Evolúcia druhu
Kôň sa vyvíja už asi 55-60
miliónov rokov. Od listožravého Eohippa veľkého ako líška, žijúceho
v bahnitom pralese (mal 4 prsty), cez viaceré medzistupne trojprstých
prakoní (Mesohippus, Meryhippus), až po dnešný druh Equus caballus, existujúci
asi 5 miliónov rokov. Ten má už jediný prst obalený pevným a pružným rohovým puzdrom
pre rýchly pohyb v stepi; oči naboku hlavy, aby na obzore ľahko zachytil
pohyb predátora; telo prispôsobené neustálemu pomalému pohybu pri pasení. Equus
caballus sa ešte rozdelil na viacero typov – kôň Przewalského (mongolské stepi,
takmer vyhubený, pomalý návrat do divočiny), tarpan (predok teplokrvných
a plnokrvných koní, vyhubený v začiatkom 20. storočia, snaha
o vzkriesenie jeho génov v Poľsku – najbližší príbuzní hucul a konik),
lesný kôň (žil v európskych lesoch a mokradiach, vyhynul, predok
ťažných koní) a tundrový kôň (sibírske oblasti, vyhynul, potomkami sú
primitívne plemená jakut a lamut).
Predkovia moderného
koňa (obrázok z activity.ntsec.gov.tw).
Charakteristika druhu
Súčasný kôň je prispôsobený
kočovnému životu v malej rodinnej skupine, za takmer neustáleho príjmu
chudobnej vláknitej potravy. Jeho pohybová sústava (oporná a svalová) sa
správne vyvinie a zostáva zdravá, iba ak sa od narodenia veľa, ale zároveň
mierne pohybuje po rôznorodom povrchu (s krátkymi úsekmi rýchleho pohybu).
Voľne žijúce kone denne nachodia od 15 do 40 km (v polopúštnych oblastiach, kde
musia putovať za vodou). Ich trávenie je uspôsobené na pomalý príjem vlákniny
16-19 hodín denne. Dýchacie cesty tiež zostávajú priechodné vďaka sklonenej
hlave. Kôň je nesmierne prispôsobivý živočích, dokáže sa úspešne adaptovať
takmer v každej klimatickej oblasti. Má účinnú termoreguláciu, vďaka
hustej srsti a schopnosti potiť sa, no lepšie zvláda nízke teploty (až do
-25°C) než vysoké (už pri 30°C zažíva tepelný stres). Prežíva vďaka pevným
väzbám a kooperácii v rámci rodinnej skupiny, ktorá spolu žije takmer
celý život a jej zloženie sa len málo mení (rodia sa a odchádzajú
potomkovia).
Potrava – kôň je bylinožravec.
To znamená, že má malý žalúdok, v ktorom sa za 24 hodín vytvorí cca 30-60
l vysoko žieravých žalúdočných kyselín (čiastočne natravujú rastlinnú potravu)
a dlhé črevá, ktoré sú plné tých „dobrých“ baktérií, ktoré majú za úlohu
štiepiť ťažko stráviteľnú celulózu (základná stavebná látka rastlín, zdroj
energie). Aby bola žalúdočná kyselina dostatočne neutralizovaná zásaditými
slinami koňa (a teda aby kôň netrpel žalúdočnými vredmi), kôň musí za deň
vykonať aj 40 000 prežúvacích pohybov čeľusťami (čím sa okrem iného aj
perfektne, rovnomerne obrusujú zuby!). A rovnako aj aby baktérie v črevách
mali čo robiť (a aby nerobili šarapatu – koliky), kôň musí takmer po celý deň (cca 16-19 hodín) v malých dávkach
prijímať objemovú potravu – trávu, seno, senové granule, lucerku, repné
rezky, rezanku... Pritom má divoký kôň logicky sklonenú hlavu, natiahnutý krk,
roztiahnuté a voľné dýchacie cesty, mierne vyklenutý a uvoľnený chrbát,
primerane natiahnuté šľachy a stále sa pomaly pohybuje („pastevný krok“),
čím si premasťuje kĺby a jemne si precvičuje svalstvo. To má dobrý vplyv
na jeho tráviacu, dýchaciu, obehovú, opornú i pohybovú sústavu – teda na
celé telo (o psychike ani nehovoriac).
