Ohlávky

Keďže som už v niekoľkých predošlých kritických zhodnoteniach načala tému výstroja, dnes tento „seriál“ zakončím – a to rozprávaním o ohlávkach a obnoskoch. Áno, viem, pre mnohých je proste „ohlávka ako ohlávka“ – hlavne že sa za ňu dá kôň viesť a uviazať. A na druhej strane sa zas nájde aj dosť fanatikov posadnutých „horsemanshipom“, ktorí už obyčajnú stajňovú ohlávku snáď ani nevlastnia a slepo uprednostňujú len „parellku“... Alebo opační extrémisti, ktorí si nevedia predstaviť lonžovanie na ničom inom než na obnosku... A čo tak zlatá stredná cesta? Skúste si so mnou spraviť trochu širší rozhľad a až potom sa rozhodnúť, čo Vy na to? ;-)

Ohlávka – na čo všetko môže slúžiť?

Tento kúsok výstroja je jedným z prvých, s ktorými sa mladý kôň dostane do kontaktu. Prvá ohlávka žriebä zvyká na to, že na jeho tele sa bude občas nachádzať nejaký cudzí predmet, ktorý  mu však neublíži – a dá sa teda bez problémov strpieť. Na ohlávke žriebä učíme nechať sa viesť, zastavovať, cúvať, ustupovať, pokojne stáť, byť uviazané, prípadne nastupovať do prepravníka.

Pri výcviku zo zeme je ohlávka tiež nenahraditeľným pomocníkom – teda ak je naším cieľom kôň jemný v papuli, neskazený nešetrným ťahaním za lonž. Ideálne by sa aj obsadanie a prvé lekcie v sedle mali konať iba za doprovodu ohlávky – kôň má predsa dosť starostí už len s udržiavaním rovnováhy pod jazdcom a učením sa správnych reakcií na náš sed, váhu a holene, nieto sa ešte aj trápiť so zubadlom.

Základné veci, ako je vodenie, zastavovanie, cúvanie, uväzovanie a pokojné státie, učíme koňa na ohlávke.

Ako výcvik jazdeckého koňa pokračuje, postupne ho učíme stále zložitejšie a dokonalejšie pohyby a na to potrebujeme stále diferencovanejšie a jemnejšie signály – a k tomu sa viac hodí uzdečka, či už so zubadlom alebo bez – až kým sa napokon od nej nebudeme môcť opäť bezpečne vrátiť naspäť k ohlávke. Ak je kôň už dostatočne vzdelaný, na dosiahnutie vyklenutého a podsadeného držania tela nám jemné signály ohlávkou na nos a pomôcky rečou tela (holene, panva, váha) a hlasom celkom postačia. Avšak kým sa dostaneme do tejto fázy, môže to trvať aj niekoľko rokov – rozhodne sa to nedá dosiahnuť nijakým rýchlovýkrmom. ;-)

Upozornenie – ani za ohlávku koňa nikdy necukáme! Snažme sa kvalitným výcvikom predchádzať konfliktným situáciám, v ktorých by sa už (pre zachovanie bezpečnosti) nedalo trestaniu koňa vyhnúť! A ak už aj nejakým nedopatrením napätá situácia nastane, ovládnime vtedy svoje emócie a postupujme pokojne, zásadovo a spravodlivo (pár nádychov a výdychov pomôže) – prudkým mykaním za ohlávku by sme totiž koňa iba zbytočne vystresovali. Navyše kone, s ktorými sa takto nešetrne zaobchádza príliš často, začnú časom aj na najmenšie rozvlnenie vodítka reagovať prudkým vystrelením hlavy nahor (alebo na ohlávku prestanú reagovať úplne). Nielenže to je nezdravé a nepekné, ale pre koňa je to nepríjemné hlavne psychicky. Naviac (a to platí zvlášť naliehavo u žriebät a mladých koní!) prudkým mykaním za ohlávku – hlavne ostrú povrazovú – môžeme ľahko poškodiť jemné nervové pletence na zátylku koňa a tým, že kôň myká hlavou nahor, si ďalej poškodzuje väzy. To môže spôsobiť až trvalé bolesti a spazmy (kŕče) v zátylku, ktoré neskôr koni znemožnia uvoľnene ho vyklenúť a prijať zubadlo. Takže jedna dobrá rada – necukajte svojho koňa, ani za zubadlo, ani za ohlávku!

