Kôň je psychicky zdravý,
ak má naplnené všetky biologické aj psychologické potreby.
Potreba
bezpečia
Kontrola nad prostredím – orientovať sa, poznať následky
udalostí, mať možnosť uniknúť averzívnym podnetom.
V boxe / prístrešku by sme sa mali vyhýbať nepríjemným
zážitkom. Má to byť pre koňa miesto, kde sa cíti čo najbezpečnejšie. Aj keď je
to krajne neprirodzené, keďže kone v prírode nevyhľadávajú malé uzavreté
priestory, naopak, desia sa ich, pretože pre nich je bezpečím možnosť úniku
(preto ich treba aj pomaličky zvykať na prepravník).
Taktiež by sme mali trpezlivo, bez tlaku a trestov učiť
kone zvládať rôzne iné nepríjemné situácie – odčervovanie, očkovanie, podávanie
a držanie nôh, uväzovanie a pokojné státie, umývanie hadicou,
striekanie sprejom, strihanie, používanie rôzneho výstroja, zvládanie
„desivých“ objektov... Aby sme boli pripravení na rôzne situácie – a aby
sme ich potom nemuseli zvládať násilím.
Potreba
sociálneho kontaktu s príslušníkmi vlastného druhu
Viď štúdium etológie. Kone vytvárajú stabilné malé rodinné
skupiny na celý život. My im často meníme spoločníkov, nevhodná skladba stáda, nedoprajeme
im neustály kontakt, umelo vytvárame boje o zdroje.
Afiliatívne
interakcie – postávanie blízko seba, dotyky, pokladanie hlavy na druhého
koňa, spoločné spanie so strážou (škôlky), vzájomné ošetrovanie srsti,
odháňanie múch, hry, dvorenie. Párové väzby – dva kone často podobného veku,
výšky, niekedy sfarbenia; priateľstvo na celý život, nie sú tu boje o
hierarchiu. Nevyhnutné pre dobré psychické zdravie koní. Človek vo vzťahu
s koňom môže napodobniť párovú väzbu (ale v medzidruhovom
priateľstve, nikdy nenahradí iné kone).
Agonistické
interakcie – vo funkčnom stáde veľmi zriedkavé (cca 1% všetkých
interakcií). U domácich koní omnoho častejšie – málo priestoru, obmedzený
prístup k potrave, vode, prístrešku, kone spolu netrávia 24 hod. denne,
skladba stáda je neprirodzená, často sa mení. Nie je to normálne, treba to čo
najviac eliminovať. Nenapodobovať v našej interakcii s koňom!!!
Vodca
a hierarchia – ich existencia je stále viac a viac vyvracaná,
pohyb stáda iniciuje rovnako často jeden, dva, aj viac koní naraz. Neexistuje
ultimátny vodca, ani dominantný „alfa“, ani „pasívny vodca“, kone ho
nepotrebujú. Dominátor je najneobľúbenejší. Najviac stálo „lepia“ dohromady
jedince, ktoré majú s ostatnými najviac afiliatívnych interakcií. Nie je
lineárny hierarchický rebríček – zložitý sociogram, závislý od konkrétnej
situácie. Myslieť viac na role a funkcie koní, než na ich „postavenie“.
Kooperácia –
najobľúbenejšia a najefektívnejšia stratégia konských spoločenstiev.
Vyhýbajú sa konfliktom, ako sa len dá, aby maximalizovali svoje šance
a šance svojich potomkov. Nižší stres, silnejšia imunita, viac energie na
dôležitejšie veci (hľadanie potravy, partnera, starostlivosť o žriebätá).
Potreba nových
podnetov
Senzorická
deprivácia – zmyslové orgány a príslušné oblasti mozgovej kôry
zakrnejú, ak nie sú stimulované.
Pohybová
deprivácia – kosti, šľachy, chrupavky a svaly sa nevyvinú bez
neustálej primeranej stimulácie. Voľný pohyb ad lib. od narodenia.
Sociálna
a emočná deprivácia – narušenie rozvoja zdravej konskej identity.
Vedie k poruchám správania, depresii.
Enrichment –
obohacovanie prostredia zajatých zvierat rôznymi hračkami, hlavolamami,
motiváciou k pohybu, poskytovanie bylín, vôní, chutí...
Symptómy distresu
u koní
Z neurochemického hľadiska
potenciálne škodlivý podnet (každý živočíšny druh je vrodene citlivý na určité
druhy a intenzity podnetov) najprv spustí stresovú reakciu – podráždi určité zmyslové receptory, tie vyšlú
nervové impulzy do centrálnej nervovej sústavy (CNS), aktivuje sa sympatická
vetva autonómneho nervového systému (ANS) – vylúčia sa stresové hormóny
(adrenalín, noradrenalín, kortizol, príp. aj endorfíny, ak treba tlmiť
bolesť...), stlmí sa trávenie, zvýši sa frekvencia dychu, krvný tlak
a tep, svaly dostanú viac kyslíka a energie, často dôjde
k defekácii (nenadarmo sa hovorí „skoro som sa pos*al od strachu“).
A toto všetko je
sprevádzané negatívnym emočným pozadím – teda strachom – ktorý jednak zviera motivuje, aby sa ho zbavilo, jednak umožňuje vybavenie spomienok
s podobným emočným zafarbením – aby zviera mohlo využiť minulú skúsenosť
na úspešný únik zo situácie.
