Priľnutie

„Kôň má byť na priľnutí.“ – toľko omieľaná veta, ale sú to len slová a pod tými si každý predstavuje niečo iné. Definície v učebniciach sú nejasné, pokyny trénerov často hmlisté a v skutočnosti väčšinou znamenajú len „potlač“ a „potiahni“ a „drž“... Čo to ale v skutočnosti priľnutie je (a čo nie je), aké názory naň majú jednotlivé školy, ako má pravé, správne priľnutie vyzerať a ako ho dosiahnuť? Myslím, že každého citlivého jazdca, ktorý chce naozaj dosiahnuť s koňom pri jazdení harmonické súznenie, budú odpovede na tieto otázky zaujímať.

Táto téma je skutočne rozsiahla. Najprv si rozoberieme, čo je to priľnutie, jednotlivé jeho aspekty a napokon správne prevedenie. A keďže tento článok pojednáva hlavne (ale nielen) o pôsobení zubadla na papuľu koňa, doporučujem Vám najprv si prečítať tento článok, v ktorom podrobne rozoberám pôsobenie zubadla, všetky jeho pre a proti, dôsledky zneužívania konskej papule a správne použitie zubadla. Dá Vám to dobrý základ pre pochopenie myšlienok vyjadrených v tomto kritickom zhodnotení. ;-)

No a čo sa týka fotografií a obrázkov – na fotkách som ja a kobylky Lynn a Čokoláda a kresby som si zvolila preto, aby som nikoho nekompromitovala. Viem, že môj sed nie je ideálny a Lynnino držanie a pohyb tiež nie, no keď si vezmete, že trénera nemáme a keď som s ňou začínala, chodila prevrátená, nerozlišovala ani klus a cval a na bežné zádrže dozadu-dolu absolútne nereagovala, aj to, čo dokážeme teraz, je enormný úspech. ;-) Na druhej strane Čokoládku som mala možnosť jazdiť iba krátko, bola vtedy ešte mladá a prišla zo stajne, kde ju jazdili s tvrdou rukou a v zarolovaní – preto na zubadlo reagovala veľmi citlivo a buď s ním bojovala, alebo pred ním utekala, priľnutie ešte nemala ustálené. Ale je to učenlivá a ochotná kobylka, i keď trochu vznetlivá. :) Samozrejme, každú dobrú jazdeckú radu ocením, ale prosím, arogantne sa do mňa nenavážajte (ďakujem) – a berte do úvahy aj dátumy, pretože čo bolo pred pár rokmi, už nie je dnes. ;-)

Čo je to priľnutie a ako má ideálne vyzerať?

Všeobecne je to „spojenie medzi rukou jazdca a papuľou koňa“. To však neznamená, že stačí napnúť oťaže a máte priľnutie! Rovnako to nie je ani žiadne „zbalenie“ (ako ja to slovo neznášam! :D), držanie hlavy „dolu“ alebo výlučne „na kolmici“... Kôň skutočne na priľnutí totiž hlavne prijíma bez protestu (a hlavne bez nepohodlia a bolesti!) zubadlo a pomôcky oťažami, je ľahký v ruke, správne používa svoje žuvacie svalstvo, zátylok, krčné a chrbtové svalstvo – priľnutie teda vôbec nie je výlučne otázkou konskej papule! Ak je totiž kôň naozaj na priľnutí, nesie sa sám v dobrej rovnováhe, je celkovo uvoľnený a pozorne, ochotne a bez váhania plní všetky požiadavky jazdca. Jedným slovom, kôň na priľnutí je priestupný – pomôcky (nielen) rukami prechádzajú bez zádrhelov celým jeho telom.

Kôň na jemnom priľnutí je uvoľnený, ochotne spolupracuje a nesie sa zdravo (2012).

Vyššie popísané priľnutie je priľnutie v pravom, klasickom zmysle slova, tak ako ho zamýšľali, učili a predvádzali majstri klasického jazdeckého umenia. No pôvodná vznešená myšlienka a jemné prevedenie sa bohužiaľ behom času poriadne poprekrúcali a poprispôsobovali (samozrejme ľudskej pohodlnosti a egoizmu), takže dnes už ideálne priľnutie nájdeme zväčša iba v (niektorých!) knižkách a len zriedkavo naň ešte stále narazíme aj „v teréne“.

A ako takéto ideálne priľnutie dosiahnuť? Nuž, základnými predpokladmi sú: zdravý kôň, ktorý má v poriadku zuby aj celú papuľu, netrpí bolesťami v zátylku, krku, chrbte či končatinách (ani nikde inde v tele); jemné zubadlo s hladkým povrchom (nesmie odierať!) a samozrejme citlivá ruka jazdca. Bez týchto základných podmienok ideálne priľnutie nikdy nedosiahnete – výsledkom bude iba falošný dojem a nešťastný kôň. A aj keď to niekedy na prvý pohľad možno pôsobí „pekne“, po preniknutí pod povrch sa väčšinou ukáže celá plejáda skrytých problémov. Skutočne dobré priľnutie možno potom dosiahnuť iba odstránením príčin, nikdy nie potláčaním dôsledkov chýb! A áno, hovorím o používaní švédskych a kombinovaných nánosníkov, prevliečok, martingalov, vyväzovaní... Tade jednoducho cesta zodpovedného jazdca nevedie.

Rozoberme si teda teraz bližšie jednotlivé komponenty dobrého priľnutia, aby sme boli naozaj schopní do hĺbky pochopiť, o čo ide – a teda aj rozpoznať, kedy o dobré priľnutie ide či nejde.

