Ak sa čo len trochu hlbšie zaujímate o chov a výcvik
koní a hlavne o psychické aspekty týchto vecí, určite Vás už aspoň
raz napadla otázka: „Ako toto vníma
a pociťuje kôň?“ Čo kôň vníma ako príjemné a čo ako nepríjemné?
Čo ho už bolí a čo naopak necíti? Aké pohyby sú preňho ľahké
a prirodzené a ktoré sú preňho veľmi náročné? Aké to je, musieť
koordinovať naraz pohyby 4 nôh pri rôznych chodoch, prekonávaní bariér
a skokov, v ohnutí, pri práci na dvoch stopách? Aké to je, musieť sa
naraz sústrediť na niekoľko vecí, ako to kôň musí zvládať pri jazdení? Ako kôň
vidí, ako sa mu dýcha v rôznych situáciách? A tak ďalej, a tak
ďalej, týchto otázok si môžeme položiť nekonečné množstvo.
Ako napríklad takúto zádrž dohora vníma
kôň? Cíti bolesť alebo nie? Aké to preňho je? Aj na toto sa pokúsim odpovedať
pomocou praktických ukážok.
No kde ležia odpovede na ne? Ako môžeme zistiť, čo sa odohráva v mozgu iného tvora? Sú dva
spôsoby – štúdium relatívne objektívnych výsledkov vedeckých skúmaní
a potom subjektívna introspekcia (teda skúšanie tých vecí, ktoré robíme koňom,
na sebe a pozorovanie a vyhodnocovanie vlastných vnemov, myšlienok,
emócií a správania). V tomto článku bude reč o oboch cestách,
pretože teória bez praxe je ničím (a naopak).
Som kôň a...
... myslím, cítim a správam sa ako kôň. To je to prvé, čo
si musíte uvedomiť a nikdy na to nezabúdať. Aby ste sa čo najviac
priblížili pochopeniu, ako kôň vníma a prežíva realitu okolo seba, musíte čo najpozornejšie študovať
etológiu, aplikovanú etológiu a komparatívnu psychológiu (čiže
vedy o správaní divokých koní, domestikovaných koní
a o porovnávaní ľudskej a zvieracej psychiky). Tu je obzvlášť
dôležité vychádzať z vedecky získaných poznatkov, pretože tradíciou odovzdávané „znalosti“ sú často
chybné, neúplné, skreslené. Typickým príkladom je výklad stádového života
koní – hnutie „horsemanshipu“ ho vykladá úplne inak, než sa vedecky preukázalo,
a to samozrejme takým spôsobom, ktorý ospravedlňuje ich nátlakový spôsob
výcviku koní (viď napr. Wendt, 2011). Ďalším dobrým príkladom je nesprávny,
resp. omnoho častejšie nedostatočný výklad rôznych telesných signálov, napr. rozrušenia,
spokojnosti, depresie, hravosti, agresivity, stresu1 a bolesti
(Costa et al., 2014) u koní – tie sú totiž skutočne veľmi jemne
odstupňované a ľudia sú (úplne paradoxne) ešte často trénermi učení ignorovať
ich, resp. prekrúcať ich význam tak, aby bolo možné ospravedlniť neetický
spôsob zaobchádzania (typické reči ako: „Ale čoby sa bál, čoby ho niečo bolelo!
Nechce sa mu! Len skúša, kto je tu pánom!“ keď sa kôň zaškľabí od bolesti, ale
je označený za „dominantného“ a následne je za svoje správanie
potrestaný).
Aby ste sa skutočne dokázali priblížiť
pochopeniu, ako kone myslia, cítia a komunikujú spolu, je potrebné venovať
mnoho času vedeckému štúdiu ich prirodzeného repertoáru správania – sadnúť si
doma na ohradu a dívať na domáce koníky vo výbehu rozhodne nestačí,
dokonca to niekedy vedie k mylným záverom.
Etologické výskumy vychádzajú najčastejšie zo sledovania
fyziologických premenných – tepovej frekvencie, ideálne aj hladín stresových
hormónov – a behaviorálnych premenných (tie musia byť presne operacionálne
definované – teda čo presne kôň musí robiť, aby sme to mohli označiť určitým
pojmom)... V laboratórnych podmienkach je možnosť presnejšieho pozorovania
– dá sa tu snímať aj mozgová aktivita (na EEG, PET, MR, fMR), čo však
u koní pochopiteľne nie je možné. Ako príklad uvediem výskum vplyvu
jazdenia v hyperflexii na stres u koní, kde sa preukázalo, že kone
prejavovali významne vyšší stres pri jazdení v zarolovaní a ak
dostali možnosť, vždy si vybrali tú trasu, na ktorej boli jazdené na normálnom
priľnutí (na / mierne pred kolmicou); taktiež sa preukázalo, že po jazde
v zarolovaní kone vykazovali signifikantne výraznejšie strachové reakcie
pri vystavení novému podnetu než po normálnej jazde (Borstel et al., 2008).
Kombinácia sledovania fyziologických i behaviorálnych
premenných sa ukazuje ako veľmi výhodná, pretože napr. skúmanie „odvážnych“
koní ukázalo, že paradoxne kone, ktoré na nové podnety z behaviorálneho
hľadiska reagovali najpokojnejšie (teda považované za „odvážne“ – neuskakujúce,
neplašivé), mali v týchto situáciách významne vyššie tepy než kone, ktoré
navonok pôsobili plašivo (fŕkali, odskakovali od nových predmetov, dávali sa na
útek...) (Munsters et al., 2012). Takže sa zdá, že čím menej kôň dáva emócie
najavo, tým intenzívnejšie ich vnútorne prežíva.
No nevyhnuteľne sa na jazyk tlačí otázka etickosti týchto výskumov – sú získané poznatky naozaj
natoľko cenné, že stoja za to, aby sme pre ich získanie zvieratám spôsobovali
bolesť a stres...? Neviem, srdce mi na to nehovorí vždy áno. Myslím však, že celkom dobrým náhradným
spôsobom, ako zistiť, ako (aspoň niektoré) veci vníma a cíti kôň, je, keď
si to vyskúšame na vlastnej koži!
Samozrejme, okrem už zmieňovaných, eticky pofidérnych výskumov
sledujúcich úrovne stresu, strachu, bolesti... existuje našťastie tiež mnoho
výskumov založených na využívaní pozitívnej motivácie, ktoré sú pre kone
vlastne veľmi príjemné – napr. výskumy zameriavajúce sa na schopnosť vizuálneho
rozlišovania (tvarov, farieb, 2D aj 3D objektov), stálosti zrakového vnímania
(či kôň rozpozná, že ide o ten istý objekt, aj keď ho vidí striedavo ľavým
a pravým okom, prípadne pootočený v rôznych uhloch), schopnosti
kategorizovať objekty (mäkké, tvrdé...), schopnosti pochopiť jednoduchý koncept
(väčší-menší) (Hanggi, 2005), schopnosti sociálneho učenia (Krueger, Farmer
& Heinze, 2013). To je veľmi zaujímavý smer výskumu, ktorý nám umožňuje
zisťovať aj také veci, ako sú preferencie koní – čo by si ony samy vybrali
(napr. výskum, kde kone naučili signalizovať, či chcú, alebo nechcú deku do
výbehu a vďaka tomu zistili, že ich voľba závisí nielen od plemena
a klimatických podmienok, ale aj od úplne individuálnych preferencií
konkrétneho koňa2).
Ak chcete svojho koňa trénovať, je dôležité naštudovať si aj
všeobecnú teóriu učenia (podrobne v tejto rubrike), ktorá nás učí o zákonitostiach toho, ako sa učia
všetky živé tvory, od dážďoviek až po človeka, kone nevynímajúc. A tiež
samozrejme funkčnú anatómiu koní (o
tej sa dočítate zas tu), aby ste si
dokázali za každých okolností predstaviť, čo sa v konskom tele pri danom
cviku deje a aké to bude mať dôsledky pre jeho zdravie. Vďaka tomu budete
môcť svojho koňa učiť efektívne a hlavne eticky (bez zbytočného
spôsobovania negatívnych psychických i fyzických stavov). Pre úplnosť ešte
dodám, že znalosti biologických potrieb druhu sú absolútne
nevyhnutným predpokladom pre to, aby ste sa mohli vhodne o koňa postarať –
a tiež si pri tom dokázať predstaviť, ako sa asi cíti, keď jeho potreby
ne/naplníte (napr. že ho neznesiteľne bolí žalúdok, keď viac než pár hodín vkuse nemôže prijímať objemové krmivo3).