Čo sa týka pozorovateľného
správania, ak kôň zaregistruje nový podnet (nejaký predmet, zvuk, iného koňa,
zviera, človeka...) a nevie si s ním poradiť, objavuje sa uňho najprv
znepokojenie, ktoré postupne prerastá v strach, až panickú úľakovú reakciu
– hovoríme tomu „komunikačný rebríček“. Naopak, keď sa tento podnet vytratí,
resp. kôň sa naň habituuje, kôň akoby zostupuje po tomto komunikačnom rebríčku
zasa naspäť do neutrálneho emočného stavu. Čo tvorí tento rebríček? Na začiatku
je neutrálny emočný stav, kôň je „v pohode“. Po objavení sa znepokojujúceho
podnetu kôň začína komunikovať – prvým stupienkom sú upokojujúce signály, ak
nestačia, objavuje sa preskokové správanie, nasledujú stresové signály,
vyhýbavé správanie, až nakoniec prichádza úľaková (FFF) reakcia. Po skončení
pôsobenia stresoru zasa kôň zostupuje po tomto rebríčku naspäť dole. Samozrejme
závisí od situácie, temperamentu koňa a jeho predošlých skúseností, ako
rýchlo po tomto rebríčku vystúpa – mladý kôň vysoko v krvi, prípadne
traumatizovaný, bude pravdepodobne preskakovať stupienky upokojujúcich signálov
a preskokového správania a rovno sa bude snažiť vzdialiť a pri
spamätávaní sa zo stresu mu bude zostup po jednotlivých stupienkoch rebríčka
trvať dosť dlho, kým sa úplne upokojí.
Naopak skúsený kôň, aj keď možno temperamentný, si vystačí
s niekoľkými upokojujúcimi signálmi, aby sa s podnetom vyrovnal. Ale
samozrejme, aj jemu sa môže stať, že ho náhly, nečakaný, silný zvuk vydesí
natoľko, že rovno zareaguje útekom (FFF), no potom dá len 1-2 stresové, pár
upokojujúcich signálov, a je zasa ok. Pozrime sa teraz na jednotlivé
stupienky bližšie.
U cicavcov často pred
začiatkom a chvíľu po prežití stresu a strachu vidíme tzv. upokojujúce signály (alebo po anglicky
„calming signals“; u koní ich vedecky zdokumentovala Rachaël Draaisma – jej publikácia Language Signs and Calming Signals of Horses by mala patriť medzi
povinné čítanie každého, kto sa chce pohybovať okolo koní). Medzi upokojujúce
signály patrí opakované žmurkanie, odvracanie pohľadu, privieranie očí,
prežúvanie naprázdno, prežúvanie s vyplazovaním jazyka dopredu, zívanie,
naťahovanie sánky, odvracanie hlavy, odvracanie krku, potriasanie krkom, otriasanie celého tela,
kývanie hlavou a krkom hore-dole, hlava pri zemi, približovanie sa
oblúkom, rozdeľovanie (napr. kobyla rozdelí svojím telom žriebä
a človeka), otočenie sa zadkom (bez hrozenia), otočenie sa bokom, žranie,
spomalený pohyb až nehybnosť (nie je to zamrznutie). Možno sa vám zdá, že tieto
činnosti predsa kôň bežne robí aj vtedy, keď vôbec nie je v strese – áno,
ale ak sa vyskytnú v inom kontexte, než je bežné, je prítomný potenciálny
stresor, opakujú sa, je ich stále viac a viac – potom je veľmi
pravdepodobné, že sú to upokojujúce signály. Každý kôň má svoje „obľúbené“
signály, ktoré používa častejšie než iné, niektoré nemusí používať vôbec. Každý
kôň sa líši aj mierou komunikácie – niektoré kone komunikujú veľa
a výrazne aj bežných, v podstate nestresových situáciách, niektoré
menej (iba vtedy, keď to naozaj považujú za potrebné – stoické temperamenty)
a niektoré bohužiaľ vôbec (tie sú akoby „vypnuté“, čo nie je dobrý
psychický stav – viď nižšie časť o naučenej bezmocnosti). Treba si preto
cvičiť oko, naučiť sa rozlišovať, kedy kôň komunikuje a kedy nie, aké
reakcie sú typické pre daného koňa. Vždy je lepšie, ak sa „pomýlime“
a zareagujeme kladne na komunikačný signál, ktorý v skutočnosti nie
je signálom, než keby sme skutočný signál odignorovali. A načo vlastne
koňom tie upokojujúce signály slúžia? Kone sa nimi snažia najprv predísť
stupňovaniu stresovej situácie – je to niečo ako slušná konverzácia (v ľudskom
svete to poznáme takto: „Dobrý deň, aký máme pekný deň, však? Nechcem žiadne
problémy. Skúsime sa nejako dohodnúť?“). Ak to nezaberie a protistrana
neodpovie rovnako, teda vlastnými upokojujúcimi signálmi, neprestane sa
približovať, nezmierni intenzitu svojho pôsobenia, kôň stúpa po rebríčku ďalej
(viď nižšie). Naopak, pri odbúravaní
prežitého stresu, teda zostupovaní z rebríčka, sa upokojujúce signály
objavujú nakoniec, čím pomáhajú koňovi úplne sa upokojiť a odbúrať nahromadené
stresové hormóny (napr. sklonenie hlavy spoľahlivo aktivuje
parasympatikus, slinami sa pri prežúvaní vylučuje z tela
kortizol...). Upokojujúce signály často vídame aj pri fyzioterapeutickom
ošetrení – terapeut uvoľní blok, koňovi sa uľaví a začne žmurkať, zívať,
prežúvať a olizovať sa – v tomto kontexte je to dobré znamenie, že sa
terapiou podarilo koňovi uvoľniť telesné (ale často aj s tým spojené
psychické) napätie. Upokojujúce signály sa vyskytujú najmä v sociálnom
kontexte (sem patrí napr. aj otočenie sa zadkom, rozdelenie dvoch koní
v konflikte alebo oddelenie iného koňa od potenciálnej hrozby) – kôň nimi
komunikuje protivníkovi, že nechce útočiť, ani nechce, aby on útočil naňho.