Objemová potrava
dostupná 24 hodín denne je pre zachovanie zdravého trávenia pre koňa
nevyhnutnosťou.
Pohyb – divé kone pochádzajú z rôznych
klimatických oblastí – zo suchých skalnatých stepí a horských lúk, z bažín
a mäkkých mokradí, z púštnych oblastí... – čomu sú prirodzene
prispôsobení aj ich dnešní potomkovia. To znamená, že sa bez problémov dokážu aj dlhodobo pohybovať po akomkoľvek teréne
naboso, no len za dvoch predpokladov. Po prvé, že sú naň zvyknuté. Ak kôň celý život prežije na
tvrdej vysušenej pláni, nebude mu cval a skákanie po nej robiť žiaden
problém. Toto platí pre zdravý pohyb po akomkoľvek teréne, či je to už tráva,
piesok, mäkká lúka alebo tvrdá suchá zem. Privykanie však samozrejme nejakú
dobu trvá, záleží pri tom hlavne na predošlom povrchu a úprave kopýt, na
výžive... Môže to byť len pár týždňov, ale aj rok. A po druhé, je výhodou,
ak má kôň každodenný prístup
k vodnému zdroju, v ktorom si môže namočiť kopytá. Kone
v stáde sú každý deň prinútené na niekoľko minút vstúpiť do potoka alebo
rieky, ak sa chcú napiť. Tým si celkom prirodzene namočia kopytá. Rohovina je
potom teda optimálne hydratovaná a kopytá sa neštiepia aj napriek pohybu
na tvrdom podklade. V divočine kopytá netrpia ani ďalším fenoménom –
hnilobou. Keďže stádo sa neustále presúva z miesta na miesto, kone
v prírode nikdy nestoja vo vlastnom hnoji. Takisto nefyziologické tvary
kopýt (ploché, dlhé, nesymetrické) u divo žijúcich koní v suchých oblstiach
len ťažko nájdete – rohovina totiž rastie len toľko, koľko je stimulovaná
(tvrdý povrch – rýchlejší rast – rýchlejšie obrusovanie) a každý kôň sa
ako embryo vyvíja so symetrickými kopytami. V oblastiach s mäkkým povrchom
majú kopytá častejšie nepravidelný tvar, no pitvy ukazujú, že vnútorné
štruktúry u nich zostávajú zdravé (netrpia toľko na naštiepenia kopytnej
kosti ako kone z kamenistých oblastí).
Pohyb, pohyb, pohyb –
krokom, v prirodzenom natiahnutom držaní, po celý deň – to je pre koňa
prirodzené.
Termoregulácia – kone sa v
divočine celkom prirodzene prispôsobujú všetkým výkyvom teplôt. Oveľa
nepríjemnejšia je pre ne horúčava (a otravný hmyz) než chlad a vlhkosť, pred
ktorými sa dokážu lepšie brániť. So znižujúcimi sa teplotami a skracujúcimi
sa dňami im narastie primerane hustá zimná srsť, ktorej dĺžka a hustota sa
v priebehu zimy môže ešte meniť podľa teplôt. Horná vrstva (tvorená
pesíkmi) je prirodzene „mastná“ a tým odpudzuje vodu od spodnej vrstvy
(podsada). Vo veľkom chlade sa pesíky postavia, čím vytvoria veľkú vrstvu
vzduchovej izolácia, ktorá dodatočne drží teplo. Koňom zhustne aj hriva, ktorá
ich tiež tepelne izoluje. Kone sú vždy radšej vonku, dážď či sneh im nevadia –
vďaka chlpovým vírom voda stečie po pesíkoch tým správnym smerom a podsadu a kožu
nechá suchú. No nepríjemná môže byť kombinácia vetra a zrážok – vtedy sa
snáď každý kôň rád ukryje. A na jar sa zasa postupne objaví redšia
a kratšia letná srsť – kôň je tak stále optimálne prispôsobený svojim
podmienkam. Samozrejme, presrsťovanie je energeticky náročný dej, no pre
organizmus sú určité mierne výkyvy hmotnosti a kondície prirodzené
a z istých hľadísk takmer žiaduce (ako napr. zimujúce medvede – pred
zimou prudko priberú, aby mali zásoby a po zimnom spánku vyjdú
z brlohu vychudnuté, aby sa postupne zasa mohli dostať do kondície – to je
samozrejme extrémny príklad).
