Jazdci sa proste nezhodnú - ale prečo?

Tento raz som sa zamerala na ťažiskový problém všetkých debát v jazdeckom svete vôbec – PREČO tieto debaty vôbec vznikajú, čo za nimi vlastne stojí? Pri každom dôvode sa Vám pokúsim objasniť jeho (ne)opodstatnenosť a prípadne aj uviesť návrh na zmenu myslenia v tomto smere. Pozrime sa teda na to – prečo sa jazdci nevedia zhodnúť na tom, čo je pre ich kone naozaj dobré a čo nie...? Alebo skôr, prečo sa nevedia zhodnúť ani na tom, že sa proste nezhodnú...? ;-)

Základom všetkých nezhôd je to, že väčšinou získavame poznanie nevedecky. A nevedecké metódy poznávania a fixácie názorov majú takú nešťastnú tendenciu byť často chybné (lebo sú neštandardizované, neobjektívne, nezohľadňujú kopu premenných, atď., atď.). V nasledujúcich podkapitolách predstavím jednotlivé nevedecké typy získavania poznatkov – vychádzam pritom z amerického filozofa Charlesa Peircea (metóda tradíce, metóda autority, metóda a priori; in Ferjenčík, 2000).


„Prečo to robíš?“ – „Lebo sa to tak robilo VŽDY!“

Dôvod číslo jedna. Najčastejší, najomieľanejší. Skúsme si však rozobrať jeho opodstatnenosť – čo je to „vždy“? Pre kone ako ich poznáme dnes (rod Equus) slovo „vždy“ predstavuje asi 2 milióny rokov. Ak vezmeme do úvahy celú evolúciu koňa, počas ktorej sa dokonale prispôsobil meniacim sa podmienkam života, ide až o 65 miliónov rokov! Avšak pre človeka sa význam „vždy“ vzťahuje väčšinou iba na jeho osobnú skúsenosť počítajúcu zväčša s niekoľkými desiatkami rokov. Ak ide o tradíciu predávajúcu sa z generácie na generáciu, môže to byť až niekoľko stoviek rokov. A kone sú domestikované cca 6000 rokov. No stále – čo je to pár bezvýznamných storočí či tisícov rokov v porovnaní s DESIATKAMI MILIÓNOV rokov evolúcie, ktorá anatómiu, fyziológiu a psychológiou koňa doviedla k dokonalosti potrebnej na adekvátnu adaptáciu na prostredie, v ktorom žije?! Nič, len bezvýznamné zrniečko prachu v púšti...

Zoberme si ako príklad podkovy – ich skutočne rozsiahle využívanie u nás sa začalo až v 13. storočí a pritom ľudia kone využívali predtým už vyše 5000 rokov a nikdy podkovy nepotrebovali (nehovoriac o tých 65 miliónoch rokov, počas ktorých sa kone takisto zaobišli bez akejkoľvek ochrany kopýt). Tak prečo teraz? Lebo sa zmenili životné podmienky koňa – z pastvín a tvrdých výbehov ho zavreli do chlievika, dali mu podstielku a jesť 3x za deň, no zároveň chceli, aby fungoval na 100% v každodennej ťažkej práci. Samozrejme, moc to nefungovalo, a tak ľudia prišli so železným „zlepšovákom“, ktorý však v konečnom dôsledku všetko ešte viac zhoršil a skomplikoval. Tak isto by sme mohli rozanalyzovať používanie rôznych desivých foriem uzdenia (typy zubadiel od výmyslu sveta, doťahovacie nánosníky...), donucovacích prostriedkov, pomocných oťaží a spôsob chovu celkovo... No po týchto príčinách pátra len málokto – záleží snáď na skutočnom zdraví a pohode koní naozaj iba tak malému množstvu ľudí...? Ja dúfam, že takých bude stále viac. :)

To však samozrejme neznamená, že teraz šmahom ruky zavrhneme všetko, čo ľudia kedy vymysleli, kone vypustíme z boxov a ohrád a necháme ich len tak „žiť“! Treba však kriticky posudzovať každý aspekt chovu, výchovy a výcviku koňa, či je v súlade s evolučným zámerom prírody alebo mu naopak škodí – na to však samozrejme treba mať potrebné vedomosti založené na vedecky podložených faktoch. Je skostnatené a primitívne prijímať a robiť veci len preto, že „sa to tak robilo vždy“. Už len pre relativitu pojmu „vždy“. Keby jazdci začali takto používať svoje mozgové závity, nedostali by sa o krôčik bližšie k zhode...? Rozmýšľajte o tom. ;-)