A napokon, predtým, než sa pustíme do skúšania si na
vlastnej koži, „ako to cíti kôň“, musím samozrejme zmieniť aj tému antropomorfizácie, teda poľudšťovania
zvierat. Pripisovať koňom ľudské vlastnosti, ako je napríklad zlomyseľnosť,
závisť, žiarlivosť, pomstychtivosť... im veľmi škodí. Toto sú tzv. vyššie emócie, ktorých kone nie sú
schopné (resp. o tom nie sú objektívne dôkazy). No vcítiť sa do ich
vnímania a základných emócií sa môžeme, keďže dané zmyslové a mozgové
štruktúry a funkcie máme veľmi podobné (ako cicavce). Nedá mi to a na
tomto mieste musím spomenúť aj ďalšiu škodlivú praktiku – tzv. zoomorfizáciu, čo je znižovanie hodnoty
zvieracieho prežívania a myslenia („je to iba zviera, necíti bolesť,
smútok...“). Etický prístup rešpektuje každý živočíšny druh a každého jedinca
ako jedinečnú, dokonalú bytosť a obdivuje jeho zvláštnosti, správa sa k nemu
s úctou a stará sa oňho podľa jeho konkrétnych potrieb. Najväčším
paradoxom v tejto otázke je pre mňa argument horsemanshipu, že kone nemáme
poľudšťovať, ale v prístupe k nim napodobňovať ich „prirodzené“
správanie – vytvoriť v našom vzťahu s nimi „hierarchiu“ a stať sa
im „vodcom“ – no etologické výskumy opakovane vyvrátili existenciu lineárnych
hierarchií a vodcov v konských spoločenstvách. Čo je teda túžba po
hierarchii a vodcovstve – obyčajná antropomorfizácia, práve tá, proti
ktorej autori tejto myšlienky tak bojujú. Aká irónia... No ale späť k našej
introspekcii a snahe vcítiť sa do prežívania koní. Pozrieme sa najprv na
základné vnímanie a telesné pocity a potom sa presunieme ku
kognitívnym procesom a emóciám.
Zrak
Najprv si povieme niečo o všeobecnom zrakovom vnímaní koní a potom
o tom, ako kôň vidí v rôznych situáciách. Kôň totiž nevidí ako človek
– po prvé, nedokáže zaostrovať na blízko
a na diaľku bez pohybu hlavy. Je to tým, že naša šošovka v oku je
pružná a vďaka tomu, že ju malé svaly rozširujú či splošťujú, sa mení naše
zaostrenie. No šošovka koňa je len veľmi málo pružná! A preto musí pre
zaostrenie dvíhať alebo spúšťať hlavu. Keď hlavu zdvihne, ostro vidí predmety
v diaľke; keď ju skloní, v ohnisku sa naraz ocitnú veci blízke
a tie, čo sú na obzore (pri pasení tak kôň vidí aj na trávu, aj na prípadných
nepriateľov na obzore) (Roberts, 2005).
Zaostrovanie na blízko a do diaľky
– človek nemusí pohybovať hlavou, kôň áno. Kôň má však tú výhodu, že pri
zaostrení na blízky predmet zároveň ostro vidí aj objekty na obzore.
Po druhé, vďaka oválnemu,
horizontálnemu tvaru zreničky kôň najostrejšie vidí len horizontálny pás
uprostred svojho zorného poľa (my vidíme najostrejšie kruh uprostred
zorného poľa) – a to sa veľmi hodí, ak sa pasiete na pláni – na obzore
okamžite uvidíte aj ten najmenší pohyb. Po tretie, veľký počet tyčiniek na sietnici koňa zabezpečuje dobré vnímanie pohybu
(rýchle vnímanie kontrastu, nerozlišujú farby, dobré na nočné videnie), naopak
čípkov (pomalé vnímanie farieb, jasu, nerozlišujú kontrast, videnie cez deň) je
málo, preto kôň nekladie na farby až taký dôraz, oveľa dôležitejší je preňho
kontrast, tvar a pohyb. My ľudia však na farby kladieme veľký dôraz, preto
to predpokladáme aj u koní – keď sa kôň napr. zľakne červeného sáčku,
možno to nie je kvôli farbe, ale kvôli zvláštnemu tvaru, prudkému trepotavému
pohybu a zvuku, ktorý vydáva. ;-) Po štvrté, kôň vidí cca 1,5x väčšie ako my, takže aj malý pohyblivý objekt ho
ľahko vyľaká. A po piate, kôň
väčšinu vecí vidí iba jedným okom naraz, čo značne skresľuje jeho vnímanie
hĺbky a vzdialenosti, pretože má oči po bokoch hlavy, ďalej od seba (Roberts,
2005). Okrem toho, kone nie vždy znovu rozpoznajú objekt, ktorý už predtým
videli. Kedysi sa predpokladalo, že je to preto, že mozgové hemisféry koňa nie
sú prepojené, a teda informácie o tom, čo videli pravým okom, sa
neprepoja s informáciami o tom, čo videli ľavým okom. Dnes už však
vieme, že kôň má mozgové hemisféry veľmi dobre prepojené. Tento fenomén sa
podarilo experimentálne vysvetliť tým, že kôň nezvláda všetky mentálne rotácie
objektu, takže keď uvidí ten istý objekt z iného uhlu alebo prevrátený,
nemusí ho rozpoznať, a preto sa ho zľakne (Hanggi, 2005). Preto treba
koňom veci ukazovať zo všetkých strán, poprevracať ich pred nimi, ak sa dá,
povodiť ich okolo nich. Tiež by sa mal konečne odstrániť dnes už zbytočný
armádny zvyk robiť všetko iba z ľavej strany. Oveľa užitočnejšie je učiť
koňa všetko z oboch strán – vodiť, ošetrovať, nasadať, atď...
Kôň vidí síce takmer až za seba, ale
väčšinu vecí vidí len jedným okom naraz (A), len malú časť objektov priamo pred
sebou vidí oboma očami, teda binokulárne (B). Situáciu zhoršuje aj slepé miesto
priamo pred čelom koňa (C; takže napr. pri odskoku kôň na okamih nevidí
prekážku).
A teraz k nášmu prvému praktickému pokusu. Najprv si
vyskúšajte zaostrovanie – samozrejme, že si nemôžete znehybniť šošovku, ale
môžete sa na to aspoň „zahrať“. Najprv skúste normálne zaostriť na niečo, čo
máte naspodku zorného poľa a potom do diaľky, za monitor počítača – určite
sa to dá bez pohybu hlavou. A teraz si priložte vodorovne k očiam dva
prsty tak, aby ste pomedzi ne videli
úzku štrbinu (ako na obrázku) – teraz sa Vaše zorné pole aspoň trochu blíži
konskému.
Následne opäť skúste zaostriť na niečo, čo je naspodku Vášho
zorného poľa a potom na niečo, čo je navrchu – zistíte, že to bez pohybu
hlavou nejde, že na zaostrenie na niečo blízke musíte hlavu skloniť a keď
sa chcete pozrieť na niečo vzdialené, hlavu zdvihnúť! Určite to poznáte aj z praxe
s koňmi – kôň sa s nedôverčivým funením skláňa, aby preskúmal „nebezpečný“
objekt alebo so vztýčenou hlavou pozoruje pohybujúci sa objekt na obzore či
odhaduje výšku skoku. Preto treba koňovi
vždy dovoliť, aby hlavu sklonil / zdvihol, keď potrebuje na niečo zaostriť!
Nenúťte koňa pred skokom ísť s hlavou na kolmici a nebráňte mu
natiahnuť dole krk, keď sa niečoho bojí alebo ide po nerovnom teréne.
Pokus číslo dva Vám umožní vyskúšať si monokulárne videnie (teda
jedným okom), ako ho bežne zažíva kôň. Samozrejme, že časť vecí priamo pred
sebou vidí kôň oboma očami, ale väčšinu objektov vníma iba jedným okom naraz,
a to celkom mení jeho perspektívu! Najjednoduchšie si tento paradox
overíte tak, že si najprv zakryjete jedno oko, potom dáte prst asi 5-10 cm nad
tohto smajlíka: :D a následne si oko odokryjete a zakryjete druhé.
A uvidíte, že Váš prst je zrazu – bez pohybu – nejako mimo! To preto, že
keď obraz vnímate oboma očami naraz, podvedome využívate na vnímanie
vzdialenosti a hĺbky iné vodítka, ako keď ho vnímate len jedným okom! Už
máte teda trochu predstavu, aké je potom pre koňa ťažké odhadovať výšku
a vzdialenosť skokov? Ak nie, vyskúšajte si to – skúste skákať cez nízke
prekážky (skúste rôzne profily – kolmáky, oxery, doublebary), potom si zaviažte
jedno oko a skúste to opäť – a všímajte si tie rozdiely v odhade
miesta odskoku a výšky skoku! Zistíte, že prekážka sa dlho zdá byť ďaleko
a potom naraz pred Vami prudko „vyrastie“! Možno prekážku prvé razy zhodíte
a je to celkom normálne – pretože mozgu chvíľu trvá, kým sa zmenenej
perspektíve (videnie jedným okom) prispôsobí a začne vzdialenosti zasa odhadovať
správne. Skúste si so zaviazaným okom aj chôdzu po schodoch – uvidíte, že aj
vnímanie hĺbky sa tým značne mení. Akonáhle toto pochopíte a odskúšate si to, nebudete už koňa viniť za to, že
niekedy odskočí zle alebo sa zdráha zostúpiť po strmom svahu, vstúpiť do vody,
či preskočiť priekopu... ;-) Je to len otázka tréningu a zvyku
a niekedy aj dôvery – takže to svojmu koňovi doprajte.
