Väzivo – je mäkké oporné tkanivo
tvorené väzivovými bunkami a veľkým množstvom kolagénových a malým
množstvom elastických vláken, je dostatočne pevné, zároveň aj trochu pružné.
Tvorí úpony svalov na kosti, teda šľachy; tiež obaľuje a spája svaly
formou fascií; a vo forme väzov stabilizuje kĺby a určuje rozsah ich
pohyblivosti.
Šľachy – obsahujú hlavne
kolagénové vlákna, no sú do istej miery aj elastické. Pomocou nich sa svaly
upínajú na kosti, chránené bývajú šľachovými pošvami, ktoré obsahujú isté
množstvo ochrannej tekutiny. Tvoria celú spodnú časť končatín koňa (ohýbače
a naťahovače prstov), ktoré sú preto veľmi zraniteľné. Sú síce veľmi
pevné, no práve ich obmedzená pružnosť pri preťažení môže spôsobiť ich
poškodenie – natrhnutie, v extrémnom prípade až pretrhnutie. Keďže nemajú
zásobenie krvou, hoja sa veľmi dlho (6-12 mesiacov) a zjazvené tkanivo už
nikdy nie je také pružné, ako zdravé (často zostane na šľache „oblúk“). Samy
o sebe nebolia, až keď sa v dôsledku zápalu svalová pošva naplní
tekutinou, jej tlak na okolité štruktúry vyvolá bolesť. Šľachy sa najčastejšie
poškodia pri cvale, trysku (väčšina dostihových koní má nejaké poškodenie
šliach), skákaní, dlhodobom intenzívnom pohybe v hlbokom povrchu (blato,
hlboký piesok), no môžu ich utlačiť aj chrániče, čo majú zapínanie na gumu,
príliš dlho nasadené, príliš utiahnuté, skrkvané bandáže, elastické bandáže
použité bez podložiek. Preto ak už chrániť končatiny koňa naozaj treba, ideálne
sú mäkké neoprénové chrániče s neelastickým zapínaním.
Dĺžka šliach sa dá aktívne
ovplyvňovať hlavne do 2 rokov veku koňa, v menšej miere ešte do 5-6 rokov
(opäť – žriebätá potrebujú od narodenia veľa voľného pohybu po tvrdom –
prevencia preklbovania, spevňovanie a zároveň zvyšovanie pružnosti šliach;
naopak nebezpečné je preťažovanie častým, dlhým a rýchlym pohybom po
betóne, skákaním, tryskom, predĺženými chodmi, obzvlášť veľké riziko podstupujú
takto jazdené mladé a podkuté kone – podkovy znásobujú silu otrasov).
Fascie – sú husté kolagénové
siete, pretkávajú a obaľujú jednotlivé svaly; spájajú viacero svalov, takže
môžu fungovať ako jeden celok; inde ich oddeľujú a tým umožňujú, aby po
sebe hladko kĺzali. Tým, že svaly obaľujú a pretkávajú, ich chránia pred
nefyziologickým, prílišným natiahnutím. Ak sa to však predsa stane, môže dôjsť
k natrhnutiu fascie a toto zranenie ľahko ovplyvní mnoho ďalších,
pripojených štruktúr – výsledkom je stuhnutosť a bolestivosť často úplne
vzdialenej časti tela.
Väzy – sú veľmi pevné a len
málo pružné kolagénové štruktúry, ktoré stabilizujú kĺby a postavenie rôznych častí
kostry navzájom (napr. krku a chrbta). Určujú rozsah ich pohyblivosti
a bránia ich poškodeniu. Okrem malých väzov, stabilizujúcich každý jeden
kĺb, sa v tele koňa nachádza aj niekoľko veľkých väzivových štruktúr,
ktoré zabezpečujú udržanie stabilného držania tela a uľahčujú svalstvu
nesenie kostry a vnútorných orgánov. Pre jazdca sú najdôležitejšie dva –
šijový väz a nadtŕňový väz.
Šijový väz – skladá sa z povrazca
a z dosiek šijového väzu a spája krčné stavce s tŕňovými
výbežkami prvých hrudných stavcov. Udržiava polohu krku bez námahy svalov
a pri správnom natiahnutí (dopredu-dolu) prispieva k dvíhaniu chrbta (a
uvoľneniu chrbtového svalstva).
