Na tomto mieste musím upozorniť na veľmi dôležitú súčasť
tréningu pozitívnou motiváciou, ktorá ho musí pretkávať po celý čas, už od
samého začiatku. Ide o učenie „manners“, takpovediac „slušných spôsobov“.
Tie sa týkajú nasledovných situácií:
2. Ako sa má kôň správať počas tréningu, t.z. ako má čakať na signál k vykonaniu cviku (default behavior – nulová varianta).
3. Ako má kôň čakať na odmenu.
5. Ako sa má kôň správať na konci tréningu (ukončujúci signál vs. ukončenie cvikom).
Dôležité je to v prvom rade z dôvodu zachovania bezpečnosti, tak našej (aby
sme koňa nefrustrovali a tým nevytvárali riziko agresívnej reakcie
z jeho strany), ako aj jeho (aby sme ho z pocitu ohrozenia zbytočne
netrestali a tým nenarúšali jeho dôveru k nám). A samozrejme je to
dôležité pre psychickú pohodu oboch
strán.
Manners učíme tvarovaním od samého počiatku tréningu, keď koňa
začíname podmieňovať na bridge. Od začiatku sa musíme rozhodnúť, ako budeme začínať lekciu – či necháme koňa, aby on prišiel za nami,
a tým „požiadal“ o prácu (tomu hovorí František Šusta „první krok pro
zvíře“), alebo naopak budeme chcieť, aby prišiel až na zavolanie. Čo si
vyberieme, záleží jednak na tom, čo je nám príjemnejšie, ale tiež na tom (a to
je dôležitejšie), aký temperament a motivačné vlastnosti má kôň. Ak je
takpovediac „premotivovaný“, príliš živý a obávame sa, že by sa mohol stať
na tréningu až závislým, radšej od začiatku budeme začínať tréning tým, že my
prídeme za ním vo chvíli, keď o nás neprejavuje záujem (neskôr, keď ho
naučíme privolanie, budeme používať tento privolávací signál na to, aby prišiel
on k nám). Ak sa spočiatku obávame, že by nás mohol svojou
premotivovanosťou ohrozovať, neváhame trénovať
v chránenom kontakte – cez ohradu či dvere boxu – a to tak dlho,
ako to bude potrebné (to platí aj pre všetky ostatné aspekty manners – viď
nižšie). Ak máme opačnú situáciu, teda koníka, ktorému sa skôr nechce, je
pasívny, možno dokonca plachý a málo naklonený spolupráci, od začiatku
budeme chcieť, aby on bol ten, kto ako prvý prejaví záujem o tréning
(samozrejme len vtedy, keď aj my chceme trénovať – dobrým rozlišovacím signálom
je pripnutie si kapsičky s odmenami pred zrakom koňa) – ak je naozaj veľmi
odťažitý, spočiatku nám bude stačiť, že sa pozrie našim smerom a už ho za
to odmeníme (neskôr budeme podľa pravidiel tvarovania žiadať viac – otočenie
hlavy, prenesenie váhy, vykročenie naším smerom, dva kroky, tri, desať
a napokon aby prišiel až k nám). Niekedy sa stane, že postupom lekcií
sa situácia zmení – pôvodne uzavretý kôň sa „rozjede“ a vám prestane byť
príjemné, akým spôsobom lekcie začínajú (typické pre kone pôvodne cvičené cez
R–); alebo naopak, predtým silne motivovaný kôň zrazu poľaví a začne vás
nútiť, aby ste dávali signál k privolaniu opakovane, čakali na jeho
príchod dlhšie a dlhšie... Tieto zmeny treba pozorne vnímať a už keď
začínajú, zmeniť spôsob zahajovania lekcie (a zamyslieť sa aj nad ďalšími
možnými príčinami tohto zvratu).
