Keďže naše domáce
kone žijú väčšinou vo veľmi neprirodzených podmienkach, ich sociálne prejavy sa
často výrazne odlišujú od prejavov voľne žijúcich koní. Preto keď pozorujeme
sociálny život našich koní, nemali by sme to považovať za normu (skôr ide
zvyčajne o rôzne stupne patológie, bohužiaľ). U domácich koní býva
totiž často úplne obrátený pomer afiliatívnych a agonistických interakcií
– dôvodov, prečo to tak je, je viacero. Začína sa to už nedostatočnou a
nevhodnou socializáciou v ranom veku – žriebä nevyrastá v harmonickej
skupine, kde by malo kontakt s koňmi rôzneho typu, veku, pohlavia, ale
často iba s matkou alebo iba s inými žriebätami. Pokračuje to príliš
skorým a necitlivým odstavom (viď nižšie). Kone potom väčšinou nežijú spoločne
v nepretržitom kontakte, ale sú oddeľované boxami, ohradami. Miesto ich
pobytu a zloženie skupiny sa mení mnohokrát za život. Skladba skupiny je
často nevhodná – príliš málo alebo naopak príliš mnoho koní, iba jedno pohlavie
alebo nevhodný pomer pohlaví (priveľa valachov na kobyly), iba mladé kone bez
starších, atď.. Taktiež im poskytujeme málo priestoru, málo objemovej potravy
dostupnej iba nárazovo párkrát za deň, potravu a vodu rozmiestňujeme na
málo miestach, resp. príliš blízko seba... Staviame im primalé prístrešky,
v ktorých potom vznikajú konflikty... Všetky tieto faktory prispievajú
k nadmernej, patologickej agresivite medzi koňmi a k tvoreniu
umelej hierarchie, ktorá neúmerne zvyšuje stres v skupine (prejaví sa to
aj na zdraví – najslabšie jedince na to doplatia nielen častými zraneniami, ale
tiež napríklad zníženou imunitou, slabšou výživovou kondíciou, žalúdočnými
vredmi; neustálym napätím však trpia aj tie kone, čo sa vedia dominantne
presadiť). Zdravá a spokojná skupina koní je taká, kde je minimum agresie. Ak
začíname pozorovať vzťahy dominancie a submisivity, formovanie
hierarchického rebríčka, koňom najskôr niečo chýba.
Túto zákonitosť
môžeme najlepšie pozorovať, keď privedieme koňa z nevhodných podmienok do
harmonickej skupiny, ktorej nič nechýba. Spočiatku takýto kôň neustále
vyhľadáva konflikty a nezmyselne bojuje o zdroje, aj keď to vôbec nie
je potrebné (no on je z minulej skúsenosti presvedčený, že musí). Často
nevie reagovať na neverbálnu komunikáciu (upokojujúce signály) iných koní, ani
ich sám nepoužíva – buď sa to ani nikdy nenaučil, alebo to už v zlých
podmienkach zabudol. Neobťažuje sa vyjednávaním, rovno útočí. Ostatné kone
naňho obvykle nereagujú, do potýčok sa nezapájajú, nemajú tú potrebu. Časom
nováčik zistí, že konfliktami nič nezíska, že je to zbytočné mrhanie energiou.
Postupne sa naučí od iných koní normálnemu konskému správaniu, naučí sa
komunikovať jemnejšie, slušnejšie, bez „kričania a šermovania päsťami“.
Upokojí sa a možno si dokonca nájde konečne nejakých priateľov. To je ten
lepší prípad. Bohužiaľ niektoré kone sú už nevhodným spôsobom chovu tak hlboko
poznamenané, že ani návrat na pastvu medzi normálne kone im nepomôže. Najhoršie
sú na tom asi osirené žriebätá odchované ľuďmi na fľaši. Keďže im
v senzitívnom období chýbali tie správne sociálne podnety, vývin ich
konskej identity sa narušil. Nevedia sa správať tak celkom ako kone, iným koňom
nerozumejú, často ani nechcú byť v ich spoločnosti, vyhľadávajú len
kontakt s ľuďmi. Správajú sa často nevyspytateľne, môžu byť veľmi nebezpečné.
Sú najsilnejším dôkazom toho, ako veľmi je pre kone spoločnosť vlastného druhu
dôležitá, a to už od samého narodenia.
