Strach
Ako sme si už povedali, strach
je tá najzákladnejšia emócia, ktorej je schopný každý živočích. Je to negatívna emócia – zviera ju prežíva
subjektívne nepríjemne a robí všetko preto, aby sa jej čo najskôr zbavilo.
Z hľadiska prežitia je to však tá najužitočnejšia
emócia – CNS ňou zvieraťu totiž hlási, že má s okamžitou platnosťou
prestať robiť to, čo strach vyvolalo, resp. sa vzdialiť od podnetu, ktorý
strach vyvolal, inak mu hrozí nebezpečenstvo poškodenia až smrti. Ak sa strach
navyše spojí s bolesťou, jeho význam je o to naliehavejší.
Stresová reakcia
Z neurochemického hľadiska
potenciálne škodlivý podnet (každý živočíšny druh je vrodene citlivý na určité
druhy a intenzity podnetov) najprv spustí stresovú reakciu – podráždi určité zmyslové receptory, tie vyšlú
nervové impulzy do centrálnej nervovej sústavy (CNS), aktivuje sa sympatická
vetva autonómneho nervového systému (ANS) – vylúčia sa stresové hormóny
(adrenalín, noradrenalín, kortizol, príp. aj endorfíny, ak treba tlmiť
bolesť...), stlmí sa trávenie, zvýši sa frekvencia dychu, krvný tlak
a tep, svaly dostanú viac kyslíka a energie, často dôjde
k defekácii (nenadarmo sa hovorí „skoro som sa pos*al od strachu“).
A toto všetko je
sprevádzané negatívnym emočným pozadím – teda strachom – ktorý jednak zviera motivuje, aby sa ho zbavilo, jednak umožňuje vybavenie spomienok
s podobným emočným zafarbením – aby zviera mohlo využiť minulú skúsenosť
na úspešný únik zo situácie.
Komunikačný rebríček
Čo sa týka pozorovateľného
správania, ak kôň zaregistruje nový podnet (nejaký predmet, zvuk, iného koňa,
zviera, človeka...) a nevie si s ním poradiť, objavuje sa uňho najprv
znepokojenie, ktoré postupne prerastá v strach, až panickú úľakovú reakciu
– hovoríme tomu „komunikačný rebríček“. Naopak, keď sa tento podnet vytratí,
resp. kôň sa naň habituuje, kôň akoby zostupuje po tomto komunikačnom rebríčku
zasa naspäť do neutrálneho emočného stavu. Čo tvorí tento rebríček? Na začiatku
je neutrálny emočný stav, kôň je „v pohode“. Po objavení sa znepokojujúceho
podnetu kôň začína komunikovať – prvým stupienkom sú upokojujúce signály, ak
nestačia, objavuje sa preskokové správanie, nasledujú stresové signály,
vyhýbavé správanie, až nakoniec prichádza úľaková (FFF) reakcia. Po skončení
pôsobenia stresoru zasa kôň zostupuje po tomto rebríčku naspäť dole. Samozrejme
závisí od situácie, temperamentu koňa a jeho predošlých skúseností, ako
rýchlo po tomto rebríčku vystúpa – mladý kôň vysoko v krvi, prípadne
traumatizovaný, bude pravdepodobne preskakovať stupienky upokojujúcich signálov
a preskokového správania a rovno sa bude snažiť vzdialiť a pri
spamätávaní sa zo stresu mu bude zostup po jednotlivých stupienkoch rebríčka
trvať dosť dlho, kým sa úplne upokojí.
Naopak skúsený kôň, aj keď možno temperamentný, si vystačí
s niekoľkými upokojujúcimi signálmi, aby sa s podnetom vyrovnal. Ale
samozrejme, aj jemu sa môže stať, že ho náhly, nečakaný, silný zvuk vydesí
natoľko, že rovno zareaguje útekom (FFF), no potom dá len 1-2 stresové, pár
upokojujúcich signálov, a je zasa ok. Pozrime sa teraz na jednotlivé
stupienky bližšie.
