Váš kôň sa naučí len to, za čo ho budete odmeňovať. Ak ho budete
odmeňovať za to, že hryzie, tak áno, naučí sa hrýzť. Na vine však nebude tá
úbohá mrkva, ale vy. Tréning pozitívnou motiváciou NIE JE bezhlavé
pamlskovanie! Prvé, čo koňa učíme, sú tzv. „manners“, čiže slušné spôsoby – ako
si má pýtať prácu, ako sa má správať počas tréningu, ako má čakať na odmenu,
ako si ju má brať, ako sa má správať po skončení tréningu. Sú to tie
„najnudnejšie“ a zároveň najdôležitejšie veci, čo koňa v pozitívnom
tréningu učíme. Vďaka tomu nás kone nežerú za živa, ale spôsobne čakajú na
dovolenie, aj keď im držíme lákavé jablko tesne pred nosom.
Čo ak... ma
začne môj kôň brať ako podriadeného jedinca, keď ho budem kŕmiť z ruky?
Veda (konkrétne konská etológia) aj zdravý rozum hovoria jasne –
kone vždy vedia, že ľudia sú odlišný živočíšny druh; dominancia/submisivita sa
vzťahuje iba na dva jedince (obvykle rovnakého druhu) v konkrétnej
konkurenčnej situácii (t.z. pri súboji o zdroj – priestor, jedlo, vodu,
partnera na párenie; my sme však odlišné druhy a nesúperíme ani o jedno,
preto nemožno uvažovať o tom, že by kôň človeka mohol vnímať ako
dominantného či submisívneho); akékoľvek kŕmenie koňa človekom je neprirodzené,
bez ohľadu na to, či je to seno na vidlách, ovos v kýbli, alebo mrkva
z ruky. Tým pádom je absolútne bezpredmetné uvažovať o tejto otázke.
Jediné, čo je potrebné pre zachovanie bezpečnosti, je naučiť koňa tzv.
„manners“ (viď vyššie) – kôň totiž robí iba to, čo sa naučil a rovnako vás
môže ušliapať pre plátok lucerky ako pre kocku cukru – ak ho naučíte, že to
funguje.
Čo ak... si
nezískam rešpekt môjho koňa, keď budem používať iba pozitívnu motiváciu?
Otázka podobná tej predošlej, čiže odpoveď viď vyššie. Okrem
toho treba dodať, že kone nemajú také abstraktné myslenie ako ľudia, čiže
nehmotný koncept „rešpektu“ či „úcty“ nepoznajú. To, čo ľudia mylne u koní
vykladajú ako „rešpekt k človeku“ je iba laická antropomorfizácia.
Z hľadiska teórie učenia je to jednoducho správanie naučené skrz operantné
podmieňovanie negatívnym posilňovaním (teda vytrvalým používaním
tlaku-uvoľnenia pri učení). A často sú bohužiaľ sprievodnými javmi
takéhoto správania strach, stres, pasivita, v ďalšom stupni depresia
a napokon naučená bezmocnosť (pozn. – to, že nepoznáte ich symptómy, ešte
neznamená, že váš kôň nimi netrpí). To sú veľmi negatívne
kognitívne-emocionálne stavy. U zvierat trénovaných pozitívnou motiváciou
sa však nevyskytujú – takže v tomto zmysle ani „nerešpektujú“ človeka. Sú
však naučené správať sa tak, aby boli za všetkých okolností maximálne bezpečné
pre seba aj svoje okolie. A presne to potrebujeme – bezpečnosť – na
rozdiel od akéhosi fiktívneho „rešpektu“, ktorý potrebuje iba ľudské ego.
Čo ak... bude
kôň pri pozitívke pracovať iba pre žrádlo? Chcem, aby môj pracoval pre mňa.
Bude. A čo má byť? Ok, nie je to celkom tak, ale aj keby –
prečo by vám to prekážalo? Z akého dôvodu máte pocit takej dôležitosti, že
chcete, aby to zviera dýchalo iba pre vás? Kôň vám NIČ nedlží. Veď vy ste sa
rozhodli, že ho chcete, to vy ste jeho večným dlžníkom! Chceli ste ho? Tak
v tom prípade zaňho zodpovedáte, musíte rešpektovať jeho 5 základných
slobôd a dávať mu maximum, aby mal čo najlepší život! A ak chcete, aby
s vami spolupracoval, je jasné, že by z toho niečo mal mať. Ani vy
nechodíte do práce zadarmo. ALE! Na druhej strane to, že dostávate výplatu,
vôbec nutne neznamená, že vás práca samotná nebaví. Niektorých ľudí ich práca
baví – a výplata je len prispievajúcim faktorom (a pre pár šťastných
dokonca úplne nepodstatným). S koňmi to nie je až také odlišné. Spočiatku
samozrejme vonkajšia odmena (žrádlo, škrabkanie, hra...) budú pre ne to hlavné,
prečo sa snažia. Časom ich však môže začať baviť samotná aktivita (vysvetlenie
tkvie v neurofyziológii a neurochémii učenia) – u každého koňa
to samozrejme budú iné aktivity, v inom množstve a trvaní, atď.. Ale
pozitívne posilňovanie a vnútorná motivácia sa rozhodne nevylučujú (čo sa
však nedá povedať o negatívnom posilňovaní).
Čo ak... kôň
nevníma žrádlo ako odmenu? Môže ho dlhodobo motivovať? Napokon, tráva mu
neutečie, nemusí si ju uloviť...
Táto otázka si priamo protirečí s predošlými. Prijímanie
potravy je jednou zo základných biologických potrieb koňa, a teda
prirodzene patrí medzi tzv. „primárne reinforcery“ (posilovače, odmeny).
Napokon, ak by koňa potrava nemotivovala, nepokúšal by sa získať ju „zadarmo“ –
teda vynucovaním (a už vieme, že tomu ľahko zabránime tým, že od samého
začiatku dôsledne trváme na dodržiavaní slušných spôsobov). Tráva síce
neutečie, no po zime strávenej iba na sene dokáže byť skutočne lákavá; podobne
je to aj u koní, ktoré z dietetických dôvodov nesmú byť na pastve
neobmedzene – vtedy jej atraktivita dokáže prekonať aj mrkvu, ovos
a niekedy dokonca aj spoločnosť konských kamarátov. A ak aj koňa tráva
veľmi „neberie“, tak menej bežné dobroty ho väčšinou zaujmú – ovocie, zelenina,
lucerka, obilniny (pozor na zdravie!). Vždy je to však kôň, kto rozhoduje, čo
je preňho v danom momente pozitívnym posilnením – teda odmenou. Niekedy je
to žrádlo (a nie vždy ten istý druh žrádla), niekedy je to spoločnosť koní,
škrabkanie, niekedy však aj hra alebo ďalší tréning! Musíme len odhaliť, čo
v danej chvíli koňa motivuje najlepšie a správne to použiť.