A napokon si ešte vyskúšajte, ako kôň vidí pri jazdení, keď
má hlavu v rôznych polohách. Takže pekne dolu na všetky štyri, do
kroku, postupne si vyskúšajte všetky spôsoby a hlavne si všímajte, ako pri
tom vnímate svoje okolie. Najprv choďte s hlavou vysoko hore a s
prehnutým krkom, potom v relatívnom napriamení (vyklenutý krk, zátylok je
najvyšším bodom, nos kúsok pred kolmicou), v prirodzenom držaní, potom s hlavou
a krkom natiahnutými dopredu a dolu, potom dajte nos „na kolmicu“
a napokon až hlboko za kolmicu (viď obrázok).
Ak vo svojom okolí nemáte žiadne ostré hrany, skúste si
v týchto rôznych polohách aj rýchlejší pohyb – a sledujte, ako sa pri
tom mení Vaše vnímanie okolia. Pravdepodobne zistíte, že ak máte hlavu
privysoko, nevidíte si vôbec pod nohy, najlepšie vidíte v prirodzenej polohe,
v relatívnom napriamení a v natiahnutí dopredu-dolu. Na kolmici
je to už ťažšie a čím ďalej za kolmicu nos dáte, tým ste
dezorientovanejší, začínate sa potácať a máte problémy s rovnováhou. Preto je dôležité v ťažkom teréne vždy
koňovi dovoliť ísť v prirodzenom alebo natiahnutom držaní a nebrániť
mu v rozhliadaní. Ak pôjde kôň v teréne na krátkych oťažiach
príliš nad alebo za oťažou, riskujete tým, že sa potkne a obaja spadnete!
A za oťažou by kôň nemal chodiť vôbec, a to nielen preto, že pri tom nevidí,
kam ide – škodí to aj v mnohých ďalších ohľadoch!
Rovnováha
To je ďalšia dôležitá kapitola. Teoreticky ju tu rozoberiem len
stručne, podrobnejšie vysvetlenie nájdete tu,
pod podnadpisom „Sedlo a ťažisko“. Na tomto mieste poviem len toľko, že
kôň je prirodzene viac na predku, no pri jazdení sa musíte snažiť postupne
vyrovnávať zaťaženie predných a zadných nôh. A to preto, že zadné
nohy sú lepšie uspôsobené na nesenie hmotnosti a tlmenie nárazov než
predné (a predné sa preto preťažovaním rýchlo ničia). Preto treba koňa z natiahnutého držania postupne učiť, aby sa
zhromažďoval – aby mu nohy vydržali čo najdlhšie zdravé. No aj zhromaždenie
treba stále striedať s natiahnutím, kvôli uvoľňovaniu svalstva – všetko
s mierou. ;-)
Čo sa rovnováhy týka, dobré je vyskúšať si aj pohyb v obratoch
a na dvoch stopách, aby ste vedeli, kde máte mať pri nich pri jazdení váhu
– aby ste koňovi nebránili v pohybe a svojimi pomôckami váhou ho
nemiatli. Takže aby ste vedeli lepšie pochopiť, ako má kôň pri rôznych pohyboch
rozloženú váhu a aký je to pocit, vyskúšajte si to opäť sami na sebe. ;-)
Najprv sa postavte „rovnomerne“ na všetky štyri (na ruky a kolená,
kolmo k zemi) a sledujte pocity tlaku v mieste kontaktu so zemou (1
na obrázku). Aj keď stojíte s nohami a rukami kolmo, o niečo
väčší tlak budete cítiť v rukách. Teraz pomaly preneste váhu dopredu
a aspoň minútu tak vydržte (2 na obrázku) – kĺbom v rukách to rýchlo
prestane byť príjemné. A takto sa cíti aj kôň, ktorý chodí po celý tréning
na predku (nad oťažou, za oťažou, opierajúc sa do ruky, príliš dlho v
natiahnutí). Potom naopak preneste váhu dozadu a tiež tak minútu zotrvajte
(3 na obrázku) – a zistíte, že aj keď to tiež nie je celkom jednoduché,
kĺby z toho nebolia (v skutočnom zhromaždení).
Skúste si potom aj pohyb (rovnako ako pri skúmaní videnia) „nad
oťažou“, v relatívnom napriamení, prirodzene, v natiahnutí, na
kolmici a za kolmicou – no tento raz si všímajte zaťaženie rúk a nôh
a ako sa mení. Zistíte, že najmenej sú Vaše ruky zaťažené
v relatívnom napriamení, o trochu viac v prirodzenom držaní
a na kolmici, ešte viac s prevráteným krkom „nad oťažou“
a v natiahnutí dolu a najviac ruky trpia pri pohybe za kolmicou
(vtedy navyše celkom strácate rovnováhu,
pretože orgán v strednom uchu, čo slúži na udržiavanie rovnováhy,
v tejto polohe nemôže normálne pracovať). Opieranie do ruky si vyskúšať
síce nemôžete, no ak si k doterajšiemu zaťaženiu kĺbov rúk prirátate ešte
minimálne 2x toľko, dostanete aspoň približnú predstavu. Z toho vyplýva, že pri jazdení treba pravidelne striedať
natiahnutie so zhromaždením (relatívne napriamenie) a nenechať koňa chodiť
nad oťažou, za oťažou a opierať sa do ruky. Inak sa kĺby, šľachy
a kosti rýchlo opotrebujú a kôň skončí zbytočne skoro na dôchodku –
a možno aj horšie.
Ďalšie, čo si môžete skúsiť, je prenášanie rovnováhy do strán.
Takže opäť na všetky štyri a poskúšajte si všetky jazdiarenské cviky –
kruhy, osmičky, oblúkom zmeny smeru, vlnovky, kolmé obraty, obraty okolo predku
a zadku... A sledujte pri tom, na ktorú stranu prenášate váhu, kedy
a ako veľmi – potom to môžete využiť pri jazdení. Vyskúšať si môžete aj
všetky stranové pohyby – dovnútra plece a kontra dovnútra plece, traverz
a renverz – na rovnej čiare aj na
kruhu; traverzály. Ako tieto pohyby vykonávať, je nakreslené na nasledujúcom
obrázku.
Sledujte pri nich najmä, na ktorej strane je viac váhy (na
obrázku označené červenou farbou) – zistíte, že pri dovnútra plece a kontra
dovnútra plece je to vonkajšia strana, pri traverze a renverze vnútorná,
no to len na rovine – na kruhu je váha prirodzene vždy viac vnútri. Dobre si to
zapamätajte, aby ste pri jazdení vždy
váhou nasledovali koňa a nemiatli ho – pretože napríklad sedieť pri
dovnútra pleci viac vnútri, ako sa to dnes bežne učí, je pre koňa skôr
nepríjemné a mätúce, než by mu to pomáhalo. ;-)
Zubadlo
O tom, ako kôň vníma zubadlo a čo mu spôsobuje, sa podrobne
dočítate v tomto článku
a o tom, ako má vyzerať správne priľnutie v tomto článku. Tu to už
teda nebudem rozoberať, prejdeme rovno k praktickým pokusom, aby ste si
tieto teoretické poznatky mohli overiť sami na sebe. :)
Predtým, než začnete s ďalším pokusom, musím upozorniť, že
tento raz to nebudú až také presné odhady ako v predošlých prípadoch,
pretože my ľudia nemáme bezzubú časť úst, takže niektoré veci budete vnímať
menej ostro, iné viac. Snažte sa preto z toho vyvodiť nejaký ten priemer.
;-) Samozrejme, že si nebudete do úst dávať ozajstné zubadlo, to by sa už
blížilo k dákemu sado-maso... :D Nie, postačia Vám dve čisté čajové
lyžičky, ideálne celé z kovu. Do úst si dajte ich opačné konce tak, aby sa
uprostred Vašich úst dotýkali končekmi (ako na obrázku). To približne imituje
bežné 1x lomené zubadlo.
Najprv nerobte nič, len sa sústreďte na ten pocit, aké to je,
mať niečo také v ústach, aký je to pocit pre jazyk, kútiky úst, ďasná...