U cicavcov často pred
začiatkom a chvíľu po prežití stresu a strachu vidíme tzv. upokojujúce signály (alebo po anglicky
„calming signals“; u koní ich vedecky zdokumentovala Rachaël Draaisma – jej publikácia Konejšivé signály a řeč těla u koní by mala patriť medzi
povinné čítanie každého, kto sa chce pohybovať okolo koní). Medzi upokojujúce
signály patrí opakované žmurkanie, odvracanie pohľadu, privieranie očí,
prežúvanie naprázdno, prežúvanie s vyplazovaním jazyka dopredu, zívanie,
naťahovanie sánky, odvracanie hlavy, odvracanie krku, potriasanie krkom, otriasanie celého tela,
kývanie hlavou a krkom hore-dole, hlava pri zemi, približovanie sa
oblúkom, rozdeľovanie (napr. kobyla rozdelí svojím telom žriebä
a človeka), otočenie sa zadkom (bez hrozenia), otočenie sa bokom, žranie,
spomalený pohyb až nehybnosť (nie je to zamrznutie). Možno sa vám zdá, že tieto
činnosti predsa kôň bežne robí aj vtedy, keď vôbec nie je v strese – áno,
ale ak sa vyskytnú v inom kontexte, než je bežné, je prítomný potenciálny
stresor, opakujú sa, je ich stále viac a viac – potom je veľmi
pravdepodobné, že sú to upokojujúce signály. Každý kôň má svoje „obľúbené“
signály, ktoré používa častejšie než iné, niektoré nemusí používať vôbec. Každý
kôň sa líši aj mierou komunikácie – niektoré kone komunikujú veľa
a výrazne aj bežných, v podstate nestresových situáciách, niektoré
menej (iba vtedy, keď to naozaj považujú za potrebné – stoické temperamenty)
a niektoré bohužiaľ vôbec (tie sú akoby „vypnuté“, čo nie je dobrý
psychický stav – viď nižšie časť o naučenej bezmocnosti). Treba si preto
cvičiť oko, naučiť sa rozlišovať, kedy kôň komunikuje a kedy nie, aké
reakcie sú typické pre daného koňa. Vždy je lepšie, ak sa „pomýlime“
a zareagujeme kladne na komunikačný signál, ktorý v skutočnosti nie
je signálom, než keby sme skutočný signál odignorovali. A načo vlastne
koňom tie upokojujúce signály slúžia? Kone sa nimi snažia najprv predísť
stupňovaniu stresovej situácie – je to niečo ako slušná konverzácia (v ľudskom
svete to poznáme takto: „Dobrý deň, aký máme pekný deň, však? Nechcem žiadne
problémy. Skúsime sa nejako dohodnúť?“). Ak to nezaberie a protistrana
neodpovie rovnako, teda vlastnými upokojujúcimi signálmi, neprestane sa približovať,
nezmierni intenzitu svojho pôsobenia, kôň stúpa po rebríčku ďalej (viď
nižšie). Naopak, pri odbúravaní
prežitého stresu, teda zostupovaní z rebríčka, sa upokojujúce signály
objavujú nakoniec, čím pomáhajú koňovi úplne sa upokojiť a odbúrať nahromadené stresové
hormóny (napr. sklonenie hlavy spoľahlivo aktivuje parasympatikus, slinami
sa pri prežúvaní vylučuje z tela kortizol...). Upokojujúce signály často
vídame aj pri fyzioterapeutickom ošetrení – terapeut uvoľní blok, koňovi sa
uľaví a začne žmurkať, zívať, prežúvať a olizovať sa – v tomto
kontexte je to dobré znamenie, že sa terapiou podarilo koňovi uvoľniť telesné
(ale často aj s tým spojené psychické) napätie. Upokojujúce signály sa
vyskytujú najmä v sociálnom kontexte (sem patrí napr. aj otočenie sa
zadkom, rozdelenie dvoch koní v konflikte alebo oddelenie iného koňa od
