V tomto kritickom zhodnotení budeme rozoberať
„horsemanship“ alebo ako ho niektorí nazývajú, „natural horsemanship“ či
„prirodzenú komunikáciu“. Pokúsim sa pritom zdržať vlastných názorov
a budem sa držať vedecky overených faktov z oblasti etológie, teórie
učenia a komparatívnej psychológie (ak o týchto oboroch počujete prvý raz,
nevadí, budú popísané v článku). Citované zdroje nájdete na konci článku –
inšpirujte sa k ďalšiemu štúdiu. ;-)
Pokúsim sa vám teda z objektívneho pohľadu vedy
vysvetliť, na akých princípoch
vlastne prístup typu „horsemanship“ funguje, aká je pravda o jeho ne/prirodzenosti, ako tento prístup (s
najväčšou pravdepodobnosťou) ne/vníma
kôň a z toho vyplývajúce výhody a nevýhody tohto prístupu.
Tiež sa pokúsim vymedziť kvalitný
a nekvalitný „horsemanship“ a úplne na záver ešte načrtnem možnú „horse-friendly“ alternatívu
k tomuto prístupu.
Aký ten „horsemanship“ vlastne pre koňa je...?
A ešte jedna vetička o tom, o čom tento článok nie je –
rozhodne jeho cieľom nie je úplne
zatratiť „horsemanship“. Nie, to naozaj nie. Len chce o ňom povedať
pravdu, bez prázdnych rečí a adorácie osobností – bude to o vede.
Čo je to „horsemanship“?
Nesmejte sa, že „to predsa vie každý“. O to vôbec
nejde. Aby som totiž mohla niečo hodnotiť, musím to najprv jasne vymedziť, aby
bolo každému jasné, o čom presne sa budeme baviť. ;-) Samozrejme,
v najširšom zmysle slova je horse-man-ship akákoľvek pravidelná interakcia koňa s človekom za účelom výcviku
zvieraťa – po slovensky je to „koniarstvo“.
V tomto článku však potrebujeme užšiu definíciu – tu
budeme teda „horsemanship“ ponímať ako prístup
založený podľa jeho autorov na
prirodzenom správaní koní, ktoré človek napodobňuje, aby mohol s koňom komunikovať
a trénovať ho. Tento prístup a jeho techniky sú prehlasované za nenásilné a ich cieľom má byť vytvorenie
partnerského vzťahu medzi koňom a človekom, získanie rešpektu (človek sa
má stať dominantným vodcom stáda) a dôvery, dobrovoľná spolupráca koňa.
Približne takto definuje „horsemanship“ alebo „prirodzenú komunikáciu“ väčšina
trénerov, ktorí sa mu venujú a ďalej ho šíria.
Prirodzené a nenásilné...? Uvidíme...
Určite ste si všimli, že som napísala slová „podľa jeho
autorov“ a „sú prehlasované“ kurzívou. Prečo, pýtate sa? Pretože to nám hovorí,
že tieto tvrdenia sú založené na subjektívnej skúsenosti ľudí, ktorí ich
prezentujú verejnosti. Nie je pritom podstatné, či odtrénovali jedného, desať
alebo desaťtisíc koní, či to robia rok alebo 50 rokov. Podstatné je, že tieto tvrdenia nie sú založené na rigoróznych
vedeckých skúmaniach. Výskumný súbor (kone), podmienky, ani využité techniky
neboli štandardizované, zber dát ani ich analýza neboli systematické a objektívne,
ich kompletné vyhodnotenie a kritická diskusia chýba. To však samozrejme neznamená, že tieto tvrdenia nemajú vôbec
žiadnu váhu – musíme si však byť vedomí toho, že ich pravdivosť (a významnosť)
nie je dokázaná. (A.k.a. – učme sa myslieť kriticky.)
V nasledujúcich častiach článku teda budeme
vychádzať z tejto definície „horsemanshipu“, pozrieme sa na jednotlivé jej
časti a skúsime zistiť, či sú, alebo nie sú pravdivé – a čo
z toho vyplýva pre prax.
(Poznámka – ja sama som rôzne techniky „horsemanshipu“ od
rôznych autorov používala pri práci s koňmi celé roky, verila som
v ich správnosť a v opodstatnenosť hypotéz, z ktorých
vychádzajú a robila som to čo najzodpovednejšie a najjemnejšie. Viem
teda, o čom hovorím, nepíšem z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, ale
z pohľadu človeka, ktorý si tým prešiel – len som sa proste vo svojom
skúmaní pohla ďalej.)
„Horsemanship“ a etológia
„Je prirodzený“ – tvrdenie, ktorým sa zástancovia tohto
prístupu asi najviac hrdia. A keď je prirodzený – tak je pre koňa aj dobrý,
však? No tak sa pozrime, čo na to hovorí etológia
= veda skúmajúca správanie zvierat v prirodzených podmienkach...
Podľa „horsemanov“ sa má človek stať dominantným „alfa“
vodcom stáda – kôň sa mu má bez boja podriadiť, získať voči nemu rešpekt
a všade ho nasledovať, ako by to vraj „bolo aj v prírode“. Prípadne
sa má stať „pasívnym vodcom“, ktorého vraj ostatné kone nasledujú samé od seba,
bez toho aby o to stál, len vďaka tomu, že disponuje určitými vlastnosťami
a skúsenosťami (je dôveryhodný). To sú heuristicky založené tvrdenia – a pozrime
sa teraz na vedecky podložené fakty.
Etologické štúdie koní poukazujú v prvom rade na
jeden zásadný fakt – pozorovanie
domestikovaných koní v umelých podmienkach nie je etológia = nie je to
sledovanie prirodzeného správania zvierat! Čiže keď si sadnete na ohradu
a budete sa dívať na vaše kone, uvidíte len veľmi limitovanú ukážku prirodzeného
repertoáru ich správania (pretože sú tu prítomné značne obmedzujúce umelé
podmienky). Ďalšie zistenie etológov je tiež veľmi podstatné – správanie koní je do značnej miery
podmienené situačne. Z toho vyplýva, že keď sa vám aj naskytne pohľad
na skutočne divoké kone žijúce bez regulácie v prirodzenom prostredí, nemôžete z niekoľkých krátkych
pozorovaní vyvodiť všeobecné závery. Tieto poznatky teda do značnej miery
spochybňujú tézy „horsemanshipu“ vychádzajúce údajne „z pozorovania prirodzeného
správania koní“ (Wendt, 2011).
Stádo domestikovaných koní v žiadnom prípade nemožno
považovať za model prirodzeného správania koní!
Okej – a zistili teda tí etológovia vôbec niečo? :D
Ale iste. Tak napríklad zistili, že kone
žijú v dynamických a značne demokratických rodinných jednotkách, kde
výrazne prevažujú pozitívne = afiliatívne interakcie oproti negatívnym =
averzívnym. Takže naša predstava, že kone si všetko vybavujú hryzancami,
kopancami, pišťaním a škaredými pohľadmi, putuje do koša... Pravda je
taká, že mimo obdobia rozmnožovania a v prípade, že je dostatok
zdrojov (priestor, voda, potrava, sexuálni partneri), dochádza medzi koňmi len
k minimu konfliktov, naopak, vyskytuje sa poväčšinou priateľské správanie,
podľa rôznych zdrojov prevažuje v 90-99% času (Wendt, 2011).
Afiliatívne správanie je v skupine divo žijúcich
koní omnoho častejšie než agresívne prejavy.
