divoký kôň deku v živote nevidel. O stajni, jadrovom
krmive, veterinárovi, či kováčovi ani nehovoriac. No nezachádzajme do extrémov –
avšak ani do opačných! Keďže my sme zodpovední za blaho nášho koňa, mali by sme
sa snažiť poskytnúť mu životné podmienky čo najbližšie jeho prirodzeným. To sa
dá ideálne dosiahnuť welfare chovom v otvorenom ustajnení (podrobne sa touto
témou zaoberám v seriáli článkov Welfare chov). Pri takomto spôsobe chovu sa kone postupne stanú fyzický
i psychicky zdravými a odolnými a žiadne deky nebudú potrebovať. No samozrejme kone, ktoré už chronicky oslabené sú a prídu do
takého chovu, musíme primerane chrániť – a to tak, ako už bolo spomínané
vyššie.
A tu prichádzajú námietky majiteľov ostrihaných koní
(prípadne dekovaných už od jesene, ktoré sa vôbec neosrstia), koní, ktoré vo
výbehu zväčša trávia prinajlepšom pár hodín denne, teda sú chované celkom
neprirodzeným spôsobom (česť výnimkám!). Tu už ide o celú plejádu vzájomne
previazaných príčin a následkov, na ktorých vrchole stojí to jediné – ľudské
EGO. Áno, je to tak. Človek chce súťažiť, človek chce vyhrávať, človek
to chce hneď a rýchlo... Človek chce trénovať po celý rok rovnako tvrdo, človek
má na koňa čas len hodinu denne... Toto všetko spolu sú pravé dôvody strihania
a následného dekovania koní. Keby sa ľudia uskromnili a snažili sa vcítiť do
potrieb svojho koňa (a občas by proste stačilo logicky uvažovať), uvedomili by
si, že už len prostou zmenou svojho prístupu by tento problém vyriešili. Ako by
to teda mohlo byť?
V prírode sa celkom
prirodzene striedajú energeticky veľmi náročné obdobia (jar – rast rastlín,
rodenie mláďat, prípadne párenie), ktoré sú však zároveň bohaté aj na
energetické zdroje (viac slnka – vyššia teplota – viac potravy) s obdobiami
pokojnejšími, no zároveň chudobnejšími na zdroje. Životné cykly zvierat sa
týmto obdobiam veľmi dobre prispôsobujú, a tým im umožňujú dokonale sa
prispôsobiť (Strasser, 2009). Tieto adaptačné mechanizmy sa vyvíjali a
zdokonaľovali desiatky miliónov rokov, a tak sa nemáme právo domnievať, že vo
svojej „genialite“ dokážeme prírodu nejako vylepšiť. Práve naopak – stále sa
presviedčame, že príroda na všetko prišla skôr ako my.
Ale späť k téme – termoregulácia
koní je dokonalá. Letná, zimná srsť, odvádzanie a sušenie potu... No s
čím príroda nerátala, je nadmerná práca v zimnom, teda pasívnom, odpočinkovom
období. Preto sa kôň-medveď pri zimnom tréningu rýchlejšie spotí a dlhšie
schne. Ale musí to tak byť? Nie! Po prvé by sme počas zimy nemuseli trénovať až
tak naplno, ako v lete. V chlade sú kĺby a šľachy oveľa náchylnejšie na
poranenie. A tiež, keby sme mali na koňa viac času denne, mohli by sme si
tréningovú jednotku rozvrhnúť napríklad nie na hodinu, ale na 1,5-2 hodiny.
Keby sme prácu poprekladali každých pár minút krokovými prestávkami (ktoré ani
nemusia byť vždy na zahodenej oťaži – môžeme ich venovať precvičovaniu
laterálnych pohybov, hrám s bariérami, ohýbacím cvičeniam krku v zastavení a kroku
a podobne...) a skrátili jednotlivé klusové a cvalové reprízy, kôň by sa nám až
tak nespotil a schol by priebežne. A samozrejme, ak si urobíme na koňa viac
času, po skončení tréningu nás nezabije, keď mu prehodíme tenkú odpocovaciu
deku a 15-20 minút s ním budeme pešo krokovať. Potom ho ešte vyvechťujeme
slamou a deku nezabudneme zložiť.
