Tento raz chcem rozobrať a zhodnotiť veľmi
diskutovanú tému, a tou je jazdecký
výstroj. V dnešnej dobe sa totiž priam geometrickým radom
šíria extrémistické názory typu „KAŽDÝ, kto toto používa, kone týra...“
a podobne, no často ide o neprepracované, skôr povrchné postoje bez
dostatočne hlbokých vedomostí o danej problematike. A je logické, že
takto formulované názory nemajú pre nikoho, kto jazdenie a prácu
s koňmi berie naozaj vážne, potrebnú výpovednú hodnotu. Preto by som
chcela fakty o tejto oblasti uviesť na pravú mieru – a verím, že to
zaujme každého pravého milovníka koní a zodpovedného jazdca. ;-)
„ZLÝ“
výstroj a „DOBRÝ“ výstroj...?
Či už sa jedná o ten či onen remienok, kus kovu
alebo plastu, mnohí jazdci (najmä samoukovia) si veľmi rýchlo utvoria
čierno-biely názor na všetko – „To je
dobré, tamto je zlé, o tom sa ani nebudem baviť!“ Pre niektorých je
dokonca zlé úplne všetko a kone by najradšej vypustili z ohrád
a stajní do šíreho sveta! :D Nielenže to zaváňa detinskosťou, ale najmä
nevedomou naivitou (ktorá bohužiaľ koňovi často viac uškodí než pomôže). A najvtipnejšie
na tom je, že títo ľudia si za svojím názorom pevne stoja aj napriek tomu, že o danej veci majú často len minimálny
zlomok poznania, neovládajú ani zďaleka všetky potrebné fakty
a súvislosti... No ich koňom to iste také zábavné nepríde. :-/
A potom vídame „spokojné“ kone na povrazových ohlávkach, ktoré chodia
s prevesenými chrbtami a bruchami a šuchcú zadnými nohami za
sebou – pretože ich jazdci sú takí milovníci koní, že ich ani nenapadne otvoriť
knižku o funkčnej anatómii koňa a urobiť niečo pre zdravie svojich
miláčikov – no „hlavne, že nedávajú svojim koníkom do papule to odporné železo“!
Aj ja najradšej jazdím bez zubadla, no takéto jazdenie kladie oveľa väčšie
nároky na schopnosti jazdca dávať správne pomôcky a pozitívne koňa motivovať,
aby mal snahu správne, zdravo sa niesť.
Áno, dá sa to aj bez výstroja, no vždy treba mať
v prvom rade na pamäti zdravie koňa!
Na druhej strane stoja iní fanatici, ktorí sú však
rovnako extrémistickí ako predošlá kategória. Tí zasa celkom nekriticky prijímajú všetky druhy „pomôcok“, o ktorých
často veľmi naivne veria, že budú riešením ich problémov. Väčšinou ide
o odchovancov športových stajní, ktorí boli o správnosti tohto
postoja presviedčaní už od svojej prvej lonžovacej hodiny. Pre takýchto pánov
jazdcov sú potom „podkovy topánky pre kone, prevliečky robia kone krajšími,
ostrohy ochotnejšími, švédsky nánosník je predsa celkom normálny (a pekný!)
a koňovi neprekáža...“ a podobné nezmysly. A i keď stoja na
celkom opačnej strane barikády, s predošlou skupinou majú predsa len niečo
spoločné – nevedomosť. Veď predsa
načo by niečo čítali, keď im všetko na striebornej tácke podá známy (= „dobrý“)
tréner, ktorého si zaplatili (pozor, týmto v žiadnom prípade nechcem
znevažovať VŠETKY autority, to ani náhodou nie!)... :-/ A kto na to dopláca?
Správne, opäť kone. Je zvláštne, aká je
ľudská myseľ vynaliezavá, ak ide o potláčanie dôsledkov problémov
a aká býva často neschopná, ak má jednoducho odstrániť ich príčiny...
A tak namiesto zjemnenia ruky dostane kôň kombinovaný nánosník
a martingal a prevliečky a je vybavené – a nikto sa nezamyslí
nad dôsledkami (a či je to vôbec potrebné a užitočné).
Niektorí jazdci až príliš nekriticky prijímajú všetky
výcvikové pomôcky, často bez toho, aby sa zamysleli, čo nimi skutočne koňovi
spôsobujú... :(
Takže to sú dva extrémy – jedni nekriticky odmietajú
takmer všetko, druhí nekriticky takmer všetko prijímajú – a aká je medzi nimi
zvláštna podobnosť, však? Tak ako z toho von, ako si vytvoriť nejaký
logický, umiernený názor? Odpoveďou je jediné – vzdelávať sa! Čítať (vedecky podloženú literatúru), dívať sa,
počúvať, pozorovať, pýtať sa – a až potom opatrne a zodpovedne
skúšať... Len poznaním sa totiž dá
vytvoriť názor, ktorý stojí na pevných základoch – a hlavne taký, ktorým
svojho koňa nebudeme poškodzovať!