Samozrejme súčasťou dobrého tréningu pozitívnou motiváciou je čo najskorší
prechod na nepravidelný režim odmeňovania a postupné získavanie vnútornej
motivácie u koňa. Pozor však, nezamieňajte si to s tým, že kôň začne
pracovať „pre vás“! Nie! To absolútne nechceme! Chceme, aby pracoval PRE SEBA –
pre svoj dobrý pocit – spočiatku z mrkvičky, trávičky, poškrabkania,
neskôr z cvikov samotných.
Čo ak... pri
sebe nebudem mať odmeny? Poslúchne ma kôň?
Ak dobre porozumiete metodike tréningu pozitívnou motiváciou,
tak určite poslúchne – samozrejme základným predpokladom je, že žiadate dobre
naučené správanie, ktoré je 100%ne pod signálom a dávno ste pri ňom prešli
na nepravidelný režim odmeňovania a keď už odmeňujete, tak väčšinou
škrabkaním alebo sekundárnymi reinforcermi (pochvalou, obľúbeným cvikom), iba
výnimočne žrádlom – napr. keď sa cvik extra dobre vydarí, keď ho kôň vykonáva
v dobrej emocionálnej pohode, atď.. Keď však učíte celkom nový cvik, je
väčšinou efektívnejšie používať primárne reinforcery (žrádlo máva pre kone
najväčšiu hodnotu, potom väčšinou nasleduje v rebríčku atraktivity škrabkanie
na obľúbených miestach, pre niektoré kone je primárnou odmenou aj hra –
naháňačka, s loptou...). Každopádne jedným zo znakov správne pozitívne
trénovaného koňa je to, že pri dobre naučených cvikoch tréner kŕmi iba zriedka
(až po dlhšej reťazi cvikov).
Čo ak... je
odmeňovanie žrádlom úplatok? Skúšal som koňa lákať na žrádlo a nefungovalo
to.
Samozrejme, že to nefungovalo. Lákanie (luring) celkovo veľmi
nefunguje a ani to nepatrí medzi metódy učenia, ktoré by tréning pozitívnou motiváciou využíval. Úplatky sú
vec zradná, tak v ľudskom, ako aj vo zvieracom svete. Keďže veľkosť odmeny
je vopred jasná, zviera sa podľa toho rozhoduje, či mu splnenie našej
požiadavky za to stojí, alebo ani nie. Tiež veľmi rýchlo pochopí, že ak zaváha,
môže zo situácie „vytĺcť“ viac... a viac... a viac... a napokon
dostane všetko – a neurobí možno vôbec nič! Ďalším negatívom lákania je
to, že ak má zviera silný drive na žrádlo, tak sa tak veľmi sústredí na to
žrádlo, že absolútne nevníma, čo robí. Nič ho teda neučíme – bez neustáleho
navádzania žrádlom nám cvik nezopakuje, lebo ho proste neovláda.
A posledným negatívom lákania je to, že ľudia ho robia nespravodlivo,
a preto to zviera často vzdá – lákame koňa do prepravníka na mrkvičku
a keď spraví krok, namiesto toho, aby mrkvu dostal, my ňou uhneme...
krok... a zas uhneme... a po chvíli to koňa prestane baviť. Na druhej
strane pri pravej pozitívnej motivácii najprv nechávame zviera niečo urobiť
a potom dostane odmenu – možno! Prvok náhody, ktorú predstavuje nepravidelný
režim odmeňovania (plus dávame rôzne odmeny, v rôznom množstve), je pre
zviera práve to najatraktívnejšie na celej „hre“. Takže úplatky a lákanie
určite nie – to nie je pravý tréning pozitívnou motiváciou.
Čo ak... bude
trvať učenie pozitívnou motiváciou príliš dlho?
Bude trvať tak dlho, ako je treba (a tak dlho, ako dobre ho
robíte). Tréneri používajúci pozitívnu motiváciu nie sú showmani. Ich
špecialitou rozhodne nie je obsadnúť dvojročného koňa za pol hodiny či naložiť
predtým traumatizovaného koňa za 10 minút do vozíka (niežeby to nedokázali, ale
niečo také by nikdy neurobili – prostriedky nesvätia účel, ani naopak).
V tréningu pozitívnou motiváciou sa vyhýbame stresu, ako sa len dá a
kontrolu nad situáciou má preto v rukách (či skôr kopytách) hlavne zviera.
Pre nás „pozitívkarov“ je cesta cieľov, čiže najviac nám záleží na tom, AKO
cviky učíme, nie na tom, ako rýchlo. Čo z toho, keď to zvládneme za 5
minút, ale kôň si z tréningu odnesie aj stres, strach, nervozitu? Nabudúce
to budeme musieť pracne odbúravať. Preto sú R+ lekcie radšej krátke, ale časté
(tým, že postupujeme po maličkých krokoch, ktoré odmeňujeme, nikdy nehrozí, že
by sme koňa naučili vyhnúť sa dokončeniu úlohy). Zviera má naučené správanie,
ktorým môže dať najavo, že má dosť (STOP signál) a tiež správanie, ktorým
dá najavo, že už zas môže a chce pokračovať (ŠTART signál). Pracujeme tiež
s latentným učením – využívame poznatok z neurovied, že počas REM
fázy spánku sa upevňujú pamäťové stopy (ráno je múdrejšie večera). Záleží tiež
na tom, či učíme vec, ktorá vyžaduje postupné prispôsobenie a zosilnenie
pohybovej sústavy alebo nie – ak áno, učenie musí byť pomalé a dlhodobé,
pre zachovanie zdravia. Jednoduché pohyby a čisto kognitívne úlohy však
kone často zvládnu v priebehu pár minút, ba až sekúnd. Takže ani
v núdzových situáciách nemusí dlho trvať, kým sa kôň naučí napr. nechať si
pichnúť injekciu – stačí namiesto jedného hodinového vystresovaného trápenia
urobiť päť pokojných, príjemných pätminútových lekcií (s 5minútovými pauzami
medzi) a úloha je v konečnom dôsledku splnená rýchlejšie
a hlavne príjemnejšie (a bez ďalších zdravotných rizík spôsobených
stresom). Tiež platí, že pozitívne trénovaný kôň získava časom tzv.
metakognitívne schopnosti, teda „učí sa učiť sa“ a vďaka tomu chápe nové
cviky stále rýchlejšie. A hlavne si naučené pamätá veľmi, veľmi dlho,
dokonca aj po 10 rokoch bez precvičovania.