Ako sa Vám s tým dýcha a prehĺta – tak nejako podobne sa so zubadlom
cíti aj kôň. A teraz si vyskúšajte 2 rôzne pôsobenia zubadla. Prvý spôsob
– dnes bežný a „moderný“ – je pôsobenie smerom dozadu a dolu. Snažte sa,
aby sa končeky lyžičiek stále dotýkali a pomaly začnite tlačiť dozadu
a dolu. Jazyk pri tom dajte na spodné zuby (pretože kôň ho nemôže vtiahnuť
pod zuby ako my), no berte to trošku s rezervou – kôň pod jazykom zas nemá
tvrdé zuby, ale mäkké podnebie (takže síce jazyk ho nebolí tak ako nás, ale podnebie
áno – to zas nám, ľuďom, odpadá). Tlak dozadu-dolu pomaličky, postupne stupňujte,
až kým nepocítite bolesť. A vtedy
si musíte uvedomiť, koľko málo sily na spôsobenie bolesti stačí – a papuľa
koňa je rovnako citlivá ako naše ústa! Najskôr Vás asi zabolí priškrípnutý
jazyk a spodná pera, potom sa Vám hroty lyžičiek zabodnú do horného
podnebia – a to Vás reflexne prinúti otvoriť ústa. Tak isto sa proti
bolesti v papuli bráni aj kôň, preto je
maximálne neetické tvrdú ruku jazdca zakrývať pevne stiahnutým nánosníkom!
Teraz si skúste predstaviť, aké to je pre koňa, keď má jazdec ruky dole
a ťahá dozadu, možno má navyše aj pákové zubadlo (prípadne pelham,
snehuliaka...), martingal či prevliečky, ktoré pôsobenie ruky niekoľkonásobne
zosilňujú!!! Verte, Vy by ste takú bolesť nezniesli ani na okamih; kone sú
neskutočne poddajné a trpezlivé – čo je im bohužiaľ často osudné. :( Preto sa pri jazdení aktívnemu pôsobeniu
ruky dozadu-dolu vyhýbajte, ako sa len dá a keď už, nikdy nepoužite silu
väčšiu než pár gramov!
Takže to bol jeden spôsob použitia zubadla a teraz si
vyskúšajte ten druhý. Buď si cez ústa dajte jednu dlhú lyžičku alebo si nechajte
tie dve. Teraz budete pôsobiť hore, priamo do kútikov úst. Pomaly silu opäť
stupňujte (pozor, aby sa konce lyžičiek stále dotýkali), zas až do pocitu
bolesti. Neviem, ako to budete cítiť Vy, ale ja som ani pri dosť veľkej sile
(niekoľkonásobne väčšej, než bola tá, čo spôsobila bolesť dozadu-dolu)
nepocítila bolesť. Samozrejme, príjemné to nebolo (ústa to natiahne do
žabacieho úsmevu :D), ale môj jazyk a aj horné podnebie zostali celkom voľné,
bez tlaku, bez úhony. Jediné, čo som musela urobiť, bolo pootvorenie úst.
Z toho vyplýva, že pôsobenie
zubadla nahor, do kútikov papule, je oveľa šetrnejšie a nespôsobuje koňovi
bolesť. Samozrejme, že aj tu treba zachovať opatrnosť a jemnosť
a nevyvíjať zbytočne veľkú silu – opäť by malo stačiť iba pár gramov.
Výhodou tejto metódy je okrem bezbolestnosti aj aktivácia spodnej čeľuste, čo
si hneď vysvetlíme a vyskúšame.
Ak sa naučíte koňa zastavovať len sedom a hlasom, otáčať ho
váhou a holeňami, oťaže Vám budú slúžiť už len na jedno – na dosiahnutie
uvoľnenia čeľuste koňa a následne zdravého držania hlavy a krku
a vlastne celého tela. Ak totiž stuhne čeľusť (to sa stáva pri tvrdej
ruke, keď kôň v obrane pred bolesťou pevne stíska zubadlo), stuhnú aj
ďalšie svaly, čo sú spojené so žuvacími, a to sú svaly zátylku, potom
svaly krku, tie sú spojené s chrbtovým a lopatkovým svalstvom... Je
to reťaz, takže ak stuhne čeľusť, stuhne
aj všetko ostatné a naopak. Skúste si to opäť na vlastnej koži –
stisnite pevne čeľusť a chvíľu tak behajte. A aj keď sa budete
neviem-ako snažiť, uvidíte, že pri zaťatých zuboch sa Vám zvyšok tela nepodarí
uvoľniť (keď uvoľníte telo, podvedome uvoľníte aj zovretie čeľustí). Časom
začnete cítiť napätie v zátylku, krku, chrbtovom svalstve... A tak isto
sa cíti aj kôň, keď zatína zuby kvôli tvrdej ruke jazdca – je celý stuhnutý –
a pritom uvoľnenie je tou
najzákladnejšou požiadavkou zdravého jazdenia! Takže pamätajte na to, jemná
ruka pôsobiaca podchvíľou do kútikov papule (nepíliť, necukať!) udržiava čeľusť
aktívnu a uvoľnenú a tým aj celé telo koňa. ;-)
Dýchanie
a prehĺtanie
Táto problematika úzko súvisí s používaním zubadla. Pretože
ako sa môžete dočítať v tomto článku o pôsobení zubadla, už len samotná jeho prítomnosť
v papuli koňa spôsobuje reflexný konflikt. Teda dýchanie vs. prehĺtanie,
oboje naraz nie je možné, pôsobenie zubadla stimuluje slinenie (a sliny treba
prehĺtať), pohyb pri jazdení stimuluje rýchlejšie a intenzívnejšie
dýchanie. Niektoré kone zvládnu konflikt v hrdle potláčať a striedavo
dýchajú a prehĺtajú, iným to až tak nejde (ťažko odfukujú, sliny im tečú
von z papule, chrčia, často si odkašliavajú, prudko odfrkávajú). Situáciu
zhoršuje aj držanie hlavy v ostrom uhle s krkom – na kolmici či až za
kolmicou. Hyperflexia je pre dýchanie extrémne škodlivá, pretože v takomto
zalomení hlavy sa výrazne deformuje a zužuje hrtan. Ďalšie zhoršenie
prichádza, keď sa kôň snaží uľaviť bolesti v papuli (tvrdá ruka jazdca)
tým, že zaťahuje dozadu spodnú čeľusť a jazyk. Najlepšie zistíte, aké to
naozaj je a čo to spôsobuje, keď si to prakticky vyskúšate!
Takže si nasimulujete situáciu, v ktorej dochádza
k reflexnému konfliktu – budete niekoľko minút behať a zároveň
neustále usilovne naprázdno prežúvať. A uvidíte, či dokážete zároveň
prehĺtať sliny a poriadne dýchať. Neviem ako Vy, ale ja som už po dvoch
minútach skončila zadychčaná a uslintaná – nešlo mi to ani trochu... :D
Takýto pokus je možno na smiech, no keď si uvedomíte, že tak isto sa pri
tréningu cíti kôň, už to také vtipné nie je! Preto je veľmi dôležité dovoliť koňovi pri tréningu často si vydýchnuť
a poprehĺtať sliny na zahodenej oťaži bez akéhokoľvek pôsobenia zubadla!
Ďalší „dýchací“ pokus bude simulovať situáciu, keď kôň nemôže
poriadne dýchať kvôli stlačenému hrtanu. Takže najskôr skúste aspoň minútu
behať s hlavou silne za kolmicou (pozor, nenarazte do niečoho!). Áno, je
to poriadne vyčerpávajúce. Oddýchnite si a skúste to znovu, no teraz
navyše ešte aj zatiahnite jazyk a celú spodnú čeľusť čo najviac dozadu. Ja
osobne som takto behať nevydržala viac ako pol minúty, z nedostatku
kyslíka sa mi zatočila hlava... Takže vidíte, nie je to nič príjemné! Preto nikdy netolerujte pohyb koňa s hlavou
za kolmicou a ani na kolmici či v relatívnom napriamení ho nikdy
nedržte viac ako pár minút vkuse!
Ohýbanie krku
Krk koňa by mal byť pružný a rovnako dobre ohybný do oboch
strán – v stuhnutom krku sa totiž môžu vytvoriť svalové kŕče, naruší sa pritom
rovnováha koňa a aj jeho celkové uvoľnenie. Krk môžeme ohýbať tak zo zeme,
ako aj zo sedla, ale treba vedieť ako na to – nie každý spôsob je totiž
skutočne vhodný a zdravý. Najlepšie to opäť pochopíte pri praktickom
pokuse. ;-)
Základom pre korektné ohýbanie krku do strany je pozícia hlavy.
