Tento raz som sa zamerala na ťažiskový problém všetkých
debát v jazdeckom svete vôbec – PREČO tieto debaty vôbec vznikajú, čo za
nimi vlastne stojí? Pri každom dôvode sa Vám pokúsim objasniť jeho
(ne)opodstatnenosť a prípadne aj uviesť návrh na zmenu myslenia
v tomto smere. Pozrime sa teda na to – prečo sa jazdci nevedia zhodnúť na
tom, čo je pre ich kone naozaj dobré a čo nie...? Alebo skôr, prečo sa
nevedia zhodnúť ani na tom, že sa proste nezhodnú...? ;-)
Základom všetkých nezhôd je to, že väčšinou získavame poznanie nevedecky. A nevedecké metódy
poznávania a fixácie názorov majú takú nešťastnú tendenciu byť často
chybné (lebo sú neštandardizované, neobjektívne, nezohľadňujú kopu premenných,
atď., atď.). V nasledujúcich podkapitolách predstavím jednotlivé nevedecké
typy získavania poznatkov – vychádzam pritom z amerického filozofa
Charlesa Peircea (metóda tradíce, metóda autority, metóda a priori; in
Ferjenčík, 2000).
„Prečo to robíš?“ – „Lebo sa to tak robilo VŽDY!“
Dôvod číslo jedna. Najčastejší, najomieľanejší. Skúsme si
však rozobrať jeho opodstatnenosť – čo je to „vždy“? Pre kone ako ich poznáme
dnes (rod Equus) slovo „vždy“ predstavuje asi 2 milióny rokov. Ak vezmeme do
úvahy celú evolúciu koňa, počas ktorej sa dokonale prispôsobil meniacim sa
podmienkam života, ide až o 65 miliónov rokov! Avšak pre človeka sa význam
„vždy“ vzťahuje väčšinou iba na jeho osobnú skúsenosť počítajúcu zväčša s niekoľkými
desiatkami rokov. Ak ide o tradíciu predávajúcu sa z generácie na
generáciu, môže to byť až niekoľko stoviek rokov. A kone sú domestikované
cca 6000 rokov. No stále – čo je to pár
bezvýznamných storočí či tisícov rokov v porovnaní s DESIATKAMI
MILIÓNOV rokov evolúcie, ktorá anatómiu, fyziológiu a psychológiou koňa
doviedla k dokonalosti potrebnej na adekvátnu adaptáciu na prostredie,
v ktorom žije?! Nič, len bezvýznamné zrniečko prachu v púšti...
Zoberme si ako príklad podkovy – ich skutočne rozsiahle
využívanie u nás sa začalo až v 13. storočí a pritom ľudia kone
využívali predtým už vyše 5000 rokov a nikdy podkovy nepotrebovali
(nehovoriac o tých 65 miliónoch rokov, počas ktorých sa kone takisto
zaobišli bez akejkoľvek ochrany kopýt). Tak prečo teraz? Lebo sa zmenili
životné podmienky koňa – z pastvín a tvrdých výbehov ho zavreli do
chlievika, dali mu podstielku a jesť 3x za deň, no zároveň chceli, aby
fungoval na 100% v každodennej ťažkej práci. Samozrejme, moc to
nefungovalo, a tak ľudia prišli so železným „zlepšovákom“, ktorý však
v konečnom dôsledku všetko ešte viac zhoršil a skomplikoval. Tak isto
by sme mohli rozanalyzovať používanie rôznych desivých foriem uzdenia (typy
zubadiel od výmyslu sveta, doťahovacie nánosníky...), donucovacích
prostriedkov, pomocných oťaží a spôsob chovu celkovo... No po týchto príčinách
pátra len málokto – záleží snáď na skutočnom zdraví a pohode koní naozaj
iba tak malému množstvu ľudí...? Ja dúfam, že takých bude stále viac. :)
To však samozrejme neznamená, že teraz šmahom ruky zavrhneme
všetko, čo ľudia kedy vymysleli, kone vypustíme z boxov a ohrád
a necháme ich len tak „žiť“! Treba však kriticky posudzovať každý aspekt
chovu, výchovy a výcviku koňa, či je v súlade s evolučným
zámerom prírody alebo mu naopak škodí – na to však samozrejme treba mať potrebné vedomosti založené na vedecky
podložených faktoch. Je skostnatené a primitívne prijímať a robiť
veci len preto, že „sa to tak robilo vždy“. Už len pre relativitu pojmu „vždy“.
