Tentokrát som si pre vás pripravila súbor úvah
o niektorých dôležitých otázkach, týkajúcich sa jazdy v teréne. Aj
keď sa na prvý pohľad mnohým z Vás
iste zdá, že vychádzky nie sú žiadna veda, rýchlo Vás vyvediem
z omylu. ;-)
Prečo vlastne chodíme do terénu? Ako by sme mali byť
vystrojení, keď ideme na vychádzku a na aké dôležité opatrenia nesmieme
zabudnúť? A hlavne, ako v teréne ochránime zdravie seba i koňa
a ako vychádzky môžeme využiť na zlepšenie kondície a prijazdenosti
koňa? Na to všetko sa pokúsim v dnešnom kritickom zhodnotení odpovedať.
Prečo do terénu?
Náruživí „vychádzkari“ si asi teraz hovoria: „No akože
prečo? Čo je to vôbec za otázku?!“ :) Pretože vychádzky sú vlastne to jediné,
čo so svojím koňom robia a len ťažko si vedia predstaviť seba
a svojho tátoša pri nejakej inej činnosti (verte, dosť takých ľudí poznám).
O jazdiarni vedia akurát to, že existuje a vzdelávanie seba či ich
koňa ich pramálo trápi. Chcú si proste užívať spoločnosť ich štvornohého
priateľa, prírodu a relax. Na druhej strane leží opačný extrém – napríklad
niektorí športoví jazdci, ktorí sa o svoje konské rolls-roycy tak obávajú,
že ich ani len nepúšťajú do výbehu, nieto aby ešte riskovali ich zranenie pri
tak extrémne nebezpečnom podujatí, ako je vychádzka do terénu (aj takých pár
poznám). Ich hlavnou prioritou je tvrdý tréning, zvyšovanie výkonnosti a „dokonalá“,
avšak smutne poľudštená starostlivosť o ich športové náradie.
Iste ste si povšimli, že ani na jeden z týchto dvoch
extrémnych pólov nenazerám príliš pozitívne. A prečo? Aby ste pochopili
moje stanovisko, pozrite sa teraz so mnou na výhody a nevýhody, ktoré prináša
jazda v teréne a jazdiarenská práca.
Výhodou častého
jazdenia v teréne je nesporne psychicky
vyrovnaný kôň – pravidelný pohyb v prírode je bez debaty to
najprirodzenejšie, čo kôň môže robiť. Okrem toho so striedaním prostredí rastie
aj sebadôvera koňa, klesá jeho ľakavosť, kôň sa zoznamuje so stále
rôznorodejšími podnetmi a učí sa na ne primerane reagovať (ľudia,
zvieratá, krikľavé, hlučné a pohybujúce sa veci, doprava...). Čo sa týka
fyzickej stránky veci, časté jazdenie do terénu učí koňa vyrovnávať sa s nerovnosťami
povrchu, samostatne sa niesť (bez potkýnania, bez spoliehania sa na jazdca),
buduje kondíciu, zlepšuje stav svalstva (najmä chrbta, zadku a jadra trupu),
posilňuje obehový systém a pľúca... Navyše kôň-„tereňák“ nemáva tak často
problémy s natiahnutými šľachami či podvrtnutými kĺbmi, pretože neustálym
upevňovaním sa podmienený reflex stabilizácie kĺbov pri dostúpení na krivý
povrch celkom zautomatizuje (Stammer, 2007). Náročnejšie či dlhšie terény
naviac učia koňa rozumne nakladať so silami – a tak časom aj
u temperamentných koní odpadne nepríjemné ťahanie do ruky či vyhadzovanie.
Toto všetko však platí iba
v jedinom prípade – že sa terény jazdia korektne! Čo to znamená
„korektne“, si povieme nižšie.
Jazda v teréne nie je len príjemným spestrením výcviku,
ale aj skvelou príležitosťou k budovaniu fyzickej a psychickej
odolnosti koňa.
Istou nevýhodou
jazdenia do terénu je samozrejme vždyprítomné riziko. Samozrejme, že kôň aj
jazdec sa pri nešťastnom páde môžu zraniť aj na jazdiarni, ale v prírode
je vždy väčšia „šanca“ na nehodu. Riziko je o to väčšie, čím je Váš kôň
mladší, čím dlhšie úseky musíte prechádzať po ceste, čím neistejší je povrch
a hlavne, ak idete sami. Tieto riziká sa do istej miery dajú zmenšiť (o
tom neskôr), no celkom sa ich nezbavíte nikdy – s tým sa treba zmieriť
s pokojnou ostražitosťou. ;-) A už ma napadá len jedna nevýhoda –
počasie. Niekedy sa dažďu či snehu proste vyhnúť nedá, ale to Vám nemusí vadiť
(no samozrejme, ak hlásia búrky, ísť na 5-hodinový výlet asi nebude
najmúdrejšie). Ak svojho koňa chováte čo najprirodzenejším spôsobom (teda na
pastvinách, v Paddock Paradise alebo aspoň v otvorenom ustajnení), má
iste dobrú imunitu a bez problémov nejakú tú prehánku v zdraví
zvládne – len Vy sa musíte dobre obliecť! :D Čo Vám však môže narobiť
nepríjemnosti, je vietor – kone sa v ňom viac ľakajú, lebo všetko sa
nezvykle hýbe. No rozhodne to netreba riešiť tak, že počas veterného dňa proste
zostanete sedieť doma – takúto príležitosť treba práveže využiť na zvykanie
koňa (ale s rozumom).
„Vychádzkarom“ sa teraz môže zdať, že vlastne všetko hovorí
v prospech terénov – tak prečo sa teda úplne nevzdať aj práce „doma“?
Odpoveď je prostá – pretože ak chcete koňa niečo naučiť, potrebujete na to najprv
pokojné, bezpečné prostredie (pre Vás aj pre koňa) – a tým je známe ohradené
priestranstvo (jazdiareň, kruhovka, picadero, výbeh...). Dokonca aj keď nemáte žiadne súťažné ambície a chcete si
s koňom iba užívať prírodu, pracovať na jazdiarni niekedy musíte –
minimálne kvôli bezpečnosti a aby ste ho naučili pohybovať sa zdravo, vo
vyklenutom rámci. Napríklad ja by som nikdy nešla do terénu na koni,
ktorého najprv dokonale a bez námahy neovládam na jazdiarni – to by bolo
veľmi riskantné a nezodpovedné. A tiež by ma nenapĺňalo chodiť na
vychádzky na koni, ktorý chodí po celý čas prevrátený a kvôli tomu trpí
celý jeho pohybový aparát!
