S úctou ku koňom: Pomocné a vyväzovacie oťaže

Tento raz sa kriticky pozrieme na pomocné a vyväzovacie oťaže – ukážem Vám tie najbežnejšie druhy a ich rôzne použitie, pre každý typ zvlášť. Najprv vždy predstavím spôsob zapínania a pôsobenia a potom aké má jej používanie pre koňa dôsledky.

Hneď úvodom rovno poviem, že som proti používaniu pomocných prostriedkov pri výcviku koňa. Je to len lenivosť človeka, keď namiesto toho, aby s koňom robil zmysluplnú gymnastiku a bez nátlaku ho naučil správne pohybové vzory (viď články o práci zo zeme a pod sedlom v sekcii Tréning koní pozitívnou motiváciou), ho radšej poviaže, aby to „dobre“ vyzeralo a hlavne aby to bolo rýchlo a hneď. Ja sama som si touto fázou prešla a i keď som používala iba šambón, dnes už viem, že to vlastne nikam neviedlo. Sú omnoho účinnejšie a jemnejšie spôsoby, ako koňa naučiť zdravému pohybu.

Typicky sa vyväzujú kone v týchto situáciách:

* Práca zo zeme s mladým koňom s vrodene slabou hornou líniou (posilnenie chrbta pred obsadnutím).

* Práca zo zeme s nesprávne prijazdeným koňom so slabou hornou líniu, ktorý sa musí naučiť uvoľňovať a presvaliť sa.

* Práca zo zeme s koňom v rekonvalescencii po chorobe či zranení.

* Výuka začiatočníkov pod sedlom na ochranu chrbta koňa, kým ešte nemajú nezávislú ruku a nevedia vytvoriť stále priľnutie.

To sú ešte relatívne ospravedlniteľné dôvody, no i tak sa v týchto situáciách dokážete bez vyväzovania zaobísť. Horšie však je, keď sa kone vyväzujú v týchto situáciách:

* Jazdenie „problémových“ koní – či už ide o neposlušnosť (utekanie, vzpínanie, vyhadzovanie...), alebo o koňa, ktorý permanentne chodí nad oťažou či sa naopak do oťaží opiera. Kôň sa zošnuruje do „pekného“ balíčka a problém sa načas zakryje. Psychika zdravie koňa však trpia ďalej.

* Obsadanie a prijazďovanie mladých koní – najhoršia možná varianta. Mladý kôň si potrebuje najprv nájsť rovnováhu pod jazdcom a potom sa naučiť (popri mnohých iných veciach) chodiť na jemnom priľnutí, správne používať chrbát, atď.. No ak je poviazaný (aby čo najskôr chodil „pekne zbalený“), nič z toho nedosiahne, naopak, zatuhne a už v mladom veku začne mať vážne zdravotné problémy s chrbtom, nohami i krkom.

* Skákanie – tiež veľmi nešťastná možnosť. Kôň nad skokom potrebuje absolútnu voľnosť krku, nesmie ho nič zväzovať, inak nedokáže vyklenúť chrbát do tzv. baskuly a skáče duto (čím samozrejme chrbát trpí a tiež predné nohy, ktoré potom doskakujú nesmierne tvrdo). No už som videla aj také zverstvá, ako skákanie s prikrátkym martingalom, na gumenom šambóne či dokonca s prevliečkami – dnes bohužiaľ bežné veci v parkúrovom športe. :(

Ak jazdec nie je schopný vyriešiť príčiny problémov koňa svojimi vlastnými schopnosťami, martingal či prevliečky ich nevyriešia zaňho – iba potlačia dôsledky. Schopný jazdec preto v sedle pomocné oťaže nepotrebuje a neschopnému do rúk už dupľom nepatria. Mnohí majitelia kdejakých remienkov budú teraz nesúhlasne mručať, ale ja si stojím za svojim – a tí najlepší klasickí tréneri správnosť môjho názoru len potvrdzujú. Klasický, postupný, jemný a trpezlivý dlhodobý výcvik sa jednoducho nedá nahradiť prostým zošnurovaním koňa.

