Pôvodne žili miniatúrne
prakoníky (Eohippus) v pralese s mäkkým podkladom, preto potrebovali
viac prstov, aby sa nezabárali (štyri prsty boli vtedy na udržiavanie rovnováhy
ideálne). No ako sa postupne predkovia koní presúvali na otvorené priestranstvá
stepí, potrebovali zmenu – povrch bol tvrdší a nepriateľov viac. Preto
bolo potrebné zmenšiť plochu, na ktorú zviera dopadalo, aby bol pohyb rýchlejší
a efektívnejší. A tak sa zo štyroch prstov stali tri (Mesohippus),
postupne sa bočné dva zaťažovali stále menej a menej (Meryhippus), až
napokon celkom zakrneli a dnes po nich zostali už len nenápadné bodcové
kosti po stranách záprstia a drobný rohovinový výbežok na sponkovom kĺbe –
„ostroha“. Zato stredný prst zosilnel, jeho kožné puzdro začalo produkovať
tvrdú rohovinu, aby prst vydržal rýchly pohyb po tvrdom podklade
a vyvinuli sa aj ďalšie pomocné štruktúry na tlmenie nárazov. A tak
vzniklo kopyto, ako ho poznáme dnes – dokonale prispôsobené na pohyb po
akomkoľvek povrchu (pretože rod Equus bol pred zánikom pevninských mostov medzi
svetadielmi rozšírený po celej Zemi).
Použité zdroje a literatúra:
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Strasser, H. (2009). Celostí ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.
Späť
na Kopytá