„Prečo to robíš?“ – „Môj / známy tréner povedal, že je to správne...“

Slepá, nekritická dôvera, ba až zbožšťovanie autorít. Tento dôvod sa často kombinuje s už spomínaným dôvodom „robilo sa to tak vždy“. Touto vetou nám odpovie na otázku „Prečo...?“ náš tréner a tým je všetko vybavené. Náš tréner má predsa roky skúseností, MUSÍ to teda vedieť lepšie než my, pochybovať o tom by bolo hriešne kacírstvo! Tu sa vraciame k tomu relatívnemu pojmu „vždy“ a takisto aj k relatívnej spoľahlivosti rokov a desaťročí skúseností.

Bohužiaľ, často sa stretávam s príbehmi žiakov jazdeckých škôl, v ktorých dochádza priam k týraniu koní, k ich neospravedlniteľnému preťažovaniu a znásilňovaniu rôznymi necitlivými metódami chovu a výcviku, a predsa je toto všetko ospravedlňované chlácholivými slovami trénera: „Neboj sa, tomu koni to neuškodí, je na to zvyknutý / je to správne / robilo sa to tak vždy...!“ Neskúsený (a hlavne nevzdelaný) jazdec ľahko naletí, učili ho predsa, že autority (rodičov, učiteľov...) nehodno spochybňovať. Deje sa to oveľa častejšie, než si myslíme, často veľmi rafinovane a skryto. Tak, že človek si ani neuvedomí, že je vlastne klamaný a zavádzaný, priam zvádzaný k tomu, aby konal neeticky a pritom si to vedel ospravedlniť „dobre“ zdôvodnenými argumentmi, ktoré papagájuje po svojom trénerovi... Viem to, lebo ja sama som sa svojho času takmer stala obeťou takejto demagógie (v jazdeckých táboroch a pri zoznamovaní sa s prácou známych trénerov).

Opäť však musím upozorniť na to isté, na čo aj pri prvom dôvode – nič nie je iba čierne alebo biele, preto nemožno autority úplne odmietať a vyvracať každé jedno slovo, ktoré povedia! Dobrý tréner je pre jazdca nevyhnutnosťou a rešpektovať jeho pokyny sa určite pre naše jazdecké schopnosti vyplatí. Avšak mali by sme si tiež uvedomiť, že aj tréner je len človek, nie boh, aj on robí chyby a môže mať medzery v poznaní a vedomostiach. Nemali by sme mu všetko, čo povie, „zožrať aj s navijakom“, ale tak ako som písala už vyššie – používať vlastný mozog, pýtať sa „Prečo...?“ a požadovať uspokojivé odpovede založené na faktoch! Ak pod peknou fasádou objavíte páchnuci hnoj neetického prístupu ku koni, radím Vám, od takej jazdeckej školy radšej dajte ruky preč. Aký základ Vám môže poskytnúť? Než prispievať k ubližovaniu koňom, to radšej s nimi nebyť vôbec (ak im nemôžem účinne pomôcť) – už raz som bola nútená takto sa zachovať a som pripravená urobiť to znova, ak by bolo treba.

Jazdci z rôznych klubov nevraživo stoja proti sebe, lebo ich tréneri do nich hučia každý niečo iné a oni, v slepej dôvere k svojim autoritám, sú skalopevne presvedčení o tej svojej „pravde“. Na čom však táto „pravda“ stojí? Na domčeku z karát, ktorý sa často zrúti pri prvom závane pádnych argumentov založených na faktoch. Opäť Vás vyzývam – zamyslite sa pred tým, než niekomu súhlasne prikývnete! ;-)


„Prečo to robíš?“ – „Lebo!“ resp. „Hm, ani neviem...“

Dôvod číslo tri, ktorý sa vždy spája s predošlými dvoma a je vlastne ich pravou príčinou. Áno, je to nevedomosť, tá krutá pravda stojaca za všetkými nezhodami a nedorozumeniami, ktorú si nikto nechce ani za svet priznať. Koľko jazdcov číta a vzdeláva sa? Koľko z nich sa snaží mať prehľad o všetkých dostupných metódach prístupu ku koňom, chovu a výcviku a hlavne – o ich evolúcii, anatómii, fyziológii, psychológii, etológii...?!