Pozrime sa teda, čo všetko si ľudia vymysleli, len aby našli skratku vo výcviku...

Šambón

Pevný šambón sa klasicky používa pri lonžovaní (nikdy nie pri jazdení!), slúži na uvoľnenie a natiahnutie celej hornej línie – krku, chrbta, aj zadku. Ak je zapnutý správne, pri zdvihnutí hlavy kôň pocíti tlak v kútikoch papule a v zátylku, čo ho primäje hlavu skloniť. Oproti iným vyväzovacím oťažiam je jemnejší v tom zmysle, že nevyvíja tlak na jazyk a ďasná koňa a nenúti ho ísť nosom na (alebo nebodaj až za) kolmicu. Tým, že je pevný, dáva zátylku koňa jasnú hornú hranicu – to by mala byť asi úroveň kohútika, nie nižšie.

Svojím pôsobením však šambón privádza koňa dosť silno na predok (čím nižšie je hlava, tým preťaženejšie sú predné končatiny, čo ich v dlhodobom merítku poškodzuje). Koňa možno naučiť naťahovať sa dopredu-dolu celkom jednoducho aj bez šambónu.

Gogue

Jediný rozdiel oproti klasickému šambónu spočíva v tom, že okrem zátylku pôsobí táto vyväzovacia oťaž aj na ďasná a jazyk koňa – teda je ostrejšia, pretože koni vnucuje už aj polohu nosa – bližšie ku kolmici. Gogue by sa však nemal zapínať príliš tesne – mal by koňovi umožňovať, aby mal nos (pri napnutí) kúsok pred kolmicou – ak je zapnutý príliš nakrátko, kôň buď začne tlačiť proti nemu alebo sa zaroluje (podľa svojej citlivosti), čo nesie mnoho nepriaznivých dôsledkov pre predné nohy, chrbát i krk koňa. Opäť sa používa len na lonžovanie, nie pri jazdení.

Proti tejto pomôcke stojí to isté, čo proti šambónu (a napokon proti všetkým vyväzovacím a pomocným oťažiam) – privádza koňa na predok, čo sa ešte znásobuje v prípade, že sa kôň začne opierať do zubadla. Naviac je tu riziko zarolovania (nesprávne nastavenie dĺžky, citlivý kôň).

Pevné vyväzovacie oťaže

Tento typ vyväzovacích oťaží je veľmi autoritatívny, používa sa najmä vo voltiži (mám jednu veľmi nepeknú skúsenosť z majstrovstiev sveta, škoda reči...), ale často aj pri lonžovaní začiatočníkov. Nedovoľujú takmer žiaden pohyb hlavy hore / dolu, doprava / doľava (preto sa pri každej zmene smeru na kruhu musia prestavovať – vnútorná kratšia, vonkajšia dlhšia), hlavu koňa sa snažia fixovať na jednom mieste. Čím nižšie a na kratšie sú zapnuté, tým silnejšie pôsobia na citlivé ďasná a jazyk koňa. Síce sú do nich všité gumové krúžky, no väčšinou sú také pevné, že kôň s citlivejšou papuľou sa ich ani neodváži napnúť (a ak ich napne, oprie sa, a to tiež nie je dobré). Hrozí pri nich riziko zarolovania, ak sú príliš krátke – mali by koňovi dovoľovať vysunúť nos aspoň pár cm pred kolmicu.

Ich použitie je mimo voltiže (ktorej etickosť je tiež otázna) úplne zbytočné – vyškoleného koňa predsa netreba vyväzovať, a to ani zo zeme, ani pod sedlom. Pre mladé kone tiež nie sú vhodné, lebo vnucujú nehybné držanie hlavy a krku po dlhšiu dobu (čo je veľmi náročné), navyše bez pôsobenia na vyklenutie chrbta. Ani pre kone vyžadujúce nápravu sa tým pádom nehodia.

