S úctou ku koňom: Afiliatívne vs. agonistické interakcie

Afiliatívne interakcie:

Toto zložité pomenovanie označuje všetky priateľské prejavy koní voči sebe navzájom. Podľa rôznych autorov tvoria až 90-99% všetkých sociálnych interakcií medzi voľne žijúcimi koňmi. Kone teda všeobecne vôbec nie sú tak agresívne, kopajúce, hryzúce a pištiace potvory, ako ich vykresľujú mnohé dokumentárne televízne relácie (a aj mnohí tréneri) – ale kto by sa chcel hodinu dívať na pokojne sa pasúce koníky, ktoré viac-menej nič nerobia, však? Medzi afiliatívne interakcie patrí už zmieňované vzájomné ošetrovanie si srsti (tzv. allogrooming), vzájomné odháňanie hmyzu chvostami, spoločné pasenie sa, postávanie a pospávanie vo vzájomnej blízkosti, jemné dotyky, olizovanie, pokladanie hlavy na krk, chrbát či zadok iného koňa (aj v spánku), spoločná starostlivosť o mláďatá... Kone sú skutočne až prekvapivo kontaktné zvieratá, ktoré majú radi vzájomnú blízkosť – s členmi svojej rodinnej skupiny vôbec nedodržiavajú nejaký pomyselný „osobný priestor“, ako sa v istých výcvikových kruhoch traduje. Týmito interakciami dávajú najavo svoje sympatie, utužujú nimi vzťahy. Odborne sa tomu hovorí, že sa tým zvyšuje „kohézia“ skupiny – výskumy totiž ukázali, že skupinu koní najviac drží po hromade nie „dominantný vodca“, ale práve jedince, ktoré majú s ostatnými členmi najviac afiliatívnych interakcií. Kohézna skupina dobre spolupracuje, nie je v nej stres, a to zvyšuje odolnosť tak jednotlivých členov, ako aj celej skupiny.

Agonistické interakcie:

Čiže nepriateľské správanie koní voči sebe navzájom. Ako vyplýva z vyššie napísaného, pripadajú na zvyšných 1-5% všetkých sociálnych interakcií. Vo funkčnej skupine sú teda dosť zriedkavé, kone im v prírode venujú max. pár minút denne dokopy. Väčšina z nich sa týka interakcií dvoch cudzích žrebcov, prípadne kobyla môže takto odmietať párenie, chrániť svojho potomka pred iným dospelým koňom... Obvykle sa to zaobíde bez zranenia, kone totiž reagujú už na jemné signály podráždenia zo strany druhého a preferujú vyhnutie sa konfliktu – viď stresový komunikačný rebríček nižšie – najprv kôň použije upokojujúce signály, potom preskokové správanie, stresové signály a až keď na nič z toho druhý kôň nereaguje, prejde k vyhýbavému alebo tzv. „vzdialenosť-zvyšujúcemu“ správaniu. To zahŕňa buď snahu koňa vzdialiť sa od druhého (otáčanie sa chrbtom, pomalé odchádzanie), alebo naopak snahu zahnať druhého – klopenie uší, krčenie obočia, prevracanie beľma, zatínanie čeľustí, predlžovanie nozdier, sťahovanie brady, cerenie zubov, pišťanie, zaujímanie hrozivého postoja s vyklenutým krkom, hrabanie jednou alebo oboma prednými nohami, naznačovanie pohrýznutia, naznačovanie kopnutia, vzpínanie sa, vyhadzovanie, naháňanie druhého. A iba keď ani jedna z týchto hrozieb nezaberie, až potom sa kôň uchýli k skutočnému útoku (to už je „fight“ z FFF reakcie) – sem patrí hryzenie, kopanie, snaha zvaliť druhého na zem... Žrebce pri súbojoch o kobyly využívajú zvyčajne rituálne súboje, ktoré majú isté pravidlá – začínajú sa očuchávaním a preznačkovávavním žrebčej hromádky (anglicky „stud pile“), pokračuje sa vzájomným funením si do nozdier s vyklenutými krkmi, popiskovaním a mávaním prednými nohami... Je to také „napínanie svalov“. Až potom dochádza k samotnému súboju, kedy sa obvykle jeden snaží druhého zložiť na zem alebo mu zahryznúť do spodnej časti nôh. Po chvíli súboj končí vzdaním sa jedného z účastníkov a jeho útekom za sprievodu obranného kopania zadnými nohami (čo víťaz opláca hryzancami do zadku), víťaz ho ešte trochu popreháňa. Súboje na život a na smrť sú veľmi zriedkavé, buď je už jeden žrebec starý, chorý alebo zranený a iný to využije, aby ho „dorazil“ a zaujal jeho miesto, alebo ide o zúfalú situáciu, keď je veľký nedostatok zdrojov a žrebce bojujú o prístup k limitovanej vode či potrave.

Použité zdroje a literatúra:

Beck, A. Horsonality: An Insight into Horse Behavior.

Berger, J. Wild Horses of the Great Basin.

Duruttya, M. (2005). Velká etologie koní. Košice-Praha: HIPO-DUR.

Hogg, A. The Horse Behaviour Handbook.

Kiley-Worthington, M. Horse Behaviour in Relation to Management and Training.

Kiley-Worthington, M. Horse Watch: The Equine Report.

McDonnell, S. The Equid Ethogram: A Practical Field Guide to Horse Behavior.

Mills, D. S., & McDonnell, S. The Domestic Horse: The Origins, Development and

Management of its Behaviour.

Rees, L. Horses in Company.

Rogers, S. Equine Behavior in Mind.