Mimochodom, tieto signály používame aj my ľudia – napríklad po prežití stresu
si zhlboka vydýchneme, povzdychneme... Keďže sú medzidruhovo veľmi podobné (viď
napr. publikácia o psoch „Konejšivé signály“ od Turid Rugaas; všimla som si ich
dokonca aj u mojich potkanov aj u mačky), môžeme ich aj my využívať pri
komunikácii s koňmi – každopádne, ony sa snažia nimi s nami
komunikovať (to je to olizovanie a skláňanie hlavy pri naháňaní v kruhovke
– nie je to znak premýšľania ani podriadenia, ale stresu a snahy predísť
konfliktu). Predbežný výskum ukazuje, že odpovedanie rovnakými upokojujúcimi
signálmi, aké použije kôň, ho dokáže upokojiť a znížiť stres
v tréningu – napr. keď kôň odvráti hlavu, neznamená to, že sa nesústredí
alebo nás nerešpektuje, ale cíti sa nami ohrozený – a keď sa v tejto
situácii aj my mierne odvrátime, sklopíme zrak a prestaneme na koňa
vyvíjať tlak, hovoríme mu: „Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“ Kôň zvyčajne na
takéto „empatické“ správanie veľmi dobre reaguje, rýchlo sa upokojí
(prestane stúpať po stresovom rebríčku) a je schopný opäť pokračovať
v lekcii.
Keď kôň prežíva situáciu veľmi
mierne diskomfortne, objavujú sa upokojujúce signály. Ak stresor pôsobí naďalej
alebo sa jeho pôsobenie zintenzívňuje, kôň vystúpi na ďalší stupienok
komunikačného rebríčka – môže sa objaviť tzv. preskokové správanie (anglicky „displacement behavior“). Sem patria
bežné prejavy, ktoré sú však vytrhnuté z ich normálneho kontextu
(potravové, pohybové, komfortné) – očuchávanie zeme, preberanie pyskom po zemi
bez žrania, šúchanie hlavy / krku o prednú nohu, šúchanie hlavy / krku
o predmety, hryzenie samého seba, olizovanie objektov, hrabanie, váľanie
sa, švihanie hlavou v kruhoch. Napríklad sa stretnú dva neznáme kone.
Jeden z nich použije „na pozdrav“ upokojujúce signály. Druhý kôň však
neodpovedá, prvého to zneistí, a tak sa pokúsi rozpustiť napätie tým, že
sa „tvári“, že robí niečo iné – začne sa akože zúrivo pásť, škrabať si nohu, otriasať
sa, dokonca sa môže začať váľať. Robíme sa to aj my ľudia, keď sa cítime neisto
v nejakej sociálnej situácii – škrabkáme sa, prehrabávame a uhládzame
si vlasy, oprašujeme si neviditeľné smietky z oblečenia, obzeráme si
nechty...
Ak podnet pôsobí ďalej, nasledujúcim
stupienkom na našom komunikačnom rebríčku sú stresové signály (anglicky „stress signals“). Tu už prechádza
mierne znepokojenie do ozajstného strachu aj s jeho fyziologickým
doprovodom. Stresové signály zahŕňajú stredne vysoké až vysoké nesenie krku a hlavy,
okrúhle oči (uvoľnené sú mandľového tvaru), môže byť až vidno beľmo, stisnuté
pery, horný pysk zľahka až viditeľne predĺžený, zmenený tvar horného pysku
a nosa, brada zmení tvar (ako šálka), okrúhle nozdry (uvoľnené sú
pozdĺžne), aktívne sa pohybujúce ušnice, chvost vysoko nesený alebo naopak
zastrčený medzi nohy, častejšie kadenie a močenie, prechádzanie sa
hore-dole, keď kôň nemôže ísť tam, kam by chcel, ponáhľanie sa, náhlivé pohyby,
zredukované žranie a pitie až neschopnosť žrať a piť, švihanie hlavou,
častejšie úľakové reakcie.
Pri neustálom ďalšom pôsobení
podnetu, prípadne zvyšovaní intenzity jeho pôsobenia, sa ešte chvíľu pred
samotnou FFF reakciou objavuje tzv. vyhýbavé
správanie (anglicky „distance-increasing signals“, doslovne signály zvyšujúce
vzdialenosť). Kôň sa týmto správaním snaží zvyýšiť vzdialenosť medzi sebou
a stresorom, či už tým, že sa vzdiali on sám, alebo sa snaží prinúť
stresor, aby sa vzdialil on. Patrí sem odháňanie, naháňanie druhého, hrozenie
hryznutím, hrozenie kopnutím, vyhadzovanie zadnými nohami, vyklenutý krk,
zastrašujúci postoj, odchádzanie od stresora (krokom, pomalým klusom). Toto je
hranica medzi vedomým správaním pod kontrolou mozgovej kôry
a inštinktívnym správaním pod kontrolou vývojovo starých podkôrových centier
(hypotalamus, limbický systém). Ak stres pokračuje, kôň nad sebou stráca
kontrolu, snaha o komunikáciu končí a nastupujú sebazáchovné inštinkty.
