Kosti, chrupavky, šľachy a väzy
Dolnú časť končatiny koňa
tvoria tri hlavné kosti – sponková, korunková a kopytná. Tieto kosti sú
jedna s druhou pospájané kladkovými kĺbmi, ktoré umožňujú dosť výrazný
pohyb dopredu-dozadu, no len minimálny pohyb do strán – to preto, aby bola
končatina dobre stabilizovaná na nerovnom povrchu. Sponková kosť by mala ideálne (pri pohľade zboku) so zemou zvierať
uhol len o niečo málo ostrejší než predná stena kopýt – pri príliš strmých
sponkách bude tlmenie nárazov nedostatočné (budú trpieť kosti a kĺby), pri
príliš šikmých („mäkkých“) sponkách budú zas nadmerným napínaním trpieť šľachy.
Na sponkovú kosť sa zozadu upína medzikostný
sval (nie je to sval, ale väz!) a po malých sezamských kostičkách (na zadnej strane sponkového kĺbu) sa kĺžu
šľachy ohýbačov prsta. Tento kladkový systém umožňuje napínanie šliach bez
trenia o kosti aj pri veľkom preťažení sponiek (trysk, skoky...). Korunková kosť má približne tvar kocky,
spája sponku s kopytom. Jej zadný horný okraj (tzv. „opierka“) je miestom,
kam sa upínajú šľachy povrchového
ohýbača prsta (ohýbajú končatinu). Korunková kosť končí kladkovitou kĺbnou
plochou, ktorou sa spája s kopytnou kosťou. Keď sa z prostriedku tohto
kĺbu spustí kolmica so zemou, mala by rozdeľovať kopyto na dve rovnako dlhé
polovice. Kopytná kosť má tvar vzadu
otvoreného valca, dozadu z nej vybiehajú dve ramená, jej spodná predná
hrana je v zdravom kopyte rovnobežná so zemou a smerom dovnútra je kopytná
kosť vyklenutá nahor v uhle asi 10° (preto sa na stredovom priereze zdá,
že visí šikmo, ale nie je to tak). Na prednej strane kopytnej kosti sa na jej
vrchole nachádza malý výrastok, tzv. „čapička“, na ktorú sa upínajú šľachy naťahovača prsta (vystierajú
končatinu). Kopytný kĺb, teda
spojenie korunkovej a kopytnej kosti, je zozadu posilnený malou sezamskou kostičkou, strelkovou kosťou.
Táto chrupavkou pokrytá kostička umožňuje hladké kĺzanie šliach hlbokého ohýbača
prsta (ohýbajú kopyto a s ním aj celú končatinu). Kopytné chrupavky sú mäkké štruktúry,
ktoré zozadu a zo strán chránia kopytný kĺb a sú základom pätiek. Ich
horný okraj prebieha rovnobežne s korunkovým okrajom, tesne nad ním. Väzmi sú spojené so všetkými troma
kosťami prstu. Toto je teda pevný vnútorný základ kopyta, ktorý drží všetko na
svojom mieste a umožňuje pohyb – na kosti upnuté šľachy totiž vyššie
v končatine pokračujú ako svaly a tie svojím sťahovaním a uvoľňovaním
dávajú do pohybu kĺby.
Kožný kryt
Kosti, väzy a chrupavky
kopyta obklopuje zvláštny kožný kryt – na rozdiel od kože na zvyšku tela
neprodukuje chlpy, ale rohovinu. Preto je táto „koža“ veľmi bohato prekrvená
a nazýva sa kopytná škára.