Aj na jazdiarni môže byť zábava – trénovanie, to nie je len
o jazdení, okrem toho sa dá robiť aj množstvo iných, zdraviu koňa
prospešných vecí – ako napríklad skákanie vo voľnosti. ;-)
Práca na jazdiarni či domácej lúke predsa nemusí byť nuda –
aj „doma“ sa dá robiť množstvo rôznych vecí, ktoré sú zaujímavé pre jazdca
i koňa. Správne, postupne a pestro zostavený výcvikový plán by mal
zahŕňať všetko možné – všelijakú prácu zo zeme, zo sedla, dni oddychu
a samozrejme aj vychádzky do terénu! Preto nezabúdajte, že „aj kôň je len
človek“ – ani jeho nebaví robiť stále to isté, či už je to drilovanie na
jazdiarni alebo prechádzanie sa stále po tých istých trasách. ;-) Rovnováha je
kľúčom!
Ako do terénu?
Takže sme uzavreli, že terény sú pre kone rozhodne
prospešné, ale len za určitých okolností... Za akých, to si hneď povieme – sú
to:
* bezpečnosť;
* vhodná frekvencia;
* vhodné trvanie;
* korektné jazdenie;
* správne zvládanie rizikových situácií;
* správna starostlivosť pred vychádzkou a po nej.
Ak nedodržujete všetky tieto body a všetko, čo obnášajú,
je len málo pravdepodobné, že jazdy do terénu budú pre Vás a pre Vášho
koňa skutočne prínosné – skôr sa stanú iba riskantnými dobrodružstvami, ktoré
dlhodobo ničia koni zdravie. Pozrime sa teda bližšie na jednotlivé body
správneho jazdenia do terénu.
Bezpečnosť nadovšetko!
Jednoznačne! Z frajeriny sa neoplatí riskovať – dokonca
aj keď máte svojho koňa skvele prijazdeného a navzájom si bezmedzne
dôverujete, vždy sa môže niečo stať. Stačí jeden chybný krok a obaja môžete
skončiť na zemi, preto základom
bezpečnosti v teréne je kvalitná, trojbodová prilba. Bohužiaľ až
priveľa jazdcov zistí, aký je ich život krehký, až po nepeknom zranení –
nechcite si to okúsiť na vlastnej koži! Deti do 15 rokov by určite mali nosiť
aj bezpečnostnú vestu a na ťažšie
ovládateľnom koni aj dospelí (aj keď ideálne je takého koňa najprv doma naučiť
byť „ľahko ovládateľným“).
Prilba môže rozhodnúť o tom, či do konca života
zostanete na vozíku alebo budete chodiť – alebo dokonca aj o tom, či vôbec
budete žiť!
Pre bezpečnosť jazdca je okrem prilby a chrániča chrbtice
dôležitý aj vhodný odev. Jazdecké topánky
po členky s hladkými podrážkami, nízkym opätkom a bez šnúrok sú
zárukou toho, že noha v prípade pádu bez problémov vykĺzne zo strmeňa. Najlepšie
je skombinovať ich s „chapsami“, ktoré dobre ochránia nohy pred odretím aj pred
potom koňa, v zime pred chladom. Priliehavé rajtky s koženými kolenami
či celokoženým sedom bránia odretiu (nejazdite v kraťasoch, ani pri
30-stupňových horúčavách to nestojí za to!), tričko či bunda by mali byť tiež
viac „na telo“, aby ste sa niekde nezachytili. Do lesa je vždy lepšie dať si
dlhý rukáv, aj keď je teplo (kvôli kliešťom). No a napokon sú tu rukavice
– v zime je to bez debaty, ale v lete si ich vezmite tiež, ak sa Váš
kôň v nedočkavosti rád opiera do ruky (i keď samozrejme ideálne je mať
koňa prijazdeného tak, aby reagoval pohotovo aj na jemné pomôcky, a to
hlavne sedom a hlasom – oťaž nemá slúžiť na zastavovanie). Bičík si berte
len v prípade, že ho kôň rešpektuje, ale nebojí sa ho a vie naň
správne reagovať – je zbytočné a až nebezpečné snažiť sa bičíkom
presvedčiť koňa, aby napr. prešiel cez cestu, ak naň reaguje vyhadzovaním alebo
uskakovaním!
Pre bezpečnosť
koňa je základom perfektne padnúca výstroj.
Sedlo nesmie odierať, ani sa kĺzať, najmä pri zdolávaní kopcov by to pre koňa
bolo veľmi nepríjemné (viac na tému sediel a sedlania v tomto článku). Pred každou vychádzkou
treba skontrolovať všetky remene – keby Vám počas cválania praskol podbrušník,
strmeňový remeň či oťaž, asi by Vás to ani trochu nepotešilo. Navyše ak má kôň
podkovy, šliape si na vlastné nohy alebo je klzko, je na mieste použiť chrániče
či bandáže na nohy (o tom ako, kedy a aké chrániče používať, sa viac
dozviete v tomto článku).
A posledné upozornenie ohľadom výstroja – ak často jazdíte rýchle terény a
skáčete prírodné prekážky, používajte radšej kombinovaný nánosník,
v prípade pádu môže koňa uchrániť pred ťažkým zranením čeľuste!
Ani náhodou nie som zástancom sťahovania čeľustí koňa – ale
keby som jazdila cross-country, určite by som tento remienok na svoj nánosník pridala.
Bezpečnosť nadovšetko!
Ak jazdíte už
naozaj dobre, zvládate bez udierania koňa
do chrbta a bez držania sa stehnami a kolenami všetky tri chody, môžete
občas vyraziť na krátky terén aj bez
sedla alebo iba s podložkou pripevnenou obrušníkom. No to len v prípade, že má Váš kôň dokonale
zdravý a dobre nasvalený chrbát – inak mu ľahko môžete spôsobiť
bolesti, ba až trvalé poškodenie chrbtice!
