Oko koňa:
Oproti ľudskému sa vyznačuje
niekoľkými zvláštnosťami. Je to dané evolučnými požiadavkami – kôň je totiž
útekovo orientované zviera, ktoré sa potrebuje dobre orientovať na rozľahlých
pláňach, rýchlo identifikovať predátora a ujsť pred ním, a to najmä
v šere (to je čas lovu). Z týchto dôvodov je anatómia
i fyziológia konských očí do istej miery odlišná od tej našej. Konské oko
je jedno z najväčších u cicavcov a zrak je pre kone tým
najdôležitejším zmyslom (sluch a čuch nasledujú až po ňom – aj preto sa
najviac výskumov zameriava práve na zrak koňa). Ale samozrejme, základy
anatómie sú rovnaké – oko koňa je tak ako naše komorové, skladá sa z tých
istých vrstiev a štruktúr. Očná guľa je však zhora a zdola viac
sploštená a naopak mierne rozšírená do strán, hlboko uložená v očnici
a málo pohyblivá. Rohovka a dúhovka pokrývajú takmer celé oko, beľma
je veľmi málo. Sietnica obsahuje viac tyčiniek než čípkov a pokrýva ju vrstva
zvaná tapetum lucidum, ktorá odráža svetlo späť do oka (preto koňom svietia oči
na fotkách s bleskom). Zornica je široká a ťahá sa takmer od jedného
kútika oka k druhému. Šošovka je na rozdiel od ľudskej iba veľmi málo pružná,
jej schopnosť akomodácie (zaostrovania na blízko / do diaľky) je teda dosť
nízka. Kone sú prirodzene skôr ďalekozraké.
Oko koňa (obrázok z horsejournals.com)
Zorné pole:
Predátory majú oči zvyčajne
umiestnené na hlave vpredu, blízko seba, a tak disponujú ostrým
binokulárnym videním a obmedzeným zorným poľom – čo je veľmi užitočné pri
love. No kôň, korisť pohybujúca sa na otvorenom priestranstve, potrebuje naopak
čo najširšie zorné pole, v ktorom dobre zachytí pohyb. Preto má oči
umiestnené po bokoch hlavy – a vďaka tomu jeho zorné pole obsiahne takmer
350°. Z toho približne 285° vníma iba monokulárne (teda iba jedným okom, mierne
neostro a nepresne) a len cca 65° zaberá oboma očami súčasne, teda
binokulárne. Slepé miesta má priamo pred nosom, pod bruchom a nad chrbtom
(teda tam, kde sedí jazdec!) a presne za zadkom, spolu zaberajú približne
10° zo zorného poľa. Dôsledky pre zrakové vnímanie sú nasledovné – kôň síce
zaberie bez pohybu hlavy takmer celý priestor okolo seba, no nevníma ho príliš
ostro a viac-menej nemôže ani využívať binokulárne vodítka pre vnímanie
hĺbky a vzdialenosti (viď nižšie). Má aj problém s určitými
mentálnymi rotáciami predmetov, takže to, čo videl zľava, nie vždy hneď
rozpozná, aj keď to potom uvidí prvý raz sprava (nie je to však preto, že by
nemal prepojené mozgové hemisféry, ako sa traduje, to je nezmysel). Keďže kôň
nevidí priamo pred svoje čelo, v momente odrazu na skok vlastne nevidí na
prekážku, čo je vo svojej podstate veľmi riskantné, obzvlášť keď k tomu pridáme,
že má odhad výšky sťažený monokulárnym videním.
Zorné pole koňa – A označuje časť poľa videnú monokulárne,
B časť videnú binokulárne a C slepé miesto priamo pred nosom koňa (to je tiež pod,
nad a za koňom).
Zaostrovanie:
Keďže šošovka koňa je do značnej
miery nepružná a tiež očná guľa samotná je málo pohyblivá a hlboko
uložená v očnici, schopnosť akomodácie (zaostrovania) je dosť slabá. Ak chce
teda kôň vidieť určitý objekt ostro, musí pohnúť hlavou, aby mu svetlo odrazené
od predmetu dopadalo na žltú škvrnu na sietnici, čo je miesto, kde sa obraz
zobrazuje najostrejšie (čiastočne ho
k tomu núti aj horizontálny tvar zornice). Takže pri zaostrovaní do diaľky
hlavu zdvíha a ak chce zaostriť na blízky predmet, musí hlavu skloniť. Vtedy sa
mu zároveň zaostria aj objekty na obzore, čo je veľmi praktické pri pasení –
kôň vidí naraz na trávu aj na horizont, kde by sa mohol objaviť predátor.
Zaostrovanie u človeka zabezpečuje sploštiteľná šošovka;
kôň ju však má takmer nepohyblivú, takže pre zaostrenie do diaľky musí zdvihnúť
hlavu a pre zaostrenie na blízko a na horizont musí hlavu skloniť.