O rôznych súčastiach konského výstroja som už
napísala niekoľko kritických zhodnotení a pozorným čitateľom iste
neuniklo, že v každom z nich zdôrazňujem jedno – že vždy oveľa viac než na výstroji záleží na
človeku, ktorý ho používa, teda že nie je také podstatné ČO, ale AKO sa
používa! Aj to najjemnejšie zubadlo či dokonca povrazová ohlávka sa totiž môžu
stať ničivým nástrojom skazy, rovnako ako ostrá páka môže koňovi uchovať
zdravie a šťastného ducha po celé dlhé roky – ale aj naopak! Záleží pri
tom na jedinom – na spôsobe použitia.
Samozrejme, ani toto nemožno brať ako absolútnu dogmu,
pretože predsa len existujú aj pomôcky,
ktoré ani pri najlepšej vôli nemožno použiť tak, aby koňovi pomáhali fyzicky či
psychicky. Pozor, tu už nejde o môj osobný názor, ale o fakty,
ktoré potvrdzujú vedci, majstri klasického jazdeckého umenia, veterinári i
fyzioterapeuti! Zhrňme si teda, aké typy výstroja sú bez ohľadu na spôsob
použitia škodlivé a prečo...
Absolútne
nevhodné výcvikové pomôcky, bez ohľadu na spôsob použitia:
* Prevliečky –
bez ohľadu na to, či sú používané „jemne“, alebo hrubou silou, preukázateľne
poškodzujú šijový väz a prvé dva krčné stavce, spôsobujú zalomenie krku v 3.
krčnom stavci, koňa privádzajú na predok (preťaženie a poškodenie predných
končatín), krčné svalstvo stráca tonus, nie je schopné sebanesenia, znemožňuje
sa skutočné zhromaždenie (kôň sa nedokáže v kohútiku „zdvihnúť“, zadné
končatiny ostávajú neaktívne); ich dlhšie používanie u koní spôsobuje
naučenú bezmocnosť (kôň zostane za oťažou aj po odstránení tlaku, je psychicky
zlomený).
* Vyväzovacie
oťaže, martingal, šambón (aj gumený), gogue, postroj pesoa a iné – všetko barličky, umelo
napasujú koňa do želaného rámca, no ten stuhne, padne na predok a poškodzuje
si tým zdravie. Potláčajú dôsledky namiesto riešenia príčin. Obzvlášť veľké
škody vedia napáchať u mladých koní. Najväčšia prasárna je vyväzovanie
skáčucich koní, ktoré potrebujú absolútnu voľnosť pohybu krku a hlavy.
Treba radšej zapojiť vlastný mozog a naučiť koňa správnym pohybovým
vzorcom. Celkom na to stačia základné pomôcky sedom, holeňami a oťažami. V kombinácii
s pozitívnou motiváciou naozaj nie je dôvod používať toto remenie.
* Švédsky nánosník
– vďaka pevnému dotiahnutiu znemožňuje koňovi pravidelne dýchať, prehĺtať,
prežúvať, olizovať sa a hlavne dať najavo protest, ak má jazdec tvrdú
ruku; široký remeň tlačí na žuvacie svalstvo (kôň ho reflexne zatína
a tuhne aj v krku, pleciach, chrbte) a lícne nervy (zapaľujú sa,
spôsobujú headshaking a neuralgie – bolesti bez zjavnej príčiny).
* Iné než jednoduché
sťahlové zubadlá či jednoduché nelomené páky – tieto zubadlá stačili starým
majstrom na najvyššie vzdelanie koní, tak prečo by nemali stačiť nám (veď nám
ani nejde o kaprioly)? Ak sa zubadlo používa na zastavovanie koňa (čo je z etologického
hľadiska nebezpečné a z etického hľadiska neprípustné), je logické, že
časom bude potrebný stále ostrejší typ, ktorý koňovi spôsobí viac bolesti
a tým ho prinúti zastaviť. Zubadlo
nemá v žiadnom prípade slúžiť na zastavovanie koňa! Jeho úlohou má byť
jemná a presná komunikácia, ktorá nikdy nesmie koňovi spôsobovať bolesť –
a na takúto komunikáciu celkom stačí aj obyčajné lomené zubadlo či páka.
A ak nestačí, jazdec by sa mal nad sebou vážne zamyslieť!
Veľmi ma napríklad udivuje, čo všetko je povolené na
pretekoch. Prevliečky na opracovisku, nánosníky utiahnuté často tak, že sa úplne
viditeľne zarezávajú, uzdenia takých desivých typov, že snáď ani stredoveký
inkvizítor by podobný mučiaci nástroj nevymyslel... Kde to sme?! Nemajú byť náhodou súťaže ukážkou
SCHOPNOSTÍ jazdca a koňa (hlavne tej schopnosti dohodnúť sa a byť
vo vzájomnej harmónii) a nie
OTROCKÉHO PODRIADENIA sa koňa jazdcovi, ktorý za tým účelom používa tie
najväčšie hrubosti?! Dokonca aj istý veľký zástanca hyperflexie na
konferencii FEI na túto tému nakoniec pod tlakom argumentov opozičnej strany
uznal, že jediný skutočný „benefit“ tejto krutej, škodlivej metódy je ľahšie
podriadenie koňa vôli jazdca (ono sa totiž ťažko protestuje, keď ledva dýchate,
sliny vám tečú po hrudi, nevidíte kam idete, strácate rovnováhu a všetko
vás bolí). Skúste sa nad tým prosím zamyslieť...