Čo ak... je
pozitívka fajn len na cirkusové kúsky? Dajú sa s ňou vôbec naučiť aj
seriózne cviky? Dá sa s ňou kôň prijazdiť? Na súťaže?
Samozrejme. Je to metodika učenia, nie návod na konkrétne cviky.
Ak pochopíte princípy, dokážete s ich pomocou koňa naučiť čokoľvek.
Dôležité však je, aby ste vždy mali jasnú predstavu, čo, ako
a v akej postupnosti chcete koňa naučiť (naučte sa byť kreatívni!).
Samozrejme teda je možné naučiť koňa s pomocou pozitívnej motivácie
reagovať aj na klasické jazdecké pomôcky (holeň, sed, oťaže – rozdiel je však
v spôsobe učenia, koňa neučíte uhýbať tlaku holení a oťaží, ale
pomôcky pridávate až po tom, čo sa kôň naučí požadované správanie; napr.
naučíte koňa vykročiť za targetom, časom pridáte signál – jemné priloženie
oboch holení – a target odbúrate). Akonáhle kôň ovláda reakcie na
elementárne pomôcky, môžete ich už kombinovať a učiť všetky cviky, ktoré
potrebujete, ako v klasickom výcviku. Nezabúdajte však, že pri výcviku koňa zo
zeme aj pod sedlom je nutné mať široké znalosti o anatómii,
fyziológii a ich vývoji u koňa – a rešpektovať ich, aby ste
koňovi neprivodili akútne či chronické poškodenie pohybového aparátu (kôň sa nezrodil
pre jazdenie, preto sa musí naučiť pod jazdcom pohybovať tak, aby mu vydržalo
zdravie). Pozitívna motivácia pomáha aj olympijským reprezentantom, tak prečo
by ste si s jej využitím nemohli doma prijazdiť svojho Pejka? ;-) (Ak to
nejde, chyba bude zrejme vo vás, nie v metodike – alebo koňa niečo bolí,
nesedí sedlo... Hľadajte príčiny, skôr než hodíte flintu do žita.)
Čo ak... je
pozitívka rovnako efektívna ako výcvik tlakom-uvoľnením? Keď vidím výkony
pozitívne a negatívne trénovaných koní, nevidím rozdiel.
Čo sa týka samotného výkonu v danej disciplíne, rozdiel
skutočne nemusí byť znateľný. Oboma spôsobmi sa dá vycvičiť veľmi poslušný,
presne reagujúci kôň. Rozdiel je však v emočnom a motivačnom stave
koňa – ten spozná každé trochu etologicky vytrénované oko (symptómy distresu,
strachu, upokojujúce signály, symptómy konskej depresie, naučenej
bezmocnosti...). Negatívne trénovaný kôň je iba poslušný, a to je všetko.
Inak je pasívny (v tom horšom prípade dáva aj najavo strach z určitých
podnetov, ako sú ostrohy, bič, zubadlo, vodítko... alebo dokonca generalizovanú
úzkosť, čo je strach bez zjavnej príčiny). Poddáva sa absolútne všetkým
požiadavkám jazdca bez jediného protestu, bez ohľadu na neprirodzenosť či
náročnosť, aj po veľmi dlhú dobu. Aj keď má možnosť uniknúť z bolesti či
nepohodlia, nevyužije ju. Na druhej strane kôň pozitívne trénovaný je aktívny,
tvorivý a ak dostane možnosť, sám ponúka riešenia nových úloh. Signály sú
preňho dovolením vykonať cvik, nie povinnosťou. Pri práci je pokojný, zároveň
však nadšený. Má dovolené prejaviť nesúhlas a skončiť prácu, ak sú
požiadavky naňho prehnané, a to od samého začiatku tréningu. A hlavný
je samozrejme rozdiel v subjektívnom prežívaní – z neuropsychológie
totiž vieme, že pri negatívnom posilňovaní sa v mozgu deje niečo úplne iné
než pri pozitívnom posilňovaní – to prvé je vnímané ako úľava (návrat
z nepríjemného stavu do neutrálneho), to druhé ako odmena (prechod
z neutrálneho stavu do príjemnejšieho).
K tomu snáď niet čo viac dodať.
Čo ak... sa
pozitívka hodí len pre iné zvieratá, ale pre kone nie?
Žeby? Žeby naozaj fungovala pre veľryby, tigre, aligátory, skunky,
lemury, žirafy, slony, levy, psy, mačky, králiky, potkany, zlaté rybky,
pustovnícke kraby, kravy, prasatá, papagáje... ale zrovna na tie kone nie?
Naozaj si myslíme, že tých pár tisícok rokov, čo sú domestikované, niečo
zmenilo v zákonitostiach učenia, ktoré u nich platia po milióny rokov
evolúcie? V skutočnosti je to len výhovorka, ospravedlňovanie vlastnej
nevedomosti a/alebo neschopnosti. Tisíce ľudí na svete už dokázali, že
pozitívna motivácia je vhodná aj na trénovanie koní. Ten váš nebude výnimkou.
Samozrejme však vždy musíte rešpektovať zvláštnosti daného živočíšneho druhu,
konkrétneho jedinca, jeho dedičných predispozícii, osobnej histórie
a aktuálneho stavu. Konkrétne u koní treba dobre poznať behaviorálne
prejavy ich emočného stavu – strachu (upokojujúce signály, preskokové
správanie, stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia), hry
a radosti, starostlivosti, hnevu, smútku – a tiež čo ich spúšťa,
udržiava, rozpúšťa – a podľa toho s nimi vhodne pracovať (snažíme sa
pritom hlavne predchádzať negatívnym javom, nie ich riešiť, keď už je neskoro).
Nevyhnutnou súčasťou teoretickej prípravy pri záujme o pozitívny tréning
je teda aj štúdium etológie a porovnávacej psychológie, neurovied – a to
všeobecne, aj so zameraním na kone.
