Plemeno
Dôležité je z hľadiska
telesnej stavby, výšky, temperamentu, využitia. Všeobecne platí, že kone vysoko v krvi sú citlivejšie,
temperamentnejšie a teda vhodné len do skúsených rúk (anglický, arabský
plnokrvník, arabský polokrvník, angloarab, achal-teke...).
Naopak kone chladnokrvné sú skôr pokojnejšie, ale aj ťažkopádnejšie a tvrdohlavejšie
(majú vyšší prah citlivosti a bolesti), a teda ťažšie ovládateľné. Mávajú
pohodlné ploché chody a málokedy sú agresívne (ak sú dobre vychované), no keď
už, väčšinou rovno spôsobom „zbavím sa ťa na prvý pokus“! Pozor preto na chladnokrvníkov,
čo majú s ľuďmi zlé skúsenosti.
Teplokrvných plemien
je široká škála, často nás uchvátia svojimi chodmi či skokovým štýlom, no predsa
len to nie je všetko. Nájde sa medzi nimi mnoho koní s nevhodnou stavbou
tela, i keď na prvý pohľad možno pôsobia elegantným dojmom. Nízko
nasadený, tenký (či dokonca jelení) krk, príliš dlhý chrbát, prehnuté kríže,
prípadne prestavanosť (zadok vyššie ako kohútik – kôň zadkom nesie minimum
váhy, používa ho len na odraz a pri zaťažení jazdcom sa predné nohy rýchlo
opotrebúvajú, kôň sa veľmi ťažko podsadzuje a napriamuje – napríklad často
anglický plnokrvník, quarter horse...), strmé sponky, úzke kopytá... To všetko
môže po určitom opotrebovaní spôsobiť zdravotné problémy a jazdenie na
takom koňovi celkovo nie je príliš príjemné. Pozor aj na prešľachtenosť, ktorá
spôsobuje vrodené vady – dnes sa teplokrvníky šľachtia k extrémne výrazným
chodom, hypermobilite s tým spojenému
hypotonusu, k čomu sa bohužiaľ viažu vady vo vývine kostí, kĺbov, väzov.
Odhaduje sa, že tieto vady dnes postihujú až okolo 40% populácie európskych
teplokrvných koní. Tieto kone pri jazdení potom veľmi trpia a ich protesty
sa často nesprávne pripisujú zlej povahe. Uprednostnite radšej líniu s menej
oslnivými chodmi, ale s korektnou stavbou tela, dobrou, primeranou
mechanikou pohybu, zdravú, dlhovekú. Samozrejme tu do hry vstupuje aj cena,
ktorá sa môže vyšplhať dosť vysoko (rodokmeň, dosiahnuté športové výsledky...).
No určite je lepšie zainvestovať do koňa s aspoň čiastočne preukázaným
pôvodom než kúpiť síce lacného, ale neprevereného kríženca, ktorý môže časom
prejaviť rôzne zdravotné a psychické poruchy (kone s pôvodom majú
preverených rodičov). Pozor tiež na vhodnú výšku – priveľkého koňa by sme
nemuseli zvládať, primalého by sme mohli zas neprimerane preťažovať. Vysoký kôň
nie je automaticky vhodný pre ťažkého jazdca, ten by si mal hľadať skôr koňa
nižšieho, robustnejšieho rámca.
A napokon sú tu ešte poníky... Kapitola sama o sebe.
Ľudia stále veria, že poník = vhodné zviera pre dieťa. To je však len málokedy
pravda. Poníky majú často veľmi zložité povahy, ale keďže pre dospelých sú väčšinou
jazdecky nevyužiteľné, málokedy sa im dostane primeraného prístupu
a výcviku. Z toho môžu plynúť veľké problémy s malým zvieratkom.
Výnimku tvoria jazdecké poníky (welsh pony, český alebo slovenský športový pony,
hafling...) – vlastne už ani tak nejde o poníky, ako o „malé kone“ – majú
aj inú, ľahšie ovládateľnú povahu. Tak ako pri teplokrvníkoch, aj tu dosť
záleží na výške – ak ešte porastieme, nemali by sme si kupovať poníka, ktorý
nám už teraz sadne „len-tak-tak“. No zasa by nám nemal byť ani priveľký – aby
sme ho v pohode zvládali. Celkovo je dosť pravdepodobné, že keď vyrastieme
do plnej výšky, budeme napokon musieť ponyho vymeniť za veľkého koňa.