Keby jazdci začali takto používať svoje mozgové závity, nedostali by sa
o krôčik bližšie k zhode...? Rozmýšľajte o tom. ;-)
„Prečo to robíš?“ – „Môj / známy tréner povedal,
že je to správne...“
Slepá, nekritická dôvera, ba až zbožšťovanie autorít. Tento
dôvod sa často kombinuje s už spomínaným dôvodom „robilo sa to tak vždy“.
Touto vetou nám odpovie na otázku „Prečo...?“ náš tréner a tým je všetko
vybavené. Náš tréner má predsa roky skúseností, MUSÍ to teda vedieť lepšie než
my, pochybovať o tom by bolo hriešne kacírstvo! Tu sa vraciame k tomu
relatívnemu pojmu „vždy“ a takisto aj k relatívnej spoľahlivosti rokov
a desaťročí skúseností.
Bohužiaľ, často sa stretávam s príbehmi žiakov
jazdeckých škôl, v ktorých dochádza priam k týraniu koní, k ich
neospravedlniteľnému preťažovaniu a znásilňovaniu rôznymi necitlivými
metódami chovu a výcviku, a predsa je toto všetko ospravedlňované
chlácholivými slovami trénera: „Neboj sa, tomu koni to neuškodí, je na to
zvyknutý / je to správne / robilo sa to tak vždy...!“ Neskúsený (a hlavne
nevzdelaný) jazdec ľahko naletí, učili ho predsa, že autority (rodičov,
učiteľov...) nehodno spochybňovať. Deje sa to oveľa častejšie, než si myslíme, často
veľmi rafinovane a skryto. Tak, že človek si ani neuvedomí, že je vlastne
klamaný a zavádzaný, priam zvádzaný k tomu, aby konal neeticky
a pritom si to vedel ospravedlniť „dobre“ zdôvodnenými argumentmi, ktoré
papagájuje po svojom trénerovi... Viem to, lebo ja sama som sa svojho času takmer
stala obeťou takejto demagógie (v jazdeckých táboroch a pri zoznamovaní sa
s prácou známych trénerov).
Opäť však musím upozorniť na to isté, na čo aj pri prvom
dôvode – nič nie je iba čierne alebo biele, preto nemožno autority úplne odmietať a vyvracať každé jedno slovo,
ktoré povedia! Dobrý tréner je pre jazdca nevyhnutnosťou a rešpektovať
jeho pokyny sa určite pre naše jazdecké schopnosti vyplatí. Avšak mali by sme
si tiež uvedomiť, že aj tréner je len človek, nie boh, aj on robí chyby
a môže mať medzery v poznaní a vedomostiach. Nemali by sme
mu všetko, čo povie, „zožrať aj s navijakom“, ale tak ako som písala už
vyššie – používať vlastný mozog, pýtať sa „Prečo...?“ a požadovať
uspokojivé odpovede založené na faktoch! Ak pod peknou fasádou objavíte
páchnuci hnoj neetického prístupu ku koni, radím Vám, od takej jazdeckej školy
radšej dajte ruky preč. Aký základ Vám môže poskytnúť? Než prispievať
k ubližovaniu koňom, to radšej s nimi nebyť vôbec (ak im nemôžem
účinne pomôcť) – už raz som bola nútená takto sa zachovať a som pripravená
urobiť to znova, ak by bolo treba.
Jazdci z rôznych klubov nevraživo stoja proti sebe,
lebo ich tréneri do nich hučia každý niečo iné a oni, v slepej dôvere
k svojim autoritám, sú skalopevne presvedčení o tej svojej „pravde“.
Na čom však táto „pravda“ stojí? Na domčeku z karát, ktorý sa často zrúti
pri prvom závane pádnych argumentov založených na faktoch. Opäť Vás vyzývam –
zamyslite sa pred tým, než niekomu súhlasne prikývnete! ;-)
„Prečo to robíš?“ – „Lebo!“ resp. „Hm, ani
neviem...“
Dôvod číslo tri, ktorý sa vždy spája s predošlými dvoma
a je vlastne ich pravou príčinou. Áno, je to nevedomosť, tá krutá pravda
stojaca za všetkými nezhodami a nedorozumeniami, ktorú si nikto nechce ani
za svet priznať. Koľko jazdcov číta a vzdeláva sa? Koľko z nich sa
snaží mať prehľad o všetkých dostupných metódach prístupu ku koňom, chovu
a výcviku a hlavne – o ich evolúcii, anatómii, fyziológii,
psychológii, etológii...?!