Vnímanie pohybu, vzdialenosti a hĺbky:
Na sietnici konského oka sa
nachádza oveľa viac tyčiniek než čípkov, vďaka čomu kôň veľmi dobre vníma
rýchlo sa meniace kontrasty – teda je extrémne citlivý na pohyb. Najväčšia
koncentrácia tyčiniek je na okrajoch sietnice, aby kôň dokázal zachytiť aj
objekty, ktoré sa pohybujú na hranici jeho zorného poľa. Zároveň však na
okrajoch svojho zorného poľa vidí mierne rozmazane, čo vysvetľuje búrlivé
reakcie mnohých koní na náhly pohyb za nimi. Čo sa týka vnímania vzdialeností
a hĺbky, tu kone narážajú na pomerne veľkú prekážku – monokulárne videnie
vo väčšej časti zorného poľa. Keď totiž nemôžu využívať binokulárne vodítka, je
pre ne odhad vzdialenosti predmetov a hĺbky veľmi náročný – obraz vidia
vlastne ako 2D (plochý), dlho sa im zdá, že je objekt ďaleko a potom pred
nimi náhle „vyrastie“ (stačí si vyskúšať chôdzu po schodoch či skok cez nízku
prekážku s jedným okom zakrytým). Z tohto dôvodu koňom istý čas trvá,
kým sa naučia správne odhadovať vhodné miesto odskoku na prekážku (obzvlášť
skoky z obratu sú náročné, keďže kôň vidí dlho prekážku monokulárne
a až na poslednú chvíľu aj binokulárne) a tiež sa často pri odhade
hĺbky spoliehajú skôr na kontrast farieb (preto niekedy obchádzajú mokré fľaky
na ceste či preskakujú tiene). Bolo však dokázané, že kone sú schopné pravej
stereopsie, teda 3D videnia, no iba v malom, 65° rozsahu priamo pred sebou.
Vnímanie 2D objektov:
Kone dokážu rozlišovať detaily
prekvapivo dobre, podľa experimentov lepšie než mačky a psy, avšak
o niečo horšie než ľudia či šimpanzy. Vodičák by však dostali. :) Kone
dokážu rozlišovať nielen geometrické tvary, úplné i neúplné tvary, ich
veľkosť, ale aj konkrétne zobrazené predmety. Vedia rozlíšiť tváre im známych
koní a ľudí a tiež tváre neznámych ľudí, dokonca rozlíšia
jednovaječné dvojčatá od dvojvaječných! Najnovšie štúdie preukázali, že kone,
podobne ako napríklad psy, rozlišujú pozitívne a negatívne emócie ľudí
podľa výrazu ich tváre.
Vnímanie 3D objektov:
Kone dokážu rozpoznať ten istý
3D objekt z rôznych uhlov, ale nie zo všetkých. Nie je pravda, že by
nemali prepojené mozgové hemisféry (ako už vieme, majú ich prepojené kalóznym
telesom a okrem toho majú mnoho ďalších prepojení v bielej mozgovej
hmote, ako všetky cicavce). To, že ich niekedy vydesí, keď uvidia z druhej
strany ten istý objekt, ktorý už predtým videli z opačnej strany, je dané
tým, že proste nezvládajú určité mentálne rotácie (ale napríklad keď je niečo
iba hore nohami, spoznajú, že je to ten istý predmet).
Vnímanie farieb:
Predpokladá sa, že kôň je,
podobne ako mnoho iných cicavcov, dichromat, teda že má na sietnici iba dva
typy čípkov (my ľudia máme tri druhy), vďaka ktorým rozlišuje určitú časť
spektra viditeľného svetla. Pravdepodobne najjasnejšie vníma odtiene modrej
a žltej, zatiaľ čo červená a zelená mu splývajú v nevýrazné
odtiene šedi. Avšak preukázalo sa, že aj napriek tomu dokáže rozlišovať medzi
objektami týchto farieb, dokonca nájde predmet toho istého odtieňa zelenej na
pozadí rovnakej farby – riadi sa teda zjavne aj inými vlastnosťami svetla,
nielen odtieňom, ale napr. aj jasom. Vďaka prevahe tyčiniek na sietnici kôň
veľmi dobre vidí v šere aj v tme – dobre rozlišuje kontrasty.
Napomáha tomu aj veľká rohovka, široká zornica, skoro žiadne beľmo
a svetlo odrážajúca vrstva na sietnici (tapetum lucidum – vďaka tomu sa do
oka dostáva maximum svetla). Na druhej strane mu to ale spôsobuje problémy pri
prechode z tmy do svetla, pri pohľade na lesklé predmety, od ktorých sa
odráža slnko.
Človek je trichromat, kôň je dichromat, teda vníma farebné
spektrum odlišne od nás.