Priateľstvo koňa a človeka:
Tak a konečne
sa dostávame k tomu, čo z tých všetkých etologických výskumov vyplýva
pre nás, bežných koniarov, ktorí chcú svojim koňom dopriať čo najlepší život
v ich starostlivosti. Prvoradé by malo byť zabezpečenie konskej
spoločnosti. Kôň osamote jednoducho nemôže byť spokojný. Oslík alebo ovečka
bohužiaľ nie sú plnohodnotnou náhradou – ak si nemôžete dovoliť chovať aspoň
dva kone, tak radšej zvoľte nájomnú stajňu alebo si nekupujte vôbec žiadneho
koňa. Zmenu ustajnenia vždy dobre zvážte (viď nižšie). Ideálna je skupina 4-10
koní, kobyly by mali prevažovať nad valachmi, ideálne je rôzne vekové a plemenné
zloženie, žriebätko by malo mať aspoň jedného vrstovníka na spoločné hry. Potom
je potrebné zabezpečiť adekvátne veľký priestor (aspoň 1-2ha na koňa), dostatok
potravy a vody a ich vhodné rozmiestnenie (viac krmelcov
a napájadiel, v dostatočnej vzdialenosti od seba). Aj prístrešok je
potrebné vyriešiť tak, aby nedochádzalo k bojom o miesto v ňom
a zaháňaniu slabších jedincov do úzkych (každý kôň potrebuje aspoň 9-12m2,
lepšie je, ak má prístrešok viac vchodov a oddelení). Kone nechávame spolu
ideálne neobmedzene, nonstop (oddeľovať môžeme na čas dokrmovania
z kýblikov, aby slabšie kone netrpeli stresom a nedostatočnou
výživou). Takto chované kone sú skutočne spokojné, vyrovnané a naozaj
nevyhľadávajú vzájomné konflikty.
Tréning:
No a teraz to,
na čo asi najviac čakáte. Ako aplikovať poznatky etológie na tréning koní? Ako
ste už asi postrehli, etológia veľmi nenahráva prístupom, ktoré sa snažia
predať svoj produkt pod lákavou značkou „prirodzené“. A to preto, že
etológia nám ozrejmuje, že kone vodcu prirodzene nepotrebujú a mnohokrát
vôbec ani nemajú... Že sa prirodzene vyhýbajú tým, ktorí vyvolávajú konflikty,
aby sa mohli prejaviť dominantne – nenasledujú ich... Že skláňaním hlavy
a prežúvaním naprázdno sa nepodriaďujú a nepremýšľajú, ale sa snažia
upokojiť toho, kto vyvoláva zbytočný konflikt, dávajú tým najavo, že idú do
stresu (alebo sa z neho spamätávajú)... Že prirodzene drvivú väčšinu času
trávia priateľskými interakciami, nie nepriateľskými (a teda sa ani vzájomne
„netrénujú“ tlakom, používajú ho na seba navzájom iba výnimočne, a aj to
iba k „odstráneniu“ iného koňa od limitovaného zdroja, k ničomu inému)...
Naviac kone nikdy človeka nebudú považovať za iného koňa – jednak vidia
a čuchom cítia, že sme odlišný druh, jednak s nimi trávime príliš
málo času na to, aby nás brali ako stabilných členov svojej skupiny (ak už
skupina má nejakého vodcu, tak ten od nej NIKDY neodchádza – zatiaľ čo my od
našich koní večne odchádzame). Takže by sme si mali uvedomiť, že to, čo tieto
„prirodzené“ prístupy predávajú, v skutočnosti vôbec prirodzené nie je.
A smutné je, že práve tento pojem má symbolizovať, že je metóda pre koňa
dobrá, nenásilná. Ale keď toto pozlátko odoberieme, čo zostane? Väčšinou iba
nátlak, stres a strach a potom vo výsledku naučená bezmocnosť (v jazyku
NHS „poslušný a dobre vycvičený kôň, s ktorým máme krásny vzťah
založený na rešpekte a dôvere“) alebo agresia a panika.
Nič, čo s koňmi
robíme (snáď okrem spoločného ničnerobenia na lúke), nie je prirodzené, tento
pojem by teda ani nemal hrať rolu vo výbere tréningového prístupu. Ale keď už
sa chceme za každú cenu priblížiť konskej prirodzenosti, môžeme si vziať
príklad z konských priateľstiev. Spomeňme si ešte raz na to, ako sa tvoria
– tým, že spolu kone niečo robia (pasú sa, ošetrujú si vzájomne srsť, hrajú sa
spolu...), niekam spolu idú (za pastvou, za vodou, do tieňa...)
a predovšetkým len tak spolu sú (odpočívajú). Aké prosté. Skúsme to.