Ak je hlava príliš vysoko (nad oťažou) alebo naopak príliš nízko (za oťažou),
kôň nedokáže ohnúť celý krk stavec po stavci. Namiesto toho sa iba „zlomí“
v zátylku (nakloní hlavu, takže jedno ucho nesie nižšie ako druhé)
a ohne sa iba v prvých 2 krčných stavcoch, zvyšok krku ostane rovný
a takisto aj svalstvo krku sa vtedy namáha nerovnomerne. U človeka je
to rovnako – skúste hlavu otočiť čo najviac do strany, a to najprv
v pozícii z nosom výrazne nad kolmicou, potom výrazne za kolmicou
a napokon s hlavou v normálnej polohe. Uvidíte, že najďalej
doboku hlavu ohnete v poslednom prípade a v predošlých dvoch budete
vždy prinútení k „zlomeniu v zátylku“. Tiež Vás pravdepodobne
v prvých dvoch prípadoch budú bolieť viac svaly na vnútornej strane krku
a len v treťom pocítite naozaj poriadne pretiahnutie svalstva
vonkajšej strany krku. Preto treba krk
koňa ohýbať do strany len vtedy, keď má hlavu v neutrálnej pozícii
a nikdy mu nedovoliť lámať sa pri ohýbaní v zátylku! Takémuto
„klamaniu“ (kôň sa ohýba len v zátylku a naťahuje k Vám čumák,
neohýba však krk) sa dá jednoducho predísť – zo sedla jemným prizdvihnutím
vonkajšej oťaže a zo zeme ohýbaním krku s dlaňou na vonkajšej strane
zátylku koňa, kde v prípade potreby jemne zatlačíte.
Korektné ohýbanie krku – nos koňa sa
nikdy nesmie ohnúť viac ako zátylok!
Chrbát
Každý dobrý jazdec vie, že kôň musí byť v prvom rade
v pohode v papuli a v chrbte, to je základ. Zubadlo sme už
prebrali a čo ten chrbát? Ako dobre viete, pohyb pod jazdcom (a aj na
lonži) s preveseným chrbtom je pre koňa škodlivý. Svaly chrbta sú
v kŕči stiahnuté, výbežky stavcov sa trú o seba, platničky sú
priškrípnuté, môžu sa poškodiť aj nervy, zadné končatiny sú neaktívne... Kôň je
celkovo stuhnutý – a bez uvoľnenia pri jazdení nič nedosiahnete,
nehovoriac o veľkom riziku akútneho a aj chronického poškodenia
chrbtice koňa! Takže pohyb s vyklenutým chrbtom je pre zdravie
a uvoľnenosť koňa nevyhnutný – no kedy má kôň naozaj vyklenutý chrbát?
Najlepšie urobíte, keď si to zasa sami vyskúšate...
Okej, zas na všetky štyri. :D Najprv si skúste pohyb s chrbtom
prehnutým dole – a všímajte si pri tom pocity v celom tele,
nielen v chrbte samotnom – v krku, bruchu, nohách. Po chvíli začne
narastať stuhnutosť svalstva, jediné svaly, čo zostanú uvoľnené, sú brušné –
tie pri prehnutom chrbte iba ochabnuto visia. A teraz skúste chrbát
vyklenúť, najprv za pomoci zmeny polohy krku. Pokusmi s jednotlivými polohami
hlavy (ako predtým) zistíte, že s hlavou „nad oťažou“, v relatívnom napriamení,
v prirodzenom držaní a „za oťažou“ sa chrbát nevyklenie (šijový väz,
ktorý by mal za výbežky stavcov zatiahnuť a chrbát vyklenúť, zostáva v týchto
polohách skrátený). No pri nízkom a natiahnutom držaní hlavy a krku
a čiastočne aj „na kolmici“ sa chrbát vyklenie!
A teraz skúste vyklenutie chrbta dosiahnuť pomocou nôh –
najprv ich vystrčte za seba, potom ich dajte kolmo k zemi a nakoniec
ich podsuňte výrazne pod seba a ohnite viac nielen kolená, ale aj panvu.
Zistíte, že čím viac pod telom a ohnutejšie nohy máte, tým viac sa chrbát
zdvíha. Okrem toho si všimnite aj to, že pri vyklenutí chrbta sa automaticky
„dvíhate“ aj v oblasti hrudného koša a vťahujete brucho – svaly jadra
trupu a brucha pomáhajú vyklenutiu a držaniu chrbta! Môžete si skúsiť
aj pohybovať sa s podsadenými nohami s rôznym držaním hlavy – zistíte,
že „za oťažou“ a „nad oťažou“ nie je možné podsunúť nohy viac pod telo.
Takže ako vidíte, chrbát
koňa sa vyklenie len pri správnom natiahnutí šijového väzu alebo pri ohnutí
horných kĺbov zadných končatín. Vtedy sa napne nadtŕňový väz, ktorý vedie
pozdĺž celej hrudnej a bedrovej chrbtice, vzdialenosti medzi hornými
tŕňovými výbežkami stavcov sa zväčšia a svaly chrbta (najdlhší sval chrbta
a široký sval chrbta) môžu voľne v pohybe pracovať, nie sú v kŕči. Preto
treba koňa najprv naučiť chodiť v nízkom a dopredu natiahnutom držaní
a potom ho učiť čoraz viac sa zhromažďovať (aby sa znižovalo preťaženie
predných nôh). Chodenie nad či za oťažou je pre vyklenutie chrbta
a uvoľnenie – a teda aj pre zdravie koňa – vyslovene
kontraproduktívne.
Koordinácia
a delenie pozornosti
To, čo si jazdci veľmi málo uvedomujú, je zložitosť požiadaviek,
ktoré na koňa pri výcviku kladú. Niekedy by možno stačilo, aby si spomenuli,
aké to bolo ťažké, keď sa sami učili jazdiť a museli sa sústrediť na viac
vecí naraz – vždy, keď si všímali jednu, zabudli obratom na druhú! A kôň
to robí pri výcviku tiež, nemôže za to, je to prirodzené! Kým sa totiž určitá
činnosť nezautomatizuje, treba jej pri nácviku venovať vedomú pozornosť –
a vedome robiť viac vecí naraz je veľmi, veľmi ťažké. Ani ten, kto sa učí
šoférovať, sa pri prvých jazdách predsa nerozpráva so spolujazdcom,
netelefonuje, nenapcháva sa, nespieva si s rádiom... Ale po rokoch sa
vodičovi riadenie auta natoľko zautomatizuje, že tieto „bočné“ činnosti už
zvládne celkom bez problémov. Kôň vo výcviku je na tom rovnako – veď napokon si
to opäť môžete sami vyskúšať. ;-)
Takže zasa na zem, na kolená a na ruky a zahrajte sa
na jazdecký tréning. :) Oproti skutočnému koňovi to budete mať omnoho
jednoduchšie, pretože Vám nik nebude sedieť na chrbte a dávať mätúce
pomôcky, nik Vám nebude v ústach pôsobiť bolesť, budete môcť voľne dýchať
a rozhliadať sa okolo. Začnite v kroku a prejdite si všetky
možné jazdiarenské figúry (ako boli menované vyššie), plus všetku prácu na
dvoch stopách. Sústreďte sa, aby ste cviky robili na presne určených miestach,
dokonale korektne a taktiež v perfektnom držaní – podsadené nohy,
vyklenutý chrbát, „zdvihnutý“ hrudník a napnuté brucho, vyklenutý krk so
zátylkom ako najvyšším bodom, s nosom mierne pred kolmicou. Nič jednoduché,
hmmm...? ;-) A aby ste to nemali príliš ľahké, skúste si to aj
v „kluse“, prípadne aj v „cvale“, môžete skúsiť aj ťažšie figúry, ako
je španielsky krok, španielsky klus, pasáž, piafa, predĺženie
a skracovanie chodov, plynulé prechody, piruety, letmé preskoky, jednoduché
zmeny cvalu... Nesmiete však pri tom zabudnúť ani na jediný detail správneho
držania, perfektne sa ohýbať a dodržiavať živé, ale pravidelné tempo,
došľapovať zľahka. A popri tom všetkom ešte aj zostať uvoľnení
a pravidelne dýchať! Nuž, aj ja som najprv zdieľala postoj, ktorý zrejme
teraz zaujímate aj Vy – to proste nie je možné! Ale áno, je! :D No na prvý
pokus sa Vám to určite nepodarí. Chce to cvik, veľa tréningu... Preto nikdy nechcite od koňa viac ako jednu
neznámu vec naraz a k novému cviku alebo vyššej obtiažnosti nikdy
nepostupujte skôr, než dokonale ovládnete predošlú! Kôň navyše nevie, čo je
Vaším cieľom, dopredu nepozná cviky, ktoré ho učíte, ani ako majú ideálne
vyzerať, takže sa musí naučiť aj to. To prirodzene trvá nejaký čas a chce
to dobré vysvetľovacie a motivačné schopnosti jazdca! Pamätajte na to
a netrestajte svojho koňa, keď Vám nerozumie alebo je podráždený, pretože
nedokáže naraz zvládnuť všetky požiadavky, ktoré naňho kladiete! ;-)
Učenie negatívnym
posilňovaním (tlak-uvoľnenie)
Ako sa môžete podrobne dočítať v tejto rubrike, jedným z typov učenia, ktoré sa
v jazdectve využívajú najviac, je operantné
podmieňovanie negatívnym posilňovaním (R-). V preklade – koňovi
spôsobíme niečo, čo vníma subjektívne nepríjemne, takže sa toho pokúsi zbaviť.