A ako sa do nej dostáva okysličená krv so všetkými potrebnými stavebnými
látkami a živinami? Keďže kopytná a strelková kosť nemajú okosticu
(obal kostí, ktorý býva popretkávaný cievami a nervami), sú v nich
otvory, cez ktoré sa do nich rozvádza krv so živinami. Dve prstné tepny vstupujú do kopyta oddelene, každá jedným otvorom, a
vo vnútri sa spájajú do tzv. terminálneho
oblúku. Tento sa rozvetvuje po celej kosti a malé tepničky vychádzajú
po stranách kopytnej kosti. Ústia do lamelovej škáry (pevne zrastená
s kopytnou kosťou) – to je jej zásobenie krvou. Tepničky, ktoré vychádzajú
z kopytnej kosti pri jej spodnom okraji, sa spájajú do tzv. obvodovej tepničky – tá zásobuje krvou
škáru chodidla. Odkysličená krv sa nevracia rovnakou cestou, žilky prebiehajú
len lamelovou a chodidlovou škárou a spájajú sa do dvoch hlavných prstných žíl – tie potom odvádzajú
odkysličenú krv hore končatinou smerom k srdcu. Kopytná škára je živá,
teda citlivá časť kopyta – takže je aj dobre zásobená citlivými nervovými zakončeniami. Časť ich vedie
rovnobežne so spodným okrajom kopytnej kosti (vnímanie povrchu, citlivosť na
tlak či prisilné bočné zaťaženie...) a časť pozdĺž korunkového okraja (cez
rúrky steny kopyta sem prichádzajú informácie o tlaku podkladu). Kopytná
škára teda pokrýva celú kopytnú kosť a chrupavky, zo strán aj zospodu
a tvorí rôzne druhy rohoviny – preto rozlišujeme päť úsekov kopytnej
škáry:
Hraničná škára – je to
prechod od ochlpenej kože korunky ku kopytnej škáre, široký asi 5 mm, na dotyk
je akoby zamatová, vo vlhku nabobtná, aby chránila v tomto mieste tenkú
rohovú stenu.
Korunková škára – nazýva
sa aj korunkový val, široká je asi ako prst, pri pätkách ostro zahýba dolu
a dovnútra a prechádza do škáry rázvoriek, ktorá končí asi
v polovici dĺžky strelky. Tiež má jemný povrch, no jej papily (rohovinové
rúrky) sú oveľa silnejšie a sú základom odrastajúcej rohovej steny (ako
rastú, posúvajú sa rovnobežne so zemou k spodnému okraju kopyta; tvoria
kopytnú stenu).
Lístková škára – pokrýva
celú kopytnú kosť a chrupavky od korunky až po chodidlo. Nachádza sa tu
asi 600 zvislo uložených lístkov, ktoré produkujú mäkkú spojivovú rohovinu,
ktorá sa pevne zlepuje s tvrdou rohovinou steny – takto sú kopytná kosť
a kopytná stena spolu spojené akoby „suchým zipsom“. Rohovina steny ťahá
lístkovú rohovinu počas svojho rastu dolu a na vnútornej strane nosného
okraja kopyta potom vidíme tzv. bielu čiaru – nepigmentovanú lístkovú rohovinu.
Tam sa spája aj s rohovinou chodidla a drží pokope chodidlo
a stenu. Vďaka pevnému väzivovému spojeniu kopytnej kosti s touto škárou kopytná
kosť vlastne „visí“ v rohovom puzdre.
Chodidlová škára – pokrýva
spodnú stranu kopytnej kosti a kopytných chrupaviek, teda smerom dozadu
vybieha v dvoch klinovitých ramenách. Jej papily produkujú tvrdú rohovinu
chodidla a tiež mäkkú spojivovú rohovinu – preto je rohovina chodidla
mäkšia než rohovina steny. Keďže rohovina chodidla nerastie priamo dolu, ale
šikmo dopredu, rastie „pomalšie“ ako rohovina steny.