Potom tu máme manners počas tréningu – teda ako sa má kôň správať, kým čaká na signál. Mnoho ľudí túto
záležitosť zanedbáva a potom s tým majú problémy – to sú tie
premotivované a zároveň frustrované kone, ktoré nevedia, aký cvik by skôr
ponúkli a postupne sa stávajú nebezpečnými pre svoje okolie i pre
seba. Preto si už počas prvej lekcie, keď koňa začíname podmieňovať na bridge,
selektívne vyberáme, kedy klikneme – a to len vtedy, keď kôň pokojne, uvoľnene a zároveň pozorne stojí v určitej
vzdialenosti od nás (to je individuálne, každému človeku a koňovi
vyhovuje iná vzdialenosť). Tomuto správaniu hovorí František Šusta nulová varianta (v anglickej literatúre
sa stretnete s pojmom „default behavior“) – je to univerzálna odpoveď,
ktorú kôň môže dať vždy a vždy bude správna. Toto správanie sa ako jediné nedáva
pod kontrolu signálom – kôň ho môže ponúknuť kedykoľvek a my ho môžeme
kedykoľvek odmeniť (ale samozrejme, že nebudeme po celý život koňa odklikávať
každú sekundu, keď pekne stojí – okamžite prechádzame na nepravidelný režim
odmeňovania). Na „nulovku“ nezabúdame ani neskôr v priebehu tréningu
a v každej lekcii ju náhodne pár ráz posilníme (a to obzvlášť vtedy,
keď sa kôň rozruší, zmätie, zľakne a pod. – a následne zareaguje
nulovkou – toto rozhodnutie z jeho strany, že sa radšej upokojí, aby mohol
tréning pokračovať, si zaslúži ocenenie). Toto správanie učíme preto, aby kôň nebol nervózny, keď zrovna nedávame
žiadny signál – pretože akonáhle kôň pochopí „pravidlá hry“, teda že svojím
správaním môže získať odmenu, bude sa stále snažiť ponúkať nejaké správanie –
a keďže nechceme odmeňovať cviky vykonané bez signálu, u koňa by takto
čoskoro začala rásť frustrácia, tým pádom aj stres a negatívne emócie
a riziko agresivity / pasivity. Ale keď máme naučenú nulovú variantu,
môžeme tým koňa uistiť, že je v poriadku, keď si počká na signál, že si
ceníme aj to, keď „iba tak“ stojí a čaká, čo bude. Aj keď sa môže zdať, že
je to značné obmedzovanie expresivity koňa, práveže mu to dodáva pocit kontroly
nad situáciou – v každej chvíli presne vie, čo má robiť, aby získal odmenu
(a ak o ňu nestojí, môže odísť). Na druhej strane je však dobré podporovať
u koňa aj kreativitu a jeho vlastné nápady – ale iba v presne
vymedzených situáciách (viď vyššie rozprávanie o freeshapingu). Napokon,
kôň je veľké, ťažké zviera a niektoré jeho nečakané výmysly, akokoľvek
originálne, by nás mohli stáť zdravie alebo dokonca život.
Počas tréningu potrebujeme aj ďalší druh manners – naučiť koňa pekne čakať na odmenu. T.z.
nešacovať nám vrecká, nepchať nos do kapsičky s odmenami, netlačiť sa na
nás... V podstate chceme, aby kôň ponúkal nulovú variantu aj po tom, čo
vykonal želané správanie a my sme mu ho odklikli. Karen Pryor tomu hovorí
„click for the action, feed for the position“ – čiže bridge dávame za vykonanie
cviku a odmeňujeme vždy na mieste,
na ktorom chceme zviera mať – či už preto, aby si nevynucovalo žrádlo,
alebo preto, že si ho chceme vhodne nasmerovať pred ďalším cvikom. Takže
nezabúdajte od začiatku vystierať ruku s odmenou tak ďaleko od tela, ako
sa dá – aby mal kôň hlavu rovno a ďaleko od vašej kapsičky (to vám tiež
uľahčí učenie nulovej varianty, lebo si koňa už predpripravíte do správnej
pozície).
Na slušné čakanie na odmenu nadväzuje tiež slušné branie si odmeny – teda jemne, iba pyskami a jazykom,
nie zubami. Toto väčšina koní sama od seba nevie, takže sa to musia postupne
naučiť. Uľahčíte im to tým, že spočiatku budete používať väčšie kúsky odmien
(mesiačiky jablka, hrubšie kolieska mrkvy, veľké pelety) a budete kŕmiť
správne (z otvorenej dlane so spojenými prstami smerujúcimi preč od
papule, nie do nej; odmenu treba koňovi tlačiť do papule, nie ňou uhýbať!).