potenciálnej hrozby) – kôň nimi komunikuje protivníkovi, že nechce útočiť, ani
nechce, aby on útočil naňho. Mimochodom, tieto signály používame aj my ľudia –
napríklad po prežití stresu si zhlboka vydýchneme, povzdychneme... Keďže sú
medzidruhovo veľmi podobné (viď napr. publikácia o psoch „Konejšivé signály“ od
Turid Rugaas; všimla som si ich dokonca aj u mojich potkanov aj u mačky),
môžeme ich aj my využívať pri komunikácii s koňmi – každopádne, ony sa
snažia nimi s nami komunikovať (to je to olizovanie a skláňanie hlavy
pri naháňaní v kruhovke – nie je to znak premýšľania ani podriadenia, ale
stresu a snahy predísť konfliktu). Predbežný výskum ukazuje, že odpovedanie
rovnakými upokojujúcimi signálmi, aké použije kôň, ho dokáže upokojiť
a znížiť stres v tréningu – napr. keď kôň odvráti hlavu, neznamená
to, že sa nesústredí alebo nás nerešpektuje, ale cíti sa nami ohrozený –
a keď sa v tejto situácii aj my mierne odvrátime, sklopíme zrak
a prestaneme na koňa vyvíjať tlak, hovoríme mu: „Prepáč, nechcel som ťa
vystrašiť.“ Kôň zvyčajne na takéto „empatické“ správanie veľmi dobre
reaguje, rýchlo sa upokojí (prestane stúpať po stresovom rebríčku)
a je schopný opäť pokračovať v lekcii.
Keď kôň prežíva situáciu veľmi
mierne diskomfortne, objavujú sa upokojujúce signály. Ak stresor pôsobí naďalej
alebo sa jeho pôsobenie zintenzívňuje, kôň vystúpi na ďalší stupienok
komunikačného rebríčka – môže sa objaviť tzv. preskokové správanie (anglicky „displacement behavior“). Sem patria
bežné prejavy, ktoré sú však vytrhnuté z ich normálneho kontextu
(potravové, pohybové, komfortné) – očuchávanie zeme, preberanie pyskom po zemi
bez žrania, šúchanie hlavy / krku o prednú nohu, šúchanie hlavy / krku
o predmety, hryzenie samého seba, olizovanie objektov, hrabanie, váľanie
sa, švihanie hlavou v kruhoch. Napríklad sa stretnú dva neznáme kone.
Jeden z nich použije „na pozdrav“ upokojujúce signály. Druhý kôň však
neodpovedá, prvého to zneistí, a tak sa pokúsi rozpustiť napätie tým, že
sa „tvári“, že robí niečo iné – začne sa akože zúrivo pásť, škrabať si nohu,
otriasať sa, dokonca sa môže začať váľať. Robíme sa to aj my ľudia, keď sa
cítime neisto v nejakej sociálnej situácii – škrabkáme sa, prehrabávame a uhládzame
si vlasy, oprašujeme si neviditeľné smietky z oblečenia, obzeráme si
nechty...
Ak podnet pôsobí ďalej,
nasledujúcim stupienkom na našom komunikačnom rebríčku sú stresové signály (anglicky „stress signals“). Tu už prechádza
mierne znepokojenie do ozajstného strachu aj s jeho fyziologickým
doprovodom. Stresové signály zahŕňajú stredne vysoké až vysoké nesenie krku
a hlavy, okrúhle oči (uvoľnené sú mandľového tvaru), môže byť až vidno
beľmo, stisnuté pery, horný pysk zľahka až viditeľne predĺžený, zmenený tvar
horného pysku a nosa, brada zmení tvar (ako šálka), okrúhle nozdry
(uvoľnené sú pozdĺžne), aktívne sa pohybujúce ušnice, chvost vysoko nesený
alebo naopak zastrčený medzi nohy, častejšie kadenie a močenie,
prechádzanie sa hore-dole, keď kôň nemôže ísť tam, kam by chcel, ponáhľanie sa,
náhlivé pohyby, zredukované žranie a pitie až neschopnosť žrať a piť,
švihanie hlavou, častejšie úľakové reakcie.