Kôň na priľnutí prijíma bez protestu a bez bolesti zubadlo a pomôcky oťažami

To znamená, že kôň sa zubadla nesnaží zbaviť, ani si ho v papuli posúvať, neotvára papuľu a ani čeľuste kŕčovito nezviera, nevystrkuje jazyk, nedáva jazyk nad zubadlo, nesnaží sa do zubadla zahryznúť, nepotriasa hlavou, nechniape po oťažiach či jazdcovi, kontaktu s rukou jazdca sa nevyhýba, ani sa do ruky neopiera.

Ak je prítomný niektorý (alebo dokonca viacero) z týchto príznakov, niečo určite nie je v poriadku. Keď skontrolujete zubadlo a zuby koňa a nič nezistíte, chyba s najvyššou pravdepodobnosťou spočíva vo Vás – necitlivé zaobchádzanie s jemnou papuľou koňa ho núti brániť sa bolesti. Zmeniť sa musíte Vy, nemá zmysel koni uťahovať nánosník či zviazať ho pomocnými oťažami, to príčinu problémov neodstráni!

Jazdenie bez nánosníka nám umožňuje bez akéhokoľvek zastierania vidieť, ako pôsobenie našich rúk vníma kôň – táto kobylka spočiatku reagovala na tlak zubadla zarolovaním alebo naopak divokým pohadzovaním hlavou, vyplazovaním jazyka... No keď po čase zistila, že jej už zubadlom neubližujem tak, ako to robili jej predošlí jazdci, prestala sa brániť a začala hľadať priľnutie (2010).

A dokonca aj keď máme jemnú ruku, ale pridlho koňa nútime pohybovať sa s relatívne vzpriameným krkom (najvyšší bod je zátylok), po chvíli stuhne a začne kontakt odmietať – preto je veľmi dôležité počas lekcie často striedať priľnutie so zahodenou oťažou a aj na priľnutí striedať natiahnutý a zobratý rámec tela – najlepšie v cca 5-10 minútových intervaloch, ale hlavne podľa pokročilosti a kondície koňa.

Krokujte často počas tréningu chvíľu na zahodenej oťaži, nech si kôň vydýchne a ponaťahuje si krk – potom bude pracovať ochotnejšie a uvoľnenejšie (2010). ;-)

Kôň na priľnutí je ľahký v ruke

Ako hovorili starí francúzski majstri, kôň musí mať „légèreté“ (ľahkosť). To znamená, že kontakt medzi rukou jazdca a papuľou koňa musí byť maximálne jemný – v rukách by ste mali mať len váhu oťaží (Karl, 2008)! Niet totiž dôvodu domnievať sa, že konská papuľa je nejako výraznejšie menej citlivá než ľudské ústa – skúste si sami, koľko málo sily stačí na to, aby ste kontakt pocítili a koľko málo na to, aby to už zabolelo! Cieľom celého nášho jazdenia má byť predsa neustále zjemňovanie pomôcok, aby sa napokon stali neviditeľnými, aby sa dostali až na samotnú hranicu, na ktorej ešte kôň dokáže pocítiť pomôcku a jazdec odpoveď.

Mali by sme sa snažiť o čo najjemnejšie priľnutie – sotva citeľné „telefónne“ spojenie (2006).

Mať v každej ruke 10 kg po celý tréning rozhodne nie je normálne, žiadnu ľahkosť tým nikdy nedosiahneme – iba tým koni spôsobíme neskutočnú bolesť, postupne mu tým poškodíme zdravie a sebe spôsobíme zbytočnú námahu a frustráciu. Na takéto zaobchádzanie kôň odpovedá podľa svojej citlivosti a povahy rôznymi spôsobmi – vzdaním sa, bojom, pasívnym odporom alebo ignoráciou.

Citlivý a poddajný kôň sa rýchlo vzdá  (býva mylne považovaný za dobre jazditeľného!) a zneužívaniu svojej papule sa bude vyhýbať najpravdepodobnejšie zarolovaním. Tým, že dá nos za kolmicu, sa snaží zmierniť tlak zubadla na svoj jazyk a ďasná. Jazdcovi tým dá falošný pocit „ľahkosti“ v ruke – no nie je „ľahký“ preto, že zubadlo prijíma, ale práve naopak – lebo pred ním uteká! Tento spôsob pohybu je pre koňa veľmi škodlivý, narúša mu rovnováhu (na predku, nefyziologická poloha polohovo-rovnovážneho orgánu v strednom uchu), videnie, dýchanie (deformácia a zúženie hrtanu v dôsledku prílišného zalomenia zátylku a zatláčania jazyka dozadu), zdravie predných končatín (trvalé preťažovanie), stav chrbta (nepracuje, je prehnutý) a svalstva (ochabovanie svalstva bázy krku, jadra trupu, chrbta, brucha a zadných končatín – nie sú využívané), nohosled (nepravidelný, stuhnutý, skrátené kroky, nesúlad predných a zadných končatín)¹... A to som vypísala len tie najviditeľnejšie dôsledky – no už aj z nich je snáď celkom jazsné, že toto je týranie. Že je kôň takto jazdený, spoznáte najľahšie podľa priehlbiny na hornej línii krku pred kohútikom – krk takého koňa je až neprirodzene ohybný, ale na druhej strane slabý, neschopný sebanesenia (akoby bol z gumy – stratil prirodzený tonus) – kôň sa nedokáže v oblasti kohútika „zdvihnúť“, aj pri „zhromaždení“ zostane vlastne na predku.