Aké plemeno je teda vhodné ako
„ideálny jazdecký kôň“? Teda také, ktoré sa ľahko ovláda a prijazďuje, má
príjemné chody i temperament a jeho telesná stavba dáva predpoklad
dlhého zdravia? Nuž, také, ktoré spĺňa podmienky uvedené nižšie („Stavba tela“),
a to sú hlavne kone s iberskou
krvou – PRE, lusitano, alter real, lipicán, americký mustang... Bohužiaľ
u nás sú takéto kone veľmi zriedkavé a mať takéto „dokonalé“ zviera
pre väčšinu obyčajných smrteľníkov nie je finančne možné... :D No môžeme sa
k ideálu snažiť aspoň priblížiť – aj mnoho teplokrvných koní, menších
chladnokrvníkov a poníkov má vcelku obstojnú stavbu tela, ktorá sa dá
správnou prácou tvarovať tak, aby nám kôň dlho vydržal zdravý.
Typický anglický plnokrvník – kôň na predku, prestavaný,
zadné nohy nepoužíva na nesenie svojej hmotnosti, len na odraz (obrázok od Jany Štěpánové z photobucket.com).
Andalúzsky kôň (PRE) – harmonická konvexná horná línia,
kompaktný kvadratický rámec, voľný predok (obrázok zo zuzule.com).
Stavba tela
Veľmi dôležitá vec. Kôň
s nevhodnou konštitúciou má totiž oveľa vyššiu pravdepodobnosť, že ochorie
alebo sa zraní na pohybový aparát a že následky budú horšie
a trvalejšie. Skrátka, rýchlejšie sa mu opotrebuje telo. Tu sú tipy, ako
by ideálne mali vyzerať jednotlivé časti tela:
Celková stavba tela
– ideálny je kvadratický typ koňa, čiže taký, ktorého telo sa vojde do štvorca
(ako na obrázku). Takýto kôň má pevnejší chrbát, stabilnejšie ťažisko, je
mrštnejší a kompaktnejší. Kone môžeme rozdeliť v zásade na konkávne
a konvexné typy (viď obrázok). Konkávny typ máva jelení, nízko nasadený
krk a prehnutý chrbát. Takýto kôň sa ťažšie prijazďuje a ak je navyše aj
dlhý (jeho telo zapadne do obdĺžnika, nie do štvorca), má vyššiu
pravdepodobnosť problémov s chrbtom. Naopak, konvexný typ má krk nasadený
vyššie, s pekným oblúkom, ľahko vyklenie kratší chrbát a zadok môže
mať aj mierne zrazený, ale oblý. Tento typ koňa nemá problém
s podsadzovaním a vyklenutím celej hornej línie, jeho výcvik je podstatne
jednoduchší a máva aj dlhšiu „životnosť“. Pozor však, kratší chrbát môže
ľahšie zatuhnúť, treba preto vždy venovať veľkú pozornosť uvoľňovaniu. Na typ
má vplyv nielen plemenná príslušnosť, ale aj konkrétna krvná línia (jednotliví
predkovia majú rôznu konštitúciu) a samozrejme sa do istej miery dá
vylepšiť / zhoršiť aj trénovaním koňa.
Konvexný kôň – kvadratický rámec (obrázok zo zuzule.com).
Konkávny kôň – vyvinutejšie je svalstvo v spodnej časti
krku, chrbát sa tým prehýba, zadné nohy často zostávajú za koňom (obrázok zo zuzule.com).
Hlava – dôležitý
je jej výraz. Veľké, jasné oči sú všeobecne prejavom inteligencie
a vnútornej pohyblivosti. Ak sú nad nimi vrásky, je to príznak stresu;
privreté oko je známkou bolesti. Oblasť papule a čeľustí by mala byť
uvoľnená, zovretá čeľusť je príznakom stresu, bolesti. Veľké, okrúhle nozdry
naznačujú odvahu a akúsi „akčnosť“ zvieraťa, naopak stiahnuté poukazujú na
uzavretosť a istú „ostrosť“. Kone s priehlbinkami na nosovej kosti sú
veľmi často citlivé a ľakavé, ľahko vzrušivé (araby napríklad...). Naopak
kone s klabonosom alebo určitými výstupkami na nose sú často
ťažkopádnejšie, môžu byť tvrdohlavé, ale samozrejme to nie je 100%-né pravidlo.
Končeky uší mierne stočené dovnútra môžu ukazovať na temperamentnejšieho
jedinca, ktorý má rád pohyb, kone so špicatými končekmi uší sú často „chladné“
a ostrejšie, nemávajú až tak rady maznanie. Pre jazdenie samotné môže mať
význam veľkosť žuchiev – kôň s priveľkými žuchvami môže mať problém
s priľnutím (pri vyklenutí zátylku si silno stláča slinné žľazy, a to mu
spôsobuje bolesť, takže sa tomu bráni).