Pri neustálom ďalšom pôsobení
podnetu, prípadne zvyšovaní intenzity jeho pôsobenia, sa ešte chvíľu pred samotnou
FFF reakciou objavuje tzv. vyhýbavé
správanie (anglicky „distance-increasing signals“, doslovne signály
zvyšujúce vzdialenosť). Kôň sa týmto správaním snaží zvyýšiť vzdialenosť medzi
sebou a stresorom, či už tým, že sa vzdiali on sám, alebo sa snaží prinúť
stresor, aby sa vzdialil on. Patrí sem odháňanie, naháňanie druhého, hrozenie
hryznutím, hrozenie kopnutím, vyhadzovanie zadnými nohami, vyklenutý krk,
zastrašujúci postoj, odchádzanie od stresora (krokom, pomalým klusom). Toto je
hranica medzi vedomým správaním pod kontrolou mozgovej kôry
a inštinktívnym správaním pod kontrolou vývojovo starých podkôrových
centier (hypotalamus, limbický systém). Ak stres pokračuje, kôň nad sebou
stráca kontrolu, snaha o komunikáciu končí a nastupujú sebazáchovné inštinkty.
Napokon teda dochádza k úľakovej, resp. FFF reakcii (fight / flight / freeze – útok / útek / zamrznutie).
Kôň si najčastejšie vyberá útek, no
nie je pravda, že by bol výlučne „útekovým zvieraťom“. Ak sa nachádza v známej situácii a je si istý víťazstvom,
neváha zaútočiť (napr. voľne žijúce kone sa v prevahe môžu rozhodnúť
zahnať predátora namiesto úteku pred ním).
Niekedy však nemôže ani utiecť,
ani zaútočiť (resp. nevie, čo z toho si má vybrať) – a vtedy
„zamrzne“. U koňa je typickým prejavom zamrznutia nehybný postoj s vysoko neseným krkom
a hlavou, s napnutým svalstvom, upreným pohľadom, nehybnými
nastraženými ušami, zadržaným dychom (napr. keď sa niečoho zľakne v boxe
alebo ak mu človek pri výcviku systematicky bráni utekať pred tým, čo ho desí
a zároveň ho trestá za agresívnu obranu). Zamrznutie je najhoršia
možná varianta, pretože neumožňuje uvoľnenie nahromadeného napätia
a obnovu síl organizmu. Jeden nedávny výskum preukázal, že paradoxne kone,
ktoré navonok prejavovali pri stretnutí s neznámym objektom najmenej
útekových reakcií, vnútorne prežívali najväčší stres (vylučovalo sa im najviac
kortizolu a najviac sa im zvýšila tepová frekvencia). Takže to, že koňa
donútite stáť a neutekať pred „bubákom“ ešte vôbec nemusí znamenať, že je
so situáciou „v pohode“ a že je uvoľnený – treba sledovať upokojujúce
signály, preskokové správanie, známky stresu, vyhýbavé správanie. Ak kôň
komunikuje na stresovom rebríčku na dolných priečkach a vracia sa rýchlo
k pokojovému stavu, je to fajn. Ak nekomunikuje a je viditeľne
napätý, stuhnutý, znamená to, že ste značne prekročili hranicu jeho vôľovej
kontroly, je vo veľkom strese (rovnako samozrejme aj v prípade, že útočí –
bráni sa – alebo zbesilo behá, ale to je väčšine ľudí zjavné, na rozdiel od zamrznutia).