A kedy ohlávku netreba?

Samozrejme, ohlávka je nenahraditeľnou pomôckou počas celého života koňa (bežné vodenie, uväzovanie...), no ak budeme s koňom systematicky pracovať, časom sa zaobídeme aj bez nej. Samozrejme nie úplne vždy – bezpečnosť je vždy prvoradá – ale napríklad na vedenie do výbehu a z výbehu, pri čistení a sedlaní (odsedlávaní), krokovaní po tréningu... ju nasadzovať nemusíme. Aj jazdiť sa dá bez ohlávky (a pritom sa kôň môže stále pohybovať zdravo, vo vyklenutom rámci!) – drezúrne, skákať, chodiť na vychádzky... Ale toto všetko platí len za predpokladu, že kôň nám už stopercentne reaguje na všetky základne signály (krok, stáť, cúvaj, ustúp...) bez potreby uzdečky či ohlávky, a to aj v prípade, že ho niečo vydesí alebo mu odchádzajú kone. Ak máme čo len najmenšie pochybnosti, neriskujeme, nikdy. Vždy najprv kriticky zvážime svoje schopnosti, úroveň výcviku koňa a jeho vzťah k nám (či s nami naozaj chce byť) – aj jeden jediný prešľap nás totiž môže tvrdo vrátiť o mnoho mesiacov práce späť, o riziku zranenia ani nehovoriac. A v žiadnom prípade to neriskujeme, ak existuje možnosť, že by sa kôň mohol pri úteku dostať na verejnú komunikáciu – to nikdy.

Nie je voľnosť ako voľnosť – dôležité je aj to, akým spôsobom koňa namotivujete k tomu, aby sa na ňom dalo jazdiť bez ohlávky. Ak využívate primárne negatívnu motiváciu (tlak), koňa môžete časom psychicky zlomiť. Pozor na to!

Keď už teda vieme, kedy ohlávku používať a kedy nie, pozrime sa na jednotlivé typy – na aké príležitosti sa hodia, ako ich používať, čo všetko by mali spĺňať a ako sa o ne starať.

Stajňová ohlávka

Klasická ohlávka, ktorá sa používa na vodenie a uväzovanie. Jej široké remene poskytujú pohodlie a rozkladajú tlak na väčšiu plochu, takže ňou nemožno dávať až také presné signály a kôň sa do nej môže silou oprieť. Preto sa veľmi nehodí pre lonžovanie, ani na učenie remonty na priľnutie. Avšak ak je už kôň dostatočne vyškolený, možno sa k nej opäť vrátiť – kôň by totiž už mal reagovať na tak jemné signály, že ani slabšie pôsobenie stajňovej ohlávky by nemalo ovplyvniť jeho odpovede na naše pomôcky; plus by ju už nemal využívať na udržiavanie rovnováhy.

Základom dobrej stajňovky sú pevné remene a bezpečné krúžky a pracky zo silnej zliatiny, ktorá sa len tak nezlomí a neroztiahne. Ideálne by sa mala dať nastaviť nielen veľkosť nátylníka, ale aj nánosníka – v každom prípade musí ohlávka dobre sadnúť. Pod podhrdelník by sa bez problémov mali vojsť 4 prsty, pod nánosník aspoň 2-3; nánosník má sedieť uprostred nosovej kosti, nie nižšie. Ak je ohlávka priveľká, môže sa zošuchnúť alebo si ju kôň môže o niečo zachytiť – čo je rozhodne veľmi nebezpečné a neoplatí sa to riskovať. Toto riziko hrozí najmä u malých žriebät – predstavte si, že sa žriebätko škrabká zadným kopýtkom na líci a zrazu sa mu zachytí do priveľkého nánosníka... Karambol je na svete. Ak je však naopak ohlávka primalá, môže nepríjemne tlačiť až odierať. Každopádne však koňa s nasadenou ohlávkou nikdy nenechávame dlhšie osamote – ak sa totiž o niečo zachytí, ohlávka nemusí povoliť a zviera sa môže ťažko zraniť, až obesiť! Z toho vyplýva jasné pravidlo, že koňa nikdy nenechávame vo výbehu s nasadenou ohlávkou. To riziko jednoducho nestojí za to (viac sa vyplatí bezpečné oplotenie a pozitívne motivovanie koňa k tomu, aby sám chcel prísť k nám).