Na toto zistenie nadväzujú aj ďalšie – totiž sa zistilo,
že v stáde koní neexistuje žiaden
„absolútny vodca“, dominantné a submisívne prejavy sú podmienené vždy
mnohými faktormi – a to hlavne SITUÁCIOU a ROLOU daných jedincov
v rámci stáda. A tiež je tu pozorovanie, že vzťahy v stáde sú veľmi zložité a dynamické, neexistuje tu
žiadna lineárna hierarchia (oveľa pravdepodobnejšie sú modely podľa teórie
systémov a teórie hry). Ak teda kôň nepotrebuje súperiť o zdroje,
nebude sa prejavovať dominantne. To, čo vídame u domestikovaných koní ako časté
a mnohokrát veľmi vystupňované agresívne prejavy, sa netýka „hierarchie“ –
je to skôr výraz obmedzenia, ktoré kone pociťujú pri napĺňaní svojich
základných potrieb (majú malý výbeh, nemajú objemové krmivo ad libitum,
zloženie stáda sa často mení a jedinci sú málo spolu, sexuálna frustrácia...).
Kone sú tiež veľmi demokratické
v tom, koho nasledujú (niekedy dá celé stádo do pohybu aj poplašené
žriebä, k vode ako prvý vyrazí ten, kto je najviac smädný, často sa naraz
dá do pohybu viac koní bez zjavnej príčiny...), musíme brať ohľad na rozdelenie
rolí v rámci konskej rodiny – niekto hľadá vodu, niekto dobré pastviny,
iný miesta, kde sa dajú lízať minerály, stráže počas odpočinku sa tiež
striedajú... Takže, nemýľme si pojmy s dojmami – absolútna dominancia
a vodcovstvo sú pojmy, ktoré v konských stádach veľmi nefungujú (Bourjade
et al., 2015; Wendt, 2011). ;-)
Je kobyla napravo „dominantná“? Ani náhodou, išlo
o čisto situačný boj o pamlsok.
Potom sú tu aj techniky „horsemanshipu“, ktoré vraj
vychádzajú z prirodzenej komunikácie koní. A áno, kone naozaj majú „status-taking“ signály, ktorými si kôň v určitej
situácii vynucuje svoje požiadavky (postoj priamo proti druhému jedincovi,
agresívne približovanie sa až zaháňanie alebo naopak bránenie v pohybe, napätá
mimika, celkovo zvýšený svalový tonus, švihanie chvostom, naznačovanie útoku
zubami alebo kopytami...) a aj
„status-giving“ alebo tiež „calming“ (upokojovacie, česky konejšivé) signály,
ktorými zas v určitej situácii druhý jedinec dáva najavo, že sa vzdáva
svojich nárokov, prípadne chce zabrániť konfliktu (odvracanie hlavy, krku, až
vystavenie slabín, postavenie zadkom, rozdeľovanie konfliktných strán telom, ustupovanie,
cúvanie, približovanie sa oblúkom, sklopený pohľad, vrásky okolo očí, napäté
žuvacie svaly, stiahnuté nozdry, napätie okolo nozdier a papule,
prežúvanie a olizovanie sa naprázdno, uši bokom alebo mierne dozadu –
rigidne, stiahnutý chvost, švihanie chvostom, zvýšené napätie svalstva krku, až
celého tela – tým však kôň upokojuje nielen protivníka či dvoch protivníkov,
ale aj seba samého pri stúpajúcom alebo naopak už odoznievajúcom strese) (Draaisma,
2017). Upokojovacie signály však nič
nehovoria o sympatiách práve sa podriaďujúceho jedinca voči tomu, ktorý sa
práve správa dominantne. V danej situácii – súboj o limitovaný zdroj
– zrejme prevládnu antipatie u oboch strán, no celkovo môžu byť rovnako
dobre úplní cudzinci, nepriatelia na život a na smrť, ale aj dobrí
priatelia. V situácii boja o zdroje etológovia skrátka nikdy
nepozorovali to, čo popisujú „horsemani“ – že by sa „podriadený“ jedinec vrátil
k agresorovi a došlo by k afiliatívnej interakcii (napr.
k vzájomnému škrabkaniu sa) a už vôbec nie to, že by to agresor robil
zámerne, aby takúto reakciu vyvolal. To však samozrejme neznamená, že tieto dva
kone sa nikdy neškrabkajú, ale nerobia to v reakcii na práve prebehnutý
konflikt (Wendt, 2011).
To, že voči koňovi prejavím „dominantné“ správanie, nemá
nijaký súvis s jeho sympatiami ku mne.
Zaujímavý fenomén je aj to, že „horsemanship“ často
hovorí o „hrách“ s koňmi. Sú to však naozaj hry? Z poznatkov etológie
vyplýva, že konské hry sa vyznačujú
reciprocitou (obaja účastníci sú rovnako aktívni), hravou mimikou tváre (napr.
pretŕčajúci horný pysk, ale tiež uvoľnené uši a čeľuste, uvoľnené oči),
typickými pohybovými prejavmi... No pri horsemanshipových „hrách“ tieto
znaky nevidíme – aktivitu zahajuje zásadne len človek, a tá spočíva v nútení
koňa do rôznych pohybov. Takže keď napr. človek koňa naháňa, kôň to nevníma ako
hru, ale pravdepodobnejšie ako zastrašovanie. S tým úzko súvisí aj myšlienka
partnerstva v horsemanshipe – keďže chýba reciprocita a stále iba
človek určuje, čo sa bude robiť, nemôže ísť o partnerstvo. Kone-partneri (tvoria až celoživotné
priateľstvá) si navzájom nediktujú, kto má čo robiť – len sa spolu hrajú,
niekam idú alebo spolu proste relaxujú (Wendt, 2011).
Napokon sa pozrime ešte na to, ako podľa aplikovanej
etológie (tá skúma správanie zvierat v zajatí) kôň vníma človeka. Výskumy
hovoria jasne – kôň si je za každých
okolností vedomý toho, že človek je príslušníkom iného živočíšneho druhu
a nikdy ho neberie ako iného koňa. Môže za to samozrejme aj naša
odlišná anatómia (ktorá je celkom nápadná :D), ale hlavný dôvod je ten, že nezdieľame spoločný životný priestor
a nesúperíme o rovnaké zdroje (o potravu, vodu, priestor,
sexuálnych partnerov). Človek s koňom tiež trávi pomerne málo času (v porovnaní
s inými maznáčikmi – napr. psy a mačky). A napokon, človek nikdy
nedokáže neverbálne komunikovať tak, ako kôň – nemá také pohyblivé uši, nemá
chvost ani kopytá, nevie tak rýchlo behať,
nemôže vhodne smerovať „prednú a zadnú časť“ svojho tela (lebo
stojí na dvoch nohách), má inú mimiku. Človek sa teda nikdy nemôže stať koňom,
bohužiaľ (Wendt, 2011). (Poznámka – výnimočne, pri odchove osirelých žriebät,
sa stane, že si kôň nevytvorí konskú identitu – to je však celkom iný prípad
a často to vyústi do vážneho až nevratného poškodenia psychiky
zvieraťa.)