Našťastie stále viac, ale stále žalostne málo. Iba minimum
jazdcov si vie reálne predstaviť, čo sa deje v tele a mysli ich
zverenca vo všetkých možných situáciách a ako správne postupovať, aby sa
tieto funkcie zlepšovali a stabilizovali v prospech koňa.
A pritom je to také dôležité! Iba a jedine z tejto nevedomosti
pramení názor „robím to tak, lebo sa to tak robilo vždy“ a tiež názor
„robím to tak, lebo mi to kázal tréner“. Nevedomosť
je vždy prekážkou k akémukoľvek rastu a zlepšovaniu – no tento
nedostatok môže napraviť iba každý z nás sám, nikto nás k tomu
nemôže donútiť, musíme sami chcieť byť lepší a hlavne zlepšiť svoj prístup
ku koni. A to tak, aby bol SKUTOČNE zdravší a spokojnejší, nie len
naoko, trochu a dočasne, ale po celý svoj život.
Podľa mňa by mal každý jazdec zvládnuť najdôležitejšie
vedomosti zo všetkých už spomínaných oblastí ešte predtým, ako prvý raz
príde do kontaktu s koňom. Predíde tak mnohým chybám, na ktoré by inak
doplatil nielen on, ale hlavne jeho kôň. Tu chcem však opäť upozorniť na to, že
tiež nemožno prijímať nekriticky všetky
informácie, ktoré sa z kníh dočítame! Takisto treba kriticky
a logicky posudzovať všetko, čo sa z publikácií dozvieme, lebo aj tie sú
často deformované názorom, ktorý som v tomto článku predstavila ako prvý
(robilo sa to tak „vždy“ – bohužiaľ dokonca aj niektorí veterinári tomuto mýtu
ešte podliehajú). Relevantné informácie sa opierajú o kvalitné vedecké
štúdie (kvalitné = také, čo majú prepracovanú metodológiu a dáta
vyhodnocujú objektívne a komplexne).
Pritom sa Vám môže stať, že narazíte na viacero riešení jedného problému, ktoré dávajú zmysel a nenarúšajú
psychické ani fyzické zdravie koňa – nikde predsa nie je napísané, že
k jednému cieľu nemôže viesť viacero ciest (napríklad existuje viacero
spôsobov úpravy bosých kopýt a skoro všetky dosahujú relatívne dobré
výsledky). A nezhody prameniace z obhajovania len jediného
„správneho“ postupu tam, kde ich existuje vedľa seba viac, je opäť len
skostnatenosť a dogmatizmus.
Príklad – túto výcvikovú „pomôcku“ a jej funkciu asi
dobre poznáte. Ale prečo ju vlastne kôň „potrebuje“? A čo mu spôsobuje? Dá
sa to aj inak? Rozmýšľajte!
Ešte sa stručne zmienim o tom „Lebo!“. K mnohým „poznatkom“ o koňoch ľudia dospeli na
základe vlastných (limitovaných a subjektívnych) skúseností
a pozorovaní. To sú takzvané heuristiky,
skratky, ktoré síce na prvý pohľad pôsobia logicky, ale často buď stoja na
chybných premisách alebo sa chyba stane inde v procese (časté je napr.
automatické spájanie dvoch po sebe idúcich javov do kauzálneho vzťahu – aj keď
skutočnosť je väčšinou iná; nadmerná generalizácia...). Ak je autor takejto
heuristiky dostatočnou autoritou, je dosť veľká šanca, že sa táto uchytí
a pretrvá (formou presvedčení „vždy“ a „povedal to ten a ten“).
