Chrbtica koňa je niečo ako
„visutý most“ spájajúci predné a zadné končatiny, zavesuje sa na ňu trup,
upínajú sa na ňu mnohé dôležité kostrové svaly, chráni obličky, aortu a miechu,
ktorá prebieha otvormi v stavcoch.
Stavce – sú to nepravidelné kosti
poukladané za sebou, tvorí ich telo stavca, oblúk stavca, otvor, niekoľko
bočných výbežkov a veľký horný tŕňový výbežok. Práve tŕňové výbežky prvých
hrudných stavcov tvoria kohútik koňa. Jednotlivé stavce sú spojené pohyblivo, a to
malými medzistavcovými kĺbmi (pomocou bočných výbežkov – medzi nimi sú medzery,
kade vychádzajú miechové nervy), trenie stavcov zmenšujú pružné chrupavkové
platničky (sú uložené medzi stavcami).
Chrbtica sa skladá sa zo 7
krčných, 18 hrudných stavcov (na ne sa upína 8 pravých rebier spojených s
hrudnou kosťou a 10 nepravých rebier, pripojených chrupavkami vždy na
predošlé rebro), 6 bedrových, 5 zrastených krížových a 18-21 chvostových
stavcov.
Krčná chrbtica – je
najohybnejšia (umožňuje najvýraznejšie vertikálne i laterálne ohýbanie),
spolu s lebkou slúži koňovi ako „balančná tyč“. Pri správnom, relatívnom
napriamení sa krk akoby teleskopicky vysúva dopredu a hore spomedzi
lopatiek, najvyšším bodom koňa je zátylok a hlava iba vlastnou váhou
„padá“ nosom na kolmicu alebo tesne pred ňu (jazdec mu ju nesťahuje dolu ťahom
do huby, naopak, jemne ponúka oťaže a kôň sa do nich sám naťahuje). Vtedy
je celá horná línia krku krásna, plynulá. Naopak, pri nesprávnom absolútnom
napriamení, kedy jazdec drží koňa „zbaleného“ silovo rukami (a/alebo je
vyviazaný), je najvyšším bodom 3. krčný stavec (C3), v ktorom je krk
zalomený a vzniká tu nepekná hrča; zároveň báza krku klesá, tam vzniká
„jama“. Kôň zapája nesprávne svaly.
Hrudná chrbtica – je
výrazne tuhá, obzvlášť v oblasti, kde sa upínajú pravé rebrá – vďaka tomu
môžeme na koni jazdiť. Vertikálna flexia je do istej miery možná (chrbát sa tu
vie zdvihnúť o pár cm, keď dá kôň hlavu úplne k zemi – pri jazdení je
to však omnoho menej) a žiadúca – tŕňové výbežky sú totiž už
v neutrálnej pozícii veľmi blízko seba, takže pri extenzii hrudnej
chrbtice hrozí, že sa začnú dotýkať až trieť (najviac medzi Th12-16, kde sa
mení ich sklon; dôsledkom je utláčanie nervov, vyskočené platničky, artrotické
zmeny medzistavcových kĺbov, až zrasty tŕňových výbežkov – tzv. „kissing
spines“ – a ako úplne prvé sa objavia svalové spazmy – kôň sa totiž pri
prevesení chrbtice snaží udržať ju vo fyziologickom tvare svalmi, keďže väzy sú
v tejto polohe povolené, no dlhšie stiahnutý sval sa rýchlo unaví – viď
nižšie).
Vertikálna flexia hrudnej chrbtice – pre koňa je prirodzená takmer neustála mierna vertikálna flexia
hrudnej chrbtice (pri pasení), preto treba koňa kŕmiť nonstop (pastva, seno)
a zo zeme, nesmie mať príliš vysoko okno / dvere boxu a vyklenutie
chrbtice treba podporovať aj pri jazdení. Jazdec by nemal presiahnuť cca 15%
hmotnosti koňa (záleží od stavby tela koňa) a mal by byť fyzicky zdatný,
aby koňa nepreťažoval.