Našťastie stále viac, ale stále žalostne málo. Iba minimum jazdcov si vie reálne predstaviť, čo sa deje v tele a mysli ich zverenca vo všetkých možných situáciách a ako správne postupovať, aby sa tieto funkcie zlepšovali a stabilizovali v prospech koňa. A pritom je to také dôležité! Iba a jedine z tejto nevedomosti pramení názor „robím to tak, lebo sa to tak robilo vždy“ a tiež názor „robím to tak, lebo mi to kázal tréner“. Nevedomosť je vždy prekážkou k akémukoľvek rastu a zlepšovaniu – no tento nedostatok môže napraviť iba každý z nás sám, nikto nás k tomu nemôže donútiť, musíme sami chcieť byť lepší a hlavne zlepšiť svoj prístup ku koni. A to tak, aby bol SKUTOČNE zdravší a spokojnejší, nie len naoko, trochu a dočasne, ale po celý svoj život.

Podľa mňa by mal každý jazdec zvládnuť najdôležitejšie vedomosti zo všetkých už spomínaných oblastí ešte predtým, ako prvý raz príde do kontaktu s koňom. Predíde tak mnohým chybám, na ktoré by inak doplatil nielen on, ale hlavne jeho kôň. Tu chcem však opäť upozorniť na to, že tiež nemožno prijímať nekriticky všetky informácie, ktoré sa z kníh dočítame! Takisto treba kriticky a logicky posudzovať všetko, čo sa z publikácií dozvieme, lebo aj tie sú často deformované názorom, ktorý som v tomto článku predstavila ako prvý (robilo sa to tak „vždy“ – bohužiaľ dokonca aj niektorí veterinári tomuto mýtu ešte podliehajú). Relevantné informácie sa opierajú o kvalitné vedecké štúdie (kvalitné = také, čo majú prepracovanú metodológiu a dáta vyhodnocujú objektívne a komplexne).

Pritom sa Vám môže stať, že narazíte na viacero riešení jedného problému, ktoré dávajú zmysel a nenarúšajú psychické ani fyzické zdravie koňa – nikde predsa nie je napísané, že k jednému cieľu nemôže viesť viacero ciest (napríklad existuje viacero spôsobov úpravy bosých kopýt a skoro všetky dosahujú relatívne dobré výsledky). A nezhody prameniace z obhajovania len jediného „správneho“ postupu tam, kde ich existuje vedľa seba viac, je opäť len skostnatenosť a dogmatizmus.


Príklad – túto výcvikovú „pomôcku“ a jej funkciu asi dobre poznáte. Ale prečo ju vlastne kôň „potrebuje“? A čo mu spôsobuje? Dá sa to aj inak? Rozmýšľajte!

Ešte sa stručne zmienim o tom „Lebo!“. K mnohým „poznatkom“ o koňoch ľudia dospeli na základe vlastných (limitovaných a subjektívnych) skúseností a pozorovaní. To sú takzvané heuristiky, skratky, ktoré síce na prvý pohľad pôsobia logicky, ale často buď stoja na chybných premisách alebo sa chyba stane inde v procese (časté je napr. automatické spájanie dvoch po sebe idúcich javov do kauzálneho vzťahu – aj keď skutočnosť je väčšinou iná; nadmerná generalizácia...). Ak je autor takejto heuristiky dostatočnou autoritou, je dosť veľká šanca, že sa táto uchytí a pretrvá (formou presvedčení „vždy“ a „povedal to ten a ten“).