Ideálne je zvykať koňa na nové a desivé podnety veľmi postupne, už
zmieňovanou systematickou desenzitivizáciou a protipodmieňovaním, tak, aby
vôbec nedošlo k FFF reakcii – a ak sa to aj náhodou stane, nebrániť
útekovej reakcii, pretože tá umožní koňovi odbúrať vzniknuté napätie (trénovať
v dostatočne veľkej, bezpečne oplotenej ohrade, ideálne s ostatnými
koňmi nablízku).
Keď zviera prestane prežívať
strach, ANS opäť aktivuje parasympatikus (na obnovu síl) – klesá tepová
a dychová frekvencia, cievy sa rozšíria, obnovuje sa činnosť trávenia,
odbúravajú sa stresové hormóny; na úrovni pozorovateľného správania sa objavuje
vyhýbavé správanie, stresové signály, preskokové správanie, napokon upokojujúce
signály, ktorými kôň odbúra posledné zvyšky stresu a vráti sa do
pokojového, neutrálneho emočného stavu– viď komunikačný rebríček na obrázku
(podľa Rachael Draaisma).
Komunikačný rebríček (relaxovaný stav – stúpajúci stres –
ustupujúci stres – relaxovaný stav):
1 – upokojujúce signály.
2 – preskokové správanie.
3 – stresové signály.
4 – vyhýbavé správanie.
5 – FFF reakcia.
Čo sa týka výkonu, ten môže aj
po prekročení hranice FFF ešte chvíľu stúpať (viď prvý graf), ale na úkor
vedomého sústredenia na činnosť a zapamätávania – čiže kôň v strese
možno pre tentokrát urobí to, do čoho ho nútime, no nabudúce budeme musieť s
učením začať zasa odznova, navyše s negatívnou emočnou záťažou (kôň si
totiž síce nezapamätá, čo má robiť, ale veľmi dobre si zapamätá, ako sa pritom
cítil a aké boli okolnosti – pretože najviac aktívny je limbický systém,
kde sídli systém zapamätávania aj emócií, ktoré sa navzájom ovplyvňujú).
Krátka, jednorazová stresová
reakcia, ktorá neprekročí hranicu FFF sa dá Z HĽADISKA VÝKONU považovať za
„pozitívny“ stres, teda tzv. eustres,
pretože napomáha prežitiu. Kone na pastvine niečo prudko vyľaká, rozbehnú sa, po
pár sekundách sa zastavia a keď vyhodnotia, že nebezpečenstvo pominulo,
vydýchnu si a zas sa začnú pásť. Ako eustres označujeme aj mierne vypätie
pri podávaní výkonu, ktorý je pozitívne motivovaný (hodnota odmeny je vysoká
a náročnosť úlohy tiež – no primerane schopnostiam). Keď sa však stresová
reakcia opakuje príliš často, je veľmi intenzívna a/alebo dlhotrvajúca,
prestane byť z hľadiska prežitia funkčná a naopak začne poškodzovať
organizmus – stane sa tzv. distresom,
„negatívnym“ stresom. Môžu za to stresové hormóny, ktoré inhibujú imunitný
systém, zvyšujú krvný tlak a spôsobujú tak väčšiu náchylnosť organizmu k
infekčným, srdcovo-cievnym, neurologickým, onkologickým a psychosomatickým
ochoreniam. Nadobličky sa časom dokonca môžu úplne vyčerpať a hladiny
stresových hormónov naopak zostávajú dlhodobo príliš nízke, čo je takisto
chorobný stav – nastáva chronický stres. Aj nesprávne vedený tréning pozitívnou
motiváciou môže vyvolať distres, ak je hodnota odmeny veľmi vysoká
a zároveň sú požiadavky na alebo až za hranicami možností koňa.