Laterálna flexia hrudnej chrbtice – je možná v minimálnej miere (o 1-2 cm) a začína až
vo chvíli, keď dôjde k maximálnej laterálnej flexii krčnej chrbtice (čiže
jazdecké pravidlo „kôň má byť na kruhu rovnomerne ohnutý od zátylku až po koreň
chvosta“ je nezmyselné). Pocit ohýbania okolo holene jazdcovi dáva to, že kôň dokáže
svalmi mierne stiahnuť rebrá k sebe na vnútornej a oddialiť ich na
vonkajšej strane tela a dokáže stavce mierne rotovať
v latero-ventrálnom smere (čo je správne a žiadúce); k reálnemu
laterálnemu ohnutiu v hrudnej chrbtici však nedochádza. Takže netreba sa
báť výraznejšieho laterálneho ohýbania krku koňa – jeho pružnosti to len
prospeje (na rovných líniách aj na zahnutých, vo všetkých chodoch, kôň sa
nesmie lámať v zátylku). Na druhej strane nestačí ohnúť krk, aby kôň správne
vykonával ohýbacie cviky. Musí kráčať zadnými kopytami v stope predných
kopýt a podkračovať vnútornou zadnou končatinou pod ťažisko. Nesmie padať
plecami dnu, ani vypadávať zadkom von. To sa dá dosiahnuť nielen v bežnom
miernom pristavení, ale aj vo výraznom ohnutí krku (postupne zvyšujeme rozsah
pohyblivosti až do 90°, bez zalomenia v zátylku). Pri práci na dvoch stopách
ide buď o podkračovanie vnútornej (dovnútra plece), alebo vonkajšej zadnej
končatiny (dovnútra zadok) a prílišné ohnutie v krku tu je
kontraproduktívne, krk má (približne) nasledovať líniu celého tela, kôň má byť
iba pristavený v zátylku – inak sa „zlomí“ pred kohútikom a nemôže
byť reč o uvoľnení, priestupnosti a nebodaj zhromaždení. Radšej
menšie dovnútra plece, ale korektne, než sťahovať koňa za hlavu viac dnu, keď
na to proste ešte nie je pripravený – takto prevedený cvik nemá žiadnu
gymnastickú hodnotu, naopak privádza koňa ešte viac na predok a skôr mu
škodí.
Ako sa kôň ohýba na
kruhu:
A – ideál
B – realita
Bedrové stavce – majú
široké ploché bočné výbežky, ktoré chránia obličky a upínajú sa na ne
veľké svalové skupiny – umožňujú prenos sily vyvinutej zadnými nohami cez telo
koňa dopredu (kmih a priestupnosť). Sú minimálne pohyblivé do strán. Je to
najslabšie miesto „visutého mostu“, pri nesprávnom výstroji a tréningu sa ľahko
preťaží.
6. bedrový stavec sa spája
s krížovou kosťou v tzv. lumbosakrálnom kĺbe. Ten je laterálne
nepohyblivý, ale vertikálne umožňuje až 50° rozsah pohybu, čo koňovi umožňuje
vyvinúť zadnými nohami veľkú kinetickú (cval, skoky) či potenciálnu energiu
(zhromaždenie) a preniesť ju ďalej do tela. Krížová kosť je nepohyblivá,
pomocou tzv. „krídel“ sa kĺbi s panvou v ileosakrálnom kĺbe.
Chvostové stavce – sú veľmi
pohyblivé a len veľmi mierne prispievajú k udržiavaniu rovnováhy
v pohybe. Chvost je však dôležitý indikátor uvoľnenosti a spokojnosti
koňa – pri pohybe sa má mierne pohupovať rovnomerne do oboch strán. Chvost
nesený stuhnuto, do jednej strany, švihajúci či stiahnutý medzi nohy indikuje
napätie a/alebo bolesť. Kôň ním tiež komunikuje emócie – radosť, strach, hnev.