Akonáhle sa toho pokúsi zbaviť želaným spôsobom, prestaneme mu to robiť (to je
moment negatívneho posilnenia). Takto
posilnené správanie sa bude opakovať stále častejšie. Napríklad stlačíme
holeňami boky koňa a keď kôň vykročí, prestaneme nimi tlačiť. Kôň sa časom
naučí vykročiť už na ľahké priloženie holení. Tento systém funguje vo výcviku
koní už celé tisícročia, takže by s ním teoreticky nemal byť problém. No
dnešné poznatky z komparatívnej neurovedy a aplikovanej etológie nám
naznačujú, že kone to zrejme až tak nadšene nevnímajú. Napokon, vyskúšajte si
sami...
Potrebujete pomocníka, ideálne s vlohami ku
škodoradostnosti. :) Požiadajte ho, aby si vymyslel nejaké správanie, cvik
(napr. dať pero do pohára a pod.), a potom vás ho bez slov a bez
ukazovania naučil – iba pomocou negatívneho posilňovania. Čiže vás bude učiť
tým, že vám bude robiť niečo nepríjemné (škriabať nožom po tanieri, štekliť
vás, ťahať za vlasy, šťuchať medzi rebrá... čokoľvek, čo vás rozčuľuje) a len
keď urobíte niečo, čím sa priblížite k cieľu, prestane. A znova
a znova, až kým vás nenaučí, čo chcel. Ak má váš „učiteľ“ cit pre
načasovanie a dokáže cieľ dobre rozkúskovať na malé kroky (vrátane
počiatočného nastavenia situácie), zrejme sa k nemu dostanete celkom
rýchlo. Obzvlášť, ak je to jednoduchá úloha (presun z bodu A do bodu
B). Čím je však úloha zložitejšia a čím nepresnejšie váš tréner posilňuje
(neskoro alebo vôbec), tým väčšia bude vaša frustrácia. Ak sa zaseknete
a neviete, ako ďalej a averzívne podnety neprestávajú, frustrácia
prerastá do stále väčšieho stresu a podľa Vašej nátury si potom vyberiete
jednu z možností FFF reakcie – buď prestanete s aktivitou (freeze),
vykašlete sa na celú hru (flight), alebo začnete kamarátovi nadávať, že je
tupec a robí to úplne zle (fight). Aj v prípade, že sa Vám v hre
darí, môžete byť na jej konci v strese už len z toho, že ste boli
celí čas niekam (nevediac kam) proti svojej vôli popostrkovaní. A to ste
vedeli, do čoho idete a robili ste to s vedomím, že kedykoľvek môžete
skončiť. A ako sa teraz cítite? Bola to zábava? Páčil sa Vám tento spôsob
učenia? Mali ste pocit, že ten proces máte pod kontrolou? Ja som si na tieto
otázky veru po vyskúšaní tejto hry nemohla odpovedať kladne. Z pohľadu
neurovied sa totiž pri R- aktivujú v mozgu emočné okruhy pre FEAR
(Strach), prípadne RAGE (Hnev) alebo dokonca PANIC/GRIEF (Panika/Smútok), ak
výcvik zahŕňa násilné odlúčenie od spoločníkov. Čiže živočích prežíva
nepríjemné emócie. Odstránenie tlaku preňho nie je príjemnou odmenou, iba úľavou od nepríjemného. To je veľký
rozdiel. Preto si dobre rozmyslite, či chcete tento spôsob učenia koní
používať. A ak sa preň rozhodnete, dávajte si veľký pozor na to, aby ste
ním koňovi spôsobovali čo najmenšiu možnú mieru frustrácie a stresu.
Učenie pozitívnym
posilňovaním
Tento kvadrant operantného podmieňovania bohužiaľ nie je
v konskom svete ešte taký známy, no na učenie je tiež veľmi efektívny (podľa
výskumov v laboratórnych podmienkach najefektívnejší) a hlavne – pre kone
veľmi príjemný. I keď tiež môže mať svoje úskalia, najmä pri nesprávnom
uchopení metodiky. Zjednodušene, pozitívne
posilňovanie (R+) funguje tak, že keď kôň po vykonaní určitého správania
získa niečo, čo je preňho subjektívne príjemné, začne toto správanie vykonávať
stále častejšie. Tréning pozitívnou motiváciou, ktorému sa podrobne venujem
v tejto rubrike, je samozrejme
zložitejší, ale v jeho podstate je tento jednoduchý princíp. Okrem odmeny
samotnej v ňom používame ešte tzv. bridge
(najčastejšie vo forme klikru), čo je signál, ktorý premosťuje čas medzi
vykonaním cviku a podaním odmeny, hovorí: „TERAZ si to urobil správne, máš
hotovo, odmena je na ceste,“ (viac o bridgi v tomto článku). Príklad – cválate na koni smerom k prekážke,
kôň sa odrazí a vo fáze letu kliknete, po doskoku kôň spomalí, zastaví
a potom mu dáte odmenu. Ak ste ho predtým naučili, čo kliker znamená,
vďaka nemu vie, že tá odmena je za skok. Keby ste proste po skoku zastavili
a odmenili, kôň by si odmenu spojil s posledným správaním pred tým,
než ju dostal – so zastavením. Skákal by stále horšie, zato by sa naučil po
skoku nádherne flekovať. Preto je pre úspešný tréning pozitívnou motiváciou
veľmi dôležité správne načasovanie bridgu.
Opäť potrebujete pomocníka, ktorému dáte do ruky kliker (odmeny
nemusia byť, pretože pre vás bude uspokojujúce už len to, že vám klikne – lebo
viete, že to znamená, že ste na správnej ceste; u zvierat to však neplatí,
kliker sám o sebe pre ne nemá na začiatku tréningu žiadnu hodnotu)
a požiadate ho, aby si vymyslel nejaké správanie, ktoré vás naučí
pozitívnym posilňovaním. Použije pritom techniku voľného tvarovania (viac sa o nej dozviete tu), čiže vás nechá voľne sa pohybovať
a bude „odklikávať“ každý náznak pohybu smerom k želanému správaniu.
Rozprávanie je zakázané – ani zviera túto výhodu nemá. Pri tejto hre sa budete
zrejme cítiť príjemnejšie než pri predošlej, pretože vás nikto do ničoho
nenúti, nerobí vám nič nepríjemné, môžete kedykoľvek skončiť a nič sa
nestane – prídete iba o ten dobrý pocit po kliknutí. Môže sa vás zmocniť
príjemný dobrodružný pocit, keď hľadáte, čo treba urobiť – to sa aktivuje emočný
okruh SEEKING (Vyhľadávanie – potravy apod.), prípadne aj PLAY (Hra). Zároveň
sa však môžete cítiť aj stratení, bezradní, nebudete vedieť, kde začať. Budete
musieť byť značne kreatívni a skúšať rôzne správania, kým prídete na to,
čo máte urobiť. Ak sa váš „tréner“ pomýli a klikne v nevhodný okamih,
môže vás zviesť na nesprávnu cestu, možno dokonca vytvoriť tzv. poverčivé správanie (veríte, že to je
to, čo vám minule prinieslo úspech, tak to dookola opakujete) a vy začnete
cítiť frustráciu, možno až hnev – aktivuje sa okruh RAGE (Hnev), keď neviete,
ako sa dostať k tomu, čo chcete – prípadne to vzdáte. Tak isto sa cíti
kôň, keď ho pomýlite zlým načasovaním bridgu, keď mu dávate málo posilnení
a on netuší, ako ďalej.
Môžete si skúsiť aj inú verziu tejto hry, s využitím inej
techniky učenia – targetingu. Váš
„tréner“ vám tentokrát bude pomáhať tým, že vám vždy ukáže target (napr. pero
v ruke) a klikne, keď sa ho dotknete prstom. Posúvaní targetu vás
postupne navedie až k vykonaniu cieľového správania. Uvidíte, že tento
postup vám dá oveľa väčší pocit istoty a k cieľu sa dostanete omnoho
rýchlejšie a bez frustrácie. Na druhej strane to nie je až taká zábava.