Ako teda hodnotí moderná konská etológia „horsemanship“? Bohužiaľ „horsemanship“ rozhodne nie je
prirodzený. Konské stáda nemajú lineárnu hierarchiu (žiadny ultimátne
dominantný jedinec v stáde neexistuje), kone nenasledujú jedného vodcu (a
už vôbec nie toho jedinca, ktorý sa prejavuje často dominantne) a nikdy
človeka nevnímajú ako iného koňa a tým pádom ani ako člena stáda či
partnera (Wendt, 2011). To je realita.
Prečo teda ale
človek potrebuje mať pocit, že ho kôň „rešpektuje“, že sa mu „podriaďuje“? Je to prozaické – lebo
má strach (ako to dobre povedala jedna známa, ktorá sa už roky venuje
pozitívnemu výcviku psov – „bojí sa toho veľkého zvieraťa, nesúhlasu okolia,
vlastnej neschopnosti...“). A to nám konečne odhaľuje, prečo je celý
„horsemanship“ založený na hypotézach o „dominancii“ – nie je to nič iné než antropomorfizácia zvierat pre utíšenie nášho vlastného
strachu (poľudšťovanie – to človek má dlhú históriu zotročovania
a utláčania, či už zvierat alebo iných národov, rás – a to vždy
v konečnom dôsledku slúžilo len na potlačenie strachu).
Ale pohnime sa ďalej. Na akom princípe teda
„horsemanship“ funguje, ak kôň človeka nenasleduje preto, že by ho vnímal ako dominantného
vodcu stáda...?! To sa hneď dozvieme...
Pri „hre“ v kruhovke kôň síce ide za človekom, ale
nie preto, že by ho bral ako „dominantného vodcu“. Prečo teda?
„Horsemanship“ a teória učenia
Čo je to teória učenia? Je to psychologická, experimentálne
veľmi dobre overená hypotéza – teda sa stala teóriou (a to je to najbližšie
pravde, čo len vo vede môže byť) – a hovorí o tom, akým spôsobom sa učia
všetky živé tvory na zemi.
Typov učenia je viacero (všetky nájdete popísané v tomto článku), tu si však rozoberieme len
jeden typ, ktorý nás prednostne zaujíma pri výcviku – a to je operantné = inštrumentálne podmieňovanie.
Psíčkari o ňom už možno počuli. :) Je to typ učenia, pri ktorom sa jedinec („operant“) učí na základe dôsledkov
vlastného správania – snaží sa získať príjemné a vyhnúť sa nepríjemnému. Tieto
dôsledky sú pre jedinca „spätnou väzbou“
– ak je negatívna, je to informácia,
že nabudúce niečo treba urobiť inak; ak je pozitívna,
je to informácia, že nabudúce toto správanie treba zopakovať (Pryor, 1999).
Operantné podmieňovanie sa v živote každého živého tvora vyskytuje
neustále – popáli nás šporák, tak sa ho už nabudúce nechytíme; keď za nami pes
príde, poškrabkáme ho za uchom, začne za nami chodiť viac; niekto ocení našu
prácu, ďalší projekt urobíme s ešte väčšou snahou...
Tento proces teda prebieha aj spontánne, no pri
výcviku ho používame (viac či menej) zámerne – nech už svoj prístup nazývame
akokoľvek. No a aby sme pochopili, akým spôsobom operantné podmieňovanie
využíva „horsemanship“, treba najprv aspoň v skratke pochopiť 4 možné spôsoby motivácie živých tvorov pri
operantnom podmieňovaní:
1. Pozitívne posilňovanie – alebo „R+“ (positive reinforcement); ak jedinec urobí
niečo, čo chceme, získa niečo, čo chce on (napr. potravu, hračku, sociálnu interakciu...).
2. Negatívne posilňovanie – alebo „R–“ (negative reinforcement); najprv spôsobíme
jedincovi niečo nepríjemné (to je zároveň moment trestu za to, čo práve robí –
napr. tlak na stojaceho koňa) a až keď zareaguje tak, ako chceme, prestaneme
mu to robiť (to je moment posilnenia – napr. odobratie tlaku z koňa, keď
začne cúvať). Pozor, odobranie tlaku („pauza“) nie je pre koňa odmena! Je to
len úľava, že niečo nepríjemné prestalo.
3. Pozitívny
trest – alebo „P+“ (positive
punishment); nie je na ňom nič pozitívne, znamená to len, že ak jedinec robí
niečo, čo nechceme, pridáme mu niečo, čo on nechce (napr. mu jednu pleskneme
bičom).
4. Negatívny
trest – alebo „P–“ (negative
punishment); negatívny preto, že ak jedinec robí niečo, čo nechceme, tak mu
odoberieme niečo, čo on chce (napr. koňovi, čo hrabe, nedáme vedro so žrádlom).
Zostáva len dodať, že posilnenie zvyšuje pravdepodobnosť výskytu správania v budúcnosti a trest
znižuje pravdepodobnosť výskytu správania v budúcnosti (no zvyčajne
iba v prítomnosti trestajúceho); R+
je pozitívna motivácia (vyvoláva príjemné pocity), zatiaľ čo R–, P+ a P– sú spôsoby negatívnej motivácie (vyvolávajú nepríjemné pocity).
Tieto poznatky treba mať pri výcviku zvierat vždy na pamäti – uplatňujú sa
totiž vždy, bez ohľadu na to, či si to želáme, alebo nie (Pryor, 1999).
Tu využívam negatívne posilňovanie – vyvíjam rečou tela
tlak (krok dopredu) a keď kobyla prejde do kroku, prestanem tlačiť (vrátim
sa do základnej pozície).
Na akom
princípe teda funguje „horsemanship“? Už
je vám to asi z vyššie napísaného jasné... Áno, je to v prvom rade negatívne posilňovanie. V menšej
miere sa však využívajú aj negatívne tresty; zriedkavo sa stretneme aj s
pozitívnymi trestami (ideálne vôbec). Pozitívne posilňovanie sa väčšinou nepoužíva
– ak sa dávajú pamlsky, tak len vo forme protipodmieňovania – po klasickom R-
sa pridá pamlsok, ktorý zmierni nepríjemný pocit (Wendt, 2011).
Toto je teda dôvod, prečo kone „horsemanov“ nasledujú
a poslúchajú priam „na myšlienku“. Pre niekoho je to možno až nepríjemne
prozaické... No teória učenia proste platí vždy a všade a je
neúprosná – takže ak budeme koňovi dôsledne pôsobiť „ťažkosti“ vždy, keď sa
bude podľa nás správať nevhodne (a prestaneme vždy, keď sa bude správať tak,
ako chceme), samozrejme, že sa rýchlo naučí ísť cestou menšieho odporu. Ak bude naša metodika dobre prepracovaná,
dokážeme takto koňa vycvičiť naozaj k ukážkovej poslušnosti. Buďme však
úprimní – nikdy to nebude mať nič spoločné s prirodzenosťou, dominanciou,
vodcovstvom, rešpektom či dôverou – je to jednoducho operantné podmieňovanie
negatívnym posilovaním. To však neznamená, že celý „horsemanship“ je tým
pádom zlý, lebo využíva negatívnu motiváciu – nie, no keď už, treba ju využívať
dôsledne, správne, čo najjemnejšie a byť si okrem výhod (poslušnosť)
vedomí aj možných negatívnych „vedľajších účinkov“ – viď ďalšia časť článku
(Wendt, 2011).
Dokonale poslušný kôň – ideál alebo nie tak celkom...?