Krk – ideálny je
vysoko nasadený (bez „záseku“ pred kohútikom – viď obrázok), pekne klenutý
a správne osvalený krk (viac v hornej ako v spodnej časti). Dôležitý
je aj prechod krku do pliec – príliš úzko nasadený krk spôsobuje vznik akejsi
jamy medzi ním a plecom. Nielen že to nepekne vyzerá, ale aj to zhoršuje
schopnosť koňa správne sa ohýbať. Problematický môže byť ale aj príliš hrubý
krk u chladnokrvných koní alebo u žrebcov; takisto aj prikrátky a
tuhý krk niektorých poníkov nie je pre jazdenie príliš vhodný. Samozrejme nemá
mať tukový hrebeň, ktorý je príznakom obezity.
Plecia – pre
jazdenie veľmi dôležitá časť tela. Dlhé a šikmé plecia (nesmú zvierať
príliš veľký uhol so zemou) dávajú predpoklad priestranných a pohodlných
chodov. Samozrejme by mali byť dobre osvalené.
Kôň s vysoko nasadeným krkom a šikmými plecami –
zvierajú so zemou dostatočne ostrý uhol (obrázok zo zuzule.com).
Hrudník – má byť
široký a hlboký, nielen aby poskytoval dostatok priestoru pre srdce
a pľúca, ale je aj predpokladom správneho postoja predných končatín (kone
s úzkym hrudníkom majú často rozbiehavý postoj).
Končatiny – mali
by byť rovnobežné pri pohľade spredu (nezbiehať sa ani nerozbiehať)
a rovné pri pohľade zboku (ani prehnuté, ani prikľaknuté). Nesprávny
postoj spôsobuje neprirodzené pôsobenie síl na kosti, šľachy a kĺby, tie
sa tým predčasne opotrebúvajú a sú potom náchylnejšie na zranenie. Tiež
to vplýva na (ne)pravidelnosť kopýt. Kĺby by mali byť veľké a suché
(kostnaté, bez opuchov a zdurenín), takisto šľachy suché, vyrysované, nič
nesmie hriať, bolieť na dotyk.
Chrbát – spolu
s kopytami a nohami najdôležitejšia časť tela jazdeckého koňa.
Ideálne by chrbát nemal byť príliš dlhý (pre stredovekých rytierov bol najlepší
kôň s chrbtom dlhým akurát tak, aby sa naň vošlo sedlo). Nemal by byť
prehnutý, ani kaprí (výbežky bedrových stavcov by nemali viditeľne vystupovať –
nie je to len estetická vada, taký kôň je tiež veľmi nepohodlný), nevhodný je
aj rovný "oslí" chrbát, ktorý je veľmi tuhý a neohybný. Kohútik by
mal byť výrazný, no nie príliš kostnatý a mal by zasahovať ďalej do
chrbta. Kúsok pred bedrovým hrbolom (oblasť ľadvín) by ideálne mal byť malý
„kopček“. I keď na prvý pohľad môže tento výstupok pôsobiť disharmonicky,
takýto kôň vám určite bude slúžiť dlhšie než kôň s „elegantne“ prehnutým
chrbtom.
Zadok – mal by byť
oblý, svalnatý. Ani mierne zrazený zadok ešte nemusí byť na závadu, no ak
chcete koňa na parkúr, silný a dobre stavaný zadok je preňho
nevyhnutnosťou. Svaly majú byť vyvinuté tak, aby tvorili plynulú masu, nemá byť
vidieť jednotlivé svaly zadku, stehna. Kôň nemá mať pri pohľade zozadu
strechovitý zadok, ale rovný.