Z toho vyplýva, že targeting je vhodný pre začiatočníkov a voľné
tvarovanie je dobrým spestrením tréningu pre pokročilých.
Ešte si môžete vyskúšať jeden pokus, aby ste si lepšie
uvedomili, čo je to vlastne to „pozitívne posilnenie“. Tento raz pri hre na
trénera a žiaka poproste „trénera“, aby vás po kliknutí odmeňoval – ako,
to nechajte naňho. Ak je empatický, napadne ho vyskúšať najprv rôzne odmeny
a podľa vašich reakcií zostane pri tej, ktorá vám bude najpríjemnejšia. Ak
sa však bude riadiť iba podľa vlastnej predstavy o tom, čo je to „odmena“,
môže sa ľahko stať, že vám bude dávať niečo, o čo veľmi (alebo vôbec)
nestojíte, prípadne vám toho bude dávať príliš málo / veľa a vás to bude
rozčuľovať. Môže sa dokonca stať, že ako odmenu zvolí niečo, čo vy vnímate ako
trest! Pre mňa by to boli napríklad marshmallows cukríky – bŕŕŕ! Alebo vyberie
odmenu, ktorá pre vás nie je odmeňujúca v danej situácii (napr. jedlo, keď
ste práve po obede; v tejto situácii by ste možno uprednostnili ako odmenu
škrabkanie po chrbte). Táto hra vás prinúti uvedomiť si, že o tom, čo je
pozitívne posilnenie (teda odmena), rozhoduje vždy a jedine kôň, je to
individuálne a podmienené aj situáciou. Učenie za pomoci pozitívneho
posilňovania teda väčšinou u koní vyvoláva príjemné pocity, ak sa robí
správne. Pri chybách však môže spôsobiť frustráciu, až agresivitu a na to
si treba dávať pozor.
Učenie trestaním
Potrestané správanie sa vyskytuje menej často – tak hovorí definícia
trestu v teórii učenia. No to platí iba v prípade, že trest naozaj
prišiel okamžite po správaní, ktoré mal potrestať a že si ho zviera naozaj
spojilo so správaním a nie s osobou, ktorá trest udelila. Takže oveľa
častejšie nastáva situácia, že neželané správanie sa vyskytuje naďalej, no kôň
sa nás začne báť a začne sa snažiť správanie vykonať skryto alebo skôr,
než ho stihnete zaň potrestať. Tresty sú teda pre učenie najmenej efektívne, no
u koní sa nimi bohužiaľ stále nešetrí (i keď dnes sú už zaobalené do
eufemizmov ako „upozorniť“, „opraviť“, „byť vodca stáda“ a podobne; z pohľadu
teórie učenia však stále ide o tresty, so všetkými ich dôsledkami). Krásne
to uvidíte v tomto videu,
aké nepraktické je trestanie na naučenie čohokoľvek – pretože trest proste subjektu
iba hovorí, čo nemá robiť, nie čo má robiť. Oveľa užitočnejšie je zamerať sa v tréningu
na to, čo CHCETE, aby kôň robil a naučiť ho to, než sústrediť sa na to, čo
nechcete a trestať to.
Ak na to máte nervy, vyskúšajte si to, namiesto šokového obojka
môžete využiť nejakú miernejšiu formu trestu – štipnutie a pod. No možno
celkom postačí, ak si spomeniete na svoje školské a pubertálne časy, keď
ste dostali trest („zaracha“, domáce práce navyše, žiadne vreckové, zákaz koní
:D) – ako ste sa vtedy cítili? Skutočne ste oľutovali svoje správanie, alebo
ste skôr cítili zášť a ešte väčšiu chuť rebelovať? Alebo ste sa uchýlili k tomu,
že ste zakázanú činnosť robili naďalej, len potajomky? A ak ste mali tú
smolu, že ste zažili fyzické tresty, myslím, že si netúžite tie pocity, čo ste
pri nich zažívali, vôbec pripomínať. Na rovnakom princípe funguje aj strach zo
zubára – správanie (chabá dentálna hygiena) bolo oneskorene potrestané (bolesťou
pri vŕtaní), ale väčšina ľudí si nezačne lepšie umývať zuby – ale začnú sa trestu (zubárovi) vyhýbať, čo samozrejme
pri ďalšej návšteve vedie k ešte väčšej bolesti, lebo odkladaním
preventívnych prehliadok sa nám nahromadia kazy. Tresty aktivujú emočné okruhy
FEAR (Strach) a RAGE (Hnev), stresujú nás, a to je nielenže
nepríjemné (a z pohľadu trestajúceho neetické!), ale tiež je to
nepraktické pre tréning, pretože to inhibuje schopnosť učiť sa – keď sa bojíme
a hneváme sa, nevieme sa sústrediť a klesá aj schopnosť zapamätávania
nového. Prosím, používajte tú šedú kôru mozgovú, ktorá nám ľuďom bola v hojnom
množstve nadelená, a snažte sa nastavovať prostredie a situácie tak,
aby ste sa nedostávali s koňmi do nebezpečných situáciách, v ktorých by
ste ich proste museli potrestať, aby ste si zachránili život. Sme ľudia, máme
schopnosť predvídať, tak ju využívajme naplno, predvídajme, čo sa môže stať a nechoďme
do situácií, ktoré povedú ku konfliktom. Predchádzajme im. Nastavujme situácie
tak, aby sme my aj kone mali čo najväčšiu šancu na úspech. Aby sme obaja boli v bezpečí.
Dá sa to, dokonca aj s koňmi, ktoré majú zlé skúsenosti s ľuďmi, a naučiť
ich všetko odznovu, bez trestov, bez tlaku. Naozaj len stačí trochu pohnúť rozumom.
Zaplavenie vs.
systematická desenzitivizácia
Pri tréningu koní často narazíme na to, že sa niečoho boja – čo
je úplne normálne, keďže v našom ľudskom svete sa stretávajú
s množstvom pre ne neprirodzených objektov a situácií. Z hľadiska
teórie učenia máte dve možnosti, ako ich naučiť „strašiakov“ zvládať. Prvou
a bohužiaľ oveľa častejšie využívanou možnosťou je zaplavenie (flooding, podrobnejšie tu) – koňa jednoducho vystavíte nepríjemnému podnetu a čakáte,
kým naň prestane reagovať; pritom má obmedzenú možnosť pohybu, nemôže sa
vzdialiť z dosahu podnetu (zavretý v kruhovej ohrade, na vodítku, na
uzdečke...). Niekedy to „vyjde“, teda kôň navonok podnet prestane riešiť, no niekedy
sa týmto postupom fóbia ešte viac zhorší – keď si to vyskúšate, pochopíte
prečo. Druhou možnosťou je systematická
desenzitivizácia (podrobnejšie opäť tu),
ktorá spočíva v tom, že koňa vystavujete len veľmi pomaly sa zvyšujúcej
intenzite nepríjemného podnetu a vždy má možnosť odísť do preňho bezpečnej
vzdialenosti, snažíme sa, aby vôbec nedošlo k reakcii na podnet, aby sa
nedostal do distresu. Cieľom nie je len vonkajšie správanie (nechá sa
osprchovať, prejde cez plachtu...), ale predovšetkým to, aby sa cítil pri
kontakte s podnetom dobre. Pozor, keď je kôň akokoľvek obmedzovaný
a vy rozhodujete o tom, aká intenzita podnetu naňho bude pôsobiť, už
nejde o systematickú desenzitivizáciu, ale o zaplavenie (napr.
zdanlivo „jemné“ zvykanie koňa na vodítku na sprej – najprv ukážeme, potom ho
ním hladíme po tele, pridáme syčanie, až nakoniec striekame – nám sa môže zdať,
že intenzitu podnetu zvyšujeme postupne a primerane, no kôň nad tým nemá
kontrolu a môže to byť naňho „moc“).
Najprv si skúste zaplavenie. Postup je prostý – vystavte sa
tomu, čoho sa bojíte. Chyťte do ruky pavúka, choďte sa do zoo pozrieť na hady,
vylezte na bralo... Doporučujem nevybrať si na tento pokus vašu úplne najhoršiu
fóbiu, pretože výsledok nemusí byť pozitívny. Čo pri zaplavení nepríjemným
podnetom cítite? Stres – zrýchlený tep, dych, potenie, sucho v ústach
a samozrejme strach a nervozitu, veľkú túžbu dostať sa z tejto
situácie preč – to je emočný systém FEAR (Strach) v akcii. Čím dlhšie
trvá, tým nepríjemnejšie to je. Vy máte výhodu, že do toho idete vedome
a dobrovoľne, viete, čo sa bude diať a viete, že keď to už nebudete
„dávať“, môžete skončiť. Kôň si to však nevyberie, nevie, nemôže. Má pocit, že
mu ide o život. Akoby vám niekto vyrazil dvere bytu, schmatol vás
a zamkol bez slova do miestnosti plnej tarantúl (ak sa bojíte pavúkov ako
ja) – mali by ste šialený strach, pocit, že tam snáď od samého desu umriete.