Narcistická štruktúra osobnosti
Čo je to? To je vlastne tá pravá príčina, prečo sa ľudia
nevzdelávajú, prečo nechcú získavať poznanie vedeckými metódami. Mnohí jazdci
sú totiž skalopevne presvedčení, že vedia
všetko najlepšie (lebo... viz vyššie spomínané dôvody). Ako idú roky, čoraz
viac si všímam, že okolo zvierat sa pohybuje množstvo ľudí, ktorí majú
v osobnosti akcentované narcistické rysy – pretože zviera je možné
ovládať, a to takýmto ľuďom dodáva pocit kontroly a vlastnej
efektívnosti (čo potrebujú, keďže ich sebaistota síce môže navonok vyzerať
nafúknuto, ale v skutočnosti je veľmi krehká; Vašina, 2011). Obzvlášť
znateľné je to u ľudí, ktorí majú veľmi
vyhranené vzory (čo tiež plní ich narcistické túžby – napokon, iba slávny
tréner môže inšpirovať takú dôležitú osobu, akou sú oni sami; obdobne to
funguje aj psychoterapii; Vašina, 2011).
Takíto ľudia veľmi silno bránia svoje „pravdy“, často pritom
dokonca neváhajú ísť do agresívneho útoku (a ak sú verejne ponížení, ľahko upadajú
do depresie a ich sebavedomie prudko klesá; Vašina, 2011). Niekedy sa však
stane, že život ich tvrdou lekciou prinúti získať skromnosť a pokoru (been
there myself)... :)
Záver
No dobre teda, už vieme, prečo sa nezhodneme, ale čo
s tým robiť, aby sme sa zhodli...? Odpoveď je síce prostá – prekonať svoje ego, priznať si, že „čím
viac vieme, tým menej vieme“ a nekompromisne, s kritickým myslením
„ON“, ísť po faktoch, a to po celý život. Lenže človek je tvor zvyku
a zmena ho tak „bolí“... :) Ale vážne – každej závažnej zmene v živote sa človek prispôsobuje
v nasledovných fázach (popísala ich Kübler-Rossová vzhľadom
k vyrovnávaniu sa so smrťou alebo smrteľnou chorobou, 1969):
1. Popieranie – šok
alebo výsmech, neuznávanie potreby zmeny.
2. Hnev – agresivita,
útoky na tých, ktorí navrhujú zmenu (v podvedomí je rastúci pocit ohrozenia).
3. Vyjednávanie –
aj keď už je jasné, že stávajúca pozícia je neudržateľná, človek sa ešte stále
snaží za každú cenu ospravedlňovať svoje rigidné názory (jeden príklad za
všetky – „Ak sú prevliečky v skúsených rukách (čiže mojich), nemôžu
uškodiť!“).
4. Depresia – pasivita, negativizmus („Ak je môj prístup zlý,
v každom nájdem niečo zlé!“), pocit bezmocnosti, nerozhodnosť; narastá
však istota, že starým spôsobom to už ďalej nepôjde.
5. Zmierenie – prichádza postupné prijatie zmeny, človek sa jej
prispôsobí a napokon ju aj internalizuje.
Prvé 4 fázy majú tendenciu cyklicky sa opakovať a trvá
dlhší čas, kým človek dospeje k úplnému zmiereniu. Je to prirodzený proces a každý človek má svoje vlastné tempo.
Preto by sme nemali na nikoho so zmenou
tlačiť. Jedna vec je podať informácie, ak je záujem, ale krok vpred musí
urobiť už každý sám. ;-)
Už len dodám, že tento článok nechce nikoho urážať či
zhadzovať. Chce len podať objektívny pohľad na to, ako sa formuje naše poznanie
a názory. Vyzýva Vás, aby ste si aktívne vytvárali vlastný názor, neustále sa
vzdelávali, pýtali sa, kriticky a logicky posudzovali a vyberali, čo
je pre koňa naozaj dobré a správne (a neváhali svoje poznatky znova
a znova prehodnocovať!)... A tiež aby ste sa snažili predchádzať
zbytočným konfliktom s priateľmi, ktorí majú podobné záujmy ako Vy. A konečne,
tomuto článku nejde len o kone a jazdcov – ale o všetky oblasti
života (pozorný čitateľ si paralely určite už odvodil). Rozlúčim sa svojím
obľúbeným bonmotom, ktorým sa však bohužiaľ ešte nedokážem vždy riadiť, ale
snažím sa najlepšie, ako viem:
Think before you
act!
Použité zdroje a
literatúra:
Ferjenčík, J. (2000). Úvod
do metodologie psychologického výzkumu. Praha: Portál.
Kübler-Ross, E. (1969). On Death and Dying. Routledge.
Vašina, L. (2011). Vademecum
psychologie clinicae. Brno: Institut mezioborových studií.
Späť na Kritické zhodnotenia