Niektoré kone, ktoré už boli v minulosti kŕmené z ruky, ale bez
pravidiel, môžu mať tendenciu chňapať po odmene zubami. Prosím, netrestajte ich za to! Naopak, zapnite mozog
a nastavte situáciu tak, aby mal kôň čo najväčšiu šancu na úspech
(pracovať cez ohradu, spočiatku kŕmiť z kýbla, naberačky, až potom
z ruky, ustúpiť mimo dosah zubov, ak treba...). Mne sa v praxi veľmi
dobre osvedčila metóda „zamknutej dlane“, a to aj na skutočné
„kone-pirane“. :) Čiže kôň vykoná cvik, ja kliknem, ponúknem odmenu ďaleko od
tela a keď vidím, že kôň po nej ide chňapnúť, v momente zavriem päsť
a tisnem ju hánkami koňovi proti papuli (nikdy ňou neuhýbam! riziko
uhryznutia!). A čakám, kým mi prestane ruku oždibávať. V tom momente
sa päsť „odomkne“ a ja okamžite koňovi vopchám odmenu do papule. Väčšinou
stačí niekoľko opakovaní a kôň pochopí, že odmenu dostane, iba keď schová
zuby. ;-)
A napokon tu máme manners týkajúce sa ukončenia lekcie. S tým majú problém najmä vysoko motivované
kone, ktoré tréning naozaj baví. To je síce super, ale ako vieme, aj dobrého
veľa škodí, takže by sme si z koňa nemali vychovávať gemblera, ktorý
nevie, kedy má dosť. Od začiatku preto robíme lekcie radšej krátke, ale časté
(aby kôň vedel, že keď odídeme, zas sa vrátime) a zavedieme určitý spôsob
ukončovania lekcie. A hlavne pracujeme spočiatku cez bariéru, aby sme mohli
naozaj po ukončení lekcie aj bez konfliktu odísť – a až keď už bude mať kôň
tento prvok tréningu zvládnutý, môžeme mu to sťažiť a ísť do priameho
kontaktu. Najjednoduchšie je určiť si konkrétny
signál – napr. si pred koňom zložíme kapsičku s odmenami, ukážeme
prázdne dlane a povieme „Koniec!“. Keď ho budeme dôsledne používať od
samého začiatku, kôň rýchlo pochopí jeho význam (a mal by naň zareagovať tým,
že sa buď začne venovať svojim veciam, alebo nás minimálne nechá bez
obťažovania odísť). Niektoré veľmi namotivované kone však majú problém skončiť
aj napriek jasnému signálu – a práveže tento signál u nich môže
vyvolať výbuch frustrácie, čo môže byť nebezpečné. Ak máme takéhoto koňa, bude
lepšie ukončovať tréning nejakým dobre naučeným cvikom – a kým ho kôň
vykonáva, my môžeme odísť (a následne sa ešte na sekundu vrátime, aby sme ho za
cvik odmenili, ale už len cez beriéru). Niektorým trénerom sa tiež dobre
osvedčilo ukončiť lekciu vysypaním zvyšných odmien na zem a vyškrabkaním
koňa – oboje prispeje k jeho skľudneniu (vypnutiu SEEKING okruhu) a prechodu
do režimu pasenia. Musíte sami zistiť, čo najviac bude vyhovovať vám
a vášmu koňovi. Každopádne nejaký spôsob ukončovania tréningu si treba
nájsť a potom ho dôsledne dodržiavať.
Tieto pravidlá neplatia iba pre začiatočníkov, nezabúdajte na ne
ani neskôr počas tréningu. Často to vídam u pokročilejších pozitívkarov,
že sa tak zaberú do učenia konkrétnych cvikov, že úplne zabudnú na tieto
dôležité základy a všimnú si to až vo chvíli, keď sa už koňa nechtiac naposilňujú
nervozitu, niekedy až agresivitu. Potom sa zas zbytočne dlho musia zaoberať
odbúravaním týchto nevhodných návykov. A nezabúdajte – nejde iba
o to, kde kôň stojí a kde má hlavu, ale hlavne o to, ako sa
pritom cíti – takže súčasťou učenia manners je aj získavanie pokojného, uvoľneného, vyrovnaného koňa, pre ktorého je
tréning príjemným spestrením dňa, nie stresujúcou honbou za odmenami. ;-)
K tomu patrí dobrá schopnosť čítania signálov koňa (viď prvý materiál,
časť o učení a emóciách – upokojujúce signály, preskokové správanie,
stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia) a reagovať na ne tak,
aby sme pomohli koňovi upokojiť sa, uvoľniť sa a v tomto stave aj
zotrvávať (o upokojovaní koní bude ešte reč ku koncu tohto materiálu,
v časti o odstraňovaní nevhodného správania).
Použité zdroje a literatúra:
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
www.connectiontraining.com