Pod podhrdelník sa musia vojsť aspoň 4 prsty...

... pod nánosník 2-3...

... a nánosník má sedieť uprostred nosovej kosti.

Odretie môže byť spôsobené aj materiálom – preto vyberajte pozorne. Najbežnejšie a najlacnejšie sú samozrejme nylonové ohlávky, tie však aj najviac odierajú. Opačným extrémom sú masívne baránkom vypodložené ohlávky, no postačí aj podloženie mäkkým hladkým neoprénom či flísom (celkom dobre bránia odretiu), takisto sa vyrábajú aj ohlávky s podložením z mäkkej kože (tie sú však už drahšie a vyžadujú aj náročnejšiu údržbu). Najdrahšie sú samozrejme kožené ohlávky, no je pravda, že tie nezvyknú odierať, majú najdlhšiu životnosť a napríklad na súťaž sa taká vecička tiež môže hodiť.

Ohlávky podložené flísom a mäkkým neoprenom.

Ak chceme, aby koňa ohlávka nedrela, musíme sa o ňu aj náležite starať. Nylonovú ohlávku stačí vždy len okefovať ryžiakom od blata, prachu a uvoľnených chlpov, raz za čas oprať. Neoprenové podloženie sa môže vždy omyť mokrou špongiou. Avšak kožené ohlávky treba každý týždeň (alebo aspoň každé dva) otrieť handričkou, utrieť a natrieť balzamom, aby koža zostala pružná a hladká – inak stvrdne, popraská a začne koňa odierať.

Povrazová ohlávka

V poslednej dobe veľmi rozšírený typ ohlávky, jej hlavnými popularizátormi sa stali „horsemani“ a obzvlášť Pat Parelli – preto ju aj ľudia volajú „parellka“. Táto ohlávka je zhotovená z jedného kusu pomerne tenkého lana, vďaka čomu je veľmi ľahká a zároveň aj veľmi ostrá. Keď nepôsobí, kôň ju na hlave takmer necíti, ale akonáhle sa na ňu vyvinie tlak, pôsobenie je veľmi silné a tiež presne lokalizované – uzlíky sú totiž navrhnuté tak, aby tlačili na senzitívne nervové zakončenia na konkrétnych bodoch hlavy.

Tento typ ohlávky je všeobecne cenený práve vďaka tejto vlastnosti – pretože už pri vyvinutí relatívne malej sily dokáže koni spôsobiť výrazné nepohodlie, až bolesť. Tým pádom je jasné, prečo sa tak často využíva v „natural horsemanshipe“ – vo výcviku založenom primárne na negatívnom posilovaní (človek zapôsobí na koňa nepríjemným tlakom a až keď kôň požadovaným spôsobom poslúchne, človek tlak povolí). To však samozrejme neznamená, že túto ohlávku nemožno používať s citom – naopak, ak jemné potiahnutie za ohlávku použijeme len ako signál až PO TOM, čo sa kôň už naučil nás nasledovať, nikdy nebudeme musieť použiť tlak, ktorý by bol koni nepríjemný. Nasledovanie absolútne jemného tlaku je samozrejme významné pre zachovanie bezpečnosti v kontakte s koňom, obzvlášť ak s ním majú manipulovať aj iní ľudia než len my. Táto ohlávka sa potom hodí aj na lonžovanie mladých alebo skazených koní, čo ešte nemajú dobrú rovnováhu – je rozhodne lepšie zapnúť lonž do povrazovky než do krúžku zubadla (a teda nerušiť koňa zbytočne v papuli) – najmä mladé kone sa totiž pri lonžovaní na povrazovej ohlávke rýchlo naučia držať rovnováhu na kruhu samostatne a lonž nenapínať, pretože opierať sa do povrazovej ohlávky je nepohodlné. Povrazová ohlávka sa dá potom využiť ešte aj na jazdenie, ale treba dávať pozor, aby sme ju na hlave koňa nepretáčali (aby mu lícnice nešli do očí).