Chrbtica koňa:
1 – horný (tŕňový) výbežok stavca
2 – bočné výbežky stavca
3 – telo stavca
4 – otvor stavca
5 – bočný výbežok stavca
6 – krčné stavce (7)
7 – hrudné stavce (18 – červená šípka označuje miesto, kde sa
mení sklon tŕňových výbežkov)
8 – bedrové stavce (6)
9 – krížová kosť (5 zrastených stavcov)
10 – chvostové stavce (18-21)
11 – pravé rebrá, upínajúce sa dolu na hrudnú kosť (8)
12 – nepravé rebrá (10)
Sedlá – pri chrbtici sa zmienim aj
o sedlách. Sedlo má predovšetkým chrániť chrbát koňa pred bodovým tlakom
sedacích kostí jazdca, ktorý je koňovi po chvíli nepríjemný a bolestivý
a vedie k spazmom až atrofii svalov. Pre dobre padnúce sedlo nie je
dôležitá len šírka komory vpredu ale po celej dĺžke. Sedlové vankúše nesmú
sedieť nielen na stavcoch, ale ani na ich bočných výbežkoch a väzoch,
a už vôbec sa nesmie stať, že sedlo niekde bude tlačiť na tŕňové výbežky!
Potrebnú šírku zistíte tým, že budete prechádzať jemným tlakom prstov od
vrcholu chrbtice smerom dolu – jasne pocítite, kde končí kosť, kde je väzivo
(nadtŕňový väz) a kde už sú svaly – až na svaloch môžu spočívať sedlové
vankúše! U teplokrvníkov to býva orientačne šírka na cca 3-4 prsty, ale
zmerajte si poctivo svojho koňa, každý je iný. Sedlové vankúše musia sedieť
rovnomerne po celej dĺžke chrbta (nesmú viac tlačiť vpredu / v strede /
vzadu) a nie hranami (to sa deje, ak je chrbticový kanál až príliš široký), ale
celou svojou plochou. Váha jazdca nesmie spočívať za posledným hrudným stavcom
(zistíme nahmataním posledného rebra) – pozor najmä u poníkov a u
koní s krátkym chrbtom. Naopak u koní s dlhým chrbtom, ktorý je
tým pádom slabší, je vhodné sedlo s predĺženými sedlovými vankúšmi, ale
kratším posedlím – lepšie rozloží váhu jazdca (ale samozrejme stále nesmie
siahať na bedrovú chrbticu). Sedlo nesmie obmedzovať lopatky – sedlo s príliš
širokou komorou sa preklápa dopredu a tlačí koňovi zhora na kohútik
(jazdca núti sedieť ako na záchode), sedlo s príliš úzkou komorou sa
naopak zvažuje príliš smerom dozadu, bodovo tlačí na chrbticu vzadu
a taktiež stláča koňovi trapézy bodovým tlakom (jazdca núti
k predklonu). Tieto problémy môžu vzniknúť aj pri sedle so správnou šírkou
komory, ak proste nie je dobre vybalancované. Medzi kohútik a vrchol
prednej rázsochy sa musia pohodlne vojsť 3-4 postavené dospelé prsty, rovnako
aj medzi chrbát a vrchol komory po celej dĺžke sedla (mnoho sediel má
komoru, čo sa smerom dozadu zužuje, čo je nepochopiteľné, keďže bočné
výbežky stavcov koňa sa smerom dozadu naopak rozširujú; keď nasedlaný kôň
skloní hlavu, musíme zozadu vidieť cez celú komoru); po 2-3 prsty z každej
strany medzi kohútik a boky prednej rázsochy. Dôležitý je samozrejme aj
uhol, ktorý zvierajú ramená kostry – musí byť rovnobežný s uhlom lopatiek
koňa. A potom je tu aj šírka ramien kostry, musí byť dostatočná, aby popod
ne mohli pri pohybe voľne preklzovať lopatky. Pozor, uhol ramien kostry
a šírka ramien kostry sú dve odlišné veci. Najhlbšie miesto posedlia musí
byť samozrejme v najhlbšom mieste chrbta koňa, teda sedieť nad jeho
ťažiskom (urobíme jednu úsečku od ramenného kĺbu po zadný sponkový kĺb, druhú
od bedrového kĺbu po predný sponkový kĺb a od ich priesečníka (ťažiska
koňa) vedieme nahor kolmicu so zemou – tam, kde pretne chrbát koňa, má ležať
ťažisko sedla). Zápinky podbrušníka majú visieť kolmo k zemi
v mieste, kde má správne sedieť podbrušník (dlaň za lakťom), podbrušník
nemá ťahať sedlo dopredu ani dozadu (čo zraňuje buď lopatky, alebo bedrá,
obličky, vaječníky).