V prípade, že je Váš kôň už vyškolený natoľko, že ho vo
všetkých troch chodoch bez ťažkostí zvládate doma aj na ohlávke a nákrčnom
remeni, môžete skúsiť tiež vychádzky na ohlávke – najprv na povrazovej
s dvoma oťažami, až neskôr sa môže prejsť na obyčajnú stajňovú
s jedným vodítkom. Záverečnou fázou sú terény iba na nákrčáku – no
i vtedy treba mať so sebou vždy ohlávku a vodítko a pri
prechádzaní cez cesty ich rozhodne použiť. Upozornenie
– terény na ohlávke či dokonca bez nej sú určené len pre veľmi pokročilé kone
a jazdcov, ktorí majú za sebou dlhodobý systematický výcvik a absolútne si navzájom dôverujú! Ak
si čo len trošičku nie ste splnením týchto podmienok istí, ani náhodou to
neskúšajte, nestojí to za zničenie Vášho doterajšieho vzťahu s koňom
a možné zranenia!
Iba ten, kto má s koňom absolvovaný dlhý systematický
výcvik, si môže dovoliť chodiť do terénu bez sedla a iba na nákrčnom remeni
– a i keď dosiahnutie tejto méty je behom na dlhú trať, oplatí sa to!
;-)
Ďalším dôležitým upozornením ohľadom bezpečnosti je podľa možnosti nechodiť do terénu o samote
– dohodnite sa vždy aspoň 2-3. A vždy dajte zodpovednej osobe
v stajni vedieť, kam ste sa vybrali, kade pôjdete a ako dlho Vám to
asi bude trvať. Nabitý mobil
s uloženými dôležitými číslami je úplnou samozrejmosťou. No a napokon
je tu ešte problematika trás – niektorí obyvatelia obcí a majitelia
pozemkov majú totiž s jazdcami problém, najmä s podupanými chodníkmi
a kôpkami kobylákov. Väčšina majiteľov stajní má s obcami dohodu,
podľa ktorej za istý poplatok jazdci môžu chodiť po určených trasách (v stajni
by mala byť vylepená mapka s vyznačenými cestičkami). Ak musíte prechádzať
priamo cez dedinu, určite si do ruksaku zbaľte plastovú lopatku a igelitku
a trus svojho koňa si odpracte – je to nielen prejav slušnosti, ale hlavne
Vaša povinnosť. ;-)
Vhodná frekvencia – „Ako často?“
To záleží od
mnohých vecí. V prvom rade od veku, zdravia
a kondície koňa – mladý kôň by mal do prírody chodiť často, najprv
vedený zo sedla po boku matky, neskôr na ruke a nakoniec po obsadnutí aj
pod sedlom. Podporuje to zdravý vývoj jeho pohybového aparátu (kostí, kĺbov,
šliach a svalstva), správnych pohybových vzorcov, zvyšuje to psychickú
odolnosť a samozrejme aj fyzickú kondíciu. Starší kôň už naopak nemusí
zvládať vysoké nároky terénov až tak dobre, takže bude lepšie, keď ho na
vychádzky budete brať trochu menej alebo aspoň nie tak často pod sedlom (viac
pešo na ruke). Ak je kôň po chorobe alebo zranení, treba sa riadiť pokynmi
veterinára – priskorá vychádzka v spojení s ľakavým koňom môže
obnoviť staré zranenie alebo podlomiť krehkú imunitu a celá dovtedajšia
liečba vyjde nazmar. Nároky treba zvyšovať len veľmi pomaly a opatrne.
Naopak však kone s artrózou vyžadujú pomerne veľa pomalého, kontrolovaného
pohybu, aj napriek tomu, že krívajú alebo sa pohybujú stuhnuto. A ak
začíname znovu pracovať s koňom, ktorý dlho nič nerobil, samozrejme ho
nemôžeme hneď začať každý deň v týždni brať na dvojhodinové vychádzky –
záťaž treba stupňovať pomaly a postupne.
Potom je tu samozrejme aj otázka Vašich cieľov – čo chcete
s koňom robiť? Ak ste len rekreačný jazdec bez výkonových ambícií, terénom
si môžete tréningy spestriť kľudne aj 3-4 razy do týždňa. No ak chcete svojho
koňa vzdelávať v konkrétnom smere alebo dokonca súťažiť, budete potrebovať
presnejší tréningový plán. Ten by mal zahŕňať rôznorodé činnosti, ktoré sa
svojou psychickou a fyzickou náročnosťou majú navzájom vyvažovať –
a rozhodne by doň mali patriť aj vychádzky, aspoň 1x do týždňa. Iné je to v disciplíne endurance, tam sú
samozrejme terény hlavnou náplňou tréningu a práca na jazdiarni je skôr
doplňujúca.
No a napokon veľmi dôležitým faktorom pri rozhodovaní
ako často chodiť von je aj samotné trvanie terénu (na ktoré sa hneď pozrieme).
Všeobecne sa dá povedať, že na kratšie, nenáročné terény môžeme chodiť často,
no medzi ťažkými a dlhými výletmi
by sme koni mali nechať zopár dní oddychu na pastvine alebo pri ľahkej
práci zo zeme – svalom totiž trvá
zotavenie po maximálnej záťaži síce len pár hodín, no šľachám, väzom
a chrupavkám až niekoľko dní (Stammer, 2007).
Vhodné trvanie – „Ako dlho?“
Časové trvanie terénu závisí nielen na prejdenej vzdialenosti, ale samozrejme aj na
zvolenom tempe a náročnosti terénu. Tempo voľte podľa
náročnosti terénu a kondície koňa – čím ťažšia trasa (kopce, náročné
povrchy, skoky...), tým viac času by ste si na ňu mali vyhradiť. Naopak ľahkú
trasu o rovnakej vzdialenosti môžete prejsť rýchlejšie. Vždy sa pri voľbe tempa riaďte podľa síl
najslabšieho koňa – je kruté a v niektorých prípadoch až
nebezpečné hnať pomalého koňa bez kondície za silnejšími kamarátmi.
Klusové a cvalové reprízy často striedajte
s krokovými prestávkami – len tak sa dá vybudovať ozajstná kondícia
a výdrž.
Celkovo je vhodné, ak je náročná trasa kratšia a naopak
ľahšia trasa dlhšia – alebo potom je tu „stredná“ varianta, kde sa striedajú
náročné a príjemné úseky (kôň má vždy čas vydýchať sa a uvoľniť si
svaly). Veľmi dlhé trasy by sme mali
jazdiť v pomalšom tempe, sú určené na aeróbny
tréning vytrvalosti; na druhej
strane kratšie trasy je dobré jazdiť
v rýchlejšom tempe, s častými prechodmi (krátke, ale časté klusové
a cvalové reprízy), na anaeróbny
tréning sily, srdcovo-cievneho systému a zvyšovanie
kapacity pľúc (no stále by sme mali zaraďovať krokové reprízy, aby sa kôň
mohol vydýchať a svaly sa zbaviť kyseliny mliečnej). Ak Vám naozaj záleží
na správnom, postupnom zvyšovaní sily koňa, inšpirujte sa od vytrvalostných
jazdcov – zmerajte koni vždy po zdolaní kopca či po cválaní pulz a hodnoty
si zapisujte – počas niekoľkých týždňov pravidelných tréningov by sa mali začať
znižovať. Takisto môžete sledovať dobu, za ktorú sa koni pulz vráti do normálu
(30-40 tepov / min.), ale to je už pri ručnom meraní pulzu náročnejšie – ak sa
chcete budovaniu kondície venovať profesionálnejšie, kúpte si radšej polar.
