Čo je to učenie?
Učenie je komplexná schopnosť živých
organizmov efektívne využívať minulé skúsenosti (Plháková, 2003) a zároveň je to proces, ktorý má svoju
kognitívnu, emočnú a behaviorálnu zložku. To znamená, že počas učenia
zviera používa svoje mentálne schopnosti – pozornosť,
vnímanie, myslenie, pamäť.
K učeniu dochádza, iba keď je zviera motivované učiť sa – a to tým,
aby sa vyhlo nepríjemnému alebo
naopak získalo príjemné (vplyv motivačne-emočnej
zložky). A napokon, zviera sa (takmer) vždy učí určitému správaniu – jeho opakovaním, zastavovaním
či menením získava tie príjemné veci, resp. sa zbavuje tých nepríjemných.
Druhy učenia
Konečne
sa dostávame k samotným zákonitostiam učenia živočíchov. Tieto zákonitosti
platia naozaj pre všetky živočíchy bez
výnimky, vždy a všade, či už sa nám to páči, alebo nie. Zmeniť ich
nemôžeme, no môžeme sa im naučiť rozumieť a využívať ich efektívne pri
tréningu (a nielen tam – uplatnia sa aj vo vzťahoch s rodinou, partnerom,
deťmi, priateľmi, s kolegami a nadriadenými v práci...). Najprv
si povieme, akých druhov učenia sú schopné všetky živočíchy.
Habituácia:
Alebo navykanie, je tá najzákladnejšia, pasívna forma učenia. Je jej
schopný absolútne každý jeden živočíšny druh vrátane človeka (nie je teda vôbec
pravda, že „kôň je zviera zvyku“ – všetci sme zvieratá zvyku). Princíp
habituácie spočíva v tom, že podnet, ktorý nemá pre zviera žiadne
dôsledky, si zviera časom prestane všímať (napr. kôň sa prestane báť áut, ak mu
celé dni jazdia okolo výbehu). Jej účelom je šetrenie energiou a mentálnou
kapacitou na užitočnejšie veci. Istou formou habituácie je aj systematická desenzitivizácia, kedy
zviera postupne privykáme na určitý podnet tak, aby sa počas tohto procesu
nikdy nedostalo do distresu – udržiavame ho v relaxovanom stave, nebránime
prejaveniu obrannej reakcie (napr. koňa nedržíme na vodítku, netrénujeme
v kruhovke) a začíname od minimálnej intenzity, kedy zviera podnet ešte
ani neregistruje a len veľmi pomaly intenzitu zvyšujeme, až kým
nedosiahneme požadovanú úroveň podnetu bez reakcie zo strany koňa (teda sa naň
habituuje). Pozor, nikdy si nepomýľte systematickú desenzitivizáciu so zaplavením (po anglicky „flooding“) –
to je doslova zahltenie zvieraťa podnetom, ktorý u neho vyvoláva obrannú
reakciu, za účelom dosiahnutia habituácie (to sa však vôbec nemusí podariť,
skôr môže dôjsť k získaniu naučenej bezmocnosti / generalizovanej úzkosti,
u slabšieho jedinca je dokonca až možnosť zlyhania organizmu, čo sú veľmi
negatívne, neetické dôsledky – o tom viac v poslednom článku v sekcii
Teória učenia). ISES radí medzi techniky vedúce k habituácii aj
„zatienenie“ (overshadowing) a zmiešanie podnetov („stimulus blending“)1.
Poznámka
– metóda zaplavenia bola veľmi populárna v začiatkoch behaviorálnej
psychoterapie (najmä pri liečbe fóbií a iných úzkostných porúch), no dnes
sa už používa len veľmi zriedka a aj to len po dôkladnom oboznámení
klienta s týmto procesom, určitej príprave a jeho výslovnom súhlase.
A aj potom má právo kedykoľvek procedúru prerušiť, ak má pocit, že to
nezvládne. Vzhľadom na to, že zvieratá tieto možnosti nemajú, je absolútne
neetické podrobovať ich zaplaveniu.