Samozrejme zo
samotného priateľstva asi koňa telepaticky nepresvedčíme, aby sa naučil držať
nohy kopytárovi alebo urobil pod sedlom letmý preskok. Tu však môžeme využiť
síce nie prirodzenú, avšak určite etickejšiu metodiku tréningu, než je tá
vyššie zmieňovaná – a tou je tréning
pozitívnou motiváciou (známy aj ako „kliker tréning“ alebo zľudovene
„pozitívka“). Tu sa o ňom nebudem nejako podrobne rozpisovať, len by som
rada zdôraznila, že z hľadiska etológie je veľmi dôležité v tréningu
dbať na druhové špecifiká koní (a tiež vášho konkrétneho koňa, s jeho
jedinečnými vrodenými dispozíciami a osobnou históriou). Kôň naozaj nie je
pes ani laboratórny potkan – to však automaticky neznamená, že sa nedá trénovať
pozitívnou motiváciou, ale treba mu tréning prispôsobiť na mieru. Napríklad
tréning bez spoločnosti ostatných koní je preňho mnohokrát veľké, naozaj ťažké
kritérium (viď nižšie). Ľahko skĺzne do stresu – či už zo strachu, alebo
z frustrácie a premotivovanosti, čo môže končiť až FFF reakciou,
ktorá je nebezpečná pre koňa aj pre nás. Kôň má spočiatku veľmi nízku
frustračnú toleranciu – pri neúspechu odchádza preč alebo naopak ide do agresie
– potrava ho totiž na jednej strane silne motivuje, no na druhej strane bol
doteraz zvyknutý, že pre jej získanie nemusel premýšľať a namáhať sa –
a zrazu musí zapojiť mozog a vyvíjať vlastnú iniciatívu, aby získal
niečo, čo chce. Preto nikdy netrénujte s hladným koňom, vždy ho aspoň pol
hodinu pred tréningom popaste alebo mu dajte seno (ideálne by mala byť potrava
nízkej hodnoty k dispozícii aj po celú dobu tréningu). Veľmi dobré je
využívať pri kontakte s koňom upokojujúce signály – jednak neustále čítať
signály koňa, všímať si jeho jedinečné, obľúbené prejavy (každý ich má iné
a predvádza ich sebe vlastným spôsobom), kedy sa objavujú, kedy sa
hromadia, stupňujú a kedy naopak ustupujú... Snažíme sa koňa udržiavať v relaxovanom
stave a keď sa objavia upokojujúce signály, okamžite zvoľníme, znížime
kritériá, zmeníme činnosť alebo dáme pauzu, aby kôň po komunikačnom rebríčku
nevystupoval vyššie, aby stres nedošiel až do bodu FFF reakcie – vtedy už totiž
kôň nerozmýšľa, neučí sa, nezapamätá si, čo sa učil a je to samozrejme aj
nebezpečné. To, že sa upokojujúce signály objavia, nie je hneď zlé, ale je
potrebné na ne reagovať, nie ich ignorovať alebo dokonca považovať za znamenie,
že tréning dobre postupuje. A potom tiež môžeme tieto signály používať my
sami – predbežný výskum totiž ukazuje, že kone im aj v našom divnom
ľudskom podaní celkom rozumejú (rozumejú im napr. aj psy a celkovo sú
upokojujúce signály medzidruhovo hodne podobné).
Keď to
v tréningu preženieme s požiadavkami a kôň nás začne upokojovať,
môžeme odpovedať taktiež upokojujúco – sklopiť zrak, otočiť s bokom,
spustiť ramená a uvoľniť napätie vo svaloch, povzdychnúť si, zívnuť (a
uvidíme, ako to aj nás samých razom upokojí). Keď stretneme niečo, čoho sa náš
kôň bojí, použijeme upokojujúci signál „rozdeľovanie“ (anglicky „splitting“),
teda postavíme sa medzi objekt a koňa. Potom sa k objektu
približujeme nie priamo, ale oblúkom, atď.. A zasa celkom opačne sa dajú
upokojujúce signály využiť pri fyzioterapeutickom ošetrení koňa – keďže vieme,
že sa objavujú aj po uvoľňovaní sa z predtým prežitého stresu, môžu byť
pre nás znamením, že bol práve uvoľnený nejaký telesný blok, koňovi sa uľavilo
(sama som toho bola už viackrát svedkom – počas aj po ošetrení kôň zíval,
olizoval sa, otriasal sa, rýchlo žmurkal...).
A ešte jedno
veľmi dôležité, snáď najdôležitejšie upozornenie k tréningu. Tréning
pozitívnou motiváciou nesmie byť to jediné, čo s koňom robíte, nesmie to
byť len o akomsi „programovaní robota“, ako si to niektorí ľudia predstavujú.