Dôsledky pre
jazdca:
Keď vieme, ako odlišne od nás kone vidia svet, mali by sme sa
snažiť prispôsobiť im život s nami tak, aby ho mali jednoduchší.
Nevstupovať bez varovania do slepých zón koňa a pomaly, postupne
a s odmenou ho zvykať na naše dotyky a pohyby v týchto
zónach, obzvlášť pri obsadaní, kedy je potrebné, aby sa kôň mohol poobzerať na
obe strany po jazdcovi – treba mu to umožniť tak dlho a tak často, ako
potrebuje. Dovoliť koňovi zdvihnúť hlavu, keď sa potrebuje na niečo pozrieť
(napríklad pri nájazde na prekážku) a tiež ju skloniť (napríklad keď
stretneme nejakého bubáka, aby ho mohol preskúmať a prekonať tým svoj
strach). Mať trpezlivosť, kým sa kôň naučí odhadovať, kde odskočiť na prekážku
(a nezasahovať do tohto procesu – nesnažiť sa koňovi diktovať, kedy má
odskočiť; keď sa to naučí sám, bude spoľahlivejším skokanom). Od začiatku
výcviku učiť koňa všetko z oboch strán rovnako (zastaraný armádny zvyk
robiť všetko zľava už môžeme opustiť, keďže zrejme už nikto z nás nenosí
na ľavom boku šabľu, ktorá by nám prekážala), každý predmet mu ukazovať zo
všetkých strán, aby sa ho nebál. Bariéry, kavalety, prekážkové stojany, kužely
a pod., ale aj ohrady natierať kontrastnými farbami, ktoré kôň dobre
rozozná proti pozadiu (teda kombinácie modrej, fialovej, žltej a bielej).
Netrestať koňa za to, že váha, keď má vykročiť z tmavej stajne alebo haly
na slnkom zaliaty dvor (a naopak), alebo keď má nastúpiť do prepravníka, od
ktorého sa mu do očí odráža slnko – dať mu čas, odmeniť každý malý krôčik,
prepravník zaparkovať tak, aby koňa odraz neoslepoval a aby vnútri nebola
úplná tma. Mať na pamäti, ako pozorne nás kone vnímajú a pohybovať sa okolo
nich vedome, zámerne, uvoľnene a pokojne.
Zrakový
enrichment:
Skvelé zrakové rozlišovacie schopnosti koňa môžeme využiť aj v enrichmente
(obohacovaní života zvieraťa v zajatí, ktoré zvyšuje jeho wellbeing, viď
vyššie na konci časti o správaní koní) – môžeme ho cez operantné
podmieňovanie pozitívnym posilňovaním („pozitívkou“, klikertréningom) naučiť
rozlišovať farby, geometrické tvary, predmety (a ich kategórie – napr. jedlo
vs. nástroje), kone dokonca zvládnu aj zväčšenú verziu detských vkladačiek, rozlišovať
tváre koní a ľudí na obrázkoch, atď... Vždy najprv učíme označovať podnet,
ktorý je „hot“, čiže ten správny a až potom postupne po jednom pridávame
„distraktory“, čiže iné podobné podnety, ktoré majú koňa rušiť, ale on si ich
nemá všímať. Kone tieto hry milujú, len je dôležité dávať si pozor, aby sme im
rečou tela alebo pohľadom nenapovedali správnu odpoveď (spomeňte si na Múdreho
Hansa). Najlepšie je, keď stojíte pred koňom, hľadíte priamo pred seba
s neutrálnym výrazom a medzi vami je bariéra, prípadne cieľové
predmety ukladať ďalej od koňa na zem – to aby kôň nestál príliš blízko, aby na
predkladané predmety dobre videl; tiež by mal vždy pred prezentáciou podnetov
mať hlavu rovno pred telom, aby si automaticky nevybral tú možnosť, ku ktorej
má práve najbližšie čumák. Pozor, tu neplatí pravidlo z tréningu
pozitívnou motiváciou o postupnom znepravidelňovaní a odbúravaní
odmien – kôň musí dostať odmenu za každú správnu odpoveď. Jeho záujem udržíme
tým, že budeme hru postupne obmieňať, napr. pridáme ďalšie distraktory, pridáme
ďalšie „hot“ objekty, začneme ich striedať...
Použité zdroje a literatúra:
Hangii,
E. B. (2005). Thinking Horse: Cognition and Perception Reviewed, AAEP Proceedings, Vol.51, 246-255.
Jones,
J. (2020). Horse Brain, Human brain.
North Pomfret: Trafalgar Sqare.
Leblanc,
M. A. (2013). Mind of the Horse.
Cambridge: Harvard University Press.
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Wendt,
M. (2011). How Horses Feel and Think.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Zmyslové
vnímanie
Späť na Myslenie koní