Kôň za kolmicou – tento spôsob pohybu síce neškodí až tak veľmi ako hyperflexia, ale rozhodne nie je zdravý. Okrem toho kôň stráca výraz a stáva sa zlomeným otrokom. :(

Citlivý a nepoddajný kôň začne čoskoro bojovať (býva považovaný za vzdorovitého) a zneužívaniu svojej papule sa bude snažiť všemožne zabrániť. O ľahkosti nemôže byť ani reči, jazdenie je pre takéhoto koňa (s jazdcom s tvrdou rukou) iba neustály boj. Začne to otváraním papule a plazením jazyka, ak sa to rieši utiahnutím nánosníka, kôň začína potriasať hlavou, vymykať sa čo najvyššie nad oťaž, divoko mávať celou hlavou aj krkom, chňapať po jazdcovi a oťažiach... Pri potláčaní týchto prejavov prevliečkami či martingalom môže skutočne tvrdohlavé a bojovné zviera napokon vybuchnúť a svojho jazdca ťažko zraniť – niektoré kone sú schopné v sebe stupňovať napätie skutočne dlho a sú ako časované bomby. Napohľad krotké, ale pod povrchom... A potom to končí tragicky, sprevádzané slovami: „Veď to bol až doteraz taký dobrý kôň, nechápem, čo sa mu stalo...“ Samozrejme, takýchto vytrvalých koní je málo, a tak sa väčšina skôr či neskôr vzdá, ujde do zarolovania a ďalej pracuje so zlomeným duchom (alebo sú predané ako „nevhodné do športu“ rekreačným jazdcom). Že je tento typ koňa jazdený tvrdo a necitlivo, spoznáte podľa nadmerne vyvinutého svalstva v spodnej časti krku a slabej hornej línie (jelení krk), veľmi slabo alebo vôbec neosvaleného chrbta a zadku a prevísajúceho brucha.

Kôň, ktorý nie je ochotný poddať sa bolesti v papuli, sa bráni protitlakom – zdvíhaním hlavy.

Necitlivý a nepoddajný kôň (býva považovaný za tupého) tvrdú ruku jazdca proste nerieši. Väčšinou ide o stoickú povahu alebo naopak už otupeného citlivého koňa – tieto kone buď nebojujú z princípu alebo proste už na to nemajú energiu. Na tlak zubadla reagujú jednoducho jeho pevným stisnutím a opretím sa do ruky. Bývajú tlačivé, chodia silne po predku, čím si ničia predné nohy, chrbát síce neprehýbajú, ale ani aktívne nezapájajú a zadné nohy ťahajú bez života za sebou. Použitím prevliečok sa síce hlava takéhoto koňa dá silou stiahnuť do ako-tak vzhľadnej polohy, ale vždy to stojí kopu námahy a o ľahkosti nemožno ani snívať. Ak je takýto typ koňa jazdený tvrdo, spoznať sa to dá podľa silno osvalených pliec a predlaktí a naopak slabo osvaleného zadku (kôň má „motor“ vpredu a nie vzadu).

Kôň opierajúci sa do ruky neúmerne preťažuje svoje predné nohy – pohyb v natiahnutí je síce dobrý, ale iba na jemnom priľnutí a s aktívnymi zadnými nohami.

Necitlivý a poddajný kôň je posledná kategória, ktorá sa však v disciplínach ako je drezúra či parkúr proste nevyskytuje – na takého koňa žiaden „profesionálny“ jazdec nemá čas ani trpezlivosť. Je síce ochotný a ústretový, no buď vinou predošlého zneužívania papule alebo vrodenej zníženej citlivosti nie je schopný „vhodne“ reagovať na tvrdé pôsobenie oťažou – to naňho proste neúčinkuje. Pri takomto prístupe si tento typ koňa jednoducho pôjde ďalej s hlavou a krkom v prirodzenej polohe. I keď krátkodobý pohyb bez jazdca v tejto pozícii nie je škodlivý, pod jazdcom a dlhodobo škodí najmä chrbtu a končatinám koňa. Ak je takýto typ koňa jazdený necitlivo, rýchlo sa uňho vyvinie jelení krk, celá horná línia býva veľmi slabo osvalená a časté je aj senné brucho.

Ochotný, no neveľmi senzitívny kôň sa len ťažko učí reagovať na jemné pomôcky – na tejto fotografii sa Lynn opäť na chvíľu uchýlila k naučenému spôsobu pohybu nad oťažou (2006). No jemným prístupom a vytrvalosťou sa to postupne podarilo zmeniť.

Takto sa teda prejavujú rôzne typy koní pri nevhodnom, tvrdom zaobchádzaní s oťažou – ale predsa sa všetky dajú jazdiť v légèreté! Len to chce celkom iný prístup. ;-)

Kôň na priľnutí správne používa svoje svalstvo

Toto jasne vyplýva z predošlých príkladov nesprávneho používania oťaží a jeho dôsledkov – nesprávneho používania svalstva u koňa. Základom akéhokoľvek atletického výkonu (čo nesenie jazdca a vykonávanie cvikov pre koňa rozhodne je) je správne využívanie svalstva. Pretože ak sú určité svaly kŕčovite stiahnuté / celkom uvoľnené práve vtedy, keď to má byť naopak, pohyb nemôže byť efektívny. Potom sa stáva trhaným, namáhavým, nepekným, škodlivým. A my pritom chceme pravý opak – celé naše jazdenie má mať za cieľ neustále zlepšovať zdravie koňa a zvyšovať jeho silu, robiť jeho pohyb krajším, výraznejším, elegantnejším. No a na to potrebujeme, aby sa kôň naučil správane používať svoje svaly.

Prvou úlohou zubadla je uvoľniť čeľusť koňa – žuvacie svaly sú totiž prepojené so svalmi krku a tie zas so svalmi chrbta – všetko je navzájom previazané a ak stuhne jedno, stuhne aj zbytok. Cieľom je aktivovať spodnú čeľusť a podnietiť koňa, aby podchvíľou jemne prežúval (aby „ochutnával“ zubadlo; Karl, 2008). Samozrejme, ani tu nemožno ísť do extrémov! Nadmerným prežúvaním sa žuvacie svaly po chvíli unavia a opäť stuhnú, takisto ako aj pri trvalom zaťatí čeľustí a žiadnom prežúvaní. Navyše nadmerným slinením sa neúmerne zhoršuje reflexný konflikt v hrdle koňa (dýchanie x prehĺtanie – oboje naraz nejde; pohyb pri tréningu stimuluje rýchlejšie dýchanie, aktivácia čeľuste zubadlom väčšie slinenie; Strasser & Cook, 2009). Opäť platí, že najlepšia je zlatá stredná cesta. ;-)

Suchá papuľa je rovnako zlá ako sliny valiace sa z nej prúdom – snažme sa o zlatý stred, aby kôň zostal stále uvoľnený (2010).