Ono to tak bohužiaľ v začiatkoch pozitívky naozaj bolo, no dnes už vďaka
poznatkom etológie, neurovied a porovnávacej psychológie vieme, že vzťah
so zvieraťom je omnoho viac než len behavioristická rovnica. Vo výcviku psov
však stále ešte existujú školy, ktoré trénujú mechanisticky, bez ohľadu na
vzťah so zvieraťom a jeho emócie a potom si ľudia myslia, že to tak
robia všetci... No nie je to tak, väčšina dnešných „pozitívkarov“ sú už
citliví, empatickí ľudia, pre ktorých je priateľstvo so zvieraťom a jeho
psychická pohoda na 1. mieste. Kôň je samozrejme plnohodnotná, živá, cítiaca
a mysliaca bytosť, ktorá si zaslúži našu úctu, bytosť, s ktorou si
vytvárame reálny vzťah – priateľstvo je vždy na prvom mieste. A „pozitívka“ je
len jednou zo súčastí tohto vzťahu (z trojice „robiť-ísť-byť“, ktorá buduje
priateľstvo, je to súčasť toho „robiť“). Je to len nástroj, ako príjemne,
eticky, bez stresu, bez zastrašovania, bez trestania, bez spôsobovania
nepríjemných pocitov, a snáď aj zábavne, koňa naučiť to, čo treba
(prípadne aj niečo naviac pre poučenie, obohatenie života koňa a zábavu).
Zmeny ustajnenia, zoznamovanie cudzích koní:
Veľmi dôležitá téma
aplikovanej etológie. V našich podmienkach je totiž bežné, že kone zmenia
za život majiteľa aj 8-10x, a to ani nehovoríme o tom, koľkokrát
jeden majiteľ zmení miesto ustajnenia a koľkokrát sa na tom istom mieste
zmení zloženie skupiny koní! Keďže je však menenie skupiny viackrát za život
pre kone krajne neprirodzené, mali by sme sa snažiť obmedziť tieto zmeny na minimum.
Mali by sme si vždy všetko dobre zvážiť, skôr než koňa kúpime, predáme,
presťahujeme, či to bude naozaj na stálo. Mali by sme venovať veľkú pozornosť
výberu vhodného koňa pre nás, aby sme mu potom dokázali poskytnúť stabilný
domov po zvyšok jeho života. Pri výbere ustajnenia nebrať do úvahy iba
financie, kvalitu jazdiarne, zázemie pre nás či vzdialenosť na dochádzanie, ale
predovšetkým to, či tam kôň bude mať naplnené všetky potreby – neustály voľný
pohyb na veľkom priestore (plus prístup do prístreška), v spoločnosti
stále rovnakej malej skupiny koní a s neustálym prístupom
k objemovej potrave a vode. Ak sa rozhodneme chovať kone doma, najprv
si musíme urobiť zodpovednú kalkuláciu svojich možností a ísť do toho
naozaj iba v prípade, že na to máme dostatok zdrojov (priestory, peniaze
aj čas).
Samozrejmosťou by
malo byť pred prevozom dať koňovi urobiť rozbor krvi na infekčné choroby,
rozbor trusu na parazity (musí sa zbierať tri dni po sebe, vždy
z viacerých kobylákov v kôpke, skladovať pri teplote okolo 40°C
a premiešavať), vydezinfikovať všetko jeho vybavenie. Po presťahovaní
dodržujeme 2-týždňovú zdravotnú karanténu – samostatný box a výbeh, ale
s výhľadom na ostatné kone. S ostatnými koňmi zoznamujeme najprv cez
ohradu, postupne po jednom prechádzame do priameho kontaktu (začíname tými
najmenej konfliktnými koňmi, nesmú mať podkovy). Zoznamujeme zásadne na veľkom
priestore, ktorý novému koňovi najprv osamote ukážeme – prevedieme ho okolo
celej ohrady, aby vedel, kde výbeh končí. Nemali by v ňom byť žiadne úzke
uličky (minimum 7m), uzavrieme prístrešky, kde by mohol kôň uviaznuť. Vodu
a seno rozmiestňujeme na veľa miest ďaleko od seba. Snažíme sa nechať kone
čo najskôr nepretržite spolu – oddeľovaním sa proces zoznamovania
a začleňovania vždy preruší a potom musí začať odznova. Vhodnejšie je
naplánovať sťahovanie na obdobie mimo ruje kobýl (jeseň, zima, skorá jar),
keďže v zmiešanom stáde môže byť v sezóne medzi valachmi viac
konfliktov.
