Ochrana vnútorných štruktúr a nesenie hmotnosti
Prvou a najdôležitejšou
funkciou kopýt je ochrana vnútorných štruktúr, teda kostí, kĺbov
a chrupaviek. Zdravé rohovinové puzdro je dostatočne pevné a zároveň
pružné na to, aby dokázalo tieto štruktúry dlhodobo chrániť, a to aj
napriek množstvu pohybu po najrôznejších terénoch – práve k týmto účelom
bolo totiž kopyto vyvinuté a preto na ne musí aj naozaj slúžiť, aby mohlo byť
zdravé! Za druhé, kopyto samozrejme nesie váhu koňa – no nemýľte sa, váha
nespočíva priamo na chodidlách koňa – nesú ju sčasti elastické vlákna
v celom rohovom puzdre a sčasti korunka. Navyše samotné rohovinové
puzdro je veľmi ľahké, takže nijako nesťažuje pohyb.
Tlmenie nárazov pri pohybe
Ďalšou nemenej dôležitou
funkciou kopyta je tlmenie nárazov pri pohybe. Vďaka mäkkým štruktúram
a rozťahovania schopným tvrdším štruktúram sa dokáže kopytná stena pri
každom dostúpení do istej miery roztiahnuť a následne pri odľahčení zasa
stiahnuť (2-4 mm na každej strane), čím vcelku účinne tlmí prudké nárazy – ide
o tzv. kopytný mechanizmus. Samozrejme to však funguje len za predpokladu,
že kopyto má fyziologický tvar a je mu umožnené takto sa rozťahovať
a sťahovať (bosé). Ak je táto funkcia obmedzená, rýchlo nastáva
poškodzovanie kĺbov nadmernými otrasmi. Keďže kone boli pôvodne rozšírené po
celej planéte, museli sa prispôsobiť rôznym povrchom, tvrdším i mäkším.
Kone z kamenistých stepí získali úzke a tvrdé kopytá, ktoré
umožňovali rýchly pohyb a optimálne obrusovanie rohoviny – kopytný
mechanizmus (sťahovanie a rozťahovanie pri pohybe) tu zabezpečuje
rozťahujúca sa stena kopyta. Kopyto má vyššiu klenbu chodidla a užšiu
strelku, ktoré sa pri dostúpení nedotýkajú povrchu (aby sa neotlačili, nepoškodili).
Naopak kone z lesov, lúk a močarísk sa stali podsaditejšími,
s kratšími nohami a širokými mäkkými kopytami. To im umožnilo
zabrániť nadmernému zabáraniu sa a šmýkaniu na blatistej pôde.
A keďže okraje kopyta v takomto teréne nemôžu byť rozťahované tlakom
podložky, kopytný mechanizmus tu zabezpečuje široká strelka, ktorá sa vždy pri
kontakte s podkladom do istej miery roztiahne. No keďže kôň je organizmus
nesmierne prispôsobivý, dokáže svoje kopytá aj počas života prispôsobiť
meniacim sa pôdnym podmienkam – stačí mu po dostatočnú dobu dodať potrebnú
stimuláciu (pohyb po danom podklade). To znamená, že do istej miery sa dokážu
aj široké kopytá prispôsobiť tvrdému povrchu a naopak úzke kopytá mäkkému.
Musia sa však po danom teréne pohybovať pravidelne a často, byť správne
upravované a kôň musí mať optimálnu diétu (o tom viac v poslednej
časti o kopytách).
Hmatový zmysel
Pre koňa je dôležitý aj
hmatový zmysel, ktorý sa cez rúrky steny kopyta prenáša do korunkového okraja,
ktorý je bohato zásobený citlivými nervami. Okrem toho sú nervy uložené aj
rovnobežne so spodným okrajom kopytnej kosti. Vďaka tomu kôň vie, po čom
šliape, má informácie o pevnosti a nerovnostiach terénu... To je však
možné len pri priamom kontakte kopyta so zemou (bez podkov). Vďaka presným
informáciám o podklade si kôň môže cvičiť stabilizačné reflexy (podvedomé
stiahnutie svalov, ktoré stabilizujú kĺby – vždy pri dostúpení na nerovný
povrch) a tým predchádza potknutiam a pod.. Bez týchto informácií hrozí
vždy väčšie riziko pokĺznutia či podvrtnutia končatiny.