Po uvoľnení čeľuste nasleduje uvoľnenie zátylku – ak je kôň tuhý v tomto mieste, nedokáže sa dobre ohnúť, vyklenúť, natiahnuť sa, ani sa zhromaždiť. Uvoľnenie v zátylku je základom priestupnosti koňa – ak sa totiž pohyb „zasekne“ v tomto mieste, neprenesie sa ďalej do krku, chrbta, ani zadných nôh a postupne celý kôň stuhne. Avšak pozor! V tejto oblastí je veľká koncentrácia citlivých nervových zakončení, preto sa nadmerným a nesprávnym ohýbaním zátylku môže táto oblasť ľahko poškodiť. Okrem toho sa ľahko môžu poškodiť aj väzy a samotné stavce – veľké množstvo „neposlušných“ koní má v tejto oblasti problémy, ktoré zostávajú dlho skryté (a pritom by stačilo, keby sa ich jazdci namiesto obviňovania svojich tátošov trochu viac zaujímali o ich zdravie). Základom je nikdy nežiadať od koňa nefyziologické ohýbanie – vždy len v priamom smere a nie nadmerne (nikdy nie napr. do zarolovania, nedovoliť lámanie v zátylku = jedno ucho vyššie ako druhé).

Správne ohýbanie – nedovoľte koni ohnúť nos viac než zátylok (2009)!

Kôň na dobrom priľnutí má teda uvoľnené čeľuste, zátylok a následne aj krk a chrbát. Správne používanie krčného a chrbtového svalstva je základom udržania zdravia jazdeckého koňa. Kôň jazdený na kvalitnom a jemnom priľnutí má dobre vyvinuté svalstvo celej hornej línie krku, chrbta aj zadku, od zátylku až po koreň chvosta. Akékoľvek priehlbiny naznačujú nesprávne pohybové vzorce. Ako bolo už písané vyššie, „jamy“ na rôznych miestach poukazujú na rôzne prejavy nesprávneho používania ruky. Kôň chodiaci nad oťažou má prepadnutú celú hornú líniu, kôň chodiaci za oťažou má slabo vyvinutú bázu krku a naopak svaly sa mu vydúvajú okolo 3. krčného stavca, v ktorom sa jeho krk „láme“. Mladý kôň, ktorý ešte chodí iba v nízkom a natiahnutom držaní, môže mať priehlbinu uprostred krku, pretože tam sa svaly vyvinú až pri práci vo väčšom napriamení.

Kôň by mal mať rovnomerne vyvinuté svalstvo na celej hornej línii krku – táto kobylka mala ešte trochu slabé osvalenie na báze krku v dôsledku predošlého nesprávneho jazdenia (jazdili ju v zarolovaní; 2010).

Avšak chrbát by mal mať poriadne osvalený každý kôň (hlavne kôň pred obsadaním, inak hrozí jeho rýchle opotrebovanie a následné poškodenie!) – a to sa dá dosiahnuť jedine pohybom v nízkom, dopredu natiahnutom, vyklenutom držaní. Slabo osvalený chrbát nedokáže dobre niesť jazdca, kôň sa bolesti snaží zabrániť sťahovaním svalstva, vznikajú kŕče, chrbtica sa prehýba, výbežky stavcov sa o seba trú, medzistavcové platničky sú priškrípnuté alebo dokonca vyskakujú... Často to končí trvale zníženou pohyblivosťou niektorých oblastí chrbtice a chronickou bolestivosťou – kôň už nie je schopný podsadenia, má zníženú ohybnosť, robia mu problém stranové pohyby a skoky, jeho chody stratia výraz... Ale dá sa tomu predísť, a to správnou, doprednou prácou na dobrom priľnutí, ktoré samo o sebe podmieňuje pohyb s vyklenutým chrbtom a aktívnymi zadnými nohami.

Čokoláda mala ešte slabo nasvalený chrbát – takto z podhľadu dobre vidno jamu za kohútikom. No prácou zo zeme a zo sedla v natiahnutom a vyklenutom držaní tela sa to o pár mesiacov napravilo (2010).

Zadok sa najlepšie osvalí pri chodení do kopcov a skákaní radov nízkych skokov v natiahnutom držaní tela, na jemnom priľnutí. Neosvalený zadok značí, že kôň je jazdený nesprávne, spredu-dozadu, i keď to má byť naopak – je to dôsledok neaktívnych zadných končatín, ich nedostatočného ohýbania v bedrových a kolenných kĺboch a chabého podkračovania pod ťažisko. Napraviť sa to dá jedine aktívnym dopredným pohybom bez nadmerného obmedzovania rukou. (Upozornenie - nezamieňajte slabé nasvalenie s nedostatočnou výživovou kondíciou! Naučte sa posudzovať kondíciu koňa podľa stupnice BCS.)

Kôň na priľnutí sa nesie sám, v dobrej rovnováhe

Kôň vo voľnosti prirodzene nesie viac váhy na predných končatinách ako na zadných, plus keď sa pridá jazdec, preťaženie sa ešte zväčší. V stehnovom sede sa preťaženie ešte o niečo zvýši, ešte viac, keď sa kôň natiahne do nízkeho držania alebo sa zaroluje a najviac, keď sa v takejto polohe ešte aj oprie do oťaží (Karl, 2008). Preťažovaním predných nôh sa tieto samozrejme rýchlejšie opotrebúvajú, trpia tým šľachy, kĺby i kosti. Tým, že predné nohy majú viac-menej lineárnu stavbu, musia takmer bezo zvyšku pohlcovať celú silu nárazov pri pohybe – preto sú zranenia šliach, ochorenia kĺbov a pakosti oveľa častejšie na predných než na zadných nohách.