Schéma učenia habituáciou:
1. Nový podnet – reakcia (orientačný reflex, resp. fight
/ flight / freeze) – spracovanie informácie – žiadny dôsledok – návrat do
východzieho stavu.
2. Opakovaný podnet – stále slabšia, až napokon žiadna
reakcia.
Vidíme, že opakovaným vystavením podnetu odpadá zvieraťu
nutnosť spracovávať informácie, ktoré preň nie sú relevantné.
Senzitivizácia:
Je opakom habituácie (niekedy sa
jej hovorí aj dishabituácia), prebieha tiež automaticky. Ide o opätovné
scitlivenie na podnet, ktorý predtým už u zvieraťa nevyvolával reakciu.
Môže nastať dôsledkom toho, že zviera dlhú dobu nebolo podnetu vystavené
(poznáte ten pocit, keď vezmete koňa po mesiaci do terénu?) alebo keď sa
intenzita podnetu náhle zvýši. Napríklad v prípade zmieňovaných áut sa kôň
okamžite dishabituuje, ak nejaké auto pri havárii prerazí ohradu a vletí
do výbehu – kôň sa začne áut opäť báť. Senzitivizácia má obrannú funkciu.
Podmieňovanie:
Alebo asociatívne učenie. Zviera
sa pri ňom učí spájať si (asociovať) určité podnety, resp. svoje správanie
a podnety. Rozlišujeme dva druhy podmieňovania – klasické (pavlovovské)
a operantné (inštrumentálne). Tieto druhy učenia využívame v tréningu
najintenzívnejšie.
Klasické podmieňovanie:
Tiež je to pasívne učenie,
zviera sa neučí novému správaniu, „iba“ si vytvára asociácie medzi dvoma
podnetmi. Neutrálny podnet sa spáruje s nepodmieneným podnetom, ktorý vyvoláva
nepodmienenú reakciu a po dostatočnom opakovaní sa neutrálny podnet zmení
na podmienený – a aj sám spustí nepodmienenú reakciu (klasický príklad – pes
uvidí misku s granulami a začne automaticky sliniť; keď viac ráz zároveň s
podaním misky, resp. krátko predtým zazvoníme na zvonček, pes časom začne slintať,
už len keď začuje zvonček a ani pritom nemusí vidieť misku – takto
Pavlov prvý raz objavil klasické podmieňovanie). Najlepšie výsledky dosiahneme,
keď najprv pôsobí podmienený podnet (zvonček) a veľmi krátko na to
nepodmienený podnet (o 1-3 sekundy miska s jedlom) – tomu sa hovorí odložené podmieňovanie. O niečo
menej efektívne je prezentovať podnety naraz a najmenej efektívne je
prezentovať ich v opačnom poradí alebo s dlhým časovým oneskorením.
Tiež by sme nemali podmienený podnet prezentovať v žiadnom inom kontexte
(nezvoniť zvončekom inokedy než pred kŕmením) (Rescorla, 1988). Klasickým podmieňovaním sa okrem
nepodmienených reflexov (zvonček vyvolá slinenie) a ďalších podnetov
(zazvonenie zvončeka sa spojí s príchodom človeka) párujú vonkajšie
podnety predovšetkým s emóciami
zvieraťa, ktoré počas alebo po ich prezentácii pociťuje (napr. po každom
zožraní jablka mozog koňa vyvolá subjektívne príjemné pocity a zanedlho
bude mať kôň tieto príjemné pocity vždy už vo chvíli, keď jablko uvidí či
zacíti, prípadne keď začuje šuchot sáčku, v ktorom sa jablko schováva,
uvidí človeka, čo sáčok nesie... – viac o tom, prečo to tak je, sa
dozviete v poslednom článku tejto sekcie – o neuropsychológii
učenia). To je tá najdôležitejšia funkcia klasického podmieňovania – na základe emočnej asociácie
s jednotlivými podnetmi zviera dokáže rozlíšiť, ktorý podnet má vyhľadávať
(príjemný, teda užitočný, napr. jedlo alebo sex) a ktorému sa má radšej vyhnúť (nepríjemný, teda nebezpečný,
hlavne spôsobujúci strach, bolesť a odlúčenie). Tento typ učenia nevyžaduje od
zvieraťa žiadnu zámernú pozornosť či aktivitu, deje sa samovoľne. Nezabúdajte –
klasické podmieňovanie sprevádza každý typ učenia, aj operantné podmieňovanie,
jednoducho nie je možné sa tomu vyhnúť. Treba s tým počítať a využiť
to v prospech koňa aj tréningu.