Čo ak... je
pozitívka len módny výstrelok? Metódy používajúce tlak-uvoľnenie sú osvedčené
už celé stáročia.
Pozitívna metodika je výsledkom dlhoročného seriózneho vedeckého
bádania (cca 80 rokov a nové poznatky stále pribúdajú závratnou
rýchlosťou). Vedecké poznávanie má oproti nevedeckému určité výhody, napr.
objektívnosť, opakovateľnosť, zobecniteľnosť. Jeho funkciou je popisovať,
vysvetľovať a predvídať javy. Nevedecké metódy (ako v otázke
spomínaná metóda tradície) tieto výhody nemajú. Niekedy fungujú, niekedy nie
a nikto poriadne nevie prečo – preto sa na ne následne viažu tony mýtov
a legiend (jeden príklad za všetky – „keď sa kôň olizuje, dáva najavo, že
sa podriaďuje a premýšľa“ – etológia však systematickým skúmaním
preukázala, že je to v skutočnosti tzv. „upokojujúci signál“, ktorým kôň
dáva najavo, že je v distrese a snaží sa tým upokojiť seba aj
útočníka; ďalšou funkciou môže byť snaha o vylúčenie nadbytočných
stresových hormónov z organizmu po prežitom strese). Takže tréning
pozitívnou motiváciou je dôsledkom vývoja ľudského spôsobu poznávania sveta.
Dúfajme, že tento vývoj bude naďalej postupovať a nie vracať sa späť
k poverám a báchorkám.
Čo ak... tréning
pozitívnou motiváciou degraduje vzťah koňa a človeka? Nevznikne tým
z koňa iba dokonale naprogramovaný stroj?
Ako definujete „dobrý vzťah“ človeka s koňom, ako sa podľa
vás taký vzťah buduje? Ak naháňaním v kruhovke, mávaním vodítkom
a vlajočkou, neustálym odháňaním koňa z vašej osobnej zóny
a pod., tak taký „vzťah“ veru pozitívny tréning nebuduje. Viď vyššie –
nepotrebujeme žiaden fiktívny „rešpekt“ a „dominantné postavenie“ – to nie je
vzťah, to je iba prejav strachu z koní (keď sú naozaj koňmi) či nezrelej
túžby ľudského ega po moci. Ak vás zaujíma nefalšované medzidruhové priateľstvo
– napr. také, aké dokáže zdieľať s koňom ovečka, mačka, pes... tak aj
v tom prípade vás asi sklamem – priateľstvo sa totiž nedá „natrénovať“.
Treba si ho zaslúžiť. A to najlepšie prostým spoločným trávením času –
pozrite sa, ako sa tvoria vnútrodruhové aj medzidruhové priateľstvá
(u ľudí aj u zvierat), nie je to zas také komplikované – zjednodušene sa
dá povedať, že stačia 3 veci – niečo spolu robiť (príjemné pre oboch), niekam
spolu chodiť a tráviť spolu čas ničnerobením (dolce farniente). Spoločné
príjemné zážitky (ktorých súčasťou môže byť aj tréning – musí byť však pre koňa
skutočne SUBJEKTÍVNE príjemný) prispievajú k budovaniu priateľstva. Nie sú
však jeho hlavnou súčasťou. K druhej časti otázky – ak je niečo, čo DOBRÁ pozitívka
nedokáže, tak to je vytvorenie nemysliacej mašiny (zato tréneri využívajúci
primárne negatívne posilňovanie sú v tom preborníci). Naopak, podporuje
u zvierat prejavovanie aktívnej snahy, samostatnosť, schopnosť riešiť nové
problémy, ponúkať nové alternatívy, vylepšenia, ukázať, čo ich najviac baví
a čo im najlepšie ide (teda tvorivosť) – samozrejme v medziach
bezpečnosti (teda zároveň ich učíme, kedy je táto expresivita žiadúca
a kedy nie). Pri tréningu nikdy nezabúdame na to hlavné – aby sme sa
pritom my aj kôň cítili dobre, aby sme si spoločný čas užívali a mali
z neho radosť.
Čo ak...
pozitívkari zbytočne toľko kritizujú výcvikové metódy používajúce negatívnu
motiváciu? Nemá snáď každý právo na vlastný názor? Veď každá metóda sa dá robiť
dobre aj zle...
Pokúsim sa odpovedať bez emočného zainteresovania (vopred sa
ospravedlňujem, ak zlyhám). V prvom rade zdôrazňujem, že
v starostlivosti o zvieratá NÁZORY NIKDY NEMAJÚ MAŤ ŽIADNE MIESTO, nie
tam, kde už existujú dobre vedecky overené fakty (podobne ako so zákonmi,
nevedomosť neospravedlňuje). Názory sú príčinou väčšiny problémov
domestikovaných zvierat – a preto toľko kritizujem používanie primárne
negatívnej motivácie v tréningu zvierat – pretože spôsobujú zvieratám
množstvo problémov, tak fyzických, ako aj psychických. Metódy založené na R–,
teda negatívnom posilňovaní, resp. ľudovo na „tlaku a uvoľnení“ (a
väčšinou zároveň používajúce menej či viac hojne aj P+ a P–, teda tresty),
väčšinou operujú iba s týmito „názormi“, teda s tzv. heuristikami.
Heuristiky sú myšlienkové skratky, ktoré vznikajú na základe obmedzenej,
subjektívnej ľudskej skúsenosti. Často sú užitočné, ale veľmi často bývajú aj
chybné. Vznikajú z okamžitej praktickej potreby – svojou nevedeckou
povahou neumožňujú objektívne poznávať javy (popisovať, vysvetľovať a
predikovať ich). Vysvetlenia, ktoré poskytujú, nie sú objektívne overiteľné,
viažu sa k autoritám, ktoré sú ich autormi a bývajú nekongruentné
(viď typické antropomorfizujúce výklady „prirodzeného“ sociálneho správania
koní, neprimerane zdôrazňujúce agresivitu a nabádajúce
k napodobňovaniu tohto chorobného modelu, ktorý v skutočnosti
vychádza skôr z pozorovaní frustrovaných domácich koní – longitudinálne
etologické skúmania skutočne voľne žijúcich koní tieto názory vyvrátili;
nesúlad medzi dianím v kruhovke a komentárom – kôň
v extrémnom distrese vs. chlácholivé rozprávanie o „nenásilí,
harmonickom vzťahu založenom na rešpekte, dôvere a partnerstve“). A často
sa k nim viaže mnoho nepochopiteľných výnimiek – napr. „dominantných“
koní, ktoré treba lomiť v kruhovke nie polhodinu-hodinu, ako je bežné, ale
týždeň, kým „uznajú človeka za vodcu stáda“... Čo sa týka názoru, že tak R+,
ako aj R– sa dá robiť dobre aj zle, môžem povedať len toľko, že výskumy hovoria
jasne v prospech R+ a ja osobne som „dobre“ robené R– ešte nemala
možnosť vidieť (a to u žiadneho živočíšneho druhu). Bez ohľadu na renomé
trénera som vždy videla u trénovaných koní prejavy ako distres, strach,
frustrácia, depresia a často u „pokročilých“ koní aj naučená bezmocnosť.