Napokon teda dochádza k úľakovej, resp. FFF reakcii (fight / flight / freeze – útok / útek / zamrznutie).
Kôň si najčastejšie vyberá útek, no
nie je pravda, že by bol výlučne „útekovým zvieraťom“. Ak sa nachádza v známej situácii a je si istý víťazstvom,
neváha zaútočiť (napr. voľne žijúce kone sa v prevahe môžu rozhodnúť
zahnať predátora namiesto úteku pred ním).
Niekedy však nemôže ani utiecť,
ani zaútočiť (resp. nevie, čo z toho si má vybrať) – a vtedy
„zamrzne“. U koňa je typickým prejavom zamrznutia nehybný postoj s vysoko neseným krkom
a hlavou, s napnutým svalstvom, upreným pohľadom, nehybnými nastraženými
ušami, zadržaným dychom (napr. keď sa niečoho zľakne v boxe alebo ak mu
človek pri výcviku systematicky bráni utekať pred tým, čo ho desí
a zároveň ho trestá za agresívnu obranu). Zamrznutie je najhoršia
možná varianta, pretože neumožňuje uvoľnenie nahromadeného napätia
a obnovu síl organizmu. Jeden nedávny výskum preukázal, že paradoxne kone,
ktoré navonok prejavovali pri stretnutí s neznámym objektom najmenej
útekových reakcií, vnútorne prežívali najväčší stres (vylučovalo sa im najviac
kortizolu a najviac sa im zvýšila tepová frekvencia). Takže to, že koňa
donútite stáť a neutekať pred „bubákom“ ešte vôbec nemusí znamenať, že je
so situáciou „v pohode“ a že je uvoľnený – treba sledovať upokojujúce
signály, preskokové správanie, známky stresu, vyhýbavé správanie. Ak kôň
komunikuje na stresovom rebríčku na dolných priečkach a vracia sa rýchlo
k pokojovému stavu, je to fajn. Ak nekomunikuje a je viditeľne
napätý, stuhnutý, znamená to, že ste značne prekročili hranicu jeho vôľovej
kontroly, je vo veľkom strese (rovnako samozrejme aj v prípade, že útočí –
bráni sa – alebo zbesilo behá, ale to je väčšine ľudí zjavné, na rozdiel od
zamrznutia). Ideálne je zvykať koňa na nové a desivé podnety veľmi
postupne, už zmieňovanou systematickou desenzitivizáciou a protipodmieňovaním,
tak, aby vôbec nedošlo k FFF reakcii – a ak sa to aj náhodou stane,
nebrániť útekovej reakcii, pretože tá umožní koňovi odbúrať vzniknuté napätie
(trénovať v dostatočne veľkej, bezpečne oplotenej ohrade, ideálne
s ostatnými koňmi nablízku).
Keď zviera prestane prežívať
strach, ANS opäť aktivuje parasympatikus (na obnovu síl) – klesá tepová
a dychová frekvencia, cievy sa rozšíria, obnovuje sa činnosť trávenia,
odbúravajú sa stresové hormóny; na úrovni pozorovateľného správania sa objavuje
vyhýbavé správanie, stresové signály, preskokové správanie, napokon upokojujúce
signály, ktorými kôň odbúra posledné zvyšky stresu a vráti sa do
pokojového, neutrálneho emočného stavu– viď komunikačný rebríček na obrázku (podľa
Rachael Draaisma).
Komunikačný rebríček (relaxovaný stav – stúpajúci stres –
ustupujúci stres – relaxovaný stav):
1 - Upokojujúce signály.
2 - Preskokové
správanie.
3 - Stresové signály.
4 - Vyhýbavé správanie.
5 - FFF reakcia.
Čo sa týka výkonu, ten môže aj
po prekročení hranice FFF ešte chvíľu stúpať (viď prvý graf), ale na úkor
vedomého sústredenia na činnosť a zapamätávania – čiže kôň v strese
možno pre tentokrát urobí to, do čoho ho nútime, no nabudúce budeme musieť s
učením začať zasa odznova, navyše s negatívnou emočnou záťažou (kôň si
totiž síce nezapamätá, čo má robiť, ale veľmi dobre si zapamätá, ako sa pritom
cítil a aké boli okolnosti – pretože najviac aktívny je limbický systém,
kde sídli systém zapamätávania aj emócií, ktoré sa navzájom ovplyvňujú).
Krátka, jednorazová stresová
reakcia, ktorá neprekročí hranicu FFF sa dá Z HĽADISKA VÝKONU považovať za
„pozitívny“ stres, teda tzv. eustres,
pretože napomáha prežitiu. Kone na pastvine niečo prudko vyľaká, rozbehnú sa,
po pár sekundách sa zastavia a keď vyhodnotia, že nebezpečenstvo pominulo,
vydýchnu si a zas sa začnú pásť. Ako eustres označujeme aj mierne vypätie
pri podávaní výkonu, ktorý je pozitívne motivovaný (hodnota odmeny je vysoká
a náročnosť úlohy tiež – no primerane schopnostiam). Keď sa však stresová
reakcia opakuje príliš často, je veľmi intenzívna a/alebo dlhotrvajúca,
prestane byť z hľadiska prežitia funkčná a naopak začne poškodzovať
organizmus – stane sa tzv. distresom,
„negatívnym“ stresom. Môžu za to stresové hormóny, ktoré inhibujú imunitný
systém, zvyšujú krvný tlak a spôsobujú tak väčšiu náchylnosť organizmu k
infekčným, srdcovo-cievnym, neurologickým, onkologickým a psychosomatickým
ochoreniam. Nadobličky sa časom dokonca môžu úplne vyčerpať a hladiny
stresových hormónov naopak zostávajú dlhodobo príliš nízke, čo je takisto
chorobný stav – nastáva chronický stres. Aj nesprávne vedený tréning pozitívnou
motiváciou môže vyvolať distres, ak je hodnota odmeny veľmi vysoká
a zároveň sú požiadavky na alebo až za hranicami možností koňa.