Schéma učenia klasickým podmieňovaním:
1. Neutrálny podnet – nepodmienený podnet – nepodmienená
reakcia.
2. Podmienený podnet – nepodmienená reakcia.
Kôň pociťuje príjemné emócie pri žraní ovsa. Keď
pravidelne dostáva ovos vo vedre, časom začne tieto pozitívne emócie prežívať
už keď vás uvidí niesť vedro.
Operantné podmieňovanie:
Aktívne učenie, pri ktorom sa
zviera učí chápať dôsledky svojho správania a prispôsobovať ho. To je typ
učenia, ktorý najviac využívame v tréningu. Vďaka posilňovaniu
nepodmienenej reakcie (odmenou alebo odstránením nepríjemného podnetu – napr.
tlaku) sa táto časom stáva podmienenou reakciou – zviera opakuje správanie,
ktoré mu prináša uspokojenie; naopak správanie, ktoré uspokojenie neprináša
(trestané), opakuje stále menej (tomu sa hovorí Thorndikov zákon efektu,
podľa behavioristu, ktorý ho objavil a popísal) (Plháková, 2003). Pri operantnom podmieňovaní sa teda dá zviera motivovať štyrmi spôsobmi –
pozitívnym a negatívnym posilnením a pozitívnym a negatívnym trestom
(tieto pojmy budú podrobne vysvetlené v nasledujúcom
článku). Znova
zdôrazňujem, že operantné podmieňovanie je nerozlučne späté s klasickým –
ak by sa nevytvorili asociácie medzi dôsledkom a emóciou, ktorú spôsobuje
(pozitívnu či negatívnu), zviera by sa nenaučilo opakovať, resp. prestať
vykonávať správanie, ktoré k dôsledku viedlo. V tréningu preto vždy
treba pracovať tak so správaním zvieraťa, ako aj s jeho emóciami.
Schéma učenia operantným (inštrumentálnym) podmieňovaním:
Nepodmienené správanie – dôsledok – spracovanie dôsledku
– zvýšenie frekvencie a/alebo intenzity podmieneného správania / zníženie
frekvencie a/alebo intenzity podmieneného správania.
Keď k nám kôň príde a dostane dobrotu, nabudúce
zrejme príde znova. Keď k nám kôň príde a dostane facku po čumáku
(alebo injekciu... zle sediace sedlo... jazdca, čo ho cuká do huby...),
nabudúce sa nám pravdepodobne vyhne.
Diferenciačné učenie:
Prebieha v podstate na báze
operantného podmieňovania, no hlavným cieľom je v tomto prípade rozlišovanie
relevantných podnetov (tých, ktoré prinesú posilnenie). Je to aktívne učenie a
vyžaduje maximálnu koncentráciu pozornosti. Tento druh učenia využívame, keď
kone učíme určité správanie robiť iba na určitý signál či povel, čo je
nevyhnutná súčasť efektívneho tréningu (viď článok Kontrola
správania signálom). Z praxe dobre vieme, že kôň sa rýchlo
naučí rozlišovať hlasy ľudí (erdží, keď vie, že ste prišli kŕmiť a uteká
na opačný koniec pastviny, keď začuje veterinára), zvuk vášho auta
a samozrejme individuálne hlasy koní zo stáda. Tiež perfektne rozoznáva
hmatom rôzne povrchy, čuchom jednotlivých ľudí, kone a iné zvieratá
a chuťou každý liek, ktorý sa sebelepšie snažíte zamiešať do krmiva.
Diferenciačné učenie je jednoducho nevyhnutné pre prežitie koní v prírode.