Jediný, o kom viem, že robí veľmi jemne s tlakom a zároveň
s pozitívnou motiváciou, je Gabby Harris. Zatiaľ som však osobne ani na
videu nevidela „dobrý“ R– tréning, ktorý by sa etickosťou a kognitívne-emočným
stavom koňa vyrovnal „dobrému“ R+ tréningu. A napokon, trénerom pozitívnej
motivácie nejde o ich „pravdu“ (napokon, nejde o ich subjektívne názory,
ale o objektívne, opakovane potvrdené fakty) – ide im v prvom rade
o etický prístup k zvieraťu, o jeho maximálne možné welfare.
Mnohí z nich práve z tohto dôvodu prešli od tréningu s negatívnou
motiváciou k pozitívnej (nie som výnimkou). Pevne verím, že aj súčasným
zástancom R– tréningu ide hlavne o dobro ich zverencov – a práve
z toho dôvodu by nemali zatvárať oči pred novými poznatkami. Život je
neustály vývoj, tak prosím predčasne mentálne neumrite. Verím tomu, že za pár
rokov či desaťročí iste bude ešte niečo omnoho lepšie než „pozitívka“.
A kone budú rady. ;-)
Čo ak...
nechcem používať target a kliker? Je to zbytočne drahé a pripadám si
s tým smiešne.
Nemusíte. Sú to len pomôcky, zaobídete sa aj bez nich – ak dobre
pochopíte metodiku, vystačíte si aj s vlastným telom. Target a kliker
sa však rokmi osvedčili ako veľmi efektívne „katalyzátory“ tréningu – targeting (teda nasledovanie
predmetu) môže poslúžiť na vytvorenie veľkého množstva cvikov (potom sa nahradí
ľubovoľným signálom) a tým, že s ním má kôň zväčša najdlhšiu
pozitívnu históriu, sa preňho stáva „emočnou oázou“ – dokáže ho upokojiť a
skoncentrovať jeho pozornosť aj v stresovej situácii; kliker je zas veľmi
dobrý „označovač“, pretože jeho zvuk je rýchly, jasný, jedinečný a vždy
rovnaký. Používanie ruky ako targetu sa nedoporučuje, kým kôň nemá 100%ne
zvládnuté manners (z bezpečnostných dôvodov – aby ste sa náhodou nemuseli
uchýliť k trestu), ale neskôr sa zíde, najmä keď potrebujete mať voľné ruky.
Používanie slova namiesto klikru prináša do tréningu isté nepresnosti
(oneskorenia, nevedomé použitie, nerozpoznanie koňom – premenlivosť hlasu), no
dá sa použiť na označovanie už dobre naučených cvikov, kde istý šum už nie je
na príťaž. Čo sa týka finančných nákladov, kliker sa dá kúpiť za 1-4 eurá,
target si vyrobíte doma úplne z hocičoho, fantázii sa medze nekladú
(plastová fľaša, penový valec na plávanie alebo tenisák nastoknutý na bičíku,
vareška, gumové kladivo, mucholapka, dopravný terčík, frisbee na tyčke...).
A že to pôsobí smiešne? No a? Veď tréning má byť zábava pre všetkých
zúčastnených, tak nech sa pobavia aj diváci! ;-)
Čo ak... by
stačila len odmena? Načo aj kliker? Pripadá mi to zbytočne komplikované.
Ak dokážete pri učení nových cvikov podať koňovi pozitívnu
spätnú väzbu vždy na zlomok sekundy presne aj bez klikru – tak ho naozaj
nepotrebujete. Nie je to žiaden módny doplnok, ani ťahač peňazí z ľudí
(ako by aj mohol, keď stojí tak 2 eurá a vydrží pár rokov). Je to proste
efektívna tréningová pomôcka. Zaobídete sa aj bez neho, ale zbytočne si tým do
tréningu prinášate nepresnosti (viď predošlá otázka). Ak vám vyslovene pri
niektorých cvičeniach (napr. pri jazdení) zavadzia, nahraďte ho najlepšie
hlasitým klikaním jazykom – a u dobre naučených cvikov na občasné
posilnenie postačí aj slovo (vždy to isté, tým istým tónom). Každopádne nejaký
„bridge“ potrebovať budete – odmena sa totiž koňovi pri väčšine cvikov
jednoducho nedá doručiť presne vo chvíli, keď vykonáva želané správanie.
Fyzicky to nie je možné. A práveže bez tejto časovej presnosti sa tréning
vie parádne skomplikovať – kôň si totiž vytvára klasickým podmieňovaním asociáciu
medzi dvoma udalosťami, ktoré nasledujú max. 3 sekundy po sebe (plus musia byť
splnené aj ďalšie podmienky), najlepšie si však spojí udalosti nasledujúce
absolútne bezprostredne po sebe. A tak sa ľahko stane, že chcete koníka
odmeniť za krásne preskočenie prekážky, ale on si myslí, že ho odmeňujete za
to, ako ihneď po preskočení prekážky krásne zastaví (o možných
sedlo-katapultačných dôsledkoch pre jazdca, nevedomého si zákonitostí učenia,
sa snáď netreba rozširovať). :D Tak vzniká tzv. „poverčivé správanie“ – naším
zlým načasovaním spôsobíme, že kôň uverí, že musí robiť niečo trochu iné, než
sme ho chceli pôvodne naučiť, niečo si k tomu pridá. Preto potrebujeme tzv.
„bridge“ (premostenie), ktorý spojí vybrané správanie s odmenou, ktorá
príde neskôr. Je to len poslíček, správa – „to bolo ono, máš hotovo, dostaneš
odmenu“. Ale je to veľmi presný poslíček a vďaka nemu sa vy aj náš kôň
vyhnete zbytočnej frustrácii a značne si uľahčíte a urýchlite učebný
proces. Takže nie, kliker nie je komplikácia, je to uľahčenie.