Strelková škára – lúčovito
sa rozširuje od stredu chodidla k zadným výbežkom kopytnej kosti, je
poskladaná do akýchsi záhybov. To umožňuje rozťahovanie strelky vždy, keď
kopyto dopadne na zem. Opätovné stiahnutie strelky zabezpečujú väzivové vlákna,
ktoré spájajú protiľahlé strany strelky a vďaka obsahu chrupavkových buniek je
umožnené dobré tlmenie nárazov. Škára strelky produkuje veľmi mäkkú rohovinu,
priam predurčenú na pruženie. Zaujímavosťou je, že v záhyboch strelky sa
nachádzajú potné žľazy, ktoré vylučujú tekutinu s nízkym (kyslým) pH, čím
chránia mäkkú strelku pred prílišným vysušením či naopak hnilobnými procesmi –
samozrejme však len do istej miery, nie sú „všemocné“. :)
Rohové puzdro
To je samotné „kopyto“,
ktoré máme možnosť vidieť zvonku. Je to vlastne neživý „odpad“ – rohovina je
zmesou látok, ktoré už telo nepotrebuje (hlavne bielkovín, no dokonca aj
škodlivín). No celé kopyto sa neskladá z rovnakej rohoviny – rôzne úseky
kopytnej škáry totiž produkujú rôzne typy rohoviny:
Korunková obruba – vyrastá z hraničnej
škáry na hranici chlpov korunky. Je to tenká vrstva rohoviny, ktorá má jednu
veľmi dôležitú schopnosť – vo vlhku nabobtná, teda uzavrie vlhkosť
v kopyte, aby neskôr príliš nevyschlo. Táto obruba môže byť vo vlhkom
počasí jasne viditeľná ako vydutý šedastý val okolo korunky. Rohovina
korunkovej obruby odrastá smerom dolu a pokrýva v tenkej vrstvičke
celú stenu kopyta až k zemi ako „glazúra“ – čím ho chráni pred vysušením.
Preto sa nemá v žiadnom prípade obrusovať rašpľou!
Rohová stena – vyrastá
z korunkovej škáry, je tvorená tvrdými rohovými rúrkami (prebiehajú
navzájom rovnobežne priamo od korunky k spodnému okraju kopyta)
a mäkkou spojivovou rohovinou (navzájom „zlepuje“ rúrky, drží celú stenu
pružne pohromade). Od hrúbky korunkovej škáry závisí aj hrúbka steny. Väčšinou
mávajú široké kopytá hrubé steny a tenké steny mávajú úzke kopytá. Hrubé
steny bývajú aj mäkšie ako tenké steny, pretože tvrdých rohových rúrok je vo všetkých kopytách približne rovnaký
počet – takže väčšia hrúbka steny je spôsobená väčším množstvom mäkkej spojivovej
rohoviny. To súvisí s povrchom, po akom sa určité plemeno či typ celé
generácie pohyboval – na mäkkú pôdu treba logicky širšie kopytá (ktoré môžu byť
aj mäkšie), naopak na pevný povrch musia byť kopytá tvrdé (teda sú aj užšie).
Ak má kôň prirodzené podmienky (nonstop možnosť a motiváciu k pohybu po
rôznych povrchoch), mesačne mu odrastie asi 1 cm rohovej steny – bez ohľadu na
plemeno či hrúbku steny. Všeobecne platí: viac pohybu a živín – rýchlejší rast
rohoviny (a naopak).
Lístková rohovina – mäkká
spojivová rohovina, ktorá nikdy nie je pigmentovaná. Vyrastá z lístkovej
škáry po celom vonkajšom obvode kopytnej kosti a nalepuje sa na rohovinu
steny (sú spojené asi ako suchý zips), ktorá ju potom ťahá so sebou dolu, až
k nosnému okraju kopyta. Tam lístkovú rohovinu vidíme ako tzv. „bielu čiaru“ – takže biela čiara nie
je samotná škára, je to rohovina, ktorá z tejto škáry vyrastá! No jej
celistvosť sa nesmie úpravami narušovať, pretože potom sa oslabuje spojenie
kopytnej kosti s rohovou stenou, čo je veľmi nebezpečné.