Aj v teréne jazdite korektne!
Mnohí jazdci na toto pravidlo bohužiaľ zabúdajú
a vychádzky berú ako príležitosť „odtrhnúť sa z reťaze“
a zabúdajú pri nich na akékoľvek rozumné správanie. Samozrejme, že jazdu prírodou si treba užiť, ale nikdy nie za cenu
zdravia koňa či dokonca jazdca! Terén je pre koňa tiež záťaž, tak ako každá
iná práca, a preto treba dávať dobrý pozor, aby sa nezranil alebo si
nespôsoboval nesprávnym pohybom trvalé poškodenia.
Všeobecné zásady sú také isté, ako pri jazde kdekoľvek inde
– správny, hlboký, pevný, avšak uvoľnený sed; jemné a presné pomôcky
holeňami, panvou, váhou, rukami i hlasom; dobré priľnutie (jemné – ľahkosť
v ruke, na oťaži, nie za ani nad; viac v tomto článku); časté pochvaly a odmeňovanie za splnenie našich
požiadaviek, obzvlášť tých na spomalenie, zastavenie a pokojné státie;
striedať zobratie a natiahnutie. V teréne robí mnoho jazdcov tú
chybu, že sa až príliš pevne držia kolenami a až príliš kŕčovito zvierajú
prikrátke oťaže v strachu, aby sa im kôň nevymkol spod kontroly. No práve
preto sú ich kone ľakavejšie a nervóznejšie – preberajú psychický stav
svojich jazdcov! Umením nie je silno sa
držať, ale mať rýchle reflexy – a uvoľnený sval zareaguje oveľa rýchlejšie
než kŕčovito stiahnutý!
Aj mimo jazdiarne by sa mal kôň pohybovať uvoľnene –
minimálne v takomto natiahnutí, no ak sa dokáže aj zhromaždiť, je to
určite výhoda.
Kôň, ktorý je aj v teréne schopný ísť na jemných pomôckach a pohybovať sa korektne – teda uvoľnene a s vyklenutou hornou líniou
– si oveľa dlhšie udrží zdravie a oveľa rýchlejšie naberie kondíciu
a svalstvo. No len korektná pozícia nie je všetko – správna voľba a striedanie tempa s ohľadom na terénne
nerovnosti a priebeh vychádzky je druhou časťou „tajomstva“. Na príliš
tvrdom (asfalt, betón) alebo naopak príliš mäkkom a hlbokom povrchu
(blato, oranica) sa pohybujte len krokom, nanajvýš v prípade prechodu cez
cestu klusom. Tvrdý povrch zaťažuje kopytá, kĺby a kosti, mäkký najmä
šľachy. Čo sa týka sklonu, zásadou je hore a dole kopcom ísť krokom, po
rovine možno aj klusať a cválať – rýchly pohyb do kopca totiž veľmi namáha
kĺby. Iba v prípade veľmi malého prevýšenia (cca 3-6°) je možné pri
silovom tréningu (hore) alebo tréningu rovnováhy (dole) aj pomaly klusať, len
veľmi dobre natrénovaný kôň môže do takéhoto kopca aj cválať. A ako každý
tréning, aj vychádzka do terénu má mať svoju štruktúru – zahrievanie, samotnú
prácu, pri ktorej sa pravidelne striedajú vyššie výkony s oddychom
a napokon vychladnutie.
Zahrievanie je veľmi dôležitá fáza, ktorá zabezpečí, že potom, pri
náročnejších pohyboch, si kôň nepoškodí svaly, šľachy, kĺby a kosti. Po
nasadnutí a dotiahnutí podbrušníka kráčajte zo 10 minút krokom na dlhej
oťaži, potom vložte niekoľko krátkych repríz v ľahkom kluse (po 3-5
minútach, postriedať s krokom) – kôň by po celý čas mal ísť
v natiahnutí a s vyklenutým chrbtom. Pri zahrievaní navyše
vytvoríte pohodovú atmosféru, koňa zbytočne hneď nerozrušíte, ale jemne ho
„zobudíte“ a pripravíte na samotnú prácu.
Na začiatku terénu vždy nechajte koňa zo 10 minút kráčať
v nízkom držaní – popreťahuje si tým svalstvo a zahreje sa.
Práca v teréne znamená zdolávanie kopcov, brodenie riek,
skákanie prírodných prekážok, klusové či cvalové reprízy. Vždy pred terénom by
ste si mali vybrať určitú trasu a aspoň približne si rozvrhnúť, kde akým
tempom pôjdete. Dôležité je to preto, aby ste koňa nepreťažili – v takom
prípade si buď natiahne (alebo dokonca natrhne!) šľachu či sval kvôli samotnej
námahe alebo si potom podvrtne nohu z únavy – a za to Vám predsa
jedno cválanie navyše nestojí. ;-) Orientačným ukazovateľom síl koňa je jeho
potenie – ak už kôň začne vlhnúť na
krku, treba prejsť do kroku a zahodiť oťaž a opäť zrýchliť, až keď
oschne! Výhovorky typu „dnes je teplo, preto sa viac potí,“ nie sú
absolútnym ospravedlnením – práve preto, že je teplo, treba záťaž dávkovať
opatrnejšie, pretože pri vyššej teplote sú na srdce i pľúca kladené
zvýšené požiadavky! Klus a cval si naplánujte tak, aby ste hneď po nich
alebo pred nimi nemuseli ísť do kopca (a ak áno, aby ani po kopci kôň nezostal celý
mokrý!), rýchlejší pohyb prekladajte častými (aj keď možno krátkymi)
prestávkami v kroku. Ak pracujete na kondícii koňa a potrebujete
zvýšiť jeho vytrvalosť v kluse či cvale, vyberajte si na to trasy vedúce
po rovine a udržujte pravidelné stredné tempo (príliš pomalé i príliš
rýchle vyčerpáva). Pred aj po cvale koňa vždy vyklušte. Čo sa týka tryskovania,
veľmi dobre si to vždy zvážte – musíte mať dokonalú istotu o bezpečnosti
povrchu a tiež istotu, že koňa 100%-ne (a bez rvania do papule!)