A čo konkrétne teda hovorí proti nim? Pri nevhodne zvolenej dĺžke znásilňujú papuľu koňa (tlak dozadu-dolu na ďasná a jazyk), doslova mu zväzujú hlavu na jednom mieste a samozrejme v prípade opierania sa do zubadla opäť privádzajú koňa na predok. Najmä u mladých koní ľahko spôsobia strnulosť, nedostatočné uvoľnenie, prehýbanie chrbta namiesto vyklenutia, slabé podsadzovanie zadných nôh... Tiež nejdú s pohybom hlavy koňa v kroku a cvale – takže kôň musí pokyvovať nosom smerom za kolmicu, ak nechce pri každom kroku pocítiť úder do papule (točí sa okolo zubadla – namiesto toho, aby „hovoril“ áno priľnutiu, nesprávne „robí“ áno...). Ja osobne ich nepoužívam.

Gumový šambón

Používa sa často pri lonžovaní, pri náprave koní chodiacich nad oťažou, pri výuke začiatočníkov. Na obrázkoch vyššie vidíte tri možné spôsoby zapínania – do podbrušníka, do bokov alebo do trojuholníka. Prvé dva spôsoby pôsobia na zátylok, ďasná a jazyk (do podbrušníka sa gumy zapínajú zvyčajne u mladých, málo prijazdených koní alebo na začiatku hodiny; do bokov u pokročilejších koní neskôr v priebehu hodiny), tretí pôsobí iba na ďasná a jazyk, no kôň má pri ňom výraznejšiu voľnosť pohybu hlavy hore-dole aj do strán.

Pružnosť týchto vyväzovacích oťaží je kontroverzná – na jednej strane to pôsobí, že sú vďaka tejto vlastnosti jemnejšie (závisí od typu materiálu – držala som v ruke veľmi tuhé, ale aj veľmi pružné typy), na druhej strane to môže viesť k tomu, že kôň sa do nich bude opierať alebo ich dokonca úplne ignorovať. Ich používanie tiež môže viesť k problémom s priľnutím. A každopádne privádzajú koňa na predok (ak sa do nich opiera, tak dupľom).

Pomocné oťaže pre začiatočníkov podľa P. Karla

Tento druh pomocných oťaží umožňuje vďaka ich voľnému kĺzaniu cez krúžok na kohútiku asi najväčšiu variabilitu postavení hlavy a krku koňa – zobratie i natiahnutie, výrazné ohýbanie krku do strán... Je vhodný na ochránenie dobre prijazdeného koňa pred rukou začiatočníka (ten by mal spočiatku dostať do rúk len oťaže od nánosníka, kým nebude mať ruku nezávislú na sede; Karl, 2008).

Pri týchto vyväzovacích oťažiach nie je dôležité, či sú pevné alebo gumové, dôležitá je však správna dĺžka. Sú určené pre kvalitne prijazdeného koňa, ktorý sa do nich nebude opierať, riziko chodenia na predku by teda malo byť minimálne. No dobre prijazdený kôň si zvyčajne ponesie hlavu v správnej pozícii aj sám, prípadne je jednoduché naučiť ho to na signál od trénera stojaceho na zemi (gesto, slovo), takže ani tieto vyväzovacie oťaže nie sú potrebné.

Martingal

Táto pomôcka má podľa bežného mienenia slúžiť k zvládnutiu koňa, ktorý dvíha privysoko hlavu – keď to totiž kôň urobí, martingal „zlomí“ oťaž a tým ostro zapôsobí na citlivé ďasná a jazyk koňa (tento účinok sa dá prirovnať asi k polovičnej sile pôsobenia pákového zubadla). Čím je martingal kratší, tým silnejšie účinkuje – je hlúposť, že „zmäkčuje ruku“, to je len lživá fráza, realita je práve opačná! Ide o prostý fyzikálny zákon – keď totiž oťaž prebieha krúžkom martingalu, v tomto mieste vzniká efekt kladky, ktorý, ako vieme, umožňuje vyvinúť väčšiu silu pri menšej námahe. To znamená, že my síce s martingalom môžeme v rukách pri zádrži cítiť „menej“ váhy, no kôň jej v papuli pocíti oveľa viac! Okrem toho martingal celkom znemožňuje pôsobenie oťažou v inom smere než dozadu-dolu a ani otvoriť oťaž do strany s ním nie je dosť dobre možné. Je to len pomocná oťaž, nie vyväzovacia, ktorá slúži iba na „lepšie ovládanie“ koňa, avšak neučí ho pohybovať sa správne a zdravo.