Tu ešte musím zmieniť, že niektorí tréneri „horsemanshipu“
sú už s teóriou učenia oboznámení, no naďalej obhajujú „prirodzenosť“ svojich
metód tým, že predsa aj kone na seba v prírode vyvíjajú tlak, čiže na seba
používajú negatívne posilňovanie, takže je to pre ne prirodzené. No ako sme sa
už dozvedeli v časti o etológii, kone na seba tlak používajú iba v prípade,
že bojujú o nejaký zdroj, ktorého je nedostatok. Čo je v prírode zriedkavé.
Okrem toho, v prírode sa kôň stretáva so všetkými kvadrantami operantného
podmieňovania a keby sme to mali kvantifikovať, tak vzhľadom na prevládanie
afiliatívnych interakcií v skupine koní zrejme bude prevládať pozitívne
posilňovanie. Tak čo je pre kone prirodzenejšie? Respektíve, záleží na tom, keď
všetko, čo s koňmi robíme, je pre ne veľmi, veľmi neprirodzené? Nebola by
vhodnejším merítkom výcvikových metód ich etickosť, príjemnosť pre koňa...?
Na záver tejto časti ešte zmienim jedno obľúbené krédo
„horsemanshipu“ – kôň by mal spolupracovať dobrovoľne, má vždy možnosť
slobodnej voľby. No je to naozaj tak? Keď už vieme, že tento výcvikový
prístup využíva v prvom rade negatívne posilňovanie, dosť ťažko tomu
veriť. Pretože naozaj nie je typické, aby „horseman“ dal tlakom koňovi pokyn a keď
ho kôň odmietne splniť, prestal by naňho tlačiť. Naopak, obvyklé je, že začne
tlačiť ešte viac alebo iným spôsobom (napr. koňa prinúti behať dokola, ak
nechce nastúpiť do prepravníka). To nemá
so slobodnou vôľou skutočne nič spoločné – opäť, je to negatívne posilňovanie.
No znova – neznamená to automaticky, že celé negatívne posilňovanie je
a priori zlé, avšak buďme k sebe úprimní a nazývajme veci pravými
menami (Wendt, 2011). (Poznámka – samozrejme, pri kvalitnom „horsemanshipe“ –
viď nižšie – sa tréner namiesto zvyšovania tlaku radšej vráti o krok späť,
lebo pochopí, že protest koňa má svoje opodstatnenie. Potom však opäť použije
tlak, teda R–, a to jednoducho nie je sloboda.)
„Horsemanship“ a komparatívna psychológia
Aby bolo naše zhodnotenie „horsemanshipu“ kompletné, mali
by sme sa ešte pozrieť na psychologické aspekty takéhoto spôsobu výcviku. Pretože
to, že negatívne posilňovanie efektívne funguje, je síce krásna vec, ale musíme
zvážiť aj to, aký má dopad na psychiku zvieraťa (mimochodom, komparatívna
psychológia je aplikovaná psychologická disciplína a skúma rozdiely
a spoločné črty humánnej a subhumánnej psychiky; rešpektuje pritom
individualitu jednotlivých živočíšnych druhov aj ich konkrétnych zástupcov –
neantropomorfizuje ich, ani nezoomorfizuje).
V prvom rade si musíme uvedomiť, že R– je negatívna motivácia – čiže zviera
sa v prvom rade snaží uniknúť
niečomu nepríjemnému. Je v pasívnej
roli – až keď je mu spôsobené niečo nepríjemné, prichádza jeho snaha
zareagovať (aby to prestalo; je teda reaktívny, nie aktívny). Ak zareaguje
inak, než je naša predstava (napr. namiesto toho, aby kôň na holeň vykročil,
začne zúrivo švihať chvostom), nepríjemnosť, ktorú mu spôsobujeme – väčšinou tlak – musíme stupňovať, aby sme
napokon dosiahli želanú reakciu. Aj keď sú niektorí jedinci dosť odolní, pri
dostatočnej vytrvalosti trénera napokon
takmer každý svoj odpor vzdá – a po tomto bode zlomu už často prestane
vykazovať akékoľvek známky protestu, stane sa „poslušným“. Aby tento jav
nastal, nie je vždy potrebné vyvíjať
veľký tlak – u citlivých zvierat stačí aj celkom jemný tlak, zato však
veľmi dôsledný. Takto sa teda
pomocou techník „horsemanshipu“ naozaj dá vycvičiť veľmi spoľahlivý kôň. Ale čo
tie psychické dôsledky? Pozrime sa na ne...
Ako prvá je tu už zmieňovaná pasivita. Kôň nie je podporovaný v tom, aby ponúkal vlastné
riešenia, aby sám od seba vyvíjal nejakú aktivitu – má iba poslúchať (reagovať
na tlak). Je teda závislý
a všetka kontrola je v rukách
trénera. Kontrola na sebou a nad prostredím je však pre kone kľúčová,
inak sa necítia bezpečne. Aj psychologické výskumy u ľudídokazujú, že jedinci,
ktorí majú pocit, že majú sami svoj život pod kontrolou (tzv. „internal locus
of control“), sú so svojím životom výrazne spokojnejší (Rotter, 1966, in
Slezáčková, 2012). O tomto hovorí aj „teória sebadeterminácie“ – jej
ústrednou myšlienkou je to, že pre spokojný život potrebujeme mať pocit
autonómie, kompetencie a sociálneho začlenenia (Deci, Ryan, 2002, in
Slezáčková, 2012). Pre kone sú tieto veci tiež dôležité – mať kontrolu nad
svojím telom, nad prostredím a byť súčasťou skupiny ostatných koní. Z toho
jasne vyplýva, že pri výcviku cez R– kôň
stráca pocit kontroly nad prostredím – tým pádom nie sú jeho základné potreby
naplnené a stráca celkový pocit spokojnosti. Takže to, že kôň na prvý
pohľad vyzerá v prítomnosti trénera pokojne (nehýbe sa, má pasívny výraz),
nemusí vôbec znamenať, že človeku dôveruje a nechá sa trénovať rád –
môže to byť len výraz naučenej bezmocnosti (viď ďalej). Okrem toho pasívny kôň nerozvíja svoje kognitívne
schopnosti – postupne stráca schopnosť kreativity (Wendt, 2011).
Pasívny, poslušný kôň – radšej pre istotu neponúka
vlastné nápady (aby nebol opravený).
Z celkového hľadiska sa dá povedať, že výcvik založený primárne na negatívnej
motivácii spôsobuje časom tzv. syndróm naučenej bezmocnosti (Wendt, 2011).
Tento syndróm bol pozorovaný v experimentoch na ľuďoch i zvieratách
(psom v klietkach púšťali vytrvalo do podlahy elektrošoky, až kým úplne
nevzdali snahu uniknúť – a keď napokon otvorili dvierka, psy neutiekli, len pasívne
ďalej znášali šoky; podobne sa skúmali aj myši a ľudia – kedysi neboli
etické komisie také prísne...). Je charakterizovaný
nasledovnými znakmi:
- úplná strata snahy dostať sa z poškodzujúcej či
inak nepríjemnej situácie, aj keď jedinec má túto možnosť;
- celkový pokles iniciatívy, záujmu
a kreativity;
- depresia (môže byť prítomný aj somatický syndróm);
- citová oploštenosť (neschopnosť pociťovať emócie);
- znížená schopnosť učiť sa (Seligman, 1975).