zastavíte, kedy budete chcieť. ;-) Pri vystupovaní na kopec rozhodne vždy
zaujmite stehnový sed, koni tým odľahčíte chrbát – no nepredkláňajte sa príliš,
tým koni výstup práveže sťažíte! Ak má Váš kôň problémy s chrbtom (a ani
nemusí mať), neváhajte zosadnúť a vyjsť kopec pešo – urobíte tým niečo pre
Vášho štvornohého partnera a aj pre seba. :) No či už v sedle alebo na
ruke, pri zdolávaní kopcov vždy dbajte
na jedno – aby kôň kráčal s dlhým, nízkym krkom, inak to nemá zmysel!
Len v takejto vyklenutej pozícii si totiž kôň stúpaním do kopca posilňuje
chrbát a zadok. Na druhej strane, pri zostupovaní z kopca je dôležité
naučiť koňa samostatne udržiavať rovnováhu a nespoliehať sa to, že ho
jazdec podrží rukou. Sadnite si priamo nad ťažisko koňa – prílišným zakláňaním
či predkláňaním môžete totiž nechtiac koni zostup sťažiť.
Chodiť s koňom do kopca má zmysel iba vo vyklenutom
držaní – len takto sa optimálne posilňuje chrbát a zadok.
Vychládanie je rovnako dôležité ako zahrievanie, pretože po náročnej
práci sú svaly koňa plné odpadových látok, najmä kyseliny mliečnej a tú
treba odplaviť, aby kôň na druhý deň nebol celý boľavý. A to sa dá jedine
pohybom – preto nikdy necválajte
posledné 2-3 km cesty domov. Tie si vyhraďte na postupné vychladzovanie
koňa, striedajte krátke, pokojné klusové reprízy na dlhej oťaži s krokom
na zahodenej oťaži, až kým sa dych koňa neupokojí a srsť celkom neoschne.
Posledných 10-15 minút choďte už iba krokom, nielen kvôli vychládaniu, ale aj
preto, aby ste koňa nechtiac nenaučili utekať domov (nepríjemný zlozvyk).
Ku korektnému jazdeniu v teréne mám už len jednu
poznámku – prosím, NEberte to tak, že keď najprv pôjdete pol hodiny krokom,
potom budete štvrť hodinu vkuse cválať, kôň zostane celkom zliaty a napokon
celú cestu domov zas pôjdete krokom („veď sa vykrokuje a uschne“), je to
v poriadku! Toto by Vám neodobril žiaden skúsený tréner, fyzioterapeut, či
veterinár. Keď sa kôň dobiela spotí,
znamená to, že záťaž vysoko presiahla jeho momentálne fyzické možnosti
a už pracuje len vďaka rezerve, ktorú by v divočine použil iba na
záchranu svojho života! Takýmto „tréningom“ sa kondícia trvale nezvýši, kôň
bude stále len vyčerpanejší a jeho pohybový aparát sa bude stále viac poškodzovať.
Samozrejme, že nespotiť na koni ani chlp pri tréningu nie je možné, ale
nesmieme to ani preháňať. V lete
totiž hrozí prílišným spotením dehydratácia, v zime aj prechladnutie –
pozor na to!
Problematické situácie
Jazda v teréne prináša nepreberné množstvo „kritických“
situácii a záleží na skúsenostiach i povahe jazdca a koňa, ako
ich zvládnu. Tu dvojnásobne platí známe heslo – na neskúseného koňa patrí skúsený jazdec a neskúsený jazdec na
skúseného koňa! Mladému koni navyše môže spočiatku veľmi pomôcť, keď pred
ním pôjde starší kôň, ktorý mu názorne ukáže, že mnohých „desivých“ vecí sa
netreba báť. :) Hlavné je vždy zachovať pokoj a chladnú hlavu, zhlboka
dýchať a koňa podporiť, nie ho ešte viac vynervovať. Nemá zmysel koňa
trestať za jeho inštinktívne konanie – vo svojich očiach si iba zachraňuje
život – najdôležitejšie je ho postupne naučiť, že sa báť nemusí. Prejdime si teraz
tie najbežnejšie problémy, s ktorými sa možno na vychádzke stretnúť
a správne reakcie na ne.
Ľudia:
Smiešne, ale v cudzom prostredí sa kone môžu zľaknúť aj
človeka. Nejde ani tak veľmi o ľudí samotných, ale skôr o to, že sa
vyskytujú v neznámom kontexte – človek v stajni nie je to isté ako
človek v lese či za plotom. ;-) Hlavné je zachovať pokoj, vyzvať okoloidúceho,
aby zostal pokojný a koňa oslovil, nechal sa očuchať. Nezabudnite ľudí varovať, aby sa držali ďalej od konského zadku – mnohí
totiž akoby nemali pud sebazáchovy!
Zvieratá:
Ide najmä o psy, ale koňa môže vyľakať aj srnka, bažant
či poľný zajac, ktorý náhle vyrazí priamo spod jeho kopýt. Na psy je najlepšie
koňa privykať už odmala, aby z nich nemal strach, ale ani na ne neútočil.
Pretože najhoršie, čo môže byť, je kôň, ktorý na zúrivé štekanie zareaguje
útekom – práve to psa vyprovokuje k prenasledovaniu! Pri stretnutí s nebezpečným psom sa snažte za každú cenu zostať
stáť na mieste a okamžite rázne majiteľovi psa prikážte, aby si ho chytil
(ja k tomu vždy dodám, že inak za svojho koňa neručím :D). V prípade
divých zvierat treba koňa iba časom nechať privyknúť – najlepšie je pri
zahliadnutí srniek zostať stáť a dať koni čas, aby si ich prezrel
a sám dospel k záveru, že nie sú nebezpečné. ;-) Ak sa chcete vyhnúť
diviakom či medveďom, jediná rada – nechodievajte do lesa skoro ráno a za
súmraku. Tiež si treba dávať pozor na poľovnícku sezónu – počas nej môže byť
jazda lesom až životu nebezpečná (treba si zistiť, odkedy do kedy trvá
a vtedy nechodiť do lesa). A akokoľvek sa to zdá byť smiešne, koňa
môžu vyľakať aj domáce zvieratá (hydina, kozy, ovce) – vždy ho pomaly
povzbudzujte k pohybu vpred, keď uvidí, že sa mu uhýbajú, dodá mu to
odvahy. Pozor len na kravy, tie sa
neboja a dokonca môžu na kone zaútočiť, ak sú v prevahe – preto
sa im radšej veľkým oblúkom vyhnite!