Narcistická štruktúra osobnosti

Čo je to? To je vlastne tá pravá príčina, prečo sa ľudia nevzdelávajú, prečo nechcú získavať poznanie vedeckými metódami. Mnohí jazdci sú totiž skalopevne presvedčení, že vedia všetko najlepšie (lebo... viz vyššie spomínané dôvody). Ako idú roky, čoraz viac si všímam, že okolo zvierat sa pohybuje množstvo ľudí, ktorí majú v osobnosti akcentované narcistické rysy – pretože zviera je možné ovládať, a to takýmto ľuďom dodáva pocit kontroly a vlastnej efektívnosti (čo potrebujú, keďže ich sebaistota síce môže navonok vyzerať nafúknuto, ale v skutočnosti je veľmi krehká; Vašina, 2011). Obzvlášť znateľné je to u ľudí, ktorí majú veľmi vyhranené vzory (čo tiež plní ich narcistické túžby – napokon, iba slávny tréner môže inšpirovať takú dôležitú osobu, akou sú oni sami; obdobne to funguje aj psychoterapii; Vašina, 2011).

Takíto ľudia veľmi silno bránia svoje „pravdy“, často pritom dokonca neváhajú ísť do agresívneho útoku (a ak sú verejne ponížení, ľahko upadajú do depresie a ich sebavedomie prudko klesá; Vašina, 2011). Niekedy sa však stane, že život ich tvrdou lekciou prinúti získať skromnosť a pokoru (been there myself)... :)


Záver

No dobre teda, už vieme, prečo sa nezhodneme, ale čo s tým robiť, aby sme sa zhodli...? Odpoveď je síce prostá – prekonať svoje ego, priznať si, že „čím viac vieme, tým menej vieme“ a nekompromisne, s kritickým myslením „ON“, ísť po faktoch, a to po celý život. Lenže človek je tvor zvyku a zmena ho tak „bolí“... :) Ale vážne – každej závažnej zmene v živote sa človek prispôsobuje v nasledovných fázach (popísala ich Kübler-Rossová vzhľadom k vyrovnávaniu sa so smrťou alebo smrteľnou chorobou, 1969):

1. Popieranie – šok alebo výsmech, neuznávanie potreby zmeny.
2. Hnev – agresivita, útoky na tých, ktorí navrhujú zmenu (v podvedomí je rastúci pocit ohrozenia).
3. Vyjednávanie – aj keď už je jasné, že stávajúca pozícia je neudržateľná, človek sa ešte stále snaží za každú cenu ospravedlňovať svoje rigidné názory (jeden príklad za všetky – „Ak sú prevliečky v skúsených rukách (čiže mojich), nemôžu uškodiť!“).
4. Depresia – pasivita, negativizmus („Ak je môj prístup zlý, v každom nájdem niečo zlé!“), pocit bezmocnosti, nerozhodnosť; narastá však istota, že starým spôsobom to už ďalej nepôjde.
5. Zmierenie – prichádza postupné prijatie zmeny, človek sa jej prispôsobí a napokon ju aj internalizuje.

Prvé 4 fázy majú tendenciu cyklicky sa opakovať a trvá dlhší čas, kým človek dospeje k úplnému zmiereniu. Je to prirodzený proces a každý človek má svoje vlastné tempo. Preto by sme nemali na nikoho so zmenou tlačiť. Jedna vec je podať informácie, ak je záujem, ale krok vpred musí urobiť už každý sám. ;-)

Už len dodám, že tento článok nechce nikoho urážať či zhadzovať. Chce len podať objektívny pohľad na to, ako sa formuje naše poznanie a názory. Vyzýva Vás, aby ste si aktívne vytvárali vlastný názor, neustále sa vzdelávali, pýtali sa, kriticky a logicky posudzovali a vyberali, čo je pre koňa naozaj dobré a správne (a neváhali svoje poznatky znova a znova prehodnocovať!)... A tiež aby ste sa snažili predchádzať zbytočným konfliktom s priateľmi, ktorí majú podobné záujmy ako Vy. A konečne, tomuto článku nejde len o kone a jazdcov – ale o všetky oblasti života (pozorný čitateľ si paralely určite už odvodil). Rozlúčim sa svojím obľúbeným bonmotom, ktorým sa však bohužiaľ ešte nedokážem vždy riadiť, ale snažím sa najlepšie, ako viem:

Think before you act!


Použité zdroje a literatúra:
Ferjenčík, J. (2000). Úvod do metodologie psychologického výzkumu. Praha: Portál.
Kübler-Ross, E. (1969). On Death and Dying. Routledge.
Vašina, L. (2011). Vademecum psychologie clinicae. Brno: Institut mezioborových studií.