Čo ak... sa
koňovi nechce trénovať?
Niekedy sa stane, že kôň o tréning pozitívnou motiváciou
nemá záujem. Je to skôr nezvyčajné, ale môže sa to stať. Býva to hlavne
u starších, dlhodobo R– trénovaných koní, ktoré už majú s ľuďmi
a tréningom vytvorenú tak silnú negatívnu emočnú históriu, že je veľmi
ťažké ich presvedčiť, že odteraz to bude už naozaj úplne dobrovoľné, že to bude
zábava, prebudiť v nich opäť hravosť... Od týchto koní jednoducho nemôžeme
očakávať, že len tak hodia celé tie roky viac či menej zlých (alebo proste iba
nie vyslovene dobrých) skúseností za hlavu. Potrvá im nejaký čas, kým nám opäť
začnú dôverovať. Kým sa opäť „zapnú“ a začnú byť aktívne (keďže R– tréning
naopak vyžaduje od koňa pasívnu rolu), vyhľadávať našu prítomnosť
a ochotne sa zapájať do tréningového dialógu. Predstavte si to ako misky
váh (alebo bankový účet) – doteraz ste vy alebo predošlí majitelia dlho
ukladali závažia len na jednu, „negatívnu“ misku (vyberali ste z účtu) –
keď chcete váhy prevážiť na stranu „pozitívnej“ misky (dostať sa na účte do
plusu), musíte na ňu teraz poukladať obrovské množstvo malinkých závažíčok
(ukladať na účet dobré emócie). A to chce jednoducho čas, trpezlivosť
a konzistentnosť. Nezradiť už koňa. Už ho viac nenútiť. Nechávať mu slobodu
rozhodovania. Mnoho koní je touto náhlou slobodou akoby „prevalcovaných“,
zháčia sa a boja sa ju využiť. Niektoré kone naďalej zostávajú pasívne,
niektoré naopak prejdú do ofenzívy – akoby sa báli, že táto „akcia“ potrvá len
krátko a snažia sa z nej vyťažiť maximum – sú prechodne
premotivované, nezvládajú frustráciu, môžu ísť až do náznakov agresivity,
následne opäť prichádza fáza pasivity a nedôvery. Kôň nejaký čas osciluje
na týchto vlnách, ako sa vyrovnáva s celkom novou životnou perspektívou (u
ľudí to nebýva až tak odlišné, keď sa vyrovnávajú s veľkou zmenou).
Dôležité je netrestať ho za to, ani P+ (nekričať, nezaháňať sa, keď spočiatku
nezvláda manners, nezvláda žiadnu frustráciu – radšej preventívne pracovať cez
bariéru), ani P– (neukončovať tréning, keď odíde). Samozrejme, čo najviac sa
snažíme predchádzať neúspechom (nastavujeme situáciu tak, aby bol kôň čo
najviac úspešný) – prenechávame prvý krok koňovi, on začína lekciu tým, že
o nás prejaví záujem a ten odmeníme (spočiatku stačí pohľad naším smerom,
neskôr otočenie hlavy, krku, krok, dva, až celkom príde; ak už začne byť neskôr
naopak premotivovaný, dáme privolanie pod signál a odmeníme len keď príde
na tento signál). Robíme krátke, ľahké lekcie s množstvom posilnení, často
ich opakujeme. Spočiatku pracujeme iba na úplne nových cvikoch, ktoré kôň nikdy
predtým nerobil, nemá s nimi žiadne predošlé negatívne skúsenosti (môžu to
byť úplne blbostičky len pre zábavu) – kôň sa na nich bez väčšej námahy naučí,
ako pozitívka funguje, nemusí pritom prekonávať žiadnu emočnú záťaž
z minulosti, naučí sa opäť premýšľať, riešiť problémy, ponúkať riešenia
(naučí sa učiť sa), naučí sa užívať si spoločne s človekom strávený čas.
Až keď si ho takto získame, môžeme postupne občas medzi tieto ľahké zábavné
cviky pridať učenie tých, ktoré sú obtiažnejšie, ktoré predtým kôň už možno
ovládal cez R–. Začíname tými, ktoré sa zdajú byť bezproblémové – ale pri
slobode, ktorú dáva R+, sa často ukáže, že vôbec také bezproblémové vlastne nie
sú. Kôň sa pri nich mnohokrát cíti zle,
ale v R– tréningu to nedá najavo, lebo vie, že to nesmie, resp. že to bude
ignorované. No pri R+ počúvame koňa, reagujeme kladne na jeho signály,
rešpektujeme konečne my jeho – a on začne „rozprávať“. V tomto bode
vyplávajú na povrch často roky potláčané negatívne emócie (akási katarzia), čo
niektorí ľudia vnímajú negatívne („pozitívka mi pokazila predtým poslušného
koňa!“), no v skutočnosti je to skvelé, kôň bol psychicky vzkriesený
a konečne zasa začína komunikovať! Treba iba zachovať bezpečnosť (ak
treba, vraciame sa dočasne k tréningu v chránenom kontakte) a
postupovať pomaličky – systematická desenzitivizácia, protipodmieňovanie,
dopĺňať pozitívnym posilňovaním – targeting, tvarovanie – a nezabúdať na
to, že kôň musí poznať odpovede na otázky ŠTART, STOP, bezpečné miesto
a prečo. Postupne sa kôň upokojí, lebo zistí, že už viac nemusí na vás
„kričať“, že počúvate aj jeho najmenšie signály. Zistí, že má situáciu pod
kontrolou, nestane sa nič, k čomu nedá súhlas. To mu dodá motiváciu
pokračovať a prekonávať svoju nepríjemnú minulosť. Samozrejme nemôžeme
neustále pracovať iba na preúčaní starých vecí nanovo cez R+, to je veľmi
psychicky náročné, kôň by nám časom zasa začal odchádzať. Musíme to citlivo
prekladať tými prvými naučenými zábavnými činnosťami, aby kôň mohol aj vypnúť
a proste si užívať zábavu. To udrží jeho motiváciu. A nezabudnite
venovať sa aj ostatným zložkám priateľstva s koňom – ak si ho teda chcete
vybudovať – často len tak pri koňovi seďte, keď sa pasie, neskôr ho berte na
prechádzky na ruke, pri ktorých ho necháte pásť, schladiť sa v potoku,
pojesť nejaké to popadané ovocie... Proste mu ukážte, že život s ľuďmi je
krásny. ;-)
Iná situácia je, keď nevieme s koňom tréning pozitívnou
motiváciou vôbec začať, lebo sa zdá, že ho vôbec nič nemotivuje. Nechce sa dať
pohladiť, pred človekom uhýba, uteká, z ruky si nič nezoberie, nepozná
pamlsky, hrať sa tiež nechce... Na pohľad
stratený prípad, no nemusí to tak byť. Kde sa nedá uplatniť R+, začneme veľmi
jemným R–, aby sme sa ku koňovi vôbec dostali – prídeme do takej vzdialenosti,