Yerkes-Dodsonova krivka stresu a výkonu:
Kým sa zdroje organizmu nevyčerpajú, so stúpajúcim
stresom (arousal – úroveň „rozrušenia“ organizmu) stúpa aj výkon; za istou
hranicou však organizmus svoje zdroje vyčerpá a s pokračujúcim
pôsobením stresoru výkon prudko klesá – na konci je smrť organizmu. Červená
čiara označuje hranicu, keď organizmus vypína vôľovú kontrolu a nastupuje
autonómna FFF reakcia – výkon síce ešte chvíľu stúpa, ale zviera už „nevie, čo
robí“, sprevádzajú to negatívne emócie – strach / hnev. Otázniky označujú, že
každý jedinec má túto hranicu inde a my nevieme, kde – musíme to zistiť.
Keď však do grafu dosadíme na os
y namiesto výkonu emočný stav koňa, krivka bude vyzerať značne odlišne (viď
druhý graf), a to ešte predpokladáme, že kôň začína v pluse, čiže že jeho
prežívanie v bežnom živote je v zásade príjemné, pozitívne. Bohužiaľ
väčšina koní začína na 0 alebo až niekde v mínuse, pretože nemajú naplnené
základné potreby (sú málo vonku, nemajú stabilnú skupinu koní, s ktorou by
boli v neustálom kontakte, nemajú neustály prístup k objemovému
krmivu, často ich niečo bolí, majú nepasujúci výstroj, stresuje ich už len
prítomnosť človeka, s ktorým zažili v minulosti všeličo
nepríjemné...). Ale aj keď budeme optimisti a predpokladáme, že kôň má
požiadavky na welfare naplnené, tak veľmi pravdepodobne už niekde medzi
upokojujúcimi signálmi a preskokovým správaním sa jeho prežívanie mení na
nepríjemné, negatívne. Už tu môžeme hovoriť Z EMOČNÉHO HĽADISKA
o distrese. Kôň síce ešte má vôľovú kontrolu, ako-tak sa učí, ale pozornosť
už zameriava viac na boj so stresorom než na učenie a spolu s naučeným
správaním (cvikom) si zapamätáva aj negatívne emócie, ktoré ho sprevádzali. Jednorazovo
sa výkon síce dá vybičovať na maximum, ale proces učenia je stresom značne
limitovaný, nabudúce to bude o to ťažšie. Tu je na mieste uvedomiť si, kde
mám ako jazdec / majiteľ koňa hodnoty, hranice – bude mi stačiť posudzovanie
hranice distresu z hľadiska výkonu? Alebo bude pre mňa smerodajná emočná
pohoda koňa?
Eustres-distres z emočného hľadiska. Eustres je nad
0, distres pod 0 (upokojujúce signály, preskokové správanie, stresové signály, vyhýbavé
správanie, FFF reakcia).
Čo sa týka objektívneho
posudzovania distresu, sú dva hlavné spôsoby merania – fyziologické premenné
a behaviorálne premenné. Fyziologické premenné zahŕňajú meranie tepu,
tlaku, teploty očných viečok, hladiny kortizolu v krvi a slinách.
Behaviorálne premenné zahŕňajú už
spomínané prejavy v správaní – upokojujúce signály, preskokové správanie,
stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia. Nezabúdajte však vždy brať do úvahy kontext a celého koňa
(nie iba uši, iba chvost...) a hlavne – to, že vy nedokážete symptómy distresu vidieť, neznamená, že váš kôň
nimi netrpí! Pri štúdiu etológie
si treba „cvičiť oko“, natáčať si svoje tréningy a doma si ich
v kľude analyzovať, vypočuť si názory iných (viac očí viac vidí),
konzultovať s odborníkmi v prípade nejasností.
Pri téme stresu sa treba zmieniť
ešte o jednom pojme, a tým je hromadenie
spúšťačov stresu (anglicky „trigger stacking“). Ide o to, že keď sa
naraz nakopí viac drobných stresorov, ktoré inak koňovi nerobia problém
a vie sa pri nich udržať v „zelenom poli“ (čiže pod prahom distresu –
nanajvýš na úrovni upokojujúcich signálov), spôsobia zrazu veľkú stresovú
reakciu. Ich pôsobenie sa totiž sčíta (možno dokonca násobí!) a keď už je
toho na koňa príliš, vybuchne. Myslím, že toto každý z nás už zažil na
vlastnej koži – ráno si zabudnete mobil, v práci vás sfúkne šéf, že
meškáte, následne omylom vymažete polovicu prezentácie, na ktorej ste pol dňa
pracovali a keď sa nakoniec ešte polejete kávou, tak už nadávate ako
tasmánsky diabol, i keď za bežných okolností ste pokojný človek
a keby vás každá z týchto vecí postretla zvlášť, dokázali by ste ju
v pohode predýchať. U koňa je to podobné – vezmete ho jazdiť
hladného, spoza brány vyštekne pes a zároveň prichádza z opačnej
strany motorka. Do toho zafúka vietor a z kríkov vyletí červený sáčok
– to je tá posledná kvapka, kôň to už nezvládne, stres prekročí hranicu FFF
reakcie a on sa dá na útek. Nepozornému človeku sa môže zdať, že sa
„zrazu“ splašil a ešte ho za to aj potrestá. V skutočnosti však
chudák kôň robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa ovládol, ale
jednoducho toho naňho už bolo moc.