Už čoskoro po
zoznámení s novými koňmi sa váš kôň môže na nich (alebo na jedného
z nich) úzko naviazať. Keď sú kone iba dva, býva to omnoho
výraznejšie. Prejavuje sa to tým, že od neho / nich nechce odísť a keď
odchádzajú ony, zúfalo sa za nimi snaží dostať. Každé oddelenie je preňho
nesmierne stresujúce. Hovorí sa tomu „separačná úzkosť“ (anglicky „separation
anxiety“) a obvykle stúpa s každou ďalšou zmenou ustajnenia –
z čím viac skupín ho totiž vytrhneme, tým viac sa toho začne obávať –
začne mať strach, že keď raz kone stratí z dohľadu, už ich nikdy viac
neuvidí. Najťažšie prejavy separačnej úzkosti nastávajú, keď sa oddelia dvaja
verní priatelia (alebo jeden z nich uhynie) – kôň môže prejsť zo zúfalej
snahy o nájdenie kamaráta naopak až do apatie, depresie a prestať
žrať. Ak je to len trochu možné, pokúste sa trvalému oddeleniu takýchto
priateľov zabrániť.
Niekto to však rieši
tvrdo – koňa zavrie do takej stajne alebo ohrady, z ktorej nemá šancu
utiecť a nechá ho samotného, až kým nevzdá akúkoľvek snahu dostať sa za
koňmi alebo na ne volať. Teda použije techniku zaplavenia (anglicky „flooding“,
viď nižšie v časti o učení), zaplaví ho stresom z odlúčenia, až
kým neupadne do naučenej bezmocnosti – prestane sa pokúšať ostatné kone nájsť
aj v situácii, keď by už mohol (keď sa stajňa / ohrada otvorí). Pripomína
vám to metódu vyplakávania bábätiek? Áno, je to presne to isté a má to
presne tie isté negatívne neuropsychologické dôsledky (stres narúša učenie,
zapamätávanie, ničí mozgové spojenia, chronický stres narúša imunitu, spôsobuje
žalúdočné vredy, zvyšuje dokonca riziko kardiovaskulánych a onkologických
ochorení; nehovoriac o psychických dôsledkoch ako je depresia, oploštenie
emócii, nedostatok vôle). I keď človeku to prinesie kýžený výsledok – kôň
už potom neuteká za ostatnými – ale koňovi to prinesie chronický stres
a emočné otupenie. Tento postup je teda voči koňovi veľmi neetický
a tiež pri ňom hrozí veľké riziko úrazu.
Lepšie je koňa
v prvom rade čo najmenej stresovať zmenami ustajnenia a majiteľa
a keď už to je naozaj, naozaj nevyhnuteľné, tak prvých pár mesiacov po
prevoze nechať koňovi pokoj na zoznámenie a začlenenie sa do novej
skupiny, vrátiť sa v tréningu o kus späť, veľa odmeňovať všetky
základné, dobre známe veci, trénovať vo výbehu vedľa koní a až potom
pomaly natrénovať za pomoci pozitívnej motivácie odchádzanie od nich – zvyšovať
vzdialenosť a čas veľmi, veľmi zvoľna, v priebehu mnohých krátkych,
príjemných lekcií s veľkým počtom posilnení a po celú dobu si dobre
všímať, či kôň už nezačína dávať najavo upokojujúce signály a vždy včas skončiť.
Nezabúdať na to, že kôň vždy musí mať možnosť odpovedať na otázky STOP, ŠTART,
bezpečné miesto a PREČO (viď kniha Františka Šustu Trénink je rozhovor).
Odstavovanie žriebät:
Podobne ako je to aj
so zmenami ustajnenia, sa dnes žriebätá neodstavujú v súlade s ich
potrebami – je to príliš skoro (v 6, niekde dokonca už v 4 mesiacoch!).
Žriebä je v prírode kojené obvykle aspoň 9-11 mesiacov, potom ho kobyla
odstaví, pretože sa väčšinou blíži pôrod ďalšieho žriebäťa. Ale keď nie je
žrebná, často kojí ďalej, až do prirodzeného odstavu, ktorý môže prísť až
v 2-3 rokoch. A výnimočne sa stane aj to, že kobyla kojí tandemovo
staršie a mladšie žriebä súčasne. Žriebä sa v normálnej rodinnej
skupine osamostatňuje postupne samo od seba, nie je potrebné ho k tomu nijako
zvlášť viesť. Práve pevná emočná väzba s matkou, naplnenie potreby
bezpečia, mu dávajú najlepšie predpoklady k tomu, aby sa normálne
socializovalo. Žriebä má v rodinnej skupine interakcie s koňmi
rôzneho pohlavia aj veku, čo ho perfektne socializuje – učí sa „byť koňom“
a hovoriť „po konsky“. Úplne sa osamostatní až s dosiahnutím
pohlavnej zrelosti – kobylky sa dostanú do novej rodinnej skupiny s iným
žrebcom a žrebčeky sa ďalej „vzdelávajú“ v staromládeneckých
skupinkách, kým si nezaložia vlastné nové rodiny.