Ak by sa nenaučili rozpoznať svoju matku a stádo, pach predátora
a chuť jedovatých rastlín, rýchlo by vymreli. Experimenty využívajúce
pozitívnu motiváciu tiež preukázali, že kone sú veľmi zdatné vo vizuálnom
rozlišovaní farieb (rozlišujú odtieň aj jas), tvarov, 2D aj 3D objektov
(vrátane tvárí známych ľudí a koní!) a dokážu dokonca aj diferencovať
medzi vlastnosťami objektov, ako je „mäkký-tvrdý“, „malý-väčší-najväčší“,
„menej-viac“ alebo dokonca „nástroj-jedlo“. To tiež dokazuje, že kone sú
schopné myšlienkových operácii, ako je kategorizácia, generalizácia
a dokonca jednoduchý koncept (množstva, veľkosti) (Hanggi, 2005). Ešte má
niekto chuť zahlásiť, že kôň je hlúpe zviera? ;-)
Vyhasínanie:
Ak dostatočne dlhú dobu
neprichádza posilnenie za operantne podmienenú reakciu, táto reakcia postupne
vymizne – vyhasne. Rovnako aj v prípade klasického podmieňovania, ak
príliš dlho nepríde spolu alebo po podmienenom podnete aj nepodmienený,
podmienený podnet prestane vyvolávať nepodmienenú reakciu (napr. ak koňa
naučíme párovaním s potravou vnímať pozitívne slovo „dobrý“ – ako pochvalu
– a príliš dlho používame iba slovo samotné, bez pamlsku, časom prestane
mať pre koňa pozitívny význam). Je to pasívny proces. Avšak pozor, keď má
zviera za sebou už dostatočne dlhú históriu posilňovania za určité správanie,
často pozorujeme tzv. výbuch pred vyhasnutím
(po anglicky „extinction burst“), čo je vlastne nahromadená frustrácia
z toho, že naučené správanie zrazu už nefunguje (neprináša posilnenie),
ktorá nakoniec doslova vybuchne v návale agresivity (posledná zúfalá snaha
získať posilnenie za každú cenu). Ak ani to nevedie k získaniu posilnenia,
správanie napokon vyhasne (Pryor, 2011). Typický príkladom z ľudského
sveta je opakované šťukanie vypínačom, aj keď vieme, že žiarovka je vypálená –
no predsa to ešte pár ráz skúsime, kým to vzdáme a ideme po novú. :)
Vyhasínanie môžeme účinne využiť pri odúčaní problémového správania koní –
stačí zistiť, čo toto správanie posilňuje, posilnenie odstrániť a vyčkať,
kým správanie samé vyhasne (no samozrejme pri tom zachovať bezpečnosť).
Imprinting:
Je to skôr vývojová fáza, než
typ učenia. Vo veľmi ranom veku sú vtáky a cicavce extrémne citlivé na určité
podnety a veľmi rýchlo sa učia – stačí jedna prezentácia podnetu na to, aby sa
natrvalo uložil do mentálnych reprezentácií. Pre sociálne živočíšne druhy je to
veľmi dôležité, pretože sa v tejto fáze naväzujú na matku, získavajú
identitu svojho živočíšneho druhu a učia sa najdôležitejšie stratégie
nevyhnutné pre prežitie a úspešné sociálne začlenenie (Plháková, 2003).
Imprinting je mocný nástroj a ak do tohto procesu človek necitlivo zasahuje,
môže vážne narušiť identitu zvieraťa a tým celé jeho duševné zdravie
(najčastejšie to vídame u osirených, rozmaznaných žriebät odchovaných
ľuďmi – doslova nevedia byť koňmi a často trpia rôznymi stereotypnými
prejavmi, sebapoškodzujú sa, resp. sú extrémne agresívne). Hlavným
popularizátorom imprintingu žriebät ľuďmi je MvDr. Miller – veril, že keď
žriebä v prvých hodinách a dňoch po narodení zoznámime so všetkými
podnetmi, s ktorými bude prichádzať neskôr počas života do styku, uľahčí
to jeho neskorší jazdecký výcvik (napr. ešte predtým, než sa žriebä prvý raz
postaví a napije, sa premasíruje celé jeho telo rukami a ak chce
vstať, „jemne“ ho máme položiť naspäť (Popluhár a kol., 2002) – takže
prvé, čo sa žriebä naučí, je to, že človek má absolútnu kontrolu nad jeho
životom, pretože mu môže zabrániť aj v uplatnení toho najzákladnejšieho
inštinktu – vstať a bežať). Vedecké výskumy však neskôr preukázali, že
imprintingované kone neboli vo výcviku o nič šikovnejšie a bezproblémovejšie,
než kone, ktoré boli učené na bežné procedúry až od niekoľkých mesiacov veku.