My, ako jazdci, by sme sa samozrejme tieto negatíva mali snažiť čo najviac zmierniť – preto koňa učíme zhromažďovať sa (nie iba preto, že to pekne vyzerá, ale hlavne kvôli zlepšeniu zdravia koňa!). Akonáhle sa kôň naučí vo všetkých troch chodoch uvoľniť v natiahnutom, nízkom držaní, mali by sme ho postupne začať zhromažďovať, teda viac zapájať jeho zadné končatiny, viac ohýbať ich horné kĺby.  A tým sa zároveň pomaly začne vzpriamovať aj krk koňa – je to ako na hojdačke, zadok ide dolu, predok hore (a tým sa odľahčí). No to sa dá len na jemnom priľnutí, ktoré koni nedáva žiadnu mechanickú oporu!

Stačí pár ráz dovoliť koni oprieť sa do ruky a zvykne si na to, zvykne si spoliehať sa na ruku jazdca, na to, že ho podrží, keď on sám nedokáže udržať rovnováhu. Nenechajte sa zviesť k držaniu hlavy a krku koňa rukami! A zvlášť nie u mladých, čerstvo obsadnutých koní – tie je najlepšie jazdiť nejakú dobu celkom bez uzdenia a bez priľnutia, kým sa nenaučia aspoň ako-tak samy udržiavať pod jazdcom rovnováhu. Nezabúdajte, kôň váži 500-600 kg a Vy možno len desatinu z toho – nemáte teda šancu rukami ho udržať, keď bude naozaj padať! Áno, ja viem, doteraz ste vždy koňa podržali len mierne, keď trochu zakopol alebo tak... Lenže on teraz už očakáva, že ho podržíte, aj keď bude naozaj padať k zemi – a teda neurobí všetko, čo je v jeho silách, aby sa udržal na nohách – spoľahne sa na Vás. To je síce pekný prejav dôvery, ale životu nebezpečný. A ak aj priamo nepôjde o pád, držanie koňa silou mu škodí – ako bolo napísané o dva odstavce vyššie, veľmi to zvyšuje preťažovanie predných končatín.

V tomto prípade je teda základnou zásadou NIKDY koni neposkytnúť oporu v oťažiach (ako som písala už vyššie, máte mať v rukách iba váhu oťaží, nič viac). Od samého začiatku ho núťte, aby sa snažil niesť sám. Dajte mu chrániče a sebe prilbu, spočiatku neopúšťajte bezpečný povrch jazdiarne, aby ste si neublížili, ale inak mu dajte voľnosť – nech zakopne, nech sa potkne... Musí pochopiť, že za svoje telo zodpovedá len a len on sám. Veľmi pomáhajú prechádzky po terénnych nerovnostiach na ruke – potrebujete však aspoň 3-4 metrové vodítko a koňa treba naučiť udržiavať od Vás odstup aspoň 1,5 metra na prevesenom vodítku. Tiež je dobrý tréning s bariérami a kavaletami. Takto sa kôň čoskoro naučí uvedomovať si svoje telo a dávať si naň pozor – a potom sa už nemusíte báť, že ak mu pred prekážkou povolíte priskoro oťaže, spadne na ňu. ;-)

Kôň, ktorý sa nesie sám, i keď je napr. v natiahnutí, je vždy menej na predku, než ten, ktorý sa pri tom opiera do oťaží (to je prostá fyzika). Toto bude dôležité aj neskôr, keď sa kôň bude učiť zhromažďovať, pretože pravé zhromaždenie je možné len ak je kôň celkom samostatný a nehľadá oporu u jazdca. Inak bude „zhromaždenie“ falošné a légèreté môžete dať zbohom.

Naschvál som vybrala fotku, na ktorej je Lynn veľmi na predku – no napriek tomu sa stále nesie sama, ani raz sa v tomto držaní nepotkne, nespadne. Nespolieha sa, že ju podržím (2006). Samozrejme však cieľom výcviku je, aby sa postupne naučila niesť viac váhy na zadných končatinách.

Ešte k rovnováhe, pre zaujímavosť – až pri maximálnom zhromaždení (napr. v kvalitnej piafe) sa kôň dostáva do horizontálnej rovnováhy, teda nesie rovnakú váhu na predných i zadných končatinách (Karl, 2008). Je teda hlúposť domnievať sa, že kôň v natiahnutí na voľnej oťaži je v rovnováhe – nie je, ale predsa je menej na predku než kôň, ktorého jazdec ho drží zošnurovaného v predpísanej pozícii mechanickou silou – aj keď ten má možno zátylok vyššie. Preto je pre zdravie koňa veľmi dobré jazdiť na čo najjemnejšom priľnutí a občas ho vystriedať s krátkym celkovým vysadením pomôcok rukou („descente de main“ – poklesnutie ruky), pri ktorom má však kôň zachovať pôvodné tempo i držanie tela – to je skúška samostatnosti v sebanesení.