Veci:
Poletujúci sáčok, pestrý slnečník, detský kočiar, bicykel,
vlajúca plachta, kopa štrku, zvláštne vytŕčajúca vetva kríku, rachotiaca
kosačka, nepríjemne vysoký zvuk cirkulárky, dopravné značenie... To je len
stručný zoznam najbežnejších „strašiakov“ koní. Mnoho vecí kone vystraší najmä
kvôli tomu, že sa pohybujú alebo sú na miestach, kde predtým nič nebolo (alebo
ich vidia z celkom iného uhlu než predtým). Niektoré kone na ne reagujú
iba stuhnutým pohybom a vydeseným uhýbajúcim pohľadom; niektoré zastanú
a strnulo hľadia; tie čo svojmu jazdcovi len málo dôverujú, dokonca môžu
uskočiť či dať sa na útek a až potom sa pozrieť a rozmýšľať. Úlohou jazdca je preto naučiť koňa najprv
myslieť a až potom reagovať, nie naopak. Základom je zoznamovať koňa
so zvláštnymi vecami (igelity, rachotiace plechovky, zástavy, dáždniky...)
doma, kde sa kôň cíti bezpečne a má dosť času na rozmyslenie
a dobrovoľné preskúmanie „strašiaka“. Hlavne dovoľte koni skloniť hlavu a prezrieť si predmet zblízka – kôň
totiž nemôže zaostriť na blízko s hlavou hore. Nesnažte sa ani prejsť
okolo predmetu tak, že koni odvrátite hlavu na opačnú stranu, ako sa to bežne
doporučuje. Jednorazovo to síce môže fungovať, no tým len koňa utvrdíte
v tom, že daná vec je desivá a nebezpečná a nabudúce bude
reagovať ešte vydesenejšie! Najlepšie je dať koni vždy dosť času na to, aby sám
pochopil, že mu nič nehrozí. Ale pozor, nechláchoľte
koňa, keď sa zľakne, aby to nebral ako pochvalu za to, že zareagoval prehnane!
Zostaňte len pokojne sedieť, koňa nasmerujte k predmetu a dajte mu
signál k tomu, aby sa k nemu priblížil a prezrel si ho. Ak
nechce ísť dopredu, nasmerujte ho do strany a keď vykročí, opäť ho otočte
k „desivej“ veci. Nenúťte ho násilím, ale ani ho nenechajte odvrátiť pozornosť
– kým sa sústredí na predmet, dajte mu čas. Radostne pochváľte a odmeňte každú snahu pozrieť sa smerom
k desivému predmetu a priblížiť sa, očuchať ho, dotknúť sa ho (ak
je bezpečné dotknúť sa ho). Takto kôň postupne sám zistí, že sa niet čoho báť –
a nabudúce bude už reagovať odvážnejšie; navyše ak sa takto „zoznámi“
s viacerými zvláštnymi vecami, začne generalizovať a každá ďalšia
a ďalšia nová vec bude stále menším problémom. Keby ste ho však naopak za
počiatočný strach trestali, nabudúce by sa danej veci bál ešte viac, lebo by si
ju spojil s negatívnou skúsenosťou (s trestom).
Kone sa ľahko zľaknú veľkých, nezvyklých, vrčiacich,
pohybujúcich sa a krikľavo sfarbených vecí. No keď sa naučia, že im nič
neurobia, ochotnejšie sa nechajú presvedčiť, aby sa k nim priblížili
a očuchali si ich. :)
Doprava:
Ak môžete, cestám sa vyhýbajte, no ak nemáte na výber,
dodržujte aspoň nasledujúce bezpečnostné opatrenia. Pred prechodom cez cestu sa
vždy najprv poobzerajte na obe strany aj niekoľko ráz a pozorne počúvajte,
či sa neblíži auto. Cez cestu prechádzajte vo dvojiciach a klusom, ale
nedovoľte koňom bezhlavo bežať, aby sa na asfalte či betóne nepokĺzli. Po ceste NIKDY necválajte!
V prípade pádu by to malo veľmi nepríjemné dôsledky. Ak musíte po okraji
cesty prejsť určitý úsek, zaraďte sa do pravého jazdného pruhu (stávate sa
súčasťou cestnej premávky), nezabúdajte na použitie reflexných prvkov (koňom
pásky na nohy, odrazky na strmene, vesta pre jazdca). Ak sa predsa len na ceste
stretnete s autom zoči-voči, použite rovnaké gestá ako na bicykli – pre
odbočovanie upažte, ak potrebujete, aby auto zastalo, namierte naň vystretú
dlaň a samozrejme sa ohľaduplnému vodičovi nezabudnite poďakovať –
brnknutím o šilt prilby a pokývnutím hlavou. Na autá sa snažte koňa
privykať aj doma, voďte ho okolo nich, stojte s ním nablízku, keď štartujú
a chváľte ho za pokojné státie. Na čo však koňa možno len ťažko privyknúť
a čo môže vyvolať veľký strach, sú autobusy, veľké nákladné autá, traktory,
či odhŕňače snehu – tým sa snažte vyhýbať, ako sa len dá. Ak musíte prechádzať
dlhším úsekom obce po ceste, zistite si aspoň, kedy chodia autobusy
a v tom čase cez obec neprechádzajte. Ak sa dá, využite aj chodníky
či pešie zóny a snažte sa mať okolo seba vždy dostatok priestoru na otočenie,
aby Vás vozidlo nemohlo „zatlačiť do kúta“, čo kone veľmi stresuje. Pozor aj na
kanály, najmä ak má Váš kôň v podkovách ozuby.
Kobyla spadla aj s jazdkyňou na ceste a toto je
výsledok – zranenia, ktoré sa budú hojiť aj zo dva mesiace... Nepodceňujte
riziká.