V teréne s huňatým koňom platí to isté - cválať iba kratšie
úseky, len po rovine, akonáhle sa kôň trochu zadýcha, prejsť do kroku. Kopce
chodiť pešo (lenivci, urobte niečo aj pre seba! ;-)) a posledné 3-4 km domov
ísť iba krokom. Ak kôň však predsa nestihne uschnúť, doma ho treba zakryť
odpocovacou dekou a vyvechťovať, po uschnutí deku nezabudnúť zložiť. Pre
vytrvalostných jazdcov, ktorých kone v sezóne podávajú špičkové výkony, je to
úplná samozrejmosť. Zima je pre ich kone obdobím oddychu a regenerácie – takže
ich zaťažujú len veľmi mierne.
Koňa v zimnej srsti treba
trénovať opatrnejšie, po tréningu mu prehodiť tenkú deku a dosucha ho
vykrokovať.
Avšak najhoršie, čo môžete urobiť, je dať už osrstenému koni
termodeku, „najlepšie“ do stajne... V takejto situácii sa kôň začne rýchlo
prehrievať, dopotí sa a zaparí a keď mu potom deku zložíte, hneď prechladne.
A posledný a asi najdôležitejší dôvod, ktorý hovorí proti
dekovaniu, je ten, že dekované kone (chované väčšinou v zateplenej stajni)
zažívajú pri každom „oddekovaní“ a vyvedení von prudký tepelný šok. Z „dobre“
vytemperovanej stajne, kde sa teplota vzduchu počas dňa takmer nemení, kôň
zrazu vyjde do úplne inej klímy a náhle sa jej musí prispôsobovať. Ak je vonku
zima, koža a svalstvo sa odkrvia, telo sa snaží udržať teplotu vnútorných
orgánov. Kôň teda logicky stuhne, svaly nemajú dosť živín, pohyb je celkovo
veľmi tuhý a kôň sa aj ľahšie zraní. Už ani nehovoriac o celkovo slabej imunite
a odolnosti koní z boxového odchovu. Otužilé kone, priebežne zakúšajúce
kolísanie teplôt počas celého dňa i noci (a samozrejme počas zmien ročných
období), sú týmto zmenám dobre prispôsobené a aj oveľa odolnejšie voči rôznym
vírusovým a bakteriálnym infekciám (Strasser, 2009).
Veľmi zaujímavú alternatívu v súčasnosti predstavuje nórsky
výskumný tým – pomocou operantného podmieňovania pozitívnym posilovaním je
možné kone naučiť vybrať
si, či chcú deku alebo nie. Takto sledovali vzorku 13 koní po celý rok
a predbežné výsledky hovoria, že kôň si deku väčšinou nevyberie (neprekvapivo),
ale nájdu sa aj situácie, kedy ju bude preferovať (napr. silný vietor, vytrvalý
dážď, ale aj individuálne preferencie konkrétneho koňa1...).
Záver
Podľa svojich doterajších skúseností a vedomostí súdim, že
dekovanie je v globále pre kone škodlivé, no v určitých prípadoch (ktoré boli
vymenované), môže pomôcť. Celkovo, nielen čo sa týka dekovania, sa treba vždy najprv dobre
zamyslieť, skôr než narušíme prirodzené fungovanie konského organizmu – uvedomiť si skutočné dôvody nášho
konania a ich dôsledky. A ak sú tieto dôsledky pre koňa nepriaznivé, opäť
rozmýšľať, ako by sme svoje počínanie mohli zmeniť, aby sme zdravie koňa (i keď
v dobrej vôli) zbytočne nenarúšali. Takže na záver jedna dobrá rada – think
before you act! Dekovanie koní je skvelým príkladom dôležitosti dodržiavania
tohto „řčení“... ;-)
Použité zdroje a literatúra:
Strasser, H. (2009). Celostní
ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.