Kôň na priľnutí je celkovo uvoľnený a pozorne, ochotne a bez váhania plní všetky požiadavky jazdca

Takto sa v podstate definuje dobre jazditeľný kôň. Ale to je smernica FEI, ktorá sleduje v prvom rade vlastné komerčné zámery a nie welfare koní – a preto všetkým vtĺka do hlavy, že len vyvolené „dobre jazditeľné“ kone sa hodia na drezúrny obdĺžnik či kolbisko. Tie problematickejšie (ako boli v prvom diele popisované jednotlivé typy) sú väčšinou vyhlásené za „zle jazditeľné“, lebo sa jednoducho len tak nepodriadia týraniu alebo nie sú také chápavé. Aj keď samozrejme úlohu talentu v súťažiach nikdy nevylúčime, nemal by byť smerodatný! Veď súťaž má byť o preverení NADOBUDNUTÝCH SCHOPNOSTÍ koňa a jazdca! Je ľahké vyhrávať s koňom, čo má od narodenia oslnivé chody a poddajnú povahu – ale ako by sa predviedol ten istý jazdec s menej ideálnym koňom?

Preto si myslím, že keď som „jazditeľnosť“ vymenila v tomto podnadpise za „priľnutie“, priblížila som sa pravde oveľa viac (i keď samozrejme záleží aj na ďalších veciach, ako je sed jazdca, holene, management chovu a metodika výcviku...). Nezáleží až tak na vrodených schopnostiach koňa, ale na tom, čo s nimi jazdec urobí. Za pravdu mi dáva aj všetkým koniarom známe pravidlo – základom je, aby bol kôň v pohode v papuli a v chrbte. Ak totiž kôň začne bojovať s tvrdou rukou jazdca, automaticky stratí uvoľnenosť, stuhne – akoby v divočine očakával, že bude nasledovať boj so šelmou – je to prirodzené. Stratí aj pozornosť voči pomôckam jazdca, bude reagovať napäto, podráždene či oneskorene.

Tieto prejavy bývajú rôzne výrazné, podľa povahy koňa. Vznetlivé a nepoddajné zviera môže vybuchnúť v priamy odpor, poddajný koník dá pravdepodobne nespokojnosť najavo len kŕčovito stiahnutou čeľusťou, nevýrazným či trhavým pohybom (napr. pasážovaný predĺžený klus vo vysokých drezúrnych súťažiach) alebo švihaním chvostom.

Naopak, kôň spokojný v papuli prenesie svoje uvoľnenie z čeľustí cez zátylok, krk a chrbát až do zadných nôh, pôjde aktívne, plynule a rád vpred, a to v peknom, vyklenutom držaní tela a v takom rámci, aký práve jazdec vyžaduje (natiahnutie / zhromaždenie). Bude sa ochotne ohýbať a ohnutie meniť, bude robiť plynulé a zároveň výrazné prechody s dobrým podsadením, jeho chody budú uvoľnené a elegantné, s dôverou sa natiahne do ponúkanej oťaže. Ochotne a okamžite zareaguje na každý neviditeľný pokyn jazdca, bez nervozity či strachu, s chuťou a výrazom – nie s tupým podriadením. A keď jazdec niečo prešvihne, kôň mu to dá pocítiť (lebo nie je otrokom – naopak, kôň má vždy pravdu!).

Kto by to bol povedal? Tento kôň síce nezvládne žiadne piruety či preskoky, ale vďaka jemnému priľnutiu sa naučil pohybovať uvoľnene, zdravo a ochotne a správne reagovať aj na veľmi slabé pomôcky (2011). :)

Klasicky, anglicky, westernovo...?

Určite ste si už všimli, že doteraz som sa zmieňovala hlavne o tom, čo mnohí nazývajú „anglické“ jazdenie. A čo western? Tento jazdecký štýl amerických pastierov dobytka vzišiel zo štýlu „doma vaquera“, teda jazdeckého štýlu španielskych pastierov (Španieli, dobyvatelia Ameriky...), ktorý tiež vychádza z klasického európskeho jazdeckého umenia. Základnou požiadavkou týchto pastierov bolo mať vždy perfektne ovládateľného koňa, ktorý zareaguje aj na najmenší pohyb zápästia, a to vždy dokonale pohotovo. Či už totiž šlo o oddeľovanie teliat či zaháňanie nebezpečných býkov, kôň musel vždy reagovať okamžite – zastavovať z trysku a zo zastavenia nacválať, uskakovať do strán, kľučkovať... Samozrejme, že časom došlo k výraznému zjednodušeniu vecí – z traverzál sa stalo prosté ustupovanie na holeň, z piruet spiny a podobne (proste, od koní už nebol požadovaný pohyb v zhromaždení, ale hlavne rýchlosť). Aj vedenie oťažami sa zredukovalo – v tom lepšom prípade na používanie nepriamej oťaže (neck rein, priloženie oťaže na krk), v tom horšom na krátke, prudké trhnutia. Obrodenie akého-takého jazdeckého umenia prinášajú reiningové, trailové a pleasurové disciplíny, v ktorých kôň musí byť pre dobré hodnotenie na jemnom priľnutí, ale napríklad v „rýchlostkách“ je tvrdá ruka v obratoch beztrestná (i keď pravidlá vravia inak, realita hovorí za všetko – ale veď v „anglických“ disciplínach je to napokon tak isto). Samozrejme, že aj vo westernovom svete sa nájde dosť jazdcov s jemnou, citlivou rukou, škoda je len to, že sa nesnažia svoje kone viesť k zlepšovaniu ich rovnováhy – napríklad také slidy ponúkajú skvelú možnosť zhromažďovania. ;-)

Sliding stop sa dá perfektne využiť k zhromažďovaniu – všimnite si zauhlenie panvy koňa (2009).