Voda:
Áno, aj to je pre niektoré kone problém, najmä pre mladé –
pretože ak kôň nevidí na dno, bojí sa o svoje nohy (čo je celkom
prirodzené). Ak už Vám kôň dostatočne dôveruje (prešli ste si spolu
desenzitivizáciou na rôzne podnety na jazdiarni), najlepšie je obuť si gumáky
a názorne mu ukázať, aké je to jednoduché. ;-) Alebo môžete využiť pomoc
staršieho skúseného koňa, ktorý do vody vojde pred Vami. Hlavné je dať si na to dosť času, na koňa príliš netlačiť, no ani mu
nedovoliť odvracať sa od vody – vždy ho obráťte naspäť a dajte signál
k pohybu vpred. Dbajte na dôsledné dodržiavanie metodiky – nikdy
nestupňujte tlak (ak teda používate negatívne posilňovanie) a vždy ho
ihneď úplne povoľte a radostne pochváľte, akonáhle kôň čo i len naznačí
vôľu spolupracovať (spočiatku stačí pohľad k vode, sklonenie hlavy
a jej očuchanie, naznačenie prenesenia váhy...). Akonáhle sa kôň odváži
omočiť si čo len jedno kopýtko, pochváľte a odmeňte ho naozaj veľmi
výrazne – a hneď bude odvážnejší! ;-) Najlepšie je uprostred prúdu potom zastať
a dovoliť koni vodu ovoňať, prípadne sa napiť, aby nabral dôveru. Pozor však na povrch dna, aby ste
nestúpili na niečo, čo by koňa mohlo porezať alebo na čom by sa mohol pokĺznuť.
Keď si kôň na vodu zvykne, môže sa mu pobyt v nej
celkom zapáčiť. :D
Ťahanie do ruky:
Tzv. „pulovanie“, väčšinou sa objaví, keď sa priblížite
k miestu, kde často cválavate alebo cestou domov. Najlepšou prevenciou je
mať koňa dobre prijazdeného, aby reagoval spoľahlivo na sed a hlas (a teda
aby ste oťaže nemuseli používať na zastavovanie), meniť miesta, kde cválate,
koňa „nepúšťať“, ale nacválať vždy až po naklusaní a len na pomôcku
jazdca, necválať cestou domov. Tiež je dôležité, aby mal kôň dostatok voľného
pohybu – ak ho vytiahnete po 20 hodinách z boxu, nedivte sa, že nechce ísť
krokom. Ak už však takáto situácia predsa nastane, snažte sa koňa spomaliť
hlavne sedom, upokojujte ho hlasom, pevne si zasadnite do sedla a dávajte
oboma oťažami naraz zádrže smerom hore – ale stále ich striedajte
s miernym uvoľňovaním. Pozor, necukajte koňa do papule, bolesť ho často
ešte viac rozvášni! Niektoré kone lepšie než na zádrže reagujú na stále, mierne
zosilnené priľnutie, ktoré sa nemení – no nemám na mysli ťahanie rúk
k bruchu zo všetkých síl! Ostrejšie pôsobenie rukou je namieste len
v jedinom prípade – že kvôli bezpečnosti musíte okamžite zastať (keď sa
blížite k strmému zrázu alebo k verejnej komunikácii). No toto je len
jednorazové riešenie! Ale ak ide o pulovanie počas naplánovaného klusu či
cvalu (resp. neschopnosť dodržať rozostup) – a to je bohužiaľ časté –
mali by ste sa zamyslieť nad celkovým spôsobom Vášho jazdenia
a prehodnotiť prístup ku koni a jazdeniu ako takému. Pretože ak budete
túto situáciu stále riešiť silnejším a silnejším pôsobením zubadla,
nakoniec budete potrebovať stále ostrejší typ, pretože postupom času koni papuľu
celkom otupíte (nehovoriac o tej bolesti, ktorá otupeniu predchádza)! Kvalitne prijazdený kôň sa do ruky nikdy
neopiera, ani keď je vzrušený cvalom po lúke. Nehovorím, že dosiahnuť tento
cieľ je vždy ľahké, ale rozhodne to stojí za námahu! ;-)
Dokonca ani pri cvale po otvorenom priestranstve by kôň
nemal zabudnúť na svoje dobré spôsoby a naďalej by mal rešpektovať jemné
signály holeňami, sedom a hlasom – a nenapínať oťaže v snahe
bežať ako o život. ;-)
Bezhlavý útek:
Niektoré (nevychované) kone na čokoľvek, čo ich zdesí,
reagujú prudkým útekom. Toto správanie sa veľmi rýchlo upevňuje, najmä ak hneď
koňa začnete upokojovať – tým ho za útek vlastne pochválite! Riešením je
samozrejme opäť prevencia – kvalitná
príprava v domácom prostredí, prvé vychádzky v doprovode
skúseného, pokojného koňa, pokojný jazdec. Ak však takýto incident predsa
nastane, hlavne sa snažte udržať hlboko v sedle, v miernom záklone a
koňa samozrejme zastavte, ale čo najjemnejšie, aby ste ho ešte viac
nerozrušili. Iba v prípade, že ste na nebezpečnom mieste, je vhodné
ostrejšie zastavenie – v prípade krajnej núdze sa dá kôň vyhodiť
z cvalu prudkým trhnutím výrazne doľava a okamžite nato doprava. No
koni to v papuli spôsobí nesmiernu bolesť, takže sa k tomu
neuchyľujte, ak skutočne nemusíte – a hlavne
sa tomu snažte prechádzať!!! Ak sa kôň nedá jemne zastaviť a máte dosť
miesta, obráťte ho na kruh alebo smerom do kopca, pohyb po oblúku ho časom
upokojí. Po zastavení sa snažte vrátiť na miesto zdesenia – zosadnite, ak Vám
kôň dôveruje viac zo zeme – a jemne koňa primäjte, aby si v kľude
pozrel to, čoho sa zľakol. Opäť – dajte mu čas, ale nedovoľte mu obzerať sa či
žrať. Chváľte každú snahu preskúmať objekt, nikam sa neponáhľajte. Kvôli takýmto situáciám je dobré nechávať
mladým koňom pod uzdečkou ohlávku a okolo krku im uviazať vodítko, aby ste
ich v prípade potreby mohli bezpečne ovládať zo zeme a nebrať ich
pri tom do papule.
Uskakovanie:
Príčina je tá istá ako aj pri predošlom probléme, ale
v tomto prípade už kôň koná trochu rozumnejšie. Síce najprv zareaguje
inštinktívne, ale vzápätí sa zháči a začne predmet svojho zdesenia
pozorovať a posudzovať. Už to je pokrok! Ako bolo písané vyššie, koni
treba dať čas na zoznámenie sa s „desivým“ objektom, neponáhľať sa a chváliť
každý malý krôčik k prekonaniu strachu. ;-) Pri takomto prístupe sa počet
uskočení postupne určite zníži.