Používajú ho najmä tí parkúroví jazdci, ktorých nervózne kone sa príliš ponáhľajú na skok – ostré pôsobenie martingalu na citlivú papuľu koňa ho spoľahlivo „zarazí“, a to doslova – často vidíme, ako kôň napäto a neprirodzene skracuje pred prekážkou cvalové skoky pod vplyvom týchto nepríliš šetrných trhnutí. Niekedy to zájde až tak ďaleko, že napokon bez martingalu kôň aj pri slabej zádrži vystrelí hlavou tak vysoko („prevráti sa“), že sa stane celkom neovládateľným (dokonca môže jazdcovi rozbiť nos či hlavu alebo sa až postaviť na zadné a spadnúť na chrbát) – jednoducho sa bráni bolesti. Toto však treba riešiť nápravou koňa od základov a opätovným navrátením dôvery v ruku jazdca, pomaly a trpezlivo – martingal je však oveľa rýchlejšou „náplasťou“, i keď vôbec nerieši príčiny, len potláča dôsledky... :-/

Ja osobne martingal už nepoužijem nikdy, ani dočasne – oveľa radšej obetujem pár mesiacov na prevýchovu koňa, aby neboli tieto remienky potrebné, pričom využijem v prvom rade pozitívnu motiváciu na vysvetlenie svojich požiadaviek. Pri výcviku začiatočníkov (žiadne skoky) nemá martingal vôbec čo robiť – koňa pred rukou začiatočníka totiž nechráni, práve naopak!

Prevliečky

Napokon prichádzajú na scénu asi tie najkontroverznejšie pomocné oťaže, aké kedy kto vymyslel – prevliečky (a bol to William Cavendish, prvý vojvoda z Newcastlu, v 16. storočí¹). Podľa moderných konvenčných jazdcov slúžia „na zvládnutie tvrdohlavého koňa“, ktorý chodí vytrvalo nad oťažou alebo jednoducho na to, aby koňa stiahli do „správnej“ polohy krku a hlavy (ako sa tak populárne vraví – „zbalili ho“ – och, ako ja toto slovo neznášam...). A keďže títo „jazdci“ už v rukách nemajú dostatok sily na to, aby ňou koňa stiahli dolu, pomôžu si silou kladky, ktorú vyvíjajú prevliečky (kôň v papuli cíti niekoľkonásobok sily vyvinutej na oťaže!). Prevliečky veľmi silno pôsobia na mäkké časti papule koňa – ďasná a jazyk. Veterinárne pokusy ukázali, že pri maximálnom zatiahnutí za prevliečky + oťaže naraz sa na zátylok koňa vyvíja sila až 150 kilogramov (Karl, 2008). Kôň teda musí mať pri tom pocit, že mu na hlave sedí poriadne urastená sviňa. Nepríjemné, hmmm...? Nehovoriac o tom, aké následky to môže zanechať nielen na mäkkých tkanivách, ale aj na stavcoch.

Tieto „pomôcky“ (alebo skôr mučiace nástroje...) každého koňa skôr alebo neskôr privedú do zarolovania, do zalomenia v 3. krčnom stavci – lebo už jednoducho po čase neznesie bolesť na svojich ďasnách a jazyku. Tým sa naruší jeho rovnováha (jednak zákonom akcie a reakcie na ťah za všetky oťaže kôň padne na predok; a rovnováha sa naruší aj tým, že rovnovážny orgán vo vnútornom uchu v takejto polohe nemôže správne pracovať), zúži sa mu hrtan, čo zhorší dýchanie, zablokuje sa mu čeľustný kĺb a aj všetky svaly, ktoré sa naň upínajú, kôň ledva vidí, kam ide, má bolestivo stlačené slinné žľazy (čo často vedie k ich zápalu) a postupne mu v kŕči stuhne celé svalstvo krku, pliec, chrbta aj zadku, naruší sa nohosled²... Mám ešte pokračovať? (Poznámka – toto nie je len môj názor, ale hlavne FAKTY, na ktoré poukazujú renomovaní veterinári a svetoznámi učitelia klasického jazdeckého umenia!) Dokonca aj keď sa prevliečky nepoužívajú veľkou silou, citlivého koňa – ktorý sa rýchlo a bez odporu poddá – privádzajú na predok a nútia ho utekať pred priľnutím / opierať sa do ruky, jeho zadné končatiny sú neaktívne. Preto neverím, že existuje „dobré“ a „zlé“ používanie prevliečok.