Keďže podľa môjho názoru je priľnutie správne iba v klasickom, nie v tom modernom zmysle slova, chcem sa ešte krátko zmieniť o dnešných moderných praktikách v „anglickom“ športovom jazdení, aby bolo jasné, čo mám vlastne na mysli. Aj keď sa smernice FEI odvolávajú na klasické dedičstvo a hlásajú všetky tie pekné veci o jemnej ruke, realita v tréningových stajniach, na obdĺžnikoch a kolbiskách je väčšinou iná. Najpopulárnejšia je dnes tvrdá, mechanickou silou pôsobiaca ruka, najlepšie v kombinácii s pevne utiahnutým kombinovaným švédskym nánosníkom (dobre zakryje tvrdú ruku – kôň si nemôže otvoriť papuľu ani vystrčiť jazyk, keď cíti bolesť; viac v tomto článku) a prevliečkami či prikrátkymi vyväzovacími oťažami (viac v tomto článku). Prípadne, ak je kôň dostatočne citlivý, netreba ani vyvíjať až takú veľkú silu – stačí „len“ dostatočne šikovne preťahovať zubadlo koni v papuli a on sa poddá. Aj preto sa jazdci uspokojili so zákazom rollkuru a na druhej strane povolením LDR („low, deep, round“, teda „ohýbanie krku koňa bez použitia neprimeranej sily“). Prácu v hyperflexii dnes bohužiaľ bežne uvidíte na všetkých drezúrnych a parkúrových opracoviskách (a už aj vo westerne) – nebudem sa opakovať vo vymenovávaní všetkých proti, poviem len, že toto nemá vôbec NIČ spoločné s  dedičstvom klasického jazdeckého umenia! Keby to videli La Guérinière, Pluvinel či Baucher, v hroboch by sa obracali. Je to opovrhnutiahodné zneužívanie dobroty a trpezlivosti koní a malo by to byť rovnako trestné, ako aj akékoľvek iné formy týrania zvierat.

Nie! Ak máte v hlave aspoň jeden neurón a aspoň štipku intuície, musí Vám byť jasné, že toto rozhodne nie je cesta k dosiahnutiu harmónie medzi jazdcom a koňom – čo má byť pôvodným cieľom drezúry!

Vidieť na pretekoch korektne jazdeného koňa, uvoľneného, spokojného, s oduševnelým výrazom a na jemnom priľnutí s nosom mierne pred kolmicou, to je už dnes bohužiaľ veľká rarita. Hold, výsledok našej sofistikovanej civilizácie. :( Aj preto vyzývam Vás, mladú generáciu, nepodporujte nekorektné jazdenie, netolerujte ho a bojujte za etický prístup ku koni!

A ako dosiahnuť dobré priľnutie?

Tí, čo boli doteraz nespokojní, pretože som len hovorila o tom, ako má správne priľnutie vyzerať, ale ani slovo o tom, ako ho dosiahnuť, si bohužiaľ ani teraz neprídu na svoje. :) V pár odstavcoch totiž nemožno uspokojivo zhrnúť všetky dôležité postupy, ktoré v závere vedú k ideálnemu spojeniu ruky jazdca a papule koňa. Možno sa o to pokúsim v novom, podrobnom seriáli článkov o jazdení. ;-) No ak chcete mať aspoň približný prehľad, prečítajte si o správnom použití zubadla v druhej polovici tohto článku.

Čo sa však týka všeobecných zásad, v prvom rade sa vždy pred použitím rúk uistite, že kôň sa aktívne pohybuje vpred. T.z. že zadné nohy sa nešuchtajú kdesi za telom, ale podkračujú pod ťažisko (dôležité najmä na zahnutých líniách a v stranových pohyboch) a aj chrbát pruží a nesie jazdca, nie sa bolestne prehýba nadol.

A snažte sa mať jemnú, citlivú a pružnú ruku, nedržte koňa nikdy silou. Keď proti Vám kôň tlačí, povoľte, keď dvíha hlavu, zdvihnite mu ju ešte viac, keď sa otáča von z kruhu, jazdite ho v kontra zostavení – vždy dajte koni to, čo chce, ale zveličte to! Tak mu ukážete, že to vlastne nie je to, čo naozaj chce a ON SÁM si uvedomí, že príjemnejšie bude urobiť to, čo chcete aj Vy. ;-) Tak nebudete musieť s koňom bojovať, ale budete môcť spolupracovať, jemne a účinne komunikovať. A nezabúdajte, že aj tu neomylne platí – „Čím menej chceš, tým viac dostaneš.“ :)

„Chceš ísť nad oťažou? Tak tú hlavu teda zdvihni, ale nie len tak trochu, poriadne!“ Stačilo pár sekúnd pôsobiť na kútiky kobyly silou niekoľkých desiatok gramov a sama sa rozhodla, že sa chce radšej natiahnuť dopredu a dolu (2009). ;-)

A nemajte stále nízku a nehybnú ruku, neopierajte si ruky o sedlo či kohútik! Naučte sa jazdiť najprv bez oťaží a bez strmeňov, aby ste získali dobrý, nezávislý sed a hlavne nezávislú ruku – nesmie Vám mykať zápästiami pri každom kroku koňa! Naučte sa ísť rukami jemne dopredu a dozadu v súlade s prirodzeným pohybom krku koňa, aby bolo priľnutie stále rovnako jemné, neprerušované. Kôň má totiž „hovoriť áno“ (jemne prežúvať zubadlo) a nie „robiť áno“ (pokyvkávať nosom na polkruhu, ktorého stredom je zubadlo, len aby doň každým krokom tvrdo nenarazil; Karl, 2008)! Keď kôň ide nad alebo za oťaž, či sa chce do nej oprieť, dôrazne (ale nie krutým trhnutím!) ho odtiaľ zdvihnite – ruky majú byť pokojné, ale iba vtedy, keď kôň ide v správnom držaní – inak je na mieste jemná, ale presná korekcia. A posledné varovanie – NIKDY, NIKDY KOŇA NECUKAJTE ANI MU NEPÍĽTE DO PAPULE!!!. To sú dva neospravedlniteľné zločiny, za ktoré by ste odo mňa dostali bičíkom po prstoch!