Samozrejme, tento stav môže byť rôzne hlboký
a nemusí sa hneď prejavovať úplne vo všetkých oblastiach (napr. kôň môže
stále dobre žrať, nemusí sa prejavovať úplne introvertovane...). Spoznáme ho
však podľa určitých významných prejavov – napríklad kôň nikdy neponúka aktivitu prvý, vždy čaká na tlak zo strany človeka –
aj keď sa učí niečo nové; má chudobnú, až napätú mimiku (nepohyblivé ušnice,
neustále vrásky nad okom, viditeľné beľmo, stisnuté čeľuste, nozdry stiahnuté
dozadu, stiahnutý alebo rigidne nesený chvost); keď dostane šancu na oddych,
stojí pasívne, s rovným krkom a prázdnym pohľadom; bez protestu so
sebou nechá robiť úplne neprirodzené veci (jazdenie v hyperflexii, ležanie
na chrbte...) (Wendt, 2011). A ak pri takomto výcviku kôň „len“ hrozí
človeku sklápaním uší, pohadzovaním
hlavy, škrípaním zubov, dupaním, či švihaním chvostom, nemusí ešte byť v
úplnom stave bezmocnosti, no je už na „najlepšej“ ceste do nej.
Naučená bezmocnosť môže prísť veľmi nenápadne, ani si
nevšimnete ako... Cvičte si preto oko!
Dávajte si na tieto príznaky veľký pozor – nie je to v žiadnom
prípade maličkosť, časom to môže viesť
k trvalému poškodeniu psychiky koňa (a v konečnom dôsledku aj
jeho fyzického zdravia). Je to nezdravý a neprirodzený stav, do ktorého by
nemal byť vedome ani nevedome uvedený žiaden živý tvor.
Potom je tu tiež otázka stresu a násilia – mnoho
„horsemanov“ (vlastne drvivá väčšina) sa nezdráha ísť s koňom do
otvoreného konfliktu a spôsobovať mu často enormný stres (dobiela spenené,
bobkujúce kone ešte vždy nie sú na demonštráciách a seminároch výnimkou). Koňovi je veľmi málokedy dopriaty
dostatočný priestor a čas na to, aby sa v pokoji mohol vyrovnať
s požiadavkami človeka. Kôň by zväčša potreboval pracovať na malom
písanom „a“, ale tréner od neho chce rovno „Mama má Emu.“ „Horsemanship“ sa
väčšinou hrdí nálepkou „nenásilný“ – no iba
kôň môže posúdiť, čo je pre neho už násilné a čo ešte nie (Wendt,
2011). Poviete si možno: „No a čo, tak sa trochu spotí, je tam toho,
hlavne, že ho budem mať za hodinu obsadnutého!“ Ale on tam ten háčik predsa len
je...
Pri stresovej
reakcii totiž dochádza v tele k množstvu potenciálne škodlivých dejov
– na základe senzorických informácií sa v staršej časti mozgu aktivuje
štruktúra zvaná hypotalamus, nariadi vylučovanie stresových hormónov z hypofýzy,
tie zas iniciujú vylučovanie ďalších hormónov inde v tele a spolu aktivujú
sympatikovú vetvu vegetatívneho nervového systému (zvýšenie tepu, zúženie ciev,
zvýšenie krvného tlaku, viac krvi, a teda aj viac kyslíka do svalov,
obmedzenie trávenia...), inhibujú imunitný systém, dochádza aj
k negatívnemu emočnému doprovodu (aktivuje sa FEAR systém), aby sa
v mozgu aktivovali potrebné vzorce správania (a schopnosť učiť sa novému
je tým utlmená) (Panksepp, 1998, Selye, 1978). Týmto všetkým sa kôň pripravuje
na „fight, flight, flirt or freeze“ reakciu (čiže boj, útek, flirt alebo
zamrznutie) (Wendt, 2011). To je všetko veľmi dôležité pre prežitie – akútnu stresovú reakciu teda možno
považovať za pozitívny stres = eustres. No ak je táto stresová reakcia protrahovaná (trvá pridlho), začne
poškodzovať organizmus = distres (Selye, 1978) – jednak hrozí akútne
preťaženie (môže až prasknúť aorta, najmä ak je stres spojený s vysokou
telesnou záťažou – viz napr. chudák Hickstead), no aj ďalšie dlhodobejšie negatívne
dôsledky (chronicky slabá imunita, žalúdočné vredy, nedostatočný výkon, slabá
výživová kondícia, psychická labilita, negatívny vzťah k objektom
a situáciám spojeným so zážitkom stresu, naučená bezmocnosť, depresia...).
Nehovoriac o tom, že stres, ktorý prekročí hranicu FFF, vypína kognitívnu
kontrolu nad správaním koňa, aktivuje automatické reakcie a vtedy už klesá
výkon – takže je to nevhodné nielen subjektívne pre koňa, ale aj pre trénera,
pretože nedosiahne také dobré výsledky. Je tiež známe, že stres narúša
schopnosť učiť sa novému (Šusta, 2014).
Preto si dávajte veľký pozor na „horsemanov“, ktorí
považujú časté a výrazné stresovanie koňa za normálnu súčasť výcviku –
normálne to totiž rozhodne nie je a zvieraťu to výrazne škodí (nehovoriac
o tom, že pre proces učenia je to úplne kontraproduktívne). Treba sa teda
dívať nielen na ich show s dobre vycvičenými koňmi (tam sa však zas môže
ukázať naučená bezmocnosť), ale aj na to, ako pracujú so surovými či
problematickými koňmi – dobrý „horsemanship“ nepotrebuje koňa stresovať, aby
pôsobil efektívne.
Ísť s koňom do konfliktu a hrdinsky ho
„vyriešiť“ je fakt cool – ale čo si o tom myslí kôň...?
Na tomto mieste sa ešte stručne zmienim o trestoch. Tí lepší „horsemani“ tresty
nepoužívajú, nanajvýš ešte tak P–. Ak používajú aj P+, znamená to, že dovolia
vznik situácie, ktorá už neponúka žiadny iný spôsob motivácie (napr. kôň sa
rúti na človeka, tak isteže človek udrie, nenechá sa predsa zabiť), a to
by sa nemalo stávať ani v „horsemanshipe“, ani v žiadnom inom spôsobe
výcviku.
Pri trestaní je problém
s načasovaním – ak ho nestihneme vykonať presne vo chvíli, keď zviera
robí neželanú činnosť, nespojí si ho s danou činnosťou, ale s nami
(alebo aj s niečím úplne iným – napr. s dekou, ktorá je práve prehodená
cez box a potom sa jej bude báť). Ale ak
to aj stihneme, správanie trestom síce okamžite zastavíme, no neučíme žiadne
náhradné správanie, ani nemáme žiadnu záruku, že sa to nebude opakovať (resp.
aspoň nie v čase, keď nebudeme prítomní). Preto je motivácia trestami
veľmi málo účinná – ľudia ju však používajú, lebo pre nich je to R+ (dodáva pocit
kontroly). Zatiaľ čo pre kone je to len nepríjemné a stresujúce –
a veľmi dobre si to zapamätajú, spolu s negatívnymi emóciami, ktoré
to sprevádzali (Pryor, 1999). Kôň sa cez tresty nikdy nenaučí chápať, čo od
neho chcete, iba sa báť – a to je neefektívne a neetické. Ak teda
vidíte „horsemana“, čo kone často trestá, dajte od neho radšej ruky preč –
pretože tento človek vás nanajvýš naučí, ako uspokojiť vlastné ego, ale zrejme
vám nepomôže s vaším koňom. Dobrý „horsemanship“ dokáže predchádzať
situáciám, v ktorých by sa trestu už nedalo vyhnúť.