Zato sa ukázali ako sociálne neobratnejšie v kontakte so svojimi konskými
kolegami2.
Poznámka
– nedávny výskum ukázal, že najúčinnejším spôsobom získania pozitívneho
prístupu žriebäťa k ľuďom (aktívne vyhľadávanie ľudského kontaktu) sú
afiliatívne interakcie s jeho matkou – hladenie, čistenie, kŕmenie. Pritom
nie je potrebný žiaden človekom iniciovaný kontakt so žriebäťom2.
Mladý koník sa v prvom rade musí naučiť byť koňom. My a náš divný
svet prídeme na rad neskôr, niet sa kam ponáhľať. ;-)
Exploračné učenie:
Maximálne aktívny typ učenia,
dalo by sa povedať, že takto sa označuje zvedavosť a kreativita u zvierat.
Súvisí s orientáciou v prostredí, spočíva v experimentovaní s objektami a vo
vyhľadávaní nových situácií – uspokojením v tomto prípade nie je získanie
niečoho, ale aktivita samotná, „získanie novej znalosti. Je to vrodená
schopnosť, rovnako ako ostatné druhy učenia, no záleží od skúseností, ktoré
zviera nadobudne, ako sa táto schopnosť rozvinie – hlavným predpokladom pre
realizovanie exploračného správania je to, že má zviera naplnenú potrebu
bezpečia (inými slovami, má pocit kontroly nad situáciou) (Plháková, 2003). Aj
v tréningu sa dá tento typ učenia podporovať.
Sociálne učenie:
Alebo učenie nápodobou,
observačné učenie. Typické pre mláďatá vtákov a cicavcov (súvisí s
imprintingovým obdobím), no u dospelých cicavcov bolo zatiaľ preukázané len u
primátov. Jeden nedávny výskum u koní však ukázal, že aj dospelé kone sú
schopné observačného učenia, pričom najlepšie tento druh učenia dokážu používať
kone mladšie, submisívnejšie a zvedavejšie (dizajn štúdie bol taký, že
jedného koňa operantným podmieňovaním naučili otvoriť zásuvku s mrkvou;
potom to predvádzali v prítomnosti druhého koňa, ktorý sa len díval;
následne úlohu dostal aj druhý kôň a meral sa počet pokusov, ktoré
potreboval k vyriešeniu problému) (Krueger, Farmer, Heinze, 2014). Mnoho
z vás už určite zažilo, že ste niečo učili jedného koňa, druhý sa len
díval a keď ste potom vzali jeho, sám vám toto správanie ponúkol. U psov sa to zámerne využíva v tréningu – pes sa naučí na
signál „kopíruj“ napodobniť to, čo robí druhý pes. No niečo
celkom iné je napodobňovanie človeka – bohužiaľ vo väčšine prípadov ide iba
o rovnako vyzerajúci signál, no správanie bolo naučené operantným
podmieňovaním (napr. prekríženie nôh, španielsky krok...). Skutočného napodobňovania
človeka však sú schopné napr. šimpanzy a psy, no tiež nie je celkom jednoduché
sa k tomu dopracovať – táto hra sa volá „Do as I do“ (opakuj po mne)
a začína sa už predtým operantne naučenými cvikmi, až neskôr sa skúšajú
cviky celkom nové. Protokol je nasledovný – človek si vyberie 3 cviky, ktoré
pes už dobre ovláda; povie: „Urob to!“ ukáže cvik na sebe (napr. zdvihne ruky
hore), dá naučený signál (napr. povie „Hore ruky!“), pes vykoná cvik (napr. zdvihne
predné labky do vzduchu), dostane odmenu; opakujeme aj so zvyšnými dvoma
cvikmi; akonáhle pes zareaguje už na naše správanie a signál „Urob to!“,
prestaneme dávať operantne naučený signál; skúsime ďalšie 3 už naučené správania
