Význam jazdeckého výstroja

Tento raz chcem rozobrať a zhodnotiť veľmi diskutovanú tému, a tou je jazdecký výstroj. V dnešnej dobe sa totiž priam geometrickým radom šíria extrémistické názory typu „KAŽDÝ, kto toto používa, kone týra...“ a podobne, no často ide o neprepracované, skôr povrchné postoje bez dostatočne hlbokých vedomostí o danej problematike. A je logické, že takto formulované názory nemajú pre nikoho, kto jazdenie a prácu s koňmi berie naozaj vážne, potrebnú výpovednú hodnotu. Preto by som chcela fakty o tejto oblasti uviesť na pravú mieru – a verím, že to zaujme každého pravého milovníka koní a zodpovedného jazdca. ;-)


„ZLÝ“ výstroj a „DOBRÝ“ výstroj...?

Či už sa jedná o ten či onen remienok, kus kovu alebo plastu, mnohí jazdci (najmä samoukovia) si veľmi rýchlo utvoria čierno-biely názor na všetko – „To je dobré, tamto je zlé, o tom sa ani nebudem baviť!“ Pre niektorých je dokonca zlé úplne všetko a kone by najradšej vypustili z ohrád a stajní do šíreho sveta! :D Nielenže to zaváňa detinskosťou, ale najmä nevedomou naivitou (ktorá bohužiaľ koňovi často viac uškodí než pomôže). A najvtipnejšie na tom je, že títo ľudia si za svojím názorom pevne stoja aj napriek tomu, že o danej veci majú často len minimálny zlomok poznania, neovládajú ani zďaleka všetky potrebné fakty a súvislosti... No ich koňom to iste také zábavné nepríde. :-/ A potom vídame „spokojné“ kone na povrazových ohlávkach, ktoré chodia s prevesenými chrbtami a bruchami a šuchcú zadnými nohami za sebou – pretože ich jazdci sú takí milovníci koní, že ich ani nenapadne otvoriť knižku o funkčnej anatómii koňa a urobiť niečo pre zdravie svojich miláčikov – no „hlavne, že nedávajú svojim koníkom do papule to odporné železo“! Aj ja najradšej jazdím bez zubadla, no takéto jazdenie kladie oveľa väčšie nároky na schopnosti jazdca dávať správne pomôcky a pozitívne koňa motivovať, aby mal snahu správne, zdravo sa niesť.


Áno, dá sa to aj bez výstroja, no vždy treba mať v prvom rade na pamäti zdravie koňa!

Na druhej strane stoja iní fanatici, ktorí sú však rovnako extrémistickí ako predošlá kategória. Tí zasa celkom nekriticky prijímajú všetky druhy „pomôcok“, o ktorých často veľmi naivne veria, že budú riešením ich problémov. Väčšinou ide o odchovancov športových stajní, ktorí boli o správnosti tohto postoja presviedčaní už od svojej prvej lonžovacej hodiny. Pre takýchto pánov jazdcov sú potom „podkovy topánky pre kone, prevliečky robia kone krajšími, ostrohy ochotnejšími, švédsky nánosník je predsa celkom normálny (a pekný!) a koňovi neprekáža...“ a podobné nezmysly. A i keď stoja na celkom opačnej strane barikády, s predošlou skupinou majú predsa len niečo spoločné – nevedomosť. Veď predsa načo by niečo čítali, keď im všetko na striebornej tácke podá známy (= „dobrý“) tréner, ktorého si zaplatili (pozor, týmto v žiadnom prípade nechcem znevažovať VŠETKY autority, to ani náhodou nie!)... :-/ A kto na to dopláca? Správne, opäť kone. Je zvláštne, aká je ľudská myseľ vynaliezavá, ak ide o potláčanie dôsledkov problémov a aká býva často neschopná, ak má jednoducho odstrániť ich príčiny... A tak namiesto zjemnenia ruky dostane kôň kombinovaný nánosník a martingal a prevliečky a je vybavené – a nikto sa nezamyslí nad dôsledkami (a či je to vôbec potrebné a užitočné).