Nadtŕňový väz – v oblasti
kohútika je šijový väz prepojený s nadtŕňovým väzom, ktorý sa upína na
tŕňový výbežok každého hrudného a bedrového stavca a vytráca sa až
v oblasti krížov. Pri jeho natiahnutí sa vyklenuje celá hrudná
i bedrová chrbtica smerom nahor – a to natiahnutím pripojeného
šijového väzu dopredu-dolu, resp. napnutím horných svalov krku (v relatívnom
napriamení) a/alebo flexiou lumbosakrálneho spojenia v dôsledku ohnutia
zadných končatín (v zhromaždení).
Natiahnutý šijový
a nadtŕňový väz dávajú možnosť chrbtovému svalstvu rytmicky sa uvoľňovať
a sťahovať – teda ho používať správne a bez poškodzovania.
Stabilizácii chrbtice pomáhajú aj medzitŕňový a ventrálny dlhý spinálny
väz.
Keďže väzy sú veľmi pevné,
veľa vydržia, no ak sú nesprávnym pohybom (jazdenie za kolmicou až hyperflexia
v akejkoľvek forme a trvaní; prehnané dopredu-dolu, obzvlášť
v kluse a cvale, príliš často a príliš dlho) neustále príliš
naťahované, môžu sa časom ponatŕhať. Pre hojenie platí to, čo pre šľachy; po
maximálnej záťaži sa chrupavky, väzy a šľachy zotavia až po niekoľkých
dňoch. To okrem zmieňovaných veľkých väzov najčastejšie nastáva u medzikostného svalu (napriek
zavádzajúcemu názvu to nie je sval – je to väz so zbytkovými svalovými
vláknami), ktorý prebieha medzi šľachami dolnej časti končatín
a stabilizuje sponkový kĺb.
Pozícia dopredu-dolu:
Šijový a nadtŕňový
väz sú napnuté, výbežky stavcov sa od seba vzďaľujú, najdlhší chrbtový sval je
uvoľnený. Pri jazdení stačí, aby bol zátylok na úrovni kohútika, nie nižšie
(úplne k zemi necháme koňa natiahnuť iba v pauzách v kroku na
zahodenej oťaži – to si zreguluje sám, aby tak nekráčal pridlho).
Absolútne napriamenie,
zalomenie v 3. krčnom stavci:
Väzy sú povolené,
výbežky stavcov sa približujú, kôň musí niesť hmotnosť jazdca zaťatým chrbtovým
svalstvom. Čiarkovane – správne, relatívne napriamenie pri pravom zhromaždení,
za napínanie nadtŕňového väzu zodpovedá krčné a zadkové svalstvo, chrbtové
svaly zostávajú uvoľnené.
Za kolmicou, rollkur:
Šijový a nadtŕňový
väz sú extrémne napínané, až natŕhané, kôň sa snaží zabrániť poškodeniu
napínaním chrbtového svalstva, vznikajú spazmy, v bedrovej oblasti
dochádza k patologickej hyperplázii svalových vláken.
Nad oťažou:
Väzy sú povolené,
výbežky stavcov sa k sebe približujú, kôň sa tomu snaží zabrániť napínaním
chrbtového svalstva, dochádza k spazmom, napokon ku kissing spinnes.
Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo Produkzionsservice.
Dunová, A., Popková, L. (2016).
Dornova metoda pro zvířata. Olomouc:
Poznání.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal zdravý. Praha: Brázda.
Higgins, G., Martin, S.
(2009). Koně a jejich pohyb.
Praha: Metafora.
Higgins, G. Martin, S.
(2013). Pohyb a výkon koně:
Anatomie. Praha: Metafora.
Hourdebaigt, J.-P. (2012). Masáže koní. Praha: Ana Hita.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Tucker, R. (2017). Kde to mého koně bolí? Praktický průvodce
vyšetřením koně pomocí chiropraktických metod. Jihlava: Arcaro.
Weeks, Jo (2009). Mistrovské lekce jezdeckého umění.
Praha: Metafora.
Wood, P. (2009). Výcvik jezdeckého koně: Vychovejte si ze
svého koně dokonalého, spolehlivého partnera. Praha: Metafora.
Späť na Opornú
sústavu koňa