Kopytá – hovorí
sa, že bez kopýt niet koňa a je to pravda. Dobre stavané (a ošetrované)
kopytá sú základom zdravého a výkonného koňa. Kopytá nesú celú hmotnosť
koňa, tlmia nárazy a sú to aj dôležité podporné pumpy krvného obehu. Mali
by mať pravidelnú stavbu – uhlopriečka vedená od rázvorky do stredu predného
okraja kopyta by mala mať rovnakú dĺžku ako je šírka kopyta v jeho
najširšom mieste (viď obrázok); čiary vedené po prednej strane sponky
a stene kopyta a po ostrohe sponkového kĺbu k pätke kopyta by mali
byť rovnobežné. Strelky by mali byť široké a silné, aby dokázali tlmiť
nárazy, rázvorky („rozpěrky“) nemajú prerastať cez chodidlo, okraj rohovej
steny má byť rovnako vysoký ako okraj chodidla, max. o pár mm dlhší
a pätky by nemali byť dlhšie ako cca 3,5 cm (záleží od veľkosti koňa,
tento konkrétny rozmer sa týka priemerného teplokrvného koňa). Zvonka na stene
nemajú byť žiadne vystupujúce vodorovné krúžky ani zvislé rázštepy, stena má
byť hladká. Je to dôležité, pretože nevyvážené a choré kopyto už neplní
správne svoju funkciu, a to sa postupom času (najmä pri zvýšenej záťaži)
prejaví – a nemusí to byť len na pohybovom aparáte.
Zdravé kopytá sú symetrické.
Zdravé, neokuté kopytá (obrázky zo zdravakopyta.snadno.eu).
Pohyb
To je ďalšia dôležitá súčasť
výberu vhodného koňa. Celkovo by mal kôň
disponovať čistým a pravidelným pohybom, ktorý je pružný a uvoľnený
– a to vo všetkých troch základných chodoch. Samozrejmosťou je, že nesmie krívať, nežiaduce je aj časté
„pukanie“ v kĺboch – naznačuje to chronické zmeny na kĺboch (rôzne štádiá
artrózy). Pohyb nesmie byť trhavý, energia vytvorená zadnými končatinami má bez
zádrhelov prechádzať celým telom koňa. Kôň má v pohybe pôsobiť nenútene
a elegantne, mal by dokázať pružne tlmiť nárazy (nedupať), mal by mať chuť
ísť vpred, tak vo voľnosti, ako aj na lonži a pod jazdcom (istý prejav
zdravia a spokojnosti). Kôň sa musí bezpodmienečne pohybovať v takte – v kroku máme na
pevnom povrchu počuť jasne odlíšené a pravidelne sa striedajúce 4 údery, v kluse
2 a v cvale 3. Chyby v takte (drobenie, mimochod) často značia
problémy s chrbtom. A pohyb by mal byť tiež aspoň priemerne priestranný – v kroku a kluse
by si mal kôň vo voľnosti zadnými kopytami došľapovať minimálne do stôp
predných, ideálne až pred ne.
No a samozrejme potom
záleží aj na tom, čo chceme s koňom robiť – ak chceme mať iba priateľa na
voľný čas, zrejme nám bude lepšie vyhovovať koník s plochými chodmi (nie sú veľmi vznosné, ale dostatočné dlhé),
pretože sa na ňom pohodlnejšie sedí. Ak však chceme jazdiť drezúru,
pravdepodobne budeme chcieť koňa s výraznými
chodmi – so šikmými plecami a vysokou akciou končatín. Alebo ak sa
chceme sústrediť na skoky, budeme potrebovať koňa s kvalitným cvalom a silným zadkom, aby mal dobrý odraz.
Skokový kôň musí disponovať dobrým, pravidelným cvalovým
skokom.
Sfarbenie
To je samozrejme vec vkusu, ale
mali by sme vziať do úvahu aj zdravotný aspekt... Kone s ružovou, nepigmentovanou kožou (pseudoalbíni,
painti, svetlí palominovia, niektorí sivkovia) sú často náchylnejšie na rôzne
alergie (na hmyz, na slnko, na niektoré rastliny...) a ružová koža sa aj
častejšie zapáli, je citlivá na podmienky (suché / mokvavé podlomy). To platí
aj pre biele odznaky na nose a nohách. Beluše s čiernou kožou zasa v pokročilejšom
veku často trpia melanómami, čo sú síce nezhubné, ale nepríjemné nádory, ktoré
sa zvyknú časom šíriť a zväčšovať. A je to tak trochu aj praktická
otázka – na bielom koňovi vidno každé zrnko prachu a najmä blato
a hnoj po váľaní či spánku v boxe! :D Samozrejme, to nás nemusí odradiť – výber koňa by určite nemal byť primárne
postavený na farbe srsti!
Fotosenzitivizácia spôsobená bielou ďatelinou na ružovej
koži na nose painta.
Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Hempfling, K. F. (2007). Tanec s koňmi. Praha: Brázda.
Needham, K., Smith, L. (2001). Môj koník. Viktoria print.
O’Brien,
K. (2009). Zdraví koně. Praha:
Metafora.
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.
Fotografia od Jany Štěpánovej.
Späť na Výber koňa