Niektorí jazdci až príliš nekriticky prijímajú všetky výcvikové pomôcky, často bez toho, aby sa zamysleli, čo nimi skutočne koňovi spôsobujú... :(

Takže to sú dva extrémy – jedni nekriticky odmietajú takmer všetko, druhí nekriticky takmer všetko prijímajú – a aká je medzi nimi zvláštna podobnosť, však? Tak ako z toho von, ako si vytvoriť nejaký logický, umiernený názor? Odpoveďou je jediné – vzdelávať sa! Čítať (vedecky podloženú literatúru), dívať sa, počúvať, pozorovať, pýtať sa – a až potom opatrne a zodpovedne skúšať... Len poznaním sa totiž dá vytvoriť názor, ktorý stojí na pevných základoch – a hlavne taký, ktorým svojho koňa nebudeme poškodzovať!

O rôznych súčastiach konského výstroja som už napísala niekoľko kritických zhodnotení a pozorným čitateľom iste neuniklo, že v každom z nich zdôrazňujem jedno – že vždy oveľa viac než na výstroji záleží na človeku, ktorý ho používa, teda že nie je také podstatné ČO, ale AKO sa používa! Aj to najjemnejšie zubadlo či dokonca povrazová ohlávka sa totiž môžu stať ničivým nástrojom skazy, rovnako ako ostrá páka môže koňovi uchovať zdravie a šťastného ducha po celé dlhé roky – ale aj naopak! Záleží pri tom na jedinom – na spôsobe použitia.

Samozrejme, ani toto nemožno brať ako absolútnu dogmu, pretože predsa len existujú aj pomôcky, ktoré ani pri najlepšej vôli nemožno použiť tak, aby koňovi pomáhali fyzicky či psychicky. Pozor, tu už nejde o môj osobný názor, ale o fakty, ktoré potvrdzujú vedci, majstri klasického jazdeckého umenia, veterinári i fyzioterapeuti! Zhrňme si teda, aké typy výstroja sú bez ohľadu na spôsob použitia škodlivé a prečo...


Absolútne nevhodné výcvikové pomôcky, bez ohľadu na spôsob použitia:

* Prevliečky – bez ohľadu na to, či sú používané „jemne“, alebo hrubou silou, preukázateľne poškodzujú šijový väz a prvé dva krčné stavce, spôsobujú zalomenie krku v 3. krčnom stavci, koňa privádzajú na predok (preťaženie a poškodenie predných končatín), krčné svalstvo stráca tonus, nie je schopné sebanesenia, znemožňuje sa skutočné zhromaždenie (kôň sa nedokáže v kohútiku „zdvihnúť“, zadné končatiny ostávajú neaktívne); ich dlhšie používanie u koní spôsobuje naučenú bezmocnosť (kôň zostane za oťažou aj po odstránení tlaku, je psychicky zlomený).

* Vyväzovacie oťaže, martingal, šambón (aj gumený), gogue, postroj pesoa a iné – všetko barličky, umelo napasujú koňa do želaného rámca, no ten stuhne, padne na predok a poškodzuje si tým zdravie. Potláčajú dôsledky namiesto riešenia príčin. Obzvlášť veľké škody vedia napáchať u mladých koní. Najväčšia prasárna je vyväzovanie skáčucich koní, ktoré potrebujú absolútnu voľnosť pohybu krku a hlavy. Treba radšej zapojiť vlastný mozog a naučiť koňa správnym pohybovým vzorcom. Celkom na to stačia základné pomôcky sedom, holeňami a oťažami. V kombinácii s pozitívnou motiváciou naozaj nie je dôvod používať toto remenie.

* Švédsky nánosník – vďaka pevnému dotiahnutiu znemožňuje koňovi pravidelne dýchať, prehĺtať, prežúvať, olizovať sa a hlavne dať najavo protest, ak má jazdec tvrdú ruku; široký remeň tlačí na žuvacie svalstvo (kôň ho reflexne zatína a tuhne aj v krku, pleciach, chrbte) a lícne nervy (zapaľujú sa, spôsobujú headshaking a neuralgie – bolesti bez zjavnej príčiny).

* Iné než jednoduché sťahlové zubadlá či jednoduché nelomené páky – tieto zubadlá stačili starým majstrom na najvyššie vzdelanie koní, tak prečo by nemali stačiť nám (veď nám ani nejde o kaprioly)? Ak sa zubadlo používa na zastavovanie koňa (čo je z etologického hľadiska nebezpečné a z etického hľadiska neprípustné), je logické, že časom bude potrebný stále ostrejší typ, ktorý koňovi spôsobí viac bolesti a tým ho prinúti zastaviť. Zubadlo nemá v žiadnom prípade slúžiť na zastavovanie koňa! Jeho úlohou má byť jemná a presná komunikácia, ktorá nikdy nesmie koňovi spôsobovať bolesť – a na takúto komunikáciu celkom stačí aj obyčajné lomené zubadlo či páka. A ak nestačí, jazdec by sa mal nad sebou vážne zamyslieť!