No domestikované
kone takto vychovávané v drvivej väčšine prípadov nie sú. Žriebätá často
vyrastajú iba so svojimi matkami, sú odstavované násilne, z ničoho nič
a príliš skoro. Už tým sa často položí základ pre separačnú úzkosť
v neskoršom veku. Odstavčatá potom žijú v žriebarňach, iba
v spoločnosti vrstovníkov (a nanajvýš pár dospelých koní), čo je celkom
neprirodzené – správanie takýchto koní pripomína mládežníkov v nápravných
ústavoch. Obzvlášť to vidieť na správaní žrebcov, ktoré sú od malička iba
v spoločnosti iných žrebčekov a potom celý život žijú samé,
s výnimkou pripúšťania – a potom sa správajú agresívne
a nevypočítateľne, nevedia kobylám dvoriť, zraňujú ich, tie ich potom
samozrejme odmietajú a šanca na úspešné oplodnenie klesá (a preto sa dnes
siaha radšej po umelom oplodnení, ktoré však nikdy nebude mať takú úspešnosť,
ako prirodzená plemenitba). Tieto žrebce sa totiž nikdy nenaučili, ako sa
vlastne majú ku kobyle správať, ako si ju rituálnym dvorením získať. Sú to takí
nešťastní asociálni sexuálni devianti.
Najlepšie je teda
nechať žriebätá, aby sa odstavili samé. Ak je to však naozaj nevyhnutné (naozaj
to viackrát poriadne zvážime), je dobré počkať aspoň do konca 8. mesiaca života
a až potom začať s postupným oddeľovaním. Najprv iba cez deň umiestňujeme
kobylu a žriebä do susediacich výbehov, na noc sú stále spolu. Až keď sú
s tým matka aj žriebä zmierené, oddelíme ich aj na noc (opäť do
susediacich výbehov / boxov). A až potom začneme postupne zvyšovať
vzdialenosť medzi matkou a žriebäťom (spočiatku ich umiestnime iba ob
jednu ohradu, aby na seba ešte videli). Pri odvádzaní na vodítku môžeme
postupovať rovnako ako pri separačnej úzkosti u dospelých koní, ale
u žriebäťa musíme byť ešte pozornejší k emóciám, ktoré prežíva, keďže
ich ešte nevie dobre ovládať a veľmi ľahko skĺzne do stresovej reakcie,
čomu pochopiteľne chceme predísť. Násilným odvádzaním môžeme žriebäťu zarobiť
na vážne problémy so separačnou úzkosťou na celý život (a tiež mu môžeme
poraniť väzy v krku, ak ho necháme zmietať sa na vodítku).
Enrichment:
Tento termín označuje obohacovanie života zvierat
v zajatí. Má stimulovať prirodzené správanie zvieraťa, aby sa naplnili
jeho potreby, ktoré inak v zajatí trpia depriváciou. Ujal sa najprv
v zoologických záhradách, kde sa zvieratá v neprirodzených
podmienkach nudili, trpeli chronickým stresom a potom upadali do zničujúcich
stereotypných správaní (ľudovo „zlozvykov“) a tým trpelo ich fyzické aj
psychické zdravie. Tieto prejavy poznáme aj u koní – patrí medzi ne napríklad
hodinárčenie, klkanie, okusovanie predmetov, manéžové pohyby, zvláštne
opakované pohyby jazykom, hubou, škrípanie zubami, šúchanie zubov o mreže,
nadmerná autostimulácia, sebapoškodzovanie, vylizovanie si srsti (barbering)...
Vychádzajú z dlhodobej deprivácie (nemožnosti naplnenia) základných
potrieb – u koní je to predovšetkým potreba voľného pohybu, neobmedzeného
prístupu k objemovej potrave a spoločnosti iných koní. Práve preto
najviac stereotypiami trpia kone v boxovom ustajnení, kŕmené na prídel 2-3x
denne. Enrichment je to najmenej, čo pre týchto chudákov môžeme urobiť, ak hneď
nemôžeme zmeniť spôsob ustajnenia (ale to je jednoznačne najlepšie riešenie).
Tiež keď je kôň chorý či zranený a musí mať kľudový režim v boxe,
mali by sme mu poskytnúť enrichment, aby sa z tohto obmedzenia
„nezbláznil“.