Odmietanie ísť vpred, cúvanie:
Niektoré kone sa pri stretnutí s niečím nepríjemným
nenechajú len tak presvedčiť, že je to bezpečné a vytrvalo odmietajú
pohnúť sa z miesta. Podobná situácia často nastáva aj vtedy, keď má kôň
odísť do terénu sám, bez kamarátov. Bez ohľadu na to, či ide o strach
alebo „iba“ neochotu, postupujte opäť trpezlivo a zachovajte si pozitívny
prístup – ignorujte negatívne reakcie (resp. v prípade cúvania môžete
začať aktívne vyžadovať cúvanie, čím ho koni rýchlo znechutíte) a naopak
s nadšením chváľte a odmeňuje každý náznak ochoty vyhovieť.
A postupujte po malých krokoch – pozrie sa správnym smerom? Pochvala!
Naznačí prenesenie váhy vpred? Pochvala! Zdvihne jedno kopyto? Pochvala!
Niekedy pomôže aj nasmerovanie koňa stranou a keď vykročí, otočenie naspäť
do pôvodného smeru – a pochvala. A aj keď to možno znie zdĺhavo, opak je
pravdou. Takýmto jasným a férovým prístupom práveže kôň veľmi rýchlo
pochopí, čo sa od neho chce a tiež zistí, že je preňho príjemné urobiť to
(lebo za do bude pochválený, odmenený, poškrabkaný...). Ešte poznámka
k cúvaniu – ideálne je často trénovať zahájenie aj ukončenie cúvania
na presný signál doma.
Vyhadzovanie, „hrby“, vzpínanie:
Toto je už trochu nebezpečnejšia kategória nežiadúceho
správania (tzv. behaviorálnych problémov). Zasa sa budem opakovať –
najdôležitejšia je prevencia. Čiže čo
najprirodzenejší management chovu, aby bol kôň psychicky vyrovnaný,
s naplnenou potrebou voľného pohybu, s primeraným príjmom energie z
krmiva; zdravie, teda kôň musí mať
v poriadku celý pohybový aparát (a samozrejme aj vnútorné orgány), sedlo
i zubadlo mu musia presne sedieť; kvalitná
príprava doma, teda kôň má byť jemne prijazdený a dobrovoľne (nie
nasilu!) ihneď reagovať na jemné signály jazdca. Samozrejme, niekedy sa aj tak
stane, že kôň si od radosti „poskočí“, ale všetci dobre vieme, že jedno radostné
vyhodenie a zúrivá snaha zbaviť sa jazdca sú dve odlišné veci. Ak dôjde na
urputné kozlovanie, či až stavanie sa na zadné, niečo je vážne zle. Riešte príčiny.
Správna starostlivosť pred vychádzkou i po
nej
To je posledná dôležitá vec, pre niekoho možno „detail“, no
ovplyvňuje mnoho! Už zvítanie sa s koňom vo výbehu, relaxačné čistenie,
jemné sedlanie a uzdenie, to všetko koňa uvedie do tej správnej psychickej
pohody. Zo zdravotného hľadiska je dôležité najmä dôkladné vyčistenie kopýt od
kamienkov a očistenie miest pod sedlom a podbrušníkom od blata
a prachu. Pozornosť treba venovať aj správnemu nasedlaniu a citlivo,
postupne (popri vodení) podoťahovať podbrušník – a potom nezabudnúť ponaťahovať
predné nohy. V lete je užitočné nasadiť koni ušaňu a nastriekať ho
repelentom, pretože hmyz dokáže prechádzku poriadne znepríjemniť (ak má väčšie
problémy s hmyzom, použite sieťku na nozdry alebo masku).
Kôň korektne pripravený na vychádzku – vyčistený, nasedlaný
a nauzdený, s ušaňou proti hmyzu a nastriekaný repelentom,
s bandážami na nohách (bolo klzko).
Po návrate – kôň by už mal byť suchý a vydýchaný (v
opačnom prípade ho treba ešte do uschnutia vodiť) – koňa odstrojte a opäť
mu poriadne očistite kopytá. Uviaznutý kamienok by totiž mohol spôsobiť otlak
(červenkasté miesto na chodidle), a ten krívanie. Ak je zima, koni po odsedlaní
prehoďte tenkú odpocovaciu deku a keď uschne, zložte ju. Zaschnutý pot
treba žbilkom poriadne vyčesať, inak by totiž kôň pri následnom zmoknutí mohol
prechladnúť. Na záver je vhodné koni vlažnou (nie studenou) vodou vystriekať šľachy
na nohách, v lete bude koni príjemné, ak mu osprchujete celé telo (aj
rozhorúčeného koňa môžete osprchovať relatívne studenou vodou – voda sa na jeho
tele zohreje tak rýchlo, že koni nespôsobí tepelný šok1; potom však
koňa treba ešte nechať obschnúť, najlepšie v tieni a miernom prievane
pod sieťovou dekou – nezatvárajte ho mokrého do boxu).
A malé upozornenie – nedávajte koni ihneď po návrate žrať
a v žiadnom prípade nevstupujte na koni do stajne (tým „ihneď“ myslím
naozaj hneď – po pár minútach si to kôň už nespojí). To by totiž mohlo viesť
k ponáhľaniu sa domov a istým nebezpečným situáciám. Napojiť koňa
môžete hneď, obzvlášť dôležité je to v lete, keď sa viac potí, aby sa
rýchlo rehydratoval – ak kôň nevykonáva skutočné obrovsky ťažkú prácu (napr. dostihy),
je to bezpečné2.
Záver
Tak a je tu koniec... :) Verím, že aspoň pár z Vás
tu opäť našlo nejaké nové informácie, nový pohľad na vec, dobrý tip či radu...
Takže ak toto kritické zhodnotenie bude prínosné aj len pre 5 ľudí, bude mi
vynaložená námaha stáť za to. :) Už Vám chcem len popriať, aby sa Vaše vychádzky
do terénu podľa možností obišli bez spomínaných problémov, aby Vašim koňom boli
len a len k úžitku a aby ste si ich spolu vždy naplno
vychutnali. Pretože spojenie s prírodou, to dnešnému človeku chýba snáď
najviac zo všetkého...
Použité zdroje a
literatúra:
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně. Praha: Metafora.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie.
Praha: Brázda.
Späť na Kritické zhodnotenia