A tak sa pri zaplavení cíti aj kôň. Keď zaplavenie skončí, vy môžete mať
dobrý pocit, že ste zvíťazili sami nad sebou, zvládli ste svoj strach. Kone
však nedisponujú takýmto sebauvedomením, takže nejakú „hrdosť“ sami na seba
určite nepociťujú. Iba sa im veľmi uľaví, že tá tortúra konečne skončila. A nie
je to žiadnou zárukou toho, že nabudúce sa podnetu už nebudú báť. Môže sa
dokonca stať, že zaplavenie navonok „vydržia“ viackrát, no stres sa v nich
bude hromadiť, až napokon („zrazu“) vybuchnú. Ak ste však nepríjemný podnet
nezvládli – odpadli ste, od strachu vám ušlo alebo ste utiekli, pravdepodobne
to vašu fóbiu dobudúcna ešte zhoršilo a podnetu sa budete ešte viac vyhýbať. To
sa u koní stáva veľmi často, hlavne keď sa rovno začne s vysokou intenzitou
podnetu. Napokon je tu tretia možnosť – upadnutie do naučenej bezmocnosti.
Navonok sa javí, že už s podnetom nemáte viac problém, no
v skutočnosti ste len rezignovali, pretože nebolo úniku a stres
vyčerpal všetku vašu energiu. V situácii s človekom zamknutým
s pavúkmi by v tomto prípade človek vzdal snahu vylomiť dvere
a len by sedel a nechal by ich po sebe loziť – dokonca aj vtedy, keď
by sa dvere odomkli. Organizmus sa takto chráni pred úplným vyčerpaním, no cena
je vysoká – chronický stres, emočná otupenosť, depresia, dokonca pokles
kognitívnych schopností (Seligman, 1975). A toto je bohužiaľ stav, do
ktorého sú kone veľmi často zaplavovaním dohnané a ich tréneri to považujú
za úspech. Navonok sú veľmi poslušné, „zvládnu“ všetko, no ich pohľad je
vyhasnutý, uši ochabnuto visia do strán, krk je rovný, chvost zvesený, nemajú
záujem o okolie, neprejavujú žiadnu iniciatívu4. Ak ste niekedy
zažili ten pocit úplnej bezmocnosti – nech sa snažíte akokoľvek, nemôžete
s hroznou situáciou nič urobiť – určite by ste to vášmu koňovi nepriali.
Preto vás zaňho prosím, zaplavovanie nepoužívajte! (Mimochodom, zaplavenie sa kedysi používalo v behaviorálnej psychoterapii, no už sa od toho upúšťa a používa sa skôr systematická desenzitivizácia – s fóbiou sa najprv pracuje v relaxovanom stave formou imaginácií a až potom sa prechádza na nácvik v reálnom živote, pričom klient môže proces kedykoľvek prerušiť.)
Druhá hra v tejto časti bude systematická desenzitivizácia.
Tento raz sa k desivému podnetu budete približovať postupne, napríklad si
najprv len pozriete dokument o hadoch, potom si ich pozriete v zoo,
potom sa odvážite na návštevu k známemu, čo chová malého nejedovatého hada
– vzdialenosť od neho si určujete sami, vy sa približujete k nemu, nie on
k vám. Nakoniec sa možno dokonca odvážite si ho aj pohladiť a raz si
možno urobíte aj foto s veľhadom na svojich pleciach. Rýchlosť postupu je
len a len na vás. Toto je celkom iný pocit, ako pri zaplavení, však?
Najdôležitejší je pocit kontroly –
ja si určujem, ako rýchlo budem postupovať. To udržuje nízku hladinu stresu
a cítite sa v bezpečí, zároveň vás to motivuje pokračovať. Tým, že
máte veľa malých cieľov, ktoré je ľahké dosiahnuť, každú chvíľu zažijete nejaký
čiastkový úspech, máte dobrý pocit, a to mení váš emočný vzťah
k pôvodne nepríjemnému podnetu (ide o tzv. protipodmieňovanie – klasickým podmieňovaním sa mení hodnota
podnetu). A tým je zvládnutie väčších a väčších krokov stále ľahšie
a ľahšie. Namiesto systému FEAR je aktivovaný systém SEEKING, možno
dokonca PLAY. Pri použití systematickej desenzitivizácie u koní by sme
napríklad položili dáždnik do rohu veľkej ohrady a koňa by sme v nej
nechali navoľno. Najprv by tam ležal zložený, potom otvorený, potom nastoknutý
na prekážkovom stojane, potom by sme ho otvárali a zatvárali, mávali
ním... Každý ďalší krok až po tom, čo kôň úplne v pokoji zvládol predošlý.
Na urýchlenie procesu môžeme pridať protipodmieňovanie – v prítomnosti
dáždnika koňa prekrmovať, vyškrabkávať. Takto dosiahneme nielen to, že kôň sa
bude „dobre“ správať v prítomnosti strašiaka, ale hlavne sa pri tom bude
dobre cítiť.
Záver
Tak, čo na tieto netradičné pokusy hovoríte? Určite to nie je
nič striktne vedecké, no cez vlastnú skúsenosť vždy najlepšie pochopíte... Tak
v bežnom živote, ako aj pri práci s koňmi. ;-) Dúfam, že sa mi zas
podarilo aspoň niekoľkým z Vás „otvoriť oči“, nadchnúť Vás novým prístupom,
inšpirovať, aby ste aspoň niečo z toho naozaj vyskúšali a popremýšľali
nad tým.
Mne osobne sa tieto pokusy veľmi osvedčili a vždy, keď
narazím pri výcviku na nejaký problém, okamžite si v danej situácii namiesto
koňa predstavím seba, ako by som reagovala ja a prečo vlastne? To je asi ten
najlepší a zároveň najjednoduchší spôsob riešenia problémov s koňmi,
aký som doteraz vyskúšala. Jednak sa tým aspoň trochu viac priblížim pochopeniu
konského pohľadu na náš svet, a zároveň mi to umožní správať sa ku koňom
stále etickejšie, s úctou, ktorú si jednoznačne zaslúžia.
Použité zdroje a
literatúra:
Borstel, U. U., Duncan, I. J. H., Shoveller, A. K., Merkies, K.,
Keeling, L. J., & Millman, S. T. (2008). Impact of riding in a coercively
obtained Rollkur posture on welfare and fear of performance horses. Applied Animal Behaviour Science, 116,
228-236. doi: 10.1016/j.applanim.2008.10.001
Dalla Costa, E., Minero, M., Lebelt, D.,
Stucke, D., Canali, E., et al. (2014). Development of the Horse Grimace Scale
(HGS) as a pain assessment tool in horses undergoing routine castration. PLoS ONE, 9(3), e92281. doi:10.1371/journal.pone.0092281
Hanggi, E. B. (2005). The thinking horse: Cognition and
perception reviewed. In Proceedings of
the 51st American Association of Equine Practitioners Annual Convention,
Seattle, Washington, USA, 3-7 December 2005 (pp. 246-255). Stiahnuté
14.11.2014 z
http://www.equineresearch.org/support-files/hanggi-thinkinghorse.pdf
Higgins, G. (2009). Koně
a jejich pohyb. Praha: Metafora.
Karl, P. (2008). Omyly
moderné drezury. Praha: Brázda.
Krueger, K., Farmer, K., & Heinze, J. (2013). The effects of
age, rank and neophobia on social learning in horses. Animal Cognition, 17(3), 645-655. doi: 10.1007/s10071-013-0696-x
Munsters, C. C. B. M., Visser, E. K., van den
Broek, J., Sloet van Oldruitenborgh-Oosterbaan, M. M. (2012). Physiological and
behavioral responses of horses during police training. Animal, 7(5), 822-827. doi: 10.1017/S1751731112002327
Roberts, M. (2005). Průvodce
nenásilným výcvikem koní. Praha: Ikar.
Seligman, M. E.
P. (1975). Helplessness: On Depression,
Development and Death. San Francisco: W. H. Freeman.
Wendt, M. (2011). Trust
Instead of Dominance. Richmond Upon Thames, UK: Cadmos Publishing, Ltd.
Williams, M. (1995). Známe
svého koně? Třebíč: Arca JiMfa.
1: ingeteblick.be (pp. 19-27)
3: thehorse.com
4: thehorse.com
Posledná
revízia: 21.3.2017
Späť na Kritické zhodnotenia