Veľmi ma napríklad udivuje, čo všetko je povolené na pretekoch. Prevliečky na opracovisku, nánosníky utiahnuté často tak, že sa úplne viditeľne zarezávajú, uzdenia takých desivých typov, že snáď ani stredoveký inkvizítor by podobný mučiaci nástroj nevymyslel... Kde to sme?! Nemajú byť náhodou súťaže ukážkou SCHOPNOSTÍ jazdca a koňa (hlavne tej schopnosti dohodnúť sa a byť vo vzájomnej harmónii) a nie OTROCKÉHO PODRIADENIA sa koňa jazdcovi, ktorý za tým účelom používa tie najväčšie hrubosti?! Dokonca aj istý veľký zástanca hyperflexie na konferencii FEI na túto tému nakoniec pod tlakom argumentov opozičnej strany uznal, že jediný skutočný „benefit“ tejto krutej, škodlivej metódy je ľahšie podriadenie koňa vôli jazdca (ono sa totiž ťažko protestuje, keď ledva dýchate, sliny vám tečú po hrudi, nevidíte kam idete, strácate rovnováhu a všetko vás bolí). Skúste sa nad tým prosím zamyslieť...


Vhodné pomôcky, no iba za predpokladu správneho použitia:

A to je v podstate celý zbytok jazdeckého arzenálu. Pretože takmer každý kus výstroja (okrem tých vyššie menovaných) môže byť za určitých okolností užitočný a koňovi prospešný – dokonca aj ten opovrhovaný bič, zatracované ostrohy či v poslednej dobe tak silno odmietané zubadlá! Treba len vedieť, ako ich správne používať! A to tak, aby vždy boli dodržané nasledovné podmienky:

* Koňovi nesmie byť výstrojom nikdy spôsobená bolesť ani strach.
* Výstroj musí vždy perfektne sedieť a byť vhodný na danú činnosť.
* Použitie výstroja nesmie koňa nútiť k nefyziologickému pohybu, ktorý by neúmerne preťažoval kĺby, šľachy, väzy a svaly.

Dobre zvolený a dobre použitý výstroj má koňovi zrozumiteľne a čo možno najjednoduchšie sprostredkovať naše komunikačné signály (nákrčný kruh, ohlávka, ľahký obnosok, zubadlo, tušírka, ostrohy, ale napríklad aj target – v ruke alebo stacionárny...) alebo ho chrániť pred nepohodlím či zranením (sedlo, chrániče končatín, bedrová deka, maska proti hmyzu...). Akonáhle však výstroj slúži na niečo iné – len na silové ovládanie koňa – stáva sa pre koňa škodlivým a takéto používanie výstroja je opovrhnutiahodné!

Ak napríklad mladého koňa najprv zo zeme a neskôr zo sedla (na ohlávke) naučíme spoľahlivo reagovať na signály hlasom, gestami a sedom, zubadlo nikdy nebudeme potrebovať na zastavovanie. A preto ho môžeme do výcviku začleniť až neskôr, keď sa kôň vyrovná s našou váhou a inými pomôckami. Potom nám už bude slúžiť len na jemnučkú, vycibrenú komunikáciu, vďaka ktorej rýchlo a bez nadmerného nátlaku naučíme koňa pohybovať sa zdravo – najprv v dopredu-dolu natiahnutom držaní tela (vyklenutie chrbta, osvalenie hornej línie), neskôr v čoraz väčšom zhromaždení (prenášanie váhy dozadu, napriamovanie krku, odľahčenie predných končatín a tým ich ochrana pred opotrebovaním). Hovoríme tu o sile niekoľkých desiatok, maximálne pár stoviek gramov. Majú to byť iba signály, nie nátlak, ktorý sa pri neuposlúchnutí zvýši. Správne použitie zubadla navyše takmer po celý čas zabezpečuje jemne aktívnu čeľusť koňa, ktorá svojím pohybom uvoľňuje všetky pripojené svaly – od zátylku až po zadok koňa. Takto je možné dlhodobo udržať koňovi pod jazdcom zdravie, bez akéhokoľvek silového nátlaku.