Yerkes-Dodsonova krivka stresu a výkonu:
Kým sa zdroje organizmu nevyčerpajú, so stúpajúcim
stresom (arousal – úroveň „rozrušenia“ organizmu) stúpa aj výkon; za istou
hranicou však organizmus svoje zdroje vyčerpá a s pokračujúcim
pôsobením stresoru výkon prudko klesá – na konci je smrť organizmu. Červená
čiara označuje hranicu, keď organizmus vypína vôľovú kontrolu a nastupuje
autonómna FFF reakcia – výkon síce ešte chvíľu stúpa, ale zviera už „nevie, čo
robí“, sprevádzajú to negatívne emócie – strach / hnev. Otázniky označujú, že
každý jedinec má túto hranicu inde a my nevieme, kde – musíme to zistiť.
Keď však do grafu dosadíme na os
y namiesto výkonu emočný stav koňa, krivka bude vyzerať značne odlišne (viď
druhý graf), a to ešte predpokladáme, že kôň začína v pluse, čiže že
jeho prežívanie v bežnom živote je v zásade príjemné, pozitívne.
Bohužiaľ väčšina koní začína na 0 alebo až niekde v mínuse, pretože nemajú
naplnené základné potreby (sú málo vonku, nemajú stabilnú skupinu koní,
s ktorou by boli v neustálom kontakte, nemajú neustály prístup
k objemovému krmivu, často ich niečo bolí, majú nepasujúci výstroj,
stresuje ich už len prítomnosť človeka, s ktorým zažili v minulosti
všeličo nepríjemné...). Ale aj keď budeme optimisti a predpokladáme, že
kôň má požiadavky na welfare naplnené, tak veľmi pravdepodobne už niekde medzi
upokojujúcimi signálmi a preskokovým správaním sa jeho prežívanie mení na
nepríjemné, negatívne. Už tu môžeme hovoriť Z EMOČNÉHO HĽADISKA
o distrese. Kôň síce ešte má vôľovú kontrolu, ako-tak sa učí, ale
pozornosť už zameriava viac na boj so stresorom než na učenie a spolu
s naučeným správaním (cvikom) si zapamätáva aj negatívne emócie, ktoré ho
sprevádzali. Jednorazovo sa výkon síce dá vybičovať na maximum, ale proces
učenia je stresom značne limitovaný, nabudúce to bude o to ťažšie. Tu je
na mieste uvedomiť si, kde mám ako jazdec / majiteľ koňa hodnoty, hranice –
bude mi stačiť posudzovanie hranice distresu z hľadiska výkonu? Alebo bude
pre mňa smerodajná emočná pohoda koňa?
Eustres-distres z emočného hľadiska. Eustres je nad
0, distres pod 0 (upokojujúce signály, preskokové správanie, stresové
signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia).
Čo sa týka objektívneho
posudzovania distresu, sú dva hlavné spôsoby merania – fyziologické premenné
a behaviorálne premenné. Fyziologické premenné zahŕňajú meranie tepu,
tlaku, teploty očných viečok, hladiny kortizolu v krvi a slinách.
Behaviorálne premenné zahŕňajú už
spomínané prejavy v správaní – upokojujúce signály, preskokové správanie,
stresové signály, vyhýbavé správanie, FFF reakcia. Nezabúdajte však vždy brať do úvahy kontext a celého koňa
(nie iba uši, iba chvost...) a hlavne – to, že vy nedokážete symptómy distresu vidieť, neznamená, že váš kôň
nimi netrpí! Pri štúdiu etológie
si treba „cvičiť oko“, natáčať si svoje tréningy a doma si ich
v kľude analyzovať, vypočuť si názory iných (viac očí viac vidí),
konzultovať s odborníkmi v prípade nejasností.