Kone sa dokážu dokonale
prispôsobiť všetkým klimatickým zmenám.
Psychika – veľmi dôležitý
je aj psychický aspekt divo žijúcich koní v stáde. Osamelý kôň v divočine
je mŕtvy kôň a všetky kone na svete to majú vo svojich inštinktoch hlboko
zakorenené. Žijú v pevne zomknutých rodinných skupinkách, ktorých zloženie
sa počas celého života koňa len málo mení (až na odchádzajúce mláďatá). Vo
fungujúcom stáde (to znamená, že kone sú okrem práce neustále spolu, bez
oddeľovania v boxoch) sa kôň cíti bezpečne, prijímaný a ochraňovaný.
Len výnimočne sa stane, že nejakého jedinca celé stádo vytrvalo a úplne
odmieta. Obvykle si kôň nájde jedného blízkeho priateľa, často podobného
vzhľadu, veku, povahy. Navzájom sa potom škrabkajú, pasú sa pri sebe, odháňajú
si muchy, jeden dáva pozor, kým ten druhý odpočíva... Oddelenie prežívajú veľmi
ťažko. V prírode kone väčšinou tvoria zoskupenia o cca 10 jedincoch,
ktoré sa dobre poznajú, sú neustále spolu a obvykle majú dostatok všetkých
zdrojov (potravy, vody, tieňa...), takže súboje o dominanciu nad nejakým
zdrojom vídame úplne minimálne, vlastne takmer výlučne pri súboji dvoch žrebcov
a kobyly (cca 1-5% všetkých sociálnych interakcií koní). Divoký kôň nikdy
nevydá energiu, ak to nie je vyslovene nevyhnutné alebo keď si nie je istý
svojím bezpečím (teda nebude sa len tak naháňať, ak nevie, či tú energiu
o chvíľu nebude potrebovať na to, aby utekal pred predátorom). Vie
s energiou hospodáriť a je pokojný, vyrovnaný a keď sa
v stáde cíti dobre, aj hravý, ale nikdy sa nespráva bezhlavo, zbytočne
nepanikári a len veľmi zriedkavo spôsobí zranenie sebe alebo inému koňovi (ak nejde
zrovna o boj žrebcov na život a na smrť, samozrejme, ktorý je ale
veľmi zriedkavý). Skrátka, kôň v stáde je „emocionálne v pohode“.
Kone vo fungujúcom
stáde sú psychicky vyrovnané a spokojné. Takisto sú aj odolnejšie voči
stresu.
Takže takto to vyzeralo (a
na niekoľkých málo miestach ešte aj vyzerá) v divokých stádach koní – tak
to bolo po celé milióny rokov a bolo to tak zjavne dobre, pretože kone
prežili. A sú tu omnoho dlhšie, než my – čo znamená nejakých 6000 rokov
ľudskej civilizácie v porovnaní so 65 MILIÓNMI rokov, čo sú tu kone!
A predsa nám naša namyslenosť a sebectvo dovoľujú narúšať všetko
prirodzené, čo tu kedy bolo, samozrejme aj v súžití s koňmi. Zoberme
si len také podkúvanie. Na našom území sa začalo vo veľkom používať pred cca
500-700 rokmi. Koľko kone žili bez podkov? Desiatky miliónov rokov, a to
v tých najdrsnejších podmienkach! No človek postavil kamenné cesty, koňa
zavrel do chlievika (prípadne uviazal na 22 hodín denne do stojiska)
a chcel, aby ďalej fungoval na 100%, tak ako dovtedy. Samozrejme, že to
nešlo! A tak prišli „zlepšováky“.
Áno, v úvodzovkách, lebo v skutočnosti všetko len zhoršili. Ale
o tom až v ďalšom článku.
Použité zdroje a literatúra:
Jackson, J. (2010). Paddock Paradise: Průvodce přirozeného
ustájení pro koně. Star Ridge.
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. London: L. A. Allen.
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český Těšín: Nakladatelství Růže.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond: Cadmos Publishing.
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český Těšín: Nakladatelství Růže.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond: Cadmos Publishing.
Späť na Welfare chov