No netreba snáď zdôrazňovať, že pôsobenie veľkým tlakom (tzn. tlakom väčším než pár stoviek gramov) alebo dokonca šklbanie za túto ohlávku je ešte neprípustnejšie než v prípade stajňovej ohlávky – škody na zdraví i psychike koňa by boli omnoho väčšie. A pozor aj na ďalšiu vec – na bežné vodenie a uväzovanie sa povrazová ohlávka nepoužíva, koňa s nasadenou povrazovkou nikdy nenechávame osamote a v žiadnom prípade ho s ňou nepúšťame do výbehu! Táto ohlávka je zvyčajne totiž vyrobená z tak pevného lana, že pri panickej reakcii nepovolí – a kôň by sa vďaka tomu mohol veľmi ťažko zraniť.

Lonžovanie na povrazovej ohlávke koňa učí držať rovnováhu na kruhu samostatne – a nenapínať lonž.

Povrazová ohlávka musí vždy presne sedieť danému koni – kupovať ju v obchode podľa bežných čísel sa veľmi nevyplatí. Najlepšie je vyrobiť si ju vlastnoručne (na internete sa dajú nájsť dobré, zrozumiteľné návody) a veľkosť prispôsobiť na mieru – uzly utiahnite až na koni. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť zložité, s trochou trpezlivosti sa to na niekoľký pokus dá zvládnuť. ;-) Prípadne ak naozaj nemáte na viazanie bunky, kúpte iba takú ohlávku, ktorá má uzlíky ešte povolené, a teda sa dá individuálne prispôsobiť. Najdôležitejšie je, aby presne sedeli uzly nánosníka (tesne po stranách nosovej kosti v jej prostriedku) – čiže nánosník nesmie byť ani príliš dlhý, ani príliš krátky a takisto ani lícnice. Príliš nízko položený nánosník by koni mohol pri zatlačení brániť v dýchaní, privysoko by nepôsobil. Nánosník povrazovej ohlávky má byť voľný aspoň na 4 prsty. Dôležitá je aj veľkosť podhrdelníka – pod žuchvy koňa sa musí vojsť zaťatá päsť.

Uzlíky nánosníka majú priliehať po stranách nosovej kosti v jej prostriedku...

... nánosník má byť dostatočne voľný...

... a takisto aj podhrdelník.

Čo sa týka materiálu, najbežnejšie používané je mäkké horolezecké lano o hrúbke 4-8 mm – čím hrubšie, tým jemnejšie. Ohlávka môže byť vyrobená aj z mäkkého bavlneného povrazu s okrúhlym prierezom, ktorý neodiera, no ten sa zas ľahšie pretrhne. Použiť sa môže aj mäkký nylonový povraz, no ten by som doporučila iba pre veľmi pokročilého jazdca, ktorý sa nikdy neuchýli k ťahaniu za ohlávku.

Hrubá povrazovka (8 mm), vhodnejšia pre začiatočníkov.

Dosť tenká povrazovka z nylonu (4 mm), vhodná iba do citlivých rúk.

Starostlivosť o povrazovú ohlávku je jednoduchá, stačí ju pravidelne prať (prípadne vždy aspoň okefovať blato). Ak sa na nejakom mieste začne ohlávka párať, treba toto miesto ihneď úhľadne oblepiť textilným leukoplastom, aby sa tu kôň neodrel alebo ju najlepšie úplne vymeniť.