Vylučovanie
Veľmi dôležitou funkciou
kopýt je aj vylučovanie. Ako dobre vieme, koža je jedným z dôležitých
vylučovacích orgánov a rohové puzdro kopyta je derivátom kože (tak ako
pazúry, šupiny, parohy...). Do rohoviny teda odchádzajú spolu s látkami
potrebnými aj látky, ktoré sú v organizme koňa už prebytočné, prípadne
škodlivé. Bývajú to najmä nadbytočné bielkoviny (najdôležitejší je keratín),
ale tiež jedovaté zbytky liekov, vakcín, odčervovacích látok... Preto sa dá vďaka
stavu kopýt ľahko zistiť, či sa v tele koňa nedávno nenachádzalo niečo
cudzorodé, či má dobre zostavenú kŕmnu dávku, či má dosť vitamínov
a minerálov, aká je jeho imunita a pod. (ľudská paralela – stav
nechtov). Takisto býva z tohto dôvodu často súvis medzi chorobami kopýt,
kože a obličiek. Konský organizmus je evolučne nastavený na produkovanie
cca 1 cm rohovej steny mesačne + cca 0,3 cm chodidlovej rohoviny + určitého
množstva lístkovej rohoviny a rohoviny strelky. Takto sa telo koňa dokáže
s pomocou kože, slizníc a obličiek zbaviť všetkých nepotrebných látok
– no len v tom prípade, že má kôň naozaj toľko pohybu, koľko má mať (teda
asi 16 hodín pomalého pohybu po rôznych povrchoch denne) a kopytný
mechanizmus naozaj funguje (kopytná stena / strelka sa každým krokom môžu
rozťahovať a zas sťahovať). Vtedy je totiž zabezpečené optimálne
prekrvenie kopytnej škáry, a teda sa môže produkovať ideálne množstvo
rohoviny. Akonáhle však kôň stojí (dokonca aj keď sa mu zníži kŕmna dávka),
prekrvenie sa obmedzí a produkuje sa menej rohoviny – odpadové látky teda
ostávajú v tele a obličky majú o to ťažšiu prácu. Napokon to
môže vyústiť až v schvátenie, zlyhanie obličiek či v ľahších
prípadoch „iba“ kožné problémy. Vylučovaciu funkciu kopýt teda nehodno
podceňovať.
Priľnavosť k povrchu
Ďalšie dve funkcie kopýt
popisované doktorkou Strasser sú mierne diskutabilné – podľa môjho názoru
kopytá takto naozaj môžu fungovať, no tieto funkcie nie sú až také výrazné
a dôležité, ako ona popisuje (výskumy, ktoré majú dôležitosť týchto
funkcií potvrdzovať, majú nízku validitu a reliabilitu – teda sa na ich
výsledky nemožno spoľahnúť). V prvom prípade ide o priľnavosť kopyta
k povrchu, ktorá má mať protišmykové a „prísavkové“ vlastnosti – t.z., že
zdravé bosé kopyto sa na blate či ľade vďaka svojmu tvaru akoby „prisaje“
k povrchu a zabráni pošmyknutiu (vyčnievajúci okraj steny
a rázvorky pôsobia ako brzda). Niečo tomuto podobné som naozaj
u neokutých koní už viac ráz pozorovala, ale to ešte nedokazuje, že
skutočne išlo o túto funkciu kopýt a nie o naučenú schopnosť
koňa vybalancovať sa aj na šmykľavom povrchu... Je však fakt, že naši okutí
známi mali na blatistej vychádzke vždy smerom z kopca oveľa väčšie
problémy než my „bosonožci“ – a to mali ich kone v podkovách ozuby!
;-)
Pomocné krvné čerpadlo
A druhou trochu neistou
funkciou je pomocné krvné čerpadlo, teda že pri každom kroku sa vďaka
rozťahovaniu a sťahovaniu kopýt (a teda zmenám tlaku medzi kopytnou kosťou
a stenou kopyta) vytlačí nahor určité množstvo krvi. A keďže srdce koňa
je voči veľkosti tela veľmi malé, každá pomoc je dobrá – a ak je kôň 24
hodín denne vonku, je to v súčte až cca 60 000 pumpovacích pohybov za
deň! I keď si nemyslím, že to srdcu nejako výrazne pomôže, rozhodne to má
pozitívny vplyv na prekrvenie kopytnej škáry a spodnej časti končatín.
Vďaka tomu rýchlejšie rastie kvalitná rohovina a šľachy a medzikostné
svaly sú zdravšie, bez opuchov (správne prúdenie krvi a lymfy).
Použité zdroje a literatúra:
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Strasser, H. (2009). Celostí ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.
Späť na Kopytá