To je vlastne to, k čomu by mal celý náš tréning smerovať –
k postupnému spájaniu jednotlivých cvikov do stále dlhšej a pevnejšej
„reťaze“, na ktorej konci je bridge a posilnenie. Najbežnejším postupom je
tzv. spätné reťazenie, čiže „backchaining“ – ako prvé učíme
správanie, ktoré bude v reťazi predvedené ako posledné, potom
predposledné, predpredposledné, až napokon to, ktoré má byť v reťazi
predvedené ako prvé. Prečo? Odpoveď nájdeme opäť v teórii učenia – pretože
dobre naučené správanie sa stáva sekundárnym posilnením! A takisto aj
signál k tomuto správaniu! Preto sú najnovšie správania na začiatku reťaze
a najdlhšie naučené na konci – tie posledné sú odmenou za tie predošlé.
Reťazenie môžeme využiť rôznymi spôsobmi:
1. Na naučenie jedného komplexného cviku – napr.
aport. Najprv naučíme uchopenie a podávanie predmetu, potom jeho donášanie
a napokon jeho nájdenie a samostatné zdvihnutie zo zeme. Napokon dáme
celé správanie pod jediný signál.
2. Na naučenie postupnosti viacerých cvikov – typickým
príkladom je jazdenie (drezúrna úloha, parkúr...). Cieľom je znížiť počet
primárnych posilnení – počas súťaže predsa nemôžeme neustále zastavovať
a kŕmiť. Jednak je to zakázané, jednak to ruší sústredenie, plynulosť a
kvalitu pohybu. Toto je dosť náročná verzia reťazenia, pretože postupnosť
cvikov je zakaždým iná – preto musia byť podľa možností všetky dobre
naposilňované, resp. sa snažíme stále prekladať novšie cviky staršími, lepšie
naučenými, aby bol kôň priebežne sekundárne posilňovaný (aby nestrácal istotu
a motiváciu).
Späť na Správanie
– Techniky učenia