Pri téme stresu sa treba zmieniť
ešte o jednom pojme, a tým je hromadenie
spúšťačov stresu (anglicky „trigger stacking“). Ide o to, že keď sa
naraz nakopí viac drobných stresorov, ktoré inak koňovi nerobia problém
a vie sa pri nich udržať v „zelenom poli“ (čiže pod prahom distresu –
nanajvýš na úrovni upokojujúcich signálov), spôsobia zrazu veľkú stresovú
reakciu. Ich pôsobenie sa totiž sčíta (možno dokonca násobí!) a keď už je
toho na koňa príliš, vybuchne. Myslím, že toto každý z nás už zažil na
vlastnej koži – ráno si zabudnete mobil, v práci vás sfúkne šéf, že
meškáte, následne omylom vymažete polovicu prezentácie, na ktorej ste pol dňa
pracovali a keď sa nakoniec ešte polejete kávou, tak už nadávate ako
tasmánsky diabol, i keď za bežných okolností ste pokojný človek
a keby vás každá z týchto vecí postretla zvlášť, dokázali by ste ju
v pohode predýchať. U koňa je to podobné – vezmete ho jazdiť
hladného, spoza brány vyštekne pes a zároveň prichádza z opačnej
strany motorka. Do toho zafúka vietor a z kríkov vyletí červený sáčok
– to je tá posledná kvapka, kôň to už nezvládne, stres prekročí hranicu FFF
reakcie a on sa dá na útek. Nepozornému človeku sa môže zdať, že sa
„zrazu“ splašil a ešte ho za to aj potrestá. V skutočnosti však
chudák kôň robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa ovládol, ale
jednoducho toho naňho už bolo moc.
Ako funguje hromadenie spúšťačov.
Výborné video o trigger stacking z dielne Fair
Horsemanship.
V chove koní sa treba
snažiť čo najviac stresorov eliminovať (dbať na to, aby mal kôň dostatok
voľného pohybu, konskej spoločnosti, objemového krmiva, aby bol zdravý
a nič ho nebolelo, aby mu sedel výstroj...), vo výcviku nebyť pre koňa
zdrojom ďalšieho stresu (predchádzať vzniku konfliktov a nebezpečných
situácií, korektne používať pozitívne alebo negatívne posilňovanie, rešpektovať
zákonitosti konskej biomechaniky, aby sme koňovi jazdením neubližovali, ale
posilňovali jeho zdravie, nepoužívať tresty ani zaplavovanie, už pri objavení
sa upokojujúcich signálov prestať s činnosťou, zrkadliť vlastnými
upokojujúcimi signálmi a prehodnotiť svoje postupy) a čo sa týka
neovplyvniteľných vonkajších stresorov, koňa na ne treba zvykať po jednom
a po malých krôčikoch – systematickou desenzitivizáciou, protipodmieňovaním,
každý jeden podnet a jeho vlastnosti (vzhľad, zvuk, dotyk, pohyb...) brať
ako zvláštne kritérium, ktoré treba naučiť – vyhýbať sa hromadeniu stresorov.
Použité zdroje a literatúra:
Draaisma,
R. (2018). Konejšivé signály a reč
těla u koní. Jihlava: Arcaro.
Munsters,
C. C. B. M., Visser, E. K., van den Broek, J., & Sloet van
Oldruitenborgh-Oosterbaan, M. M. (2013). Physiological and behavioral responses
of horses during police training, Animal,
7(5), 822-827. doi: 10.1017/S1751731112002327
Panksepp,
J. (1998). Affective Neuroscience: The
Foundations of Human and Animal Emotions. New York: Oxford University Press
Inc..
Plháková,
A. (2003). Obecná psychologie. Praha:
Academia.
Selye,
H. (1978). The Stress of Life. McGraw Hill Education.
Skipper,
L. (2005). Let Horses Be Horses.
London: J. A. Allen.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Wendt,
M. (2011a). Trust Instead of Dominance.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Wendt,
M. (2011b). How Horses Feel and Think.
Richmond: Cadmos Publishing Ltd..
Späť na Emócie