Napokon ešte jedna psychologická zaujímavosť – v „horsemanshipe“ sa často zdôrazňuje, že
kôň viac používa pravú, „nelogickú“ hemisféru mozgu a výcvikom ho treba
viesť k lepšiemu používaniu ľavej, „logickej“ (a za dôkaz toho, že kôň
premýšľa, sa považuje olizovanie sa
a prázdne prežúvanie – z etológie však už vieme, že to sú
upokojovacie signály a skôr nám hovoria, že sme koňa vystresovali, nie
primäli rozmýšľať). Celá
pravo-ľavo-hemisférová hypotéza je však značný redukcionizmus a mozog
takto oddelene samozrejme vôbec nepracuje. A keď už vôbec o tomto
koncepte chceme uvažovať, zvážme radšej nové poznatky z neuropsychológie –
napr. nemecký výskum prof. Kühla (2013) naznačuje, že
pri väčšej aktivácii pravej hemisféry sa zlepšuje procedurálne učenie (jediné,
akého sú kone schopné – verbálne je mimo ich schopnosti), mozog pracuje
paralelne, teda rýchlo, emočná regulácia je takisto efektívnejšia, spája sa
s fenoménom flow (Csikszentmihalyi, 1996, in Slezáčková, 2012), umožňuje
široký záber pozornosti a spája sa so „self“, nie s „egom“ (pozn. – kone
nemajú vedomie v zmysle ega, takže to do seba pekne zapadá). Napokon teda
asi nie je aktivácia tej pravej hemisféry až tak nanič. ;-) Ale podľa toho, či sa
kôň olizuje alebo nie, určite nezistíme, či rozmýšľa – o tom nám skôr
napovie to, či prejavuje vlastnú iniciatívu.
A existuje teda aj „dobrý horsemanship“?
Ale samozrejme. Možno to tak po tom všetkom, čo som
doteraz napísala, nevyzerá, ale predsa verím, že „horsemanship“ sa dá robiť aj správne (na to, že ide stále o R–).
Nie všetci „horsemani“ kone tak hrozne stresujú a nehorázne na ne tlačia. Sú
aj takí, ktorí poznajú teóriu učenia a s tlakom pracujú správne,
trpezlivo a čo najjemnejšie. Bohužiaľ je to však skôr výnimočné.
Aký je teda
dobrý „horseman“:
- dobre ovláda (okrem iného) etológiu, psychológiu koní a
teóriu učenia;
- neklame, nevyužíva zahmlievajúce pojmy, nehrá ľuďom na
ego, nerobí to v prvom rade pre biznis a show;
- je úprimný a vecný, pomenúva veci pravými menami;
- má prepracovanú metodiku, ktorá len veľmi postupne
zvyšuje nároky na koňa;
- narába s tlakom veľmi jemne – a okamžite ho
po správnej reakcii odoberá;
- snaží sa predchádzať konfliktným a stresovým
situáciám;
- netrestá, naopak hľadá čo najviac príležitostí
k posilneniu želaného správania;
- nepodceňuje zdravotné problémy (nikdy nehovorí: „Ale čo
by ho niečo bolelo, len mu chýba rešpekt...!“).
A ak navyše pridá do svojho „arzenálu“ aj nejaké to
protipodmieňovanie, teda po odobraní tlaku aj poškrabká alebo dá pamlsok, získa
spokojnejšieho koňa, ktorý má z výcviku celkom príjemný pocit. Inak, možno
si teraz hovoríte, že týmito vlastnosťami by sa mal vyznačovať každý dobrý
tréner, či už robí „horsemanship“, alebo čokoľvek iné. Áno, presne tak. :) Pretože ten,
kto dokáže s koňmi takto pracovať, na to nepotrebuje žiadne špeciálne názvy.
A ako takého „horsemana“ nájsť? Neviem. :) Hľadajte
ho snáď v sebe, ja osobne žiadneho takého nepoznám (asi som nemala
šťastie, ktovie), ale snáď pár takých niekde je. Vystríhajte sa však nablyšťaných show, lákavých sloganov
a sladkých rečičiek! Nedajte sa oklamať, používajte vlastné zmysly, myseľ,
srdce. Ak pozeráte video, vypnite
zvuk, nech vás nemýlia tie reči a
len sa dívajte. A pýtajte sa sami seba – je kôň uvoľnený alebo napätý?
Čo jeho reč tela? A mimika? Je aktívny alebo pasívny? Ako sa správa, keď
je ponechaný sám sebe? A čo človek? Spôsobuje konflikty, ide do stresu? Má
primerané požiadavky? Chváli a odmeňuje každú snahu alebo len trestá? Ako
narába s tlakom? A potom, keď
si odpoviete, pustite si zvuk a porovnajte. Často bohužiaľ už tento
malý test všetky lži odhalí. Niekedy je však videjko pekne zostrihané – skúste
teda prečítať knihu a potom ísť na kurz (ideálne na taký, kde sa robí
s problémovými koňmi) a zas porovnajte,
čo tréner hovorí, či sa toho aj drží a čo reálne s koňmi robí – len
ak sú všetky tieto veci navzájom v súlade, dá sa predpokladať, že tento človek
pracuje s koňmi naozaj čestne a spravodlivo.
Dá sa to aj jemne a bez stresu. Nerobí to síce takú
oslnivú show – ale na tom skutočnému koniarovi snáď nezáleží...
Je to trochu skľučujúce, keď to človek demystifikuje
a otvorí svoje „vedecké“ oči (čo paradoxne vedie k rozvoju empatie a
intuície...), no je to treba. Jednak kvôli tým nemým tváram a jednak aj
kvôli nám samým – lebo keď sa potom pozrieme na to, čo si robíme ako ľudia
navzájom, tiež často nájdeme prehnanú negatívnu motiváciu aj tam, kam vôbec
nepatrí... Netreba sa však dať odradiť, treba hľadať cesty, ako sa to dá
zlepšiť. Čo nás privádza k záveru tohto kritického zhodnotenia...
A dá sa to aj pozitívne?
Jasné, že dá. Podrobne sa tomu venujem v tejto rubrike, ale aj tu to aspoň trochu načnem, nech získate predstavu, čo to
ten tréning pozitívnou motiváciou vlastne
je...
Ako hovorí Karen Pryor (1999), jedna zo zakladateľov clicker tréningu (zatiaľ asi
najprepracovanejšej metodiky výcviku zvierat pozitívnou motiváciou): „Je to jednoduché, ale nie ľahké.“
Jedna vec je totiž osvojiť si základy teórie učenia, a niečo úplne iné je
v praxi dokázať pozitívnou motiváciou vycvičiť koňa od dávania kopýt až po
piafu či skákanie 160 cm vysokých parkúrov. No dá sa to.
Základom je teda pozitívna motivácia – využíva sa primárne R+. Niektorí
tréneri využívajú aj trochu diskutabilnú kombináciu s R–, trestom sa čo najviac
vyhýbajú, nanajvýš ak niet vyhnutia, použijú P– (P+ nikdy, ak nejde o život). To znamená,
že kôň ponúka správanie ako prvý – je
aktívny. Nie je do ničoho nútený tlakom – ak nechce spolupracovať, naozaj
nemusí, môže ísť (a je na nás, aby sme zistili, prečo nechce a nastavili
podmienky tak, aby chcel). A keď ponúkne
správanie, odmeníme ho (Pryor, 1999).