Avšak nevyhnutnosťou je dokonale ovládať aj všetky negatívne dôsledky používania zubadla – na dýchanie, prežúvanie, prehĺtanie (podrobne v článku Zubadlo v papuli koňa)... A koňovi situáciu čo najviac uľahčiť. Teda nesťahovať mu čeľuste pevným nánosníkom, dávať mu často pauzy na vydýchanie a poolizovanie slín, pri náročnejších fyzických výkonoch (skoky, dlhé ťažké terény...) zubadlo podľa možnosti nepoužívať. Ja osobne so zubadlom jazdím len občas doma, na drezúrnu gymnastiku. Zároveň sa však snažím kobylu učiť rovnakej pružnosti a uvoľnenosti aj čisto pozitívnou motiváciou, bez zubadla. Pomaličky sa to zlepšuje. Verím totiž, že sa dá všetko naučiť aj týmto spôsobom – napokon, keď kôň nemá zubadlo, čeľusť mu nezatuhne, a teda ju netreba uvoľňovať (aspoň tak hovorí logika veci, i keď moja kobyla sa stále ešte bez zubadla nedokáže uvoľniť tak ako s ním. Nuž, je to work in progress...). Do terénu (a kedysi aj na skákanie) si beriem iba bezzubadlovú uzdečku, nech jej zbytočne nezaťažujem pľúca. A kobyla je bez ohľadu na zvolený výstroj vždy dokonale ovládateľná len na sed a hlas, pokojná, sústredená a aktívna (samozrejme k tomu viedol niekoľkoročný výcvik). ;-)



Či už so zubadlom alebo bez, vždy je pre mňa dôležité jedno – aby bola kobyla uvoľnená a pohybovala sa zdravo...

No je tu vždy aj tá druhá, temná strana mince, a tú tvoria nepreberné rady násilníckych jazdcov, čo kone zastavujú ťahom za papuľu, čo za papuľu koňom sťahujú hlavu k hrudi a dosahujú tým vlastne pravý opak toho, čo chcú (namiesto uvoľneného a aktívneho chrbta a zadných nôh majú prehnutého a stuhnutého koňa s vystrčeným zadkom), čo svoje odpornosti zakrývajú pevnými nánosníkmi a odvolávajú sa na prázdne frázy svojich „skvelých“ trénerov... A práve tí robia zubadlám zlé meno – pretože kto spoznal iba takéto použitie zubadla, ho celkom logicky považuje za ohavný mučiaci nástroj. A právom – pretože toto mučenie naozaj aj je! Akékoľvek vyvíjanie sily a spôsobovanie bolesti predsa znamená nesprávne použitie výstroja, to sme si už povedali. Takže naozaj platí – nezáleží až tak na nástroji, ale na jeho majstrovi.


Používať zubadlo silou niekoľkých kilogramov (alebo dokonca niekoľkých desiatok kilogramov) je samozrejme neprípustné a opovrhnutiahodné – to je bez debaty.

Alebo si vezmime v nedávnej minulosti tak diskutované biče a bičíky. To je absolútne typický príklad toho, že ak je tu niečo nesprávne, tak je to použitie a nie nástroj samotný! Je to prosté – bičom koňa nesmieme nikdy potrestať, nikdy mu ním nesmieme spôsobiť bolesť ani strach. To, čo často vidno na dostihoch či pri odmietnutí skoku na parkúre, je práve to nesprávne použitie, ktoré robí biču zlú reklamu. Cielené pozorovania dokonca dokázali, že kone, na ktoré bol pri dostihovom finiši pravidelne používaný bič, postupne v cieli namiesto zrýchľovania stále viac spomaľovali! Ak kôň totiž nevyhovie našim požiadavkám, trestať ho je absolútne zbytočné, nepochopí to, len sa bude báť a časom otupie. Naopak, treba zapracovať na sebe, na zreteľnejšej komunikácii a lepšej motivácii koňa – vždy je to len a len na nás! ;-) Istá skupina ľudí rada hovorí, že „bič je len predĺžením našej ruky“, na čom by nebolo nič zlé, keby tú „ruku“ nepoužívali na odháňanie a trestanie. :( Bič, bičík či tušírku naozaj môžeme použiť ako predĺženie ruky, ale nie na to, aby sme na koňa vyvíjali nátlak či ho trestali, ale na to, aby sme mu ukázali, ktorou časťou tela má pohnúťteda ako „target“. Target môže kôň nasledovať, odstupovať od neho, pristupovať k nemu, dotýkať sa ho nosom, plecom, zadkom, nohou, kopytom... Pomôže nám vytvoriť základné cviky, naučiť koňa reagovať na základné pomôcky a spresňovať pohyby jednotlivých častí tela. Namiesto toho, aby kôň pred bičom od strachu utekal, naučte ho radšej pozitívnou motiváciou, aby za ním s radosťou bežal! ;-)