a pes ich bude mať robiť iba podľa nás, bez starého signálu; posledná fáza
je ukázať psovi celkom nové správanie, ktoré nepozná – ak ho napodobní, boli
sme úspešní a pes pochopil koncept napodobňovania. Tento spôsob učenia sa ukazuje
ako rýchlejší a efektívnejší než operantné podmieňovanie, obzvlášť pri
komplexných správaniach (niečo vziať a niekam odložiť, otvoriť zásuvku,
atď.); na druhej strane má jednu nevýhodu – keďže správanie sa učí ako celok,
je ťažšie ho postupne zdokonaliť – chýbajú nám predošlé kroky3. U koní
je toto ale ešte celkom neprebádaný terén – takže sa treba pustiť do výskumu.
;-)
Latentné učenie:
Nie je to ani tak druh, ako skôr
fáza učenia, ale uvádzam ho (spolu s učením vhľadom
a pokusom-omylom), lebo ste o ňom už isto počuli, tak aby ste
v tom mali jasno. :) Objavil ho behaviorista E. C. Tolman – na pokusoch
s potkanmi v bludisku dokázal, že aj keď sa v ňom pohybovali
prvé dni bez posilňovania žrádlom, keď neskôr mali za úlohu žrádlo vyhľadať,
veľmi rýchlo dohnali skupinu potkanov, ktoré dostávali v bludisku žrádlo
od začiatku (Plháková, 2003). Niekedy proces učenia nie je úplne zjavný – súvisí
to s funkciami mozgových štruktúr, ktoré konsolidujú spomienky (hlavne
hipokampu – deje sa to počas REM fázy spánku, odtiaľ „ráno múdrejšie večera“).
Latentné učenie nastáva medzi lekciami a býva zdrojom „náhleho“ pokroku, aj keď
predtým mohlo byť zviera úplne „zaseknuté“. Preto je dobré nový cvik opakovať
v niekoľkých krátkych lekciách po sebe, potom ho nechať deň-dva „odležať“
a následne sa k nemu vrátiť.
Učenie vhľadom:
Prvý raz ho popísal behaviorista
W. Kohler u šimpanzov, ktorým dával riešiť viac či menej zložité problémy
(napr. ako získať banány visiace zo stropu s pomocou debien). Tiež to
vlastne ani nie je samostatný druh učenia, skôr jeden zo spôsobov mentálneho
riešenia problémov. Je to ten známy „aha-efekt“, ktorý ste určite už zažili aj
na vlastnej koži – dlho, dlho sa snažíte prísť na riešenie problému, no stále
vám uniká, stále to nedáva zmysel... A potom, často po prestávke, náhle
príde „osvietenie“, všetko do seba zapadne a vy nechápe, že vám to nedošlo
skôr. :) Vhľad je však skôr výsledkom nevedomého spracovávania predtým
získaných informácií, než by to bolo naozaj nejaké náhle „vnuknutie“. Súvisí aj
s latentným učením, no špecificky sa viaže k riešeniu komplexných
mentálnych problémov. Aby bolo učenie vhľadom možné, zviera musí mať možnosť
vidieť problémovú situáciu ako celok, všetky jej prvky, aby ich mohlo
zmysluplne spojiť a nájsť riešenie (Plháková, 2003). U koní učenie
vhľadom ešte nebolo vedecky popísané, no mnohí tréneri už „aha-efekt“
u svojich koní videli v praxi – otázkou však je, či šlo naozaj
o vhľad (ktorý vyžaduje zložité myšlienkové operácie, ako je
kategorizácia, práca s mentálnymi reprezentáciami...) alebo iba
o vplyv latentného učenia. Vzhľadom na typ problémov, ktoré pred kone
zväčša kladieme (jednoduché, jednokrokové), sa prikláňam skôr k možnosti
latentného učenia.