v ktorej od nás ešte neodchádza, postojíme a ustúpime ďalej. Nabudúce
pristúpime o krok bližšie, postojíme, odídeme. Tým posilňujeme zostrvanie
koňa na mieste, kým my sa k nemu približujeme. Postupne sa takto dostaneme
až k nemu a môžeme mu na zem / do kýbla hodiť niečo dobré (ak nič iné
nepozná, tak trávu, seno). Medzičasom je fajn zvykať ho na prikrmovanie rôznymi
vecami a sledovať, čo mu najviac chutí, čo si prvé vyberá – to potom
môžeme začať používať ako odmeny. Postupne prejdeme na kŕmenie z naberačky
a nakoniec skúsime aj ruku. Keď si už spokojne berie z ruky, je to
v suchu, začneme s bridgom, manners, targeting a ideme. Celý
tento úvod môžeme robiť pokojne cez ohradu, ak to koňovi dodá odvahu. Neskôr
samozrejme pomaličky prejdeme aj do priameho kontaktu. Cez žrádlo potom môžeme
napodmieňovať aj dotyky a škrabkanie aspoň ako sekundárne posilnenie. A
keď kôň zistí, že je to vlastne celkom fajn, začne si užívať škrabkanie samo
o sebe a máme ďalší dobrý reinforcer. Všetko sa dá, len treba zapnúť
mozog a vymyslieť, ako na to (a pri bojácnom koňovi mať more trpezlivosti,
stokrát vám to potom vráti) – veď viete, kto chce, hľadá spôsoby, kto nie,
hľadá dôvody. ;-)
Potom ešte môže nastať iná situácia, a to, že predtým už
stabilne dobre motivovaný kôň zrazu začne strácať motiváciu. Môže to byť tým,
že máte odmeny, ktoré nechce, až príliš málo posilňujete, robíte pridlhé, nudné
alebo naopak príliš náročné lekcie, nie je v nich rovnováha medzi cvikmi
vyžadujúcimi aktivitu a upokojujúcimi cvikmi... A tiež ste ho to
mohli proste naučiť – ak párkrát odíde a vy ho privoláte a odmeníte,
naučí sa naschvál odchádzať, aby bol privolaný a odmenený. V prvom
rade sa snažte vzniku takéhoto bludného kruhu predísť. Už keď kôň odíde raz, rýchlo
rozmýšľajte, čo sa stalo, či ste neprehliadli jeho komunikačné signály, že už
nemôže, nebola lekcia moc náročná, zle zostavená postupnosť cvikov, atď...?
A niečo zmeňte. Ak odíde znova, radšej lekciu prerušte, dajte si pauzu,
dobre si premyslite, prečo sa to mohlo stať a čo s tým. Keď sa
vrátite na ďalšiu lekciu, urobte ju veľmi krátku, jednoduchú, s množstvom
ľahko získaných posilnení a včas ju príjemne ukončite, vôbec nerobte na
tých cvikoch, čo predtým. Opakujte takéto príjemné minilekcie viackrát a až
potom skúste znova tie cviky, pri ktorých sa objavili problémy, ale robte ich
kratšie, často ich prekladajte tými ľahučkými obľúbenými a včas lekciu
ukončite, celý čas si dobre všímajte signály koňa, aby vám neušlo, keď
komunikuje, že už nechce toto ďalej robiť. Uistite sa tiež, že naozaj vie dať
ŠTART, STOP signál, má svoje bezpečné miesto, má dostatočnú motiváciu (dosť
odmeňujete, dosť atraktívnymi odmenami, ktoré kôň naozaj v danom momente
chce). Ak sa vám už nebodaj stane, že vám vznikne stereotyp odchádzanie koňa od
tréningu, dajte si na nejaký čas od trénovania úplne pauzu, len sa s koňom
paste a dajte si potom reset, pár tréningov úplne od nuly, len manners,
základný targeting, nejaká tá hra. Až keď sa spoľahlivo obnoví motivácia koňa k spolupráci,
postupne zaveďte späť aj „serióznejšiu“ prácu, ale stále ju prekladajte zábavou
a nenechajte sa vlastnými ambíciami zviesť k ignorovaniu koňa, aby sa
vám situácia s nedostatkom motivácie nezopakovala.
Čo ak... sa
koňovi chce trénovať až príliš?
To je celkom opačný prípad ako pri predošlom probléme, no oba sa
môžu vyskytnúť u toho istého koňa. Ale zvyčajne je toto problém práve
opačnej skupiny koní, než ten predošlý. Týka sa totiž predovšetkým koní
odchovaných od začiatku len na pozitívke. Keď s ľuďmi nikdy nezažili nič
zlé, majú ich zvyčajne veľmi rady, tešia sa na ich prítomnosť aj na tréning. To
je samozrejme úžasné a je to sen každého milovníka koní, aby s ním
bol jeho kôň rád, no na druhej strane, všetkého veľa škodí. Aj tu musia byť
hranice – kôň sa nesmie stať na nás a na tréningu závislý, to nie je
zdravé. Nemal by sa správať ako pojašené šteniatko, ale ako kôň, ktorý je
najspokojnejší predsa len medzi ostatnými koňmi. Nerozumejte mi zle, áno, kôň
má vedieť odísť od ostatných koní a byť spokojný aj keď je len
s nami. Ale nemal by nás pred koňmi uprednostňovať do takej miery, že
s nimi nechce byť a keď mu odídeme z dohľadu, erdží za
nami, pobieha popri ohrade, nežerie, atď.. Preto si treba dať od začiatku
tréningu pozitívnou motiváciou naozaj dobrý pozor na emócie, ktoré u koňa
posilňujeme – má to byť pohoda, uvoľnenie. Nie prílišné vzrušenie
a premotivovanosť. U takýchto koní pracujeme spočiatku zásadne
v chránenom kontakte, pretože by sme mohli inak mať problém
s odchodom z výbehu (nechceli by nás pustiť). Lekcie začíname zásadne
iba my a iba vo chvíli, keď je kôň v kľude a nesnaží sa nás
všemožne prilákať. Robíme ich krátke, pokojné, často odmeňujeme nulovku, veľa
vyškrabkávame, používame tie najnudnejšie odmeny a dávame ich veľké hrste,
aby kôň dlho žul (to upokojuje). Precvičujeme často správania, ktoré samé
o sebe upokojujú – napr. hlavu dole; no každý kôň je iný a čo jedného
upokojuje, druhého naopak znervózňuje (napr. pohyb), musíte si preto spoznať
svojho koňa, čo jemu najlepšie vyhovuje. Citlivo striedame zvýšenie energie
a jej opätovné zníženie, spočiatku zdvihneme len trošičku a hneď
necháme koňa upokojiť, pomaly pridávame. Chceme, aby bol kôň motivovaný,
ochotný, aktívny, aby sa rád hýbal, no na druhej strane nechceme, aby nám skákal
po hlave, chceme, aby sa vedel aj upokojiť, aby nás vnímal a bol bezpečný.