Aj ostrohy, také nenávidené, majú v skutočnosti svoje nezameniteľné miesto vo VEĽMI POKROČILOM výcviku koňa. Ich úlohou je dávať veľmi jemné pomôcky na presne vymedzených miestach (čo sa holeňami nedá) – na bokoch perfektne vzdelaného koňa existuje zvláštne miestečko pre nacválanie, iné na preskok, ďalšie na španielsky krok, na piaffu, na pasáž... A vždy ide len o kratučký, jednotlivý moment, o pár gramov silné škrtnutie o srsť... Opäť ako so zubadlom, majú to byť len signály, dotyky, ktoré sa nesmú zosilniť, ak kôň nezareaguje. Jazdenie s ostrohami sa dá prirovnať k hre virtuóza – nie je to pre hocikoho a treba to vedieť. A vtedy sa jazdenie stáva pravým tancom, dokonalosťou v priamom prenose. :) Čo je však opovrhnutiahodné, je silové používanie šporní na nevzdelané, tlačivé kone za účelom ich „oživenia“. Na toto ostrohy skutočne slúžiť NEMAJÚ! Tak či tak to dlhodobo nemá význam, ak už bol kôň predtým okopávaný, aj na ostrohy časom otupie... Je naozaj škoda, ako sa dnes veci vyvíjajú – vidno to často v stredných drezúrnych súťažiach a na parkúroch... No takto to starí majstri určite nezamýšľali. Opäť ukážka toho, ako veľmi záleží na spôsobe použitia výcvikových pomôcok, ako sa z kusu kovu môže stať niečo „dobré“ i niečo „zlé“ – a za to je zodpovedný len a len jazdec...


Ostrohy silovo na tlačivého koňa – nie! Ostrohy veľmi jemne na vzdelaného koňa – áno!


A je vôbec nejaký výstroj, s ktorým nič nepokazím?

Ak sa teraz takto pýtate, pretože pochybujete (a každý dobrý jazdec neustále pochybuje), či vôbec nejaký kus výstroja používate naozaj správne, asi Vás odpoveďou sklamem. Nie, taký výstroj neexistuje. Dokonca aj s obyčajnou stajňovou ohlávkou môžete na koňovi napáchať nenapraviteľné škody, no samozrejme oveľa ľahšie sa to stane s nebezpečnejšími pomôckami, ako je napríklad pákové zubadlo alebo ostrohy. No bohužiaľ oveľa častejšie je ničenie koní „jemnými“ výcvikovými pomôckami – napríklad vo viere, že lomené zubadlo je jemné, sa doničilo mnoho dobrých koní, ich papule sa otupili... Alebo sa zničili chrbty a nohy koní, ktoré začali jazdiť na ohlávke, ale pohybovali sa pri tom nezdravo, prevrátené... Na druhej strane však možno koňovi zachovať fyzické i psychické zdravie aj s použitím pákového uzdenia, ostrôh, tušírky... Ale vždy jemne a zodpovedne. ;-)

Takže ešte raz to celé zhrniem – len VÝNIMOČNE záleží na tom, ČO používate, no VŽDY veľmi záleží na tom, AKO to používate! Na to prosím pri práci s koňmi nikdy nezabúdajte a neustále sa sami seba pýtajte, ako Vaše počínanie pociťuje kôň, či mu určitým používaním určitého výstroja nespôsobujete bolesť, nepohodlie alebo strach, či mu tým neničíte zdravie... Pretože Vám predsa ako správnym milovníkom koní v prvom rade záleží na zdraví a spokojnosti Vášho štvornohého priateľa, nie? ;-) Premýšľajte nad tým...



Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Dr. Med. Vet. Strasser, H., Dr. Cook, R (2009). Železo v koňské hubě. Český Těšín: Nakladatelství Růže.

Posledná revízia: 16.5.2017