Lonžovacia ohlávka s obnoskom

Tento masívny typ ohlávky sa už dnes až tak bežne nepoužíva, ale v mnohých „tradične“ založených stajniach na nej ešte stále prebieha lonžovanie mladých koní a začiatočníkov. Tým, že je má veľmi široké remene (najmä na nánosníku), rozkladá tlak na veľkú plochu a koni tým dovoľuje silou sa do nej opierať. Ak takto kôň proti ohlávke tlačí na lonžovacom kruhu, odstredivá sila mu začne vytláčať nos von z kruhu a zátylok dnu, plus zadok začne vypadávať z kruhu von – kôň sa tým pádom kriví. Napínanie lonže spolu s lámaním zátylku spôsobujú časom zmeny na stavcoch chrbtice a kĺboch a šľachách končatín – je to veľmi škodlivé!

Zo spomínaných dôvodov je preto podľa mňa používanie tejto ohlávky vyslovene škodlivé (v prípade napínania lonže) alebo aspoň kontraproduktívne (neumožňuje dávať žiadne presné, jemné signály, iba koňa ovláda hrubou silou). Námietka, že zapnutím lonže do krúžku obnoska sa šetrí papuľa koňa, je opodstatnená len v prípade, že na koni zároveň nesedí začiatočník, ktorý mu rve do papule alebo kôň nemá neprimerane utiahnuté vyväzovacie oťaže. Navyše tým, že obnosok pevne zviera čeľuste koňa a tlačí mu na líca, môže ľahko spôsobiť stuhnutosť čeľustných svalov a tým pádom aj svalov krku, pliec a chrbta (a dráždi nervy).

Myslím, že oveľa vhodnejšie je použiť na lonžovanie povrazovú ohlávku, ktorá koňa zbytočne neobmedzuje, je ľahká, voľná, šetrí papuľu a hlavne koni nedovolí opierať sa do nej – rovnováhu musí držať sám. Viac na tému pripínania lonže nájdete v tomto článku.

Španielsky obnosok

Tento obnosok má kovovú nánosnú časť pokrytú kožou, je vcelku tenký a napasovaný presne na mieru – musí dokonale priliehať. Prostredný krúžok je otočný – lonž preto pri zmene smeru netreba prepínať. Jeho nevýhodou je, že pevne stíska čeľuste koňa, a teda môže spôsobiť stuhnutosť, no na druhej strane je na ňom dobré to, že nie je príliš široký a kôň sa doň nemôže opierať (aj kvôli kovu v nánosnej časti).

Tento typ obnosku momentálne opäť zažíva renesanciu u klasicky drezúrne orientovaných jazdcov a trénerov. Na môj vkus je až príliš autoritatívny, no opäť – ak sa používa s citom, nemusí vyslovene škodiť.

Použitie retiazky

Autor fotografie: Aneta Hnyková

Ak cez stajňovú ohlávku prevlečieme retiazku – či už podľa L. Tellington-Jonesovej alebo iba pod bradou, vždy tým pôsobenie tlaku veľmi zostríme. Pozor – koni tým môžeme veľmi ľahko spôsobiť bolesť, až zranenie! To, že je kôň temperamentný alebo „ťažko ovládateľný“ (teda jednoducho nevychovaný), nie je ospravedlnenie. Nejaká retiazka príčinu problémov s ovládateľnosťou rozhodne nevyrieši - chyba je rozhodne na strane človeka.