Myslím, že z týchto faktov plynie jediný záver – prevliečky nie sú pomocné oťaže, ale ničivý nástroj, ktorý koni nijako nepomáha, práve naopak, iba mu ničí zdravie i psychiku – akurát jazdec má na chvíľu pocit, že sa mu kôň podriadil. No je to opäť len potláčanie dôsledkov namiesto riešenia príčin problémov! Žiaden prevliečkový kôň totiž nebude nikdy schopný korektne zapojiť svoj chrbát, zadné nohy, svalstvo jadra trupu, nedokáže sa naozaj zhromaždiť a predviesť korektné chody²... Nehovoriac o tom, čo takýto autoritatívny prístup urobí s jeho psychikou – zmení ho na bezduchú, tupú bábku (naučená bezmocnosť – zviera už ani po odstránení obmedzení nedokáže zmeniť svoje správanie, naďalej bude utekať pred priľnutím a chodiť na predku). Potvrdzujú to veterinári po celom svete, no FEI si len vytrvalo zapcháva uši a veselo povoľuje používanie prevliečok už aj na opracoviskách závodov... :-( (Aspoň Švajčiari to už zakázali, i keď zatiaľ len na medzinárodných pretekoch. Ale je to začiatok.)

Čo z toho teda vyplýva? Zlý jazdec prevliečky používať nesmie a dobrý jazdec ich nepotrebuje – kôň sa totiž na skutočné priľnutie a zhromaždenie dá dostať jedine jemným jazdením odzadu dopredu a nikdy nie naopak. Tento podivný renesančný vynález teda skutočne nemá žiadne ospravedlniteľné použitie, a to v ničích rukách – ak len jazdcovým cieľom nie je zničiť fyzické aj psychické zdravie svojho koňa.

Záver

Je to zvláštne, koľko „pomocných“ prostriedkov ľudia vyvinuli na to, aby sa s koňom dokázali „dohodnúť“ (toto slovo však vlastne pre väčšinu jazdcov znamená „silou ovládať“, aj keď si to nechcú priznať!). Ale jednoducho stále platí, že najlepšia pomocná oťaž je žiadna – pretože ak s koňom dokážeme efektívne komunikovať a naozaj sa dohodnúť (teda máme správne didaktické postupy a motivujeme v prvom rade pozitívne), nepotrebujeme si svoju autoritu dokazovať jeho zväzovaním, umelým vnucovaním držania tela – lebo mu to dokážeme ukázať aj jednoduchšie, jemnejšie a len s použitím tej najobyčajnejšej ohlávky, uzdečky alebo aj úplne bez výstroja.

Na nasledujúcich fotografiách sú zachytené výsledky mnohoročnej práce s koňom, ktorý sa predtým vôbec nevedel uvoľniť, chodil neustále nad oťažou, na lonži sa ťahal a býval nesmierne nervózny (viď prvé foto). A hádajte kedy sa dostavili najväčšie zmeny – nie vtedy, keď som ju lonžovala na šambóne a jazdila s gumami, ale keď som s ňou začala jemne a systematicky pracovať na princípoch klasického jazdeckého umenia (a používať na učenie namiesto tlaku pozitívne posilňovanie). Takže ide to aj bez skratiek, aj keď váš kôň nemá ideálnu stavbu tela, vek, či minulosť. Stačí chcieť. ;-)