Symptómy
bolesti u koní
Behaviorálne symptómy bolesti sú už dobre vedecky zdokumentované
(existuje tzv. „horse grimace scale“ – HGS) a každý majiteľ koňa, jazdec i tréner
by ich mal dobre poznať, aby vedel včas zareagovať a začať diagnostiku a liečbu,
vymeniť výstroj, zmeniť spôsob jazdenia, tréningu (a nie obviňovať koňa z hlúposti,
lenivosti, zákernosti či dominancie!). 99% prípadov neposlušnosti koní pramení
z bolesti (alebo zo spomienok na bolesť), zostávajúce 1% je zo strachu
alebo frustrácie z nenaplnenia základných potrieb (kôň je hladný,
nevybehaný, osamelý). Rozlišujeme niekoľko stupňov príznakov, podľa intenzity
prežívanej bolesti. Opäť platí to isté, čo aj pri signáloch stresu – treba si
trénovať oko, pretože to, že vy symptómy bolesti nevidíte, ešte neznamená, že
váš kôň ňou netrpí! Ak si nie ste istí, natočte koňa na video a konzultujte
s odborníkmi – vďaka internetu môžete využiť j pomoc zo zahraničia, kde sú
dobrí konskí behaviorálni špecialisti.
A aké sú teda symptómy bolesti? Pri diagnostike sa
zameriavame na nasledovné oblasti:
Celkový výzor
koňa – nezáujem o okolie, slabé žranie, apatia alebo naopak
netypická nervozita, znížený alebo naopak zvýšený svalový tonus (napr. napnuté
brušné svaly pri potláčaní silnej bolesti), potenie, hrabanie, kopanie...
Uši – postavené bokom
a mierne natočené dozadu, nehybné.
Oči – privreté,
napäté, s vráskami nad očami, pohľad obrátený dovnútra, nesleduje okolie.
Mimika – napäté čeľuste,
zuby sú zaťaté.
Nozdry – stiahnuté dozadu,
s vráskami okolo.
Chvost – ochabnutý,
prípadne až zastrčený medzi nohy, nehybný.
Prehľad
symptómov bolesti u koní (obrázok z journals.plos.org).
Depresia
u koní
Symptómy – nezáujem
o kone a dianie okolo, stojí bokom, apatia, prázdny pohľad, nehybné
ušnice, žiadna mimika, rovný krk.
Príčiny – chronická
bolesť, týranie, dlhá sociálna a emočná deprivácia.
Riešenie – odstrániť
príčiny.
Depresívny kôň
stojí s rovným krkom, bez záujmu o okolie.
Naučená
bezmocnosť u koní
Symptómy – absencia
akejkoľvek snahy vymaniť sa zo stresujúcej, bolestivej, poškodzujúcej situácie,
aj keď sa objaví táto možnosť. Tieto behaviorálne symptómy sprevádza emočná
oploštelosť, depresia, kognitívny deficit, oslabenie vôle (pasivita). Stav je
niekedy vratný, častejšie je však poškodenie trvalé (vrátane organických zmien
v CNS), záleží od dĺžky trvania a od individuality koňa.
Príčiny – typicky sa
vyskytuje u koní cvičených averzívnymi metódami, metodicky trestaných,
týraných, prípadne dlhodobo utláčaných v zle zostavenom stáde.
Riešenie – odstrániť
príčiny, postupne koňa naučiť opäť dôverovať vo vlastné schopnosti, opäť byť
koňom (dať najavo nespokojnosť). Najlepšie úplnou zmenu prístupu všetkých ľudí
okolo koňa (pozitívna motivácia, rešpektovanie koňa, jeho potrieb
a pocitov) a zostavením stáda, kde nebude v útlaku.
Dva obrazy
naučenej bezmocnosti, naoko odlišné, v skutočnosti veľmi podobné – oboje bolo
dosiahnuté metodickým používaním negatívneho posilňovania.
Agresivita
u koní
Symptómy – od
„hrozenia“ cez štípanie, hryzenie, nájazdy, kopanie, až seriózne útoky „na
život a na smrť“. Väčšina koní, ktoré sú popisované ako „nevychované,
drzé, agresívne, dominantné, nemajúce dostatok rešpektu, zákerné, tvrdohlavé,
sprosté...“, iba hrozí, nanajvýš občas štipne. Vážnejšia agresivita je
zriedkavejšia a je vždy znamením, že človek už niečo veľmi, veľmi pokazil.
Príčiny – strach,
porucha osobnosti. Strach je príčinou agresivity v 99,99% prípadov.