Nasadzovanie a skladanie ohlávky

Áno, aj na tom záleží a veľmi! Každý kôň, nielen ten citlivý, si zaslúži slušný a šetrný prístup. Preto nehádžte na svojho koňa ohlávku, akoby bol Vaším otrokom – ale jemne ho požiadajte a až keď súhlasí, mu ju nasaďte. Je to predsa Váš priateľ! Tak ako pri uzdení, aj pri nasadzovaní ohlávky by mal mať kôň hlavu dole, takmer až pri zemi. Ak to ešte nevie, treba ho to naučiť a potom by malo k pozitívnej reakcii stačiť už len položiť ruku na zátylok. Kôň so sklonenou hlavou je zrelaxovaný, jeho únikový inštinkt je vypnutý, chrbát má príjemne vyklenutý. V takejto polohe by sme sa mali snažiť s koňom začínať a končiť každú činnosť, každé cvičenie.

Ak už kôň zvláda skloniť hlavu na jemný tlak ohlávky, cvičte skláňanie hlavy iba na položenie ruky na zátylok.

Ohlávku si dopredu pripravte, jemne na nos navlečte nánosník a striedavým posúvaním pravej a ľavej lícnice nahor ho dostaňte do správnej polohy (uprostred nosa). Pri povrazovej ohlávke prevlečte podhrdelník až za žuchvy a jemne preložte nátylník na ľavú stranu. Podľa možností sa vyhýbajte prevliekaniu zapnutej ohlávky cez uši – alebo keď nemáte na výber, aspoň uši prestrkujte veľmi opatrne a nikdy ich neskŕčajte!

Ak sa pracka nátylníka nedá rozopnúť, uši ním prestrkujte veľmi šetrne.

Pracku zapnite tak, aby bol podhrdelník primerane voľný (na 4 prsty alebo päsť), ale zasa aby nánosník nevisel príliš nízko. V prípade povrazovej ohlávky upevnite nátylník jedným z dvoch zobrazených uzlov – v každom prípade však musí voľný koniec smerovať dozadu, aby koni nešiel do oka. Po celý čas trvajte na nízkom držaní hlavy a na záver skontrolujte, či ohlávka dobre, symetricky sedí a či niekde netlačí.

Pri skladaní ohlávky postupujte opačne a hlavne nedopustite, aby Vám kôň ušiel s ohlávkou napoly na hlave – mohol by si ublížiť! Aj pri skladaní primäjte koňa skloniť hlavu – bude Vám to obom príjemnejšie. ;-)

Záver

Tak vidíte – naozaj nie je ohlávka ako ohlávka. :) Každá sa hodí na niečo iné, treba si vedieť správne vybrať aj konkrétny typ, materiál a veľkosť a správne ohlávku používať – a možno sa niektorých vecí radšej v prospech koňa aj celkom zriecť.

Ak chcete vedieť, čo používam ja osobne, poviem Vám to – je to zväčša už len obyčajná stajňová ohlávka. Na povrazovej už len občas lonžujem kone, ktoré ešte nedržia celkom dobre samy rovnováhu a s jazdením na nej je to podobne. Retiazky nepoužívam, zatiaľ som to nikdy nepotrebovala. A čo sa týka obnoskov, ten u nás bežný, masívny typ som skúsila len raz – a bola to katastrofa. Kobyla, čo mi už na povrazovke chodila krásne na prevesenej lonži, sa okamžite začala neskutočne ťahať, vypadávať zadkom, lámať sa v zátylku a všemožne bojovať (a hlavne sa jej nepáčilo pevné stiahnutie čeľuste). To jednoducho nie je nič pre mňa, ja chcem, aby mi kôň reagoval na jemné a presné pomôcky a aby bol za každých okolností nezávislý, najmä v otázke rovnováhy! A to bohužiaľ na obnosku nebolo možné...

Samozrejme, je to len na Vás, čo budete používať, no skúste pred tým, než urobíte nejaké rozhodnutie, zvážiť pre a proti všetkých možností – tak kvôli Vášmu koni, ako aj kvôli svojmu rozhľadu a svedomiu. ;-)

Použité zdroje a literatúra:

Obrázok lonžovacej ohlávky s obnoskom z equisboy.cz, španielskeho obnosku z equestworld.com.au. a obrázok predvádzacej ohlávky s retiazkou z hnykovaaneta.webnode.cz.

Späť na Kritické zhodnotenia