Učenie metódou pokus-omyl:
Opäť to nie je druh učenia
v pravom zmysle, ale stratégia riešenia problémov. Keď zviera nevie
problém vyriešiť okamžite, na báze operantného podmieňovania začne systematicky
skúšať jednu možnosť za druhou, až kým problém nevyrieši alebo neminie všetky
možnosti (resp. energiu alebo motiváciu). Túto metódu musí napr. kôň použiť,
keď ho niečo chceme naučiť tzv. „freeshapingom“ – čiže bez akejkoľvek nápovedy
musí zistiť, čo je tým správaním, ktoré odmeníme. To vyžaduje značnú kreativitu
a vysokú frustračnú toleranciu, preto tento spôsob učenia rozhodne nie je
vhodný pre každé zviera a už vôbec nie pre začiatočníkov (kone ani ľudí;
viac o freeshapingu sa dozviete v tomto
článku).
Väčšiny
druhov učenia sú schopné naozaj všetky živočíšne druhy, od tých
najjednoduchších (ako sú slimáky, kraby pustovníky, obrie šváby a motýle)
až po tie najzložitejšie, o ktorých hovoríme, že sú „najinteligentnejšie“
(ako ľudoopy, morské cicavce, psy, prasatá, mačky, kone, slony...). Výnimkou je
sociálne učenie (to bolo pozorované zatiaľ iba u sociálne žijúcich vtákov
a cicavcov) a jav učenia vhľadom (ten iba u ľudoopov
a ľudí). To však neznamená, že ich časom neobjavíme aj u iných
živočíchov. Potom existujú aj ďalšie druhy učenia, ktorých je schopný iba
človek – myšlienkové učenie, učenie naspamäť a špecificky ľudské sociálne učenie.
Poznámka – o odchýlkach v inteligencii
môžeme vždy hovoriť iba v rámci jedného živočíšneho druhu. Každý živočíšny
druh, ktorý prežíva, je totiž dokonale inteligentný, teda ak za definíciu
inteligencie považujeme „schopnosť prispôsobiť sa svojmu prostrediu (žiť
s ním v harmónii), riešiť nové situácie, prežiť, úspešne
odovzdať svoj genetický materiál ďalším generáciám a zabezpečiť ich ďalšie
rozmnožovanie“. Pri štúdiu všeobecnej etológie s úžasom narážame na tie
najneuveriteľnejšie stratégie prežitia (ktoré by sme sami nikdy nevymysleli)
a tiež sa skláňame nad trvácnosťou ľuďmi nepoškvrnených ekosystémov.
Z tohto evolučného hľadiska sa potom práveže „pán tvorstva“ javí ako ten
najhlúpejší tvor na planéte, keďže si systematicky píli pod sebou konár
a absolútne ho nezaujíma, že ničí prostredie, v ktorom majú žiť
ďalšie jeho generácie.
Použité zdroje a literatúra:
Hanggi,
E. B. (2005). The Thinking Horse: Cognition and Perception Reviewed. AAEP Proceedings, 51, 246-255. Retrieved
on 2017, October 30th, from http://www.equineresearch.org/support-files/hanggi-thinkinghorse.pdf
Krueger,
K., Farmer, K., Heinze, J. (2014). The effects of age, rank and neophobia on
social learning in horses. Animal
Cognition, 17(3), 645-655. doi: 10.1007/s10071-013-0696-x
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Popluhár,
L. (2002). Jazda na koni. Košice:
Pezolt.
Pryor,
K. (2011). Svého psa nestřílejte.
Praha: Práh.
Rescorla,
R. A. (1988). Pavlovian Conditioning: It’s Not What You Think It Is. American Psychologist, 43(3), 151-160.
doi: 10.1037/0003-066X.43.3.151
Späť na Tréning pozitívnou
motiváciou