Výnimočne sa nájde kôň s poškodenou identitou a takmer vždy vtedy ide
o osirené žriebä vychovávané ľuďmi na fľaši – neosvojilo si
v kritickom období sociálne zručnosti potrebné pre kone a vlastne nie
je tak celkom koňom. Bežne sa však „agresívne“ kone proste boja. Agresivita im
zostala ako jediná možnosť obrany, ktorú vidia a formou poverčivého
správania (koňa i ľudí) sa udržiava. Kôň sa môže báť o seba,
o svoje žriebä, kobylu, kamaráta, ale aj o žrádlo, priestor, či
dokonca vodu.
Riešenie – odstrániť
príčinu, teda strach. Zmeniť vlastný prístup, aby sa bludný kruh agresivity prelomil
– prestať koňa preventívne trestať, naopak, vytvárať situácie, v ktorých
je možné konfliktom predísť. Nanovo cez pozitívnu motiváciu vybudovať dôveru
koňa v ľudí. Poučiť všetkých ľudí v okolí – ak sa nedá, zmeniť
stajňu. „Získavanie rešpektu“ nie je cesta, tým koňa iba umlčíte (dokedy
však?). Naučte koňa vyjadrovať svoje emócie primerane. Dajte mu do rúk
kontrolu, aby sa cítil bezpečne.
Stereotypné
správanie koní
Nie sú to „zlozvyky“! Kone sa ich neučia od seba navzájom – ak
ich robí viac koní v jednej stajni, je to len výraz tej istej nepohody.
Príčiny – je to
reakcia na dlhodobú depriváciu – keď je kôň stále izolovaný, hladný, bez
pohybu... Záleží od temperamentu, ako dlho kôň depriváciu vydrží, kým sa
rozvinie stereotyp.
Najčastejšie
stereotypy – klkanie (možnou príčinou sú vredy!), hodinárčenie, hrabanie,
kopanie, hryzenie, hlodanie, manéžové pohyby.
Riešenie – nikdy
netrestať, neriešiť ďalšou restrikciou (mreže, remene). Odstrániť depriváciu
a dúfať, že ešte nie je neskoro – niekedy pomôže iba úplná zmena
prostredia (pastviny, 24/7 vonku v stabilnom stáde) a absencia
kontaktu s ľuďmi aspoň na pár rokov.
Separačná
úzkosť u koní
Symptómy – neschopnosť
opustiť stádo, resp. konkrétneho koňa (spárovaná väzba). Kôň ide
v priebehu pár metrov do absolútnej paniky, je schopný ublížiť okoliu
i sebe (vytrhnúť sa na uzdečke, rozbúrať plot, zamotať sa do pásky,
preskočiť box...), len aby sa dostal späť ku koňom.
Príčiny – necitlivý,
priskorý odstav, predošlá izolácia a následné uvedenie koňa do stáda, časté
menenie stáda (s každou ďalšou zmenou sa úzkostné reakcie stupňujú). Pre kone
sú takéto zmeny jednoducho nenormálne, extrémne stresujúce. Kôň
s citlivejšou nervovou sústavou ich nemusí zvládnuť.
Riešenie – robiť čo
najmenej zmien v sociálnom živote koňa, a keď už, tak citlivo. Ak
musíme koňa previezť na úplne iné miesto, dobre si to rozmyslíme a potom
mu dáme niekoľko mesiacov času na aklimatizáciu (bez tréningu). Ak má naozaj
extrémne reakcie, môžeme prvé dni použiť na zmiernenie šoku homeopatiu, Bachove
esencie, aromaterapiu, bylinky (medovka, ľubovník, chmeľ), pridať horčík. Ak to
nestačí a je reálne riziko, že si kôň ublíži, na veľmi krátku dobu môžeme
podať anxiolytiká. Odchádzanie od koní potom trénujeme pomaličky, trpezlivo, vo
voľnosti, s pomocou pozitívneho posilnenia, nedávame si žiadne časové
limity. Nedovolíme, aby kôň išiel do distresu. Vždy musí mať pocit, že má
dokonalú kontrolu nad situáciou.
Generalizovaná
úzkosť u koní
Symptómy – kôň sa bojí
všetkého a všetkých. Resp. sa bojí „všetkých mužov“ alebo „všetkých mužov
v klobúku“, všetkého, čo i len vzdialene pripomína bič... Jeho
reakcie sú absolútne nepredvídateľné, je nebezpečný sebe i okoliu. Opak
naučenej bezmocnosti – záleží na citlivosti nervovej sústavy koňa, do ktorého
z týchto dvoch stavov sa dostane. Niekedy sa úzkostný kôň napokon „zrúti“
a upadne do naučenej bezmocnosti.
Príčiny – týranie,
t.z. nepredvídateľné používanie trestov. Zaplavovanie (flooding) – vystavovanie
desivému podnetu o intenzite prekračujúcej hranicu distresu bez možnosti úniku.
Riešenie – úplne
zmeniť prístup ku koňovi, nechať ho nejaký čas oddýchnuť si na pastvinách iba
v spoločnosti iných koní. Začať tréning od nuly, akoby to bolo žriebätko.
Pracovať výhradne pozitívnou motiváciou, s jasnými pravidlami, systematicky,
férovo. Rešpektovať potreby a pocity koňa, dovoliť mu vyjadriť ich.
Nechávať mu kontrolu, nikdy neísť do distresu.
Vplyv
tréningových metód na psychické zdravie koní
Viď vyššie a Teória
učenia.