Veľmi dôležité je aj to, aby
bolo sedlo rovné (a aby sme v ňom my sedeli rovno a trénovali nášho koňa,
aby sa stával rovným, keďže obaja sme prirodzene asymetrickí) – keď nakreslíme
vertikálnu čiaru stredom zadnej rázsochy, musí byť v osi chrbtice koňa. Ak
je sedlo vykrivené, tlačí na jednu stranu chrbtice koňa, a to mu spôsobí
problémy v bedrovo-krížovom kĺbe. Preto treba aj nasadať podľa možností
iba z vyvýšeného stupienka, nie cez strmeň. Pri nasadaní zo zeme je
najvhodnejšie, ak nás niekto vyhodí a my sa pritom držíme jednou rukou
hrivy a druhou prednej rázsochy sedla. Dobrovoľný príchod vo voľnosti,
pristavenie a pokojné státie koňa pri stupienku je navyše dobrou kontrolou
toho, či je ochotný ísť jazdiť – ak zrazu nepríde alebo začne ustupovať, príliš
skoro vykročí, atď., je to pre nás informácia, že niekde je problém (môže byť
nespokojný so samotným spôsobom nasadania, príliš často sme ho nechali ihneď po
nasadnutí vykročiť, nesedí mu výstroj, niečo ho bolí, bojí sa nás, nemá
motiváciu jazdiť...). Ak nasadnutie zo stupienka nie je možné, postavíme sa
rovnobežne s koňom, čo najtesnejšie vedľa neho, čelom VPRED (nie vzad, ako
sa to bežne učí!), nohu v strmeni tým pádom môžeme pohodlne vysunúť
dopredu. Chytíme sa jednou rukou hrivy a druhou prednej rázsochy. Čo
najsilnejšie sa odrazíme, aby sme sa nemuseli silou ťahať hore. Nikdy sa
nechytáme sedla za prednú a zadnú rázsochu, pretože tým ho pretáčame,
krivíme kostru (obzvlášť náchylné sú na to kostry syntetické) a samozrejme
aj chrbát koňa (ten musí zaťať svaly na opačnej strane tela ako protiváhu
a vznikajú dysbalancie a spazmy). Nasadáme z oboch strán rovnako
často – keďže drvivá väčšina z nás už nenosí po boku šabľu, je nezmyselné
lipnúť na starom armádnom pravidle, že všetko sa robí iba zľava.
Vyhýbajte sa sedlám so syntetickou
kostrou, vymeniteľnou prednou komorou, penovými, kompozitnými
a vzduchovými výplňami vankúšov. Bezkostrové
sedla nerozkladajú dobre váhu jazdca. Veľmi populárne jazdecké pady (takmer) nijako nerozkladajú váhu jazdca, sú vhodné
iba na občasné, krátke, neintenzívne jazdenie, vozenie malých detí. Nesmie sa v
nich jazdiť so strmeňmi. Madlá pre
hipoterapiu či voltiž tiež musia koňovi sedieť, ich panely musia byť dosť
naširoko od seba a mať rovnaký sklon ako lopatky koňa. Nesmú zvrchu sedieť
na chrbtici, kanál musí byť voľný na 3-4 prsty na šírku a na 2-3 na výšku.
Pod trapézami musia byť madlá dostatočne vypodložené, aby tam nedochádzalo
k bodovému tlaku – ten môže spôsobiť až atrofiu svalstva.
Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.
Dunová, A., Popková, L. (2016).
Dornova metoda pro zvířata. Olomouc:
Poznání.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.
Higgins, G., Martin, S.
(2009). Koně a jejich pohyb.
Praha: Metafora.
Higgins, G. Martin, S.
(2013). Pohyb a výkon koně:
Anatomie. Praha: Metafora.
Hourdebaigt, J.-P. (2012). Masáže koní. Praha: Ana Hita.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Strasser, H., Cook, R.
(2009). Železo v koňské hubě.
Praha: Nakladatelství Růže.
Tucker, R. (2017). Kde to mého koně bolí? Praktický průvodce
vyšetřením koně pomocí chiropraktických metod. Jihlava: Arcaro.
konecesky.cz –
Jochen Schleese o sedlách
Späť na Opornú
sústavu koňa