Lekciu ukončujeme vždy iným cvikom a odmeny rozsypeme po zemi, aby kôň
plynule prešiel do režimu pasenia, aby vypol SEEKING a zatiaľ môžeme
odísť. Ak nechce zbierať odmeny, ale ďalej cvičiť, naučíme ho odloženie na
podložku a kým na nej stojí, odídeme, spoza ohrady potom odmeníme
a končíme.
Veľmi dôležité je aj vaše vnútorné nastavenie, aby ste boli
pokojní, uvoľnení, uzemnení. Sú na to rôzne dychové, jógové cvičenia
a meditácie, bojové umenia, autosugescia – vyberte si, čo vám sedí
najlepšie. Kôň vníma veľmi jemné zmeny svalového tonusu a zrkadlí váš
emočný stav (musí, v stáde od toho závisí prežitie) – keď budete vy
v pohode, aj on sa omnoho ľahšie uvoľní. Vyžaduje to však tréning aj
z vašej strany, aby ste dokázali byť v pohode aj vo vypätej situácii.
A to platí nielen pre premotivované kone, ale aj pri odstraňovaní strachu
u koní.
Čo ak... sa
s koňom na niečom zasekneme a nevieme sa pohnúť ďalej?
Viď pravidlá tvarovania – naspäť do škôlky, vrátiť sa späť
v procese tvarovania, prejsť ho znova. Ešte viac rozkúskovať tvarovacie
kroky, nechcieť taký veľký pokrok naraz. Nechcieť neustále len pokrok, ale sem
tam odmeniť aj slabší pokus, aby si kôň udržal motiváciu. Niekedy treba odbúrať
poveru, vtedy sa treba vrátiť pred ten tvarovací krok, v ktorom vznikla –
občas to môže trvať, keďže kôň prechádza procesom vyhasínania, a to ho
frustruje. A niekedy proste pomôže na čas to nechať tak, nechať zapracovať
latentné učenie a keď sa k cviku po týždni či dvoch znova vrátite,
„zrazu“ to ide akoby samo od seba. Celkovo treba cviky aj v jednej lekcii
striedať, nerobiť príliš dlho na tom istom, môže to byť pre koňa nuda, príliš
náročné psychicky, fyzicky. Vždy striedame ľahké a obľúbené s ťažkými,
akčné s upokojujúcimi. Lekcie nesmú byť príliš dlhé.
Čo ak...
koňovi niečo už skvele išlo a zrazu sa to pokazí?
Ak sa želané správanie začne vyskytovať menej často, sú dve
možnosti – buď je málo posilňované, alebo ho niečo trestá. Aj keď už totiž máme
nejaké správanie veľmi dobre naučené, je pod signálom, kôň ho robí úplne
spoľahlivo, nemôžeme ho už nikdy viac neodmeniť. Áno, zvyčajne ho už odmeníme
len signálom na ďalší cvik, pochvalou, poškrabkaním... Ale raz za čas
jednoducho musí prísť aj to silné primárne posilnenie, aby si kôň udržal
potrebnú motiváciu cvik vykonať.
Druhá možnosť je, že správanie niečo trestá. Ide o tzv.
„spoiled cue“ alebo „poisoned cue“, otrávený
signál. Ide o klasické podmieňovanie – keď po cviku nasleduje
mnohokrát niečo nepríjemné, zviera stratí motiváciu vykonávať ho. Napríklad ak
lekciu ukončujeme vždy tým istým správaním, koniec tréningu ho vlastne trestá.
Preto ukončujeme vždy iným cvikom. Alebo keď koňa tlačí sedlo, prestane byť
časom ochotný nechať sa nasedlať a nechať nasadnúť jazdca. Cvik môže
trestať aj niečo v prostredí (keď zrovna počas neho koňa niečo vyľaká). Ak
je toto príčina náhleho poklesu výkonu, treba zrušiť to, čo správanie trestá
a protipodmieňovaním prebudovať emočnú históriu s cvikom opäť na
pozitívnu – chvíľu to možno potrvá.
Nezabúdajte vždy zvážiť aj to, či koňa niečo nebolí, či má
naplnené všetky potreby, či mu dobre sedí výstroj...
Čo ak...
neviem, čo mám koňa pozitívkou naučiť?
Zoznam správaní, ktoré je fajn koňa naučiť, nájdete aj
v týchto materiáloch. To je však len taký základný náčrt, môžete koňa
naučiť čokoľvek, naozaj hocičo, čo si len dokážete vymyslieť. Hranicou je len
vaša fantázia a fyzická a mentálna kapacita koňa. Ono spočiatku je to
aj pre nás ľudí ťažké, vymyslieť samostatne, čo a ako koňa naučiť. No
treba si proste sadnúť a napísať si plán – čo všetko chcem koňa naučiť?
Začnite s jednoduchými, úplne praktickými vecami. A postupne
pridávajte ďalšie, nezvyčajnejšie, zábavnejšie... Uvidíte, že čím dlhšie to
budete robiť, tým ľahšie, spontánnejšie vám budú prichádzať nové a nové
nápady – aj vy sa naučíte byť kreatívni, rovnako ako vaše kone. ;-) A to
je jedna z najkrajších vecí na pozitívke – radosť a zábava nikdy
nekončí...