Metódy
využívajúce negatívne posilňovanie – čiže tlak-uvoľnenie. Veľmi často
dochádza k zaplavovaniu, enormnému distresu (resp. dlhodobému
miernejšiemu), časom k naučenej bezmocnosti, kôň nemá právo vyjadriť svoj
názor, tempo postupu určuje človek (riziko stresu aj fyzického poškodenia,
najmä mladých koní), kôň iba pasívne prijíma rozkazy. Ak by sa robilo
„správne“, vedľajším účinkom by bola „iba“ pasivita – kôň nie je učený
samostatne rozmýšľať a ponúkať riešenia či nové činnosti. Vie poslúchať,
pracuje, aby sa vyhol nepríjemnému, sám z toho nič nemá. Hlavným prvkom je
tu absencia možnosti voľby, kôň buď poslúchne, alebo bude donútený.
Metódy
využívajúce pozitívne tresty – čiže pridávanie niečoho nepríjemného na
zastavenie nežiadúceho správania koňa. Napr. keď sa kôň predbehuje, dostane
cukanec za ohlávku – tým zastavujeme predbiehanie, ale neučíme správne vodenie.
Čiže trest len zastavuje prebiehajúce správanie. Kôň sa tým nič nové nenaučí.
A okrem toho sa naučí vyhýbavému správaniu – vyhýbať sa okolnostiam
trestu, čiže aj nám. Naučí sa robiť neželanú činnosť potajomky. A naučí sa
báť – obzvlášť ak trestáme so zlým načasovaním a nepredvídane (raz áno,
raz nie).
Metódy
využívajúce pozitívne posilňovanie – čiže odmeňovanie za želané správanie.
Kôň urobí niečo, čo chceme vidieť viac a my mu potom dáme niečo, čo chce
on (žrádlo, poškrabkanie, pohráme sa, vrátime sa ku koňom...). Kôň sa učí
aktívne hľadať riešenia „hádaniek“, ktoré mu v tréningu dávame. Súčasne ho
učíme pri tréningu relaxovať, má vždy všetko pod kontrolou (je voľný),
predchádzame vzniku konfliktných a stresujúcich situácií, nároky zvyšujeme
iba tak rýchlo, ako kôň sám dovolí, smie vyjadriť svoje pocity. Získavame tým
koňa, ktorý je psychicky vyrovnaný, motivovaný k spolupráci
a postupne rozvíja svoje kognitívne i telesné schopnosti. Kľúčovým prvkom
nie sú odmeny, ale možnosť voľby.
Symptómy dobrého
psychického zdravia koňa
Má záujem o okolie, je zvedavý, priateľský ku koňom
i ľuďom.
Ak je zároveň fyzicky zdravý (čo sa vzájomne ovplyvňuje), tak sa
rád pohybuje, hrá sa, zapája sa do afiliatívnych interakcií. Pri hre niekedy
predvádza drezúrne prvky. Dobre žerie, pravidelne vylučuje.
Je sociálne obratný – má v stáde priateľov, vie predchádzať
konfliktom.
Primerane vyjadruje svoje emócie (nie je ani „vypnutý“, ani
„nedramatizuje“).
Nie je prehnane bojácny, ani agresívny v reakcii na neznáme
podnety.
Ak sa dostane do stresujúcej situácie, nezamrzne, ale primárne
uteká.
Psychosomatika
& somatopsychológia
Telo a myseľ nie sú oddelené, sú jedno. Preto psychika
vplýva na telesné zdravie a naopak. Môže to byť uzdravujúci kruh, ale
naopak aj bludný kruh prehlbujúci poškodenie.
Psychosomatika – psychický
stres spúšťa telesnú odpoveď, vylučujú sa hormóny kortizol, adrenalín,
noradrenalín, to pri chronickom pôsobení zvyšuje zápalové procesy v tele
a inhibuje imunitný systém. Nešťastný kôň stráca chuť do jedla,
k socializácii, horšie sa zotavuje, pomalšie sa hojí. Naopak kôň žijúci
v dobrom prostredí, kde sa cíti bezpečne, môže prejavovať svoje prirodzené
správanie, má okolo seba blízkych konských (prípadne i ľudských)
priateľov, sa z choroby zotavuje oveľa ľahšie a celkovo je odolnejší.
Somatopsychika – telesné
ochorenie / zranenie, prežívanie silnej, najmä chronickej bolesti spôsobuje
negatívne psychické prežívanie, strate záujmu o okolie, iné kone, tréning,
hru, pohyb, až napokon i potravu, čo môže viesť až k smrti. Naopak
fyzicky zdravý kôň si aj ľahšie udrží psychickú pohodu.
Použité zdroje a literatúra:
Draaisma, R. (2018). Language Signs & Calming Signals of
Horses. Boca Raton: CRC Press.
Harris, G. (2015). Dotkni se zvířecí duše: Jak pozávat zvířata
nejen hlavou, ale i srdcem. Praha: Plot.
Harris, G. (2017). Od delfína ke psovi a zpátky k člověku:
Příručka etické komunikace se zvířaty. Praha: Plot.
Jackson, J. (2010). Paddock Paradise: Průvodce přirozeného
ustájení pro koně. Star Ridge.
Karrasch, S., Karrasch,
V. (2012). You Can Train Your Horse to Do
Anything! On Target Training: Clicker Training and Beyond.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
Kurland,
A. (2007). Clicker Training for Your
Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor,
K. (2011). Svého psa nestřílejte.
Praha: Práh.
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. London: L. A. Allen.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Šusta,
F. (2016). Trénink je v hlavě.
Praha: Plot.
Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt,
M. (2012). A Quiet Word with your
Horse. Richmond: Cadmos Publishing.
Späť na Zdravie
Späť na Welfare chov