A čo môže byť enrichment? Okrem drahých hračiek
vyrobených špeciálne pre kone – čo sú rôzne lopty, z ktorých pri kotúľaní
vypadávajú odmeny, veľké lopty do výbehu, malé lopty s rukoväťou na
vyhadzovanie, závesné lízatká a pod. – môžeme jednoduchú zábavu pre kone
vyrobiť aj sami. Môže to byť čokoľvek, čo bude stimulovať prirodzené správanie
koní – pohyb, skúmanie prostredia, hľadanie potravy, hru, socializáciu,
odpočinok. Fantázii sa medze nekladú, len nezabúdajte na bezpečnosť. Ďalej
uvádzam pár nápadov na jednoduchý DIY enrichment.
Do boxu zavesíme zrkadlo.
Rozsypeme drobné pamlsky po výbehu.
Do kopy sena poschovávame drobné pamlsky.
Vysypeme väčšie granule (senové, lucernové, sladový kvet)
do tosiplastu.
Do nádoby s vodou nahádžeme malé jabĺčka
a necháme koňa, aby ich lovil.
Naplníme vaničku rôzne veľkými loptami a medzi ne
pohádžeme pamlsky.
Odrežeme vršky z nápojových kartónov, s pomocou
ihly navlečieme kartóny na povrázok (dierky robíme v hornej časti kartónu,
bližšie k otvorenému koncu), ktorý uviažeme medzi dva stĺpiky
a naplníme ich rôznymi zdravými pamlskami. Kôň musí kartóny prevrátiť, aby
sa k dobrotám dostal – najprv mu to ukážeme, môže chvíľu trvať, kým príde
na tú správnu techniku. Pozor, nenechávame koňa s hračkou osamote, aby sa
do povrazu nezamotal.
Zapletieme dve alebo tri laná a medzi ne postrkáme
kúsky ovocia a zeleniny, zavesíme medzi dva stĺpiky. Nenechávame
k dispozícii bez dozoru.
Pamlsky môžeme tiež zakryť starou handrou, zamotať do starého
uteráka, zarolovať do koberčeka či karimatky. Môžeme dokonca koňovi vyrobiť handričkový
„čmuchací koberček“, kde budú rôzne zákutia, z ktorých musí pyskami
pamlsky povyhrabávať. Ak je to pre koňa ťažké, urobíme mu to spočiatku ľahšie,
aby to z frustrácie nevzdal (alebo nezačal byť deštruktívny), ale
nepomáhame mu, má na to prísť sám, to je práve ten enrichment. Mnohým koňom
dosť dlho trvá, kým sa vôbec naučia hľadať pamlsky rozhádzané po zemi, majte
teda trpezlivosť a náročnosť hádaniek zvyšujte len pomaly a po malých
krokoch.
Pamlsky môžeme tiež poschovávať medzi bariéry na jazdiarni.
Môžeme ich pred zrakom koňa schovať pod prevrátený kýbel
(časom môžeme pridať aj rušivé kýble, pod ktorými nič nie je).
Môžeme ich pred zrakom koňa zavrieť do krabice, ktorú
dokáže otvoriť napr. potiahnutím za lano pripevnené k vrchnáku.
Do siete na seno dáme loptu, zbytok siete utiahneme
motúzom, medzi sieť a loptu pozastrkujeme mrkvy a zavesíme zo stropu
do primeranej výšky.
Do menšieho plastového sudu vyrežeme niekoľko koliesok
o priemere asi 4-5cm (ak máme aj poníky alebo somáriky, tak menšie – aby
sa do nich nezmestili kopýtka), naplníme ho senom, položíme naležato do výbehu
a kôň za ním bude musieť chodiť, aby mohol seno vyťahovať.
Aj prostá sieť so senom s malými okami (3,5x3,5cm)
poskytne zábavu na mnoho a mnoho hodín, niekoľkonásobne spomalí príjem
sena, takže kone sa nebudú prežierať, ale budú mať seno nonstop
k dispozícii.
Stará metla upevnená na ohrade vo vhodnej výške poslúži ako
skvelé škrabadlo. Použiť môžeme aj škrabadlá určené pre dobytok.
Na iné miesto výbehu môžeme nasypať piesok na váľanie.
Inde zas nahádžeme vetvy nejedovatých stromov na okusovanie
(starý vianočný stromček je úplne najlepšia hračka, len musí byť dôkladne
zbavený ozdôb, háčikov a pozlátok!).