Vlastná iniciatíva je to, čo sa pri pozitívnom tréningu
najviac cení.
Odmeníme ho primárnymi
posilovačmi – tým, čo kôň sám považuje za odmenu (môže to byť potrava,
relax, pohyb, dotyk, hra, interakcia s inými koňmi, v prípade tréningu
plemenného žrebca pripúšťanie...). Predtým, než stihnete namietnuť – nie, nie je to podplácanie (keď podplácam,
najprv koňovi niečo dám a dúfam, že potom urobí to, čo chcem). Podplácanie
samozrejme nefunguje, kôň nie je taký blbý, aby nepochopil, že vás vtedy má
v hrsti a môže vás nútiť dávať mu stále viac a viac –
a nakoniec na oplátku možno neurobí vôbec nič (Kurland, 1999).
To je hlavný princíp, no tréning pozitívnou motiváciou má
ešte oveľa prepracovanejšiu metodiku – pracuje so:
- sekundárnymi
posilovačmi: klasickým podmieňovaním sa
spojí odmena s podnetom, ktorý predtým nebol vnímaný ako odmeňujúci (napr.
kliker alebo určité slovo, ktoré dáva zvieraťu správu „urobil si to správne, to
bolo ono, odmena je na ceste“);
- signálmi: anglicky „cues“, rozlišujeme ich od povelov; signál
zviera učíme, až keď nám už stabilne ponúka určité správanie; je to vlastne
dovolenie vykonať určitý cvik, aby mohlo byť zviera odmenené, avšak nemusí ho
vykonať, ak nechce (signály sa časom stávajú tiež sekundárnymi posilovačmi,
čiže už keď dáme signál, zviera sa teší, lebo vie, že keď spraví cvik, príde
odmena);
- nepravidelným
rozvrhom odmien: „variable reinforcement
schedules“; postupne už odmeňujeme len niektoré prevedenia cviku, čím môžeme pomaličky
zvyšovať naše kritériá (Kurland, 1999).
Pre zaujímavosť ešte zmienim pár techník, ktoré sa pri
pozitívnom výcviku používajú – je to hlavne:
- targeting: koňa odmeníme vždy, keď sa dotkne „targetu“ (kužeľa,
paličky s tenisákom na konci, dopravného terčíka...), neskôr ho bude aj
nasledovať (vodenie, lonžovanie, práca vo voľnosti, chodenie po plachte, do
vody, nakladanie...);
- tvarovanie: „shaping“; pomocou nepravidelného odmeňovania postupne
tvarujeme správanie do požadovanej podoby (napr. pri výuke španielskeho kroku
naučíme koňa najprv dvíhať nohu na dotyk, potom už odmeňujeme len pokusy, pri
ktorých podrží nohu hore dlhšie a dlhšie, potom keď ju viac a viac
vystrie, napokon, keď urobí krok, dva kroky...);
- zachytenie: „capturing“; počkáme, kým zviera samo od seba niečo urobí
a odmeníme to (napr. váľanie – kôň sa pri nás potom začne váľať častejšie,
až nakoniec pridáme signál a naučíme ho tak ľahnutie);
- reťazenie: „chaining“; spájanie viacerých cvikov, resp. jednotlivých
častí zložitého cviku dokopy; odmena príde až po dokončení reťaze – jednotlivé cviky
sa stávajú tiež sekundárnymi posilovačmi, takže vlaste kôň je vždy nasleujúcim
cvikom odmenený za predošlý (to je spätné reťazenie – „backchaining) (Kurland,
1999).
Rôznymi postupmi sa dá naučiť koňa naozaj všeličo
zaujímavé – podstatné však je, aby to bavilo hlavne jeho.
A aké sú teda výhody
tréningu pozitívnou motiváciou oproti metódam založeným hlavne na R–?
1. Kôň má vždy
reálne slobodnú možnosť voľby – ak za
nami napríklad nechce prísť, nebudeme ho k tomu nútiť (naháňaním po výbehu
apod.); je na nás, aby sme zistili, čo je v danej chvíli kôň ochotný
urobiť (a čo za to chce).
2. Kôň postupne
získa vnútornú motiváciu k práci –
podobne, ako prebieha napríklad aj morálny vývin človeka (Kohlberg, 1976, in
Vágnerová, 1999), aj kôň časom dokáže prejsť od vonkajšej motivácie (jedlo,
škrabkanie...) k vnútornej (pre pocit radosti a uspokojenia
z činnosti samotnej) – viď spomínané sekundárne posilovače. Tak je to
správne a žiadúce, pretože výskumy ukázali, že pri veľmi zložitých úlohách
je prílišná vonkajšia motivácia skôr rušivá a znižuje výkon (Bénabou &
Tirole, 2003).
3. Kôň sa naučí
rozvíjať svoje prirodzené vlohy, myslieť kreatívne – dlho sa predpokladalo, že zvieratá nie sú schopné
divergentného (teda kreatívneho) myslenia; výskumy na delfínoch však dokázali
opak – ak sa totiž u zvieraťa systematicky posilňuje vyvíjanie vlastnej
iniciatívy (hlavne cez hru „Ukáž mi niečo nové“), postupne začne byť stále
kreatívnejšie a kreatívnejšie (Pryor, Haag & O’Reilly, 1969). No
pozor! Kôň, ktorý naozaj MYSLÍ, kladie na svojho majiteľa nesmierne vysoké
nároky – čiže ak na to nemáte, bude vám to skôr na obtiaž. :D
4. Tento
prístup plne zohľadňuje fyzické, psychické a sociálne možnosti
a potreby koňa – to, že koňa niečo
môžeme naučiť, vôbec nutne neznamená, že by sme aj mali. Keď používame len R+,
kôň si môže do značnej miery určiť sám, čo je preňho ešte OK a čo už nie –
no predsa musíme stále zvažovať, či mu nejakými požiadavkami skôr neškodíme než
pomáhame. To je etická stránka veci.
5. Je to zábava
a učíme sa tým aj my sami – keď
stále odmeňujeme, stále sme úspešní (my aj kôň), tým pádom nás to nesmierne
baví, tréning je sprevádzaný pozitívnymi emóciami (a často smiechom! :D).
Učenie je obojstranné – človek sa učí stále citlivejšie vnímať prejavy koňa
a aj kôň získava užitočné komunikačné prostriedky (napr. tým, že sám od
seba vykoná základný cvik, môže nám povedať, že je neistý a nerozumie, čo
práve chceme).
Samozrejme, aj pri
tréningu pozitívnou motiváciou možno kadečo pokaziť – ak napríklad
nedodržiavame pravidlá hry, kôň ich tiež dodržiavať nebude a môže sa tak
stať, že nás začne ohrozovať, aby si vynútil odmenu. Alebo ak budeme
s koňom iba trénovať a nebudeme s ním tráviť čas aj inak (a
nebudeme postupne obmedzovať primárne posilovače), môžeme sa preňho nakoniec
stať len „výherným automatom“ – a kto by chcel mať koňa-gamblera, však...
Takže ako pri všetkom, aj tu je na mieste opatrnosť a miera (Wendt, 2011).