Naučte koňa signály, ktorými ho spoľahlivo vždy môžete ohnúť a následne poslať do natiahnutia. Naučte sa viesť ho vonkajšou oťažou, neťahajte za vnútornú. Nedávajte ruku krížom cez kohútik na opačnú stranu krku. Nikdy nedávajte aktívne zádrže smerom dozadu-dolu, vždy len smerom nahor, do kútikov papule a maximálne jemne! A keď je už kôň na ľahkom priľnutí, len ho jemne udržiavajte, občas zľahúčka „zazvoňte“ malíčkami, aby kôň vedel, že ste tam. Udržujte priamku „krúžok zubadla-päsť-lakeť“, nelámte ju v pästi. Často robte cvik „oťaže vytiahnuť z ruky“, nechávajte papuľu koňa oddýchnuť si od vás. Neuťahujte silno nánosník. A buďte láskaví. Počúvajte svojho koňa, lebo on má vždy pravdu. ;-)

A čo priľnutie bez zubadla, dá sa to?

Ale áno, dá! Ak koňa naučíte spoľahlivo reagovať na pomôcky holeňou, panvou a váhou, môžete pomaly začať s tréningom na povrazovej ohlávke či bosali, prípadne na sidepulle (hackamore je podľa mňa zbytočne autoritatívne, ale pri dostatočne jemnom použití sa aj s týmto uzdením dajú dosiahnuť dobré výsledky). Vlastne je najlepšie zubadlo začať používať, až keď už mladý kôň zvládne reagovať na jemný tlak na nos – no pozor, aj nos koňa sa dá otupiť! Preto nepodľahnite falošnému dojmu, že s ohlávkou možno beztrestne zaobchádzať tvrdšie, než so zubadlom – nie! Keď koňa naučíte na uzdečke naťahovať sa dopredu a dolu, môžete ten istý princíp aplikovať aj na ohlávke a napokon aj na prostom nákrčnom kruhu. Princíp učenia zostáva vždy rovnaký – v tomto prípade sa slabý tlak na kútiky papule / na nos / na krk stane signálom na natiahnutie krku a hlavy dopredu-dolu. Spolu s presnými pomôckami panvou, váhou a holeňami (a tiež hlasom, dotykmi bičíka) sa dá aj bez uzdenia dosiahnuť nielen natiahnutie, ale aj zhromaždenie. To však samozrejme chce čas, trpezlivosť a zásadovosť – no rozhodne sa to dá! ;-)

Ak kôň dobre rozumie našim pomôckam rečou tela, na dosiahnutie „priľnutia“ nepotrebujeme zubadlo – na komunikáciu nám postačí aj obyčajný nákrčák (pozn. - na tejto fotografii som „stratila“ aktivitu zadku, bolo by potrebné kobylu poslať viac dopredu; 2009).

Záver

Ach áno, to najdôležitejšie na koniec – vždy sa ľahšie píše a hovorí, ako urobí. Na jednej strane je veľmi dôležité vedieť, ako veci majú byť (a vedieť, ako to vyzerá, keď nie sú, ako majú byť a ako tomu zabrániť), ale rovnako dôležité je aj vedieť tieto poznatky uplatniť v praxi! Tým však nechcem povedať, že úplne každý jazdec by sa mal snažiť dosiahnuť so svojím koňom úroveň vysokej školy, to nie. Celkom postačí, keď si dáte za cieľ, že sa Váš kôň bude pohybovať aspoň relatívne zdravo a Vy ho k tomu budete viesť korektne, eticky, bez spôsobovania bolesti. Je možné, že sa nedostanete ďalej ako k uvoľňovaniu v natiahnutom držaní – a zas na druhej strane je vždy možnosť, že napokon dosiahnete vysoký stupeň výkonnosti! Záleží to len a len od Vás a Vášho koňa, no hlavne nikdy nezabudnite, na čom najviac záleží – na zdraví Vás oboch, na Vašom vzťahu a na tom, aby Vás spoločné chvíle tešili. ;-)

I keď Lynniným životným maximom asi navždy ostane stupeň Z, neznamená to, že sa stále nebudeme snažiť zlepšovať sa – áno, v rámci našich možností, ale predsa. A hlavne korektne (2012)! :)

Napokon by som sa ešte chcela zmieniť o jednom – o jazdeckých školách. Keďže autoritatívny spôsob jazdenia s tvrdou rukou je dnes taký populárny, je možné, že Vám ho (ako správny, samozrejme!) budú vnucovať aj v klube, kde sa učíte jazdiť. Doporučiť Vám môžem jediné – ak máte čo len štipku svedomia, nepodporujte to! Povedzte nahlas, že s takýmto prístupom ku koňom nesúhlasíte a skúste si nájsť iné miesto, kde budete jazdiť. Napokon sa Vám môže stať, že skončíte bez trénera, pretože žiadneho, ktorý by ku koňom pristupoval korektne, ste vo svojom okolí nenašli. Potom je možno najlepšie nájsť si nejakého súkromníka, ktorý Vám za výpomoc dovolí pracovať s jedným koňom – ale pozor, nezabudnite si vopred vyjasniť všetky dôležité otázky ohľadom prístupu a výcviku – a ak zistíte, že sa nezhodnete ani len v základných veciach a majiteľ by Vás nútil s koňom robiť veci, ktoré považujete za nesprávne, radšej od toho dajte ruky hneď preč. A že je to ťažké? A že ak by ste k tomu mali pristupovať takto, nezostalo by Vám iné, než sa koní celkom vzdať? Nuž, aj keď je to pre milovníka koní kruté, niekedy je to jediná správna voľba – a uvidíte, keď sa rozhodnete pre správnu vec, vesmír Vám vzápätí prihrá do života takú šancu, o akej sa Vám predtým ani nesnívalo! ;-)

Použité zdroje a literatúra:

Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.

Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.

Strasser, H., & Cook, R. (2009). Železo v koňské hubě. Český Těšín: Nakladatelství Růže.

1: sustainabledressage.net

Späť na Kritické zhodnotenia