Rohové chodidlo kopyta –
skladá sa z tvrdých špirálovitých rúrok, ktoré sú navzájom pospájané opäť
mäkkou spojivovou rohovinou. Chráni vnútorné štruktúry kopyta pred prílišným
tlakom, infekciami a pod. Tvarom sa prispôsobuje tvaru kopytnej kosti –
takže sa smerom do stredu vyklenuje nahor (asi ako plytký lievik). So stenou sa
chodidlo spája prostredníctvom spojivovej rohoviny bielej čiary. A keďže
rohovina chodidla nerastie kolmo k zemi, ale šikmo dopredu, jej hrúbka sa
o 1 cm zväčší až za cca 3 mesiace – preto chodidlo nemožno strúhať
v rovnakej miere ako stenu!
Strelka – je útvar
z mäkkej rohoviny (tiež schopnej vo vlhku nabobtnať) vklinený medzi zadné
výbežky chodidla, od chodidla ju oddeľujú bočné strelkové brázdy. Vzadu
strelkové ramená prechádzajú do mäkkých
pätiek a medzi nimi je stredná
strelková brázda. Prítomnosť tejto „jamky“ je dôležitá najmä pre kone
pohybujúce sa na mäkkom teréne, kde je kopytný mechanizmus zabezpečovaný
rozťahovaním strelky. Strelka je ľahšie zraniteľná než tvrdé chodidlo, preto
s ňou treba zaobchádzať opatrnejšie. Takisto ako na chodidle, aj tu rohovina
rastie šikmo dopredu.
Rázvorky – sú časťou rohovej
steny (korunková škára zabieha od pätiek prudko dovnútra, na chodidlo,
a produkuje rohovinu rázvoriek), takže majú aj podobné vlastnosti. Keďže
sú rázvorky tvrdšie než chodidlo, opotrebúvajú sa pomalšie – slúžia ako
protišmykové hrany. No ak sú stimulované nedostatočne (málo pohybu po tvrdom),
začnú prerastať naplocho cez chodidlo a potom tlačia a bránia
fungovaniu kopytného mechanizmu.
Optimálny tvar rohového puzdra –
nájdeme ho u takmer všetkých voľne žijúcich koní a u takmer každého
novonarodeného žriebäťa. Napomáha správnemu uloženiu kostí voči zemi (aj voči
sebe navzájom), stabilizácii kĺbov a čo najmenej namáhavému prenášaniu
váhy pri pohybe. Predná stena kopyta by tak mala so zemou zvierať uhol asi 45°
u predného kopyta, 55° u zadného kopyta. Keď sa pri pohľade spredu vedie zvislá
čiara stredom sponky, mala by rozdeľovať kopyto na dve symetrické polovice.
Spredu má byť korunka rovnobežná so zemou, zboku má okraj korunky zvierať so
zemou uhol asi 30°. Pätky by mali byť vysoké max. 3,5 cm a mali by byť
nanajvýš rovnobežné s prednou stenou kopyta (nemali by zvierať so zemou
ostrejší uhol), navzájom majú byť rovnako dlhé. Pri pohľade na chodidlo zospodu
má strelka siahať asi do 2/3 chodidla a vzdialenosť od jedného rohu
strelky doprostred okraja chodidla sa má rovnať šírke chodidla v jeho
najširšom bode (viď pripojené obrázky). To však samozrejme neznamená, že všetky
zdravé kopytá majú mať navlas rovnaký tvar aj veľkosť! Nie, treba rešpektovať
plemenné odlišnosti a tiež prevažujúci typ povrchu, po ktorom sa kôň
pohybuje – no základné uhly a pomery by mali byť vždy dodržané, aby mohlo
byť dlhodobo udržané zdravie kostí, kĺbov, chrupaviek, aj rohového puzdra.
Predné kopyto.
Zadné kopyto.
Použité zdroje a literatúra:
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Strasser, H. (2009). Celostí ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.
Späť na Kopytá