Zaujímavý je tiež koncept „nosework“, čiže pachovej práce,
ktorý sa už ujal u psov. Zviera sa naučí rozpoznávať rôzne pachy –
v prírode je to dôležité pre rozoznanie vhodnej a nevhodnej potravy
a vody. V jednom rohu výbehu môžeme koňom urobiť akúsi „voňavú
záhradku“ – nasadiť tam niekoľko druhov aromatických bylín – napr. oregano,
rozmarín, tymian, levanduľu... A nechať kone, aby si ich samé chodili
skúmať.
Alebo môžeme niekde kvapnúť na zem niečo voňavé (napr. pár
kvapiek éterického oleja – musí byť 100%ne prírodný, pozor na kvalitu)
a nechať koňa, aby pach našiel a preskúmal.
Tiež sa dajú s pachmi hrať hry na hľadanie (kôň
dostane očuchať pach a potom ho má na vymedzenom priestore nájsť, za čo
dostane odmenu) a na rozlišovanie (kôň sa naučí za odmenu označovať určitý
pach a potom ho má rozpoznať medzi inými pachmi).
Všetky tieto aktivity slúžia na povzbudenie správania,
ktoré by kôň robil prirodzene v divočine – pohyboval by sa za potravou,
skúmal by prostredie, vyberal by si, čo je vhodné na jedenie, využíval by
pritom všetky svoje zmysly. Robia život koňa v ľudskom svete príjemnejší
a zaujímavejší, preto si myslím, že stojí za to mu ich dopriavať.
Inou formou enrichmentu je dávať koňovi slobodnú možnosť
voľby. Výskum ukázal, že kone sú schopné naučiť sa pozitívnym posilňovaním (viď
nižšie, časť o učení) komunikovať s ľuďmi pomocou symbolov
o svojich preferenciách – konkrétne v tomto výskume išlo
o možnosť vybrať si, či kôň chce nasadiť, alebo zložiť deku (a naozaj sa
preukázali značné interindividuálne rozdiely súvisiace s plemennou
príslušnosťou, vekom, výživovou kondíciou, ale aj vyslovene
s individualitou konkrétneho koňa). Takto môžeme koňa naučiť, aby si
vybral, či chce, alebo nechce dnes ísť jazdiť, aby vybral cestu na vychádzke,
aby vybral, či chce sedlo, alebo pad, uzdečku so zubadlom alebo bez, ktorou
kefou ho vyčistíte, aké bylinky chce zožrať, s ktorou hračkou sa chce
hrať, atď... Pocit sebaurčenia, kontroly nad svojím životom, je jedným
z fundamentálnych predpokladov pocitu osobnej pohody (anglicky
„well-being“) a potrebujú ho aj kone – súvisí aj s pocitom bezpečia,
a ten je pre ne najdôležitejší zo všetkých potrieb.
Použité zdroje a literatúra:
Beck, A. Horsonality: An Insight into Horse Behavior.
Berger, J. Wild Horses of the Great Basin.
Draaisma,
R. (2018). Konejšivé signály a reč
těla u koní. Jihlava: Arcaro.
Duruttya, M. (2005).
Velká etologie koní. Košice-Praha:
HIPO-DUR.
Hogg, A. The Horse Behaviour Handbook.
Kiley-Worthington, M. Horse Behaviour in Relation to Management
and Training.
Kiley-Worthington, M. Horse Watch: The Equine Report.
McDonnell, S. The Equid Ethogram: A Practical Field Guide
to Horse Behavior.
Mills, D. S., & McDonnell, S. The
Domestic Horse: The Origins, Development and
Management of its
Behaviour.
Rees, L. Horses in Company.
Rogers, S. Equine Behavior in
Mind.
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. London: L. A.
Allen.
Waring, G. H.
(2003). Horse Behavior. Norwich:
William Andrew Publishing.
Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt,
M. (2012). A Quiet Word with your
Horse. Richmond: Cadmos Publishing.
avsabonline.org – Dominance statement
equitationscience.com – Position statement
on misuse of dominance theory
equitationscience.com – Posiition statement
on using aversive stimuli in horse training
meadowfamilyrescue.com – Ditch dominance
thehorse.com – Dominance in horse
human relationship
thehorse.com – Dams shape foals
relationship with humans
thehorse.com – Nature vs. nurture
thehorse.com – Horse hierarchy test
doesn’t always agree
thehorse.com – Horses can smile in
their own way
thehorse.com – Horses can talk to
their human handlers
thehorse.com – Horses and riders
have co-being relationship
thehorse.com – Stress impairs horse
learning abilities
thehorse.com – Sending signals
thehorse.com – Body language in
horse human interactions
thehorse.com – Horses read human
body cues
Späť na Sociálne
prejavy koní
Spät na Správanie