Mnohí koniari (najmä tí, čo vo výcviku koní využívajú
prednostne R–) namietajú, že „s čisto
pozitívnou motiváciou nemožno koňa vycvičiť tak, aby bol bezpečný“ – je to však naozaj pravda? Nie je. Je fakt,
že kôň cvičený cez R+ nezíska voči človeku nikdy ten pomyselný „rešpekt“ = teda
mu nebude ustupovať, aby sa vyhol niečomu nepríjemnému (tlaku). No zároveň môže byť úplne spoľahlivý – pretože sme mu
dokázali jasnou metodikou vysvetliť, čo presne od neho vo svojej prítomnosti
očakávame a namotivovať ho k tomu, aby to chcel robiť. Možno
preto to deťom ide najľahšie – pretože ony ešte nemajú vyššie spomínaný strach,
ktorý by ich nutkal k ovládaniu zvieraťa negatívnou motiváciou. :)
A ďalšia námietka je tá, že „pozitívnou motiváciou nemožno koňa vycvičiť na vysokú úroveň“.
Samozrejme, že to možné je – clicker tréning pomáha dokonca aj olympijským
jazdcom (Shawna Karrasch, 2012) – len to ešte stále nie je také bežné,
a to hlavne kvôli vyššie spomínaným strachom. S dobre prepracovanou metodikou a motivačným systémom však
dokážete koňa naučiť naozaj čokoľvek (no to je zároveň aj veľká
zodpovednosť).
Napokon by som ešte chcela vyjasniť jednu vec – možno to
teraz vyznieva, že tréning pozitívnou motiváciou považujem za pre koňa
prirodzenejšiu formu výcviku než „horsemanship“. Nie. Zasa, držme sa faktov – tréning pozitívnou motiváciou (clicker
tréning, on target training...) nie je prirodzený, je to len operantné
podmieňovanie pozitívnym posilňovaním. Čo má tiež svoje riziká, ktoré je
potrebné poznať a vystríhať sa ich (napokon rovnako ako aj v prípade,
že chceme robiť kvalitný „horsemanship“).
Toto je len veľmi stručné predstavenie tréningu
pozitívnou motiváciou, pre informáciu a inšpiráciu. Takže prosím nebežte
hneď za chudákom štvornožcom, aby ste ho uklikali k smrti! ;-) Chce to oveľa viac
štúdia, vidieť skúsených ľudí v praxi, mať niekoho na konzultácie,
trpezlivosť... A ako hovorí Karen Pryor (1999) – „Be a splitter, not
a lumper!“ Čo znamená, že všetko
treba rozdeľovať na malé kroky, nesnažiť sa všetko dosiahnuť hneď a naraz.
A to platí presne tak isto pre tréning koní, ako aj pre naše vlastné
učenie. :)
A nezabúdajte – život s koňmi nie je len
o výcviku! Trávte spolu čas aj „len tak“, proste si užívajte spolu
prítomný okamih. Tak sa totiž tvoria priateľstvá (nielen) medzi koňmi – „going
somewhere, doing something and doing nothing“ (Wendt, 2011). Doprajte si to. :)
Záverom...
Uuuf, to bola ale jazda, hm? :D Hlboko sa ospravedlňujem
za zahltenie informáciami, zrejme pre mnohých dosť kontroverznými... No čo už
so mnou. Snáď vás to zaujalo, dalo niečo nové, inšpirovalo k zamysleniu.
Dokonca ste si tam možno našli aj nejakú tú paralelu k našej spoločnosti a
vzťahom – veď aj my ľudia sa napokon učíme (aj) operantným podmieňovaním
rovnako ako kone a spomínané chyby robíme často aj sebe navzájom – len sa
pozrime na partnerský život, výchovu detí, správanie šéfov k zamestnancom,
vzdelávací systém... A nakoniec vidíme, že nielen kone by si zaslúžili trošku
pozitívnej motivácie namiesto dominancie, hm...? ;-)
Bonus – videá pre zamyslenie a inšpiráciu
Typický
príklad toho, čo dokáže ľudské ego – lesk dokonalej show preváži nad záujmami
koňa. Tiež pekne vidno pravdivosť onoho známeho: „The fact that you can doesn’t
mean you should.” Je naozaj vaším cieľom to, aby bol kôň vaším dokonale
poslušným „otrokom”…?
Ďalší príklad
toho, ako ľahko sa necháme oklamať dobre pripravenou show sprevádzanou peknými
slovíčkami o „dôvere a vzťahu”. Pozrite si však nasledujúce video, ktoré
ukazuje, ako tento typ „horsemanshipu“ trénuje mladé kone.
Toľko
nepremysleného tlaku a stresu – skutočne to je pri výcviku potrebné? Veda
hovorí jasne – nie, práve naopak, je to pre učenie kontraproduktívne.
„Horsemanship“
sa dá robiť aj veľmi kvalitne. Tento senior Parelli inštruktor je toho jasným
príkladom – zjavne pri výcviku využíva aj pozitívnu motiváciu.
Čo všetko sa
kôň dokáže naučiť len s pomocou pozitívnej motivácie. :)
Pozitívnym
spôsobom naučené veci sa uchovávajú v pamäti veľmi, veľmi dlho.
Aj divoký
mustang sa dá „skrotiť“ celkom bez negatívnej motivácie, iba cez R+.
Táto slečna
vyhrala so svojím mustangom súťaž „Your Horse, Your Life“ – je cvičený clicker
tréningom.
Použité zdroje a literatúra:
Bénabou, R., & Tirole, J.
(2003). Intrinsic and extrinsic motivation.
Review of Economic Studies, 70(3), 489-520. Abstract obtained from http://restud.oxfordjournals.org/content/70/3/489.short
Bourjade, M., Thierry, B., Hausberger, M.,
Petit, O. (2015). Is Leadership a Reliable Concept in Animals? An Empirical
Study in the Horse. PLoS ONE 10(5): e0126344.
doi:10.1371/journal.pone.0126344
Draaisma, R. (2017). Calming Signals of Horses. Prednáškový seminár. Vígľaš, Masarykov
dvor.
Karrasch, S. (2012). You Can Train Your Horse to Do Anything: On
Target Training: Clicker Training and Beyond.
Kühl (2013).
Prednáška na FF MU v Brne o vývoji ega a self a ich vzťahu
k neuropsychológii.
Kurland, A. (1999). Clicker Training for Your Horse.
Waltham, MA: Sunshine Books, Inc.
Panksepp, J. (1998). Affective Neuroscience: The Foundations of
Human and Animal Emotions. New York: Oxford University Press, Inc.
Pryor, K. (1999). Don’t Shoot the Dog!: The New Art of
Teaching and Training. New York: Bantam Books.
Pryor, K., Haag, R., &
O’Reilly, J. (1969). The creative porpoise: Training for novel behavior. Journal of the Experimental Analysis of
Behavior, 12(4), 653-661. Retrieved
from http://reachingtheanimalmind.com/pdfs/ch_05/ch_05_pdf_01.pdf
Seligman, M. E. P. (1975). Helplessness: On Depression, Development and
Death. San Francisco: W. H. Freeman.
Selye, H. (1978). The Stress of Life. New York:
McGraw-Hill.
Slezáčková, A. (2012). Průvodce pozitivní psychologií. Praha:
Grada.
Šusta, F. (2014). Trénink je rozhovor. Praha: Plot.
Vágnerová, M. (1999). Vývojová psychologie: Dětství, dospělost,
stáří. Praha: Portál.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond
Upon Thames, UK: Cadmos Publishing, Ltd.
Posledná revízia: 16.5.2017
Späť na Kritické zhodnotenia