Vhodné
pomôcky, no iba za predpokladu správneho použitia:
A to je v podstate celý zbytok jazdeckého
arzenálu. Pretože takmer každý kus výstroja (okrem tých vyššie menovaných) môže
byť za určitých okolností užitočný a koňovi prospešný – dokonca aj ten
opovrhovaný bič, zatracované ostrohy či v poslednej dobe tak silno odmietané
zubadlá! Treba len vedieť, ako ich správne používať! A to tak, aby vždy
boli dodržané nasledovné podmienky:
* Koňovi nesmie
byť výstrojom nikdy spôsobená bolesť ani strach.
* Výstroj musí
vždy perfektne sedieť a byť vhodný na danú činnosť.
* Použitie výstroja
nesmie koňa nútiť k nefyziologickému pohybu, ktorý by neúmerne preťažoval
kĺby, šľachy, väzy a svaly.
Dobre zvolený a dobre použitý výstroj má koňovi
zrozumiteľne a čo možno najjednoduchšie sprostredkovať naše komunikačné signály (nákrčný kruh, ohlávka, ľahký
obnosok, zubadlo, tušírka, ostrohy, ale napríklad aj target – v ruke alebo
stacionárny...) alebo ho chrániť pred
nepohodlím či zranením (sedlo, chrániče končatín, bedrová deka, maska proti
hmyzu...). Akonáhle však výstroj slúži na niečo iné – len na silové ovládanie
koňa – stáva sa pre koňa škodlivým a takéto používanie výstroja je
opovrhnutiahodné!
Ak napríklad mladého koňa najprv zo zeme a neskôr zo
sedla (na ohlávke) naučíme spoľahlivo reagovať na signály hlasom, gestami a
sedom, zubadlo nikdy nebudeme
potrebovať na zastavovanie. A preto ho môžeme do výcviku začleniť až
neskôr, keď sa kôň vyrovná s našou váhou a inými pomôckami. Potom nám
už bude slúžiť len na jemnučkú,
vycibrenú komunikáciu, vďaka ktorej rýchlo a bez nadmerného nátlaku
naučíme koňa pohybovať sa zdravo – najprv v dopredu-dolu natiahnutom
držaní tela (vyklenutie chrbta, osvalenie hornej línie), neskôr v čoraz
väčšom zhromaždení (prenášanie váhy dozadu, napriamovanie krku, odľahčenie
predných končatín a tým ich ochrana pred opotrebovaním). Hovoríme tu
o sile niekoľkých desiatok, maximálne pár stoviek gramov. Majú to byť iba
signály, nie nátlak, ktorý sa pri neuposlúchnutí zvýši. Správne použitie
zubadla navyše takmer po celý čas zabezpečuje jemne aktívnu čeľusť koňa, ktorá
svojím pohybom uvoľňuje všetky pripojené svaly – od zátylku až po zadok koňa.
Takto je možné dlhodobo udržať koňovi pod jazdcom zdravie, bez akéhokoľvek silového
nátlaku.
Avšak
nevyhnutnosťou je dokonale ovládať aj všetky negatívne dôsledky používania
zubadla – na dýchanie, prežúvanie,
prehĺtanie (podrobne v článku Zubadlo
v papuli koňa)... A koňovi situáciu čo najviac uľahčiť. Teda
nesťahovať mu čeľuste pevným nánosníkom, dávať mu často pauzy na vydýchanie
a poolizovanie slín, pri náročnejších fyzických výkonoch (skoky, dlhé
ťažké terény...) zubadlo podľa možnosti nepoužívať. Ja osobne so zubadlom
jazdím len občas doma, na drezúrnu gymnastiku. Zároveň sa však snažím kobylu
učiť rovnakej pružnosti a uvoľnenosti aj čisto pozitívnou motiváciou, bez
zubadla. Pomaličky sa to zlepšuje. Verím totiž, že sa dá všetko naučiť aj týmto
spôsobom – napokon, keď kôň nemá zubadlo, čeľusť mu nezatuhne, a teda ju
netreba uvoľňovať (aspoň tak hovorí logika veci, i keď moja kobyla sa
stále ešte bez zubadla nedokáže uvoľniť tak ako s ním. Nuž, je to work in
progress...). Do terénu (a kedysi aj na skákanie) si beriem iba bezzubadlovú
uzdečku, nech jej zbytočne nezaťažujem pľúca. A kobyla je bez ohľadu na zvolený
výstroj vždy dokonale ovládateľná len na sed a hlas,
pokojná, sústredená a aktívna (samozrejme k tomu viedol
niekoľkoročný výcvik). ;-)
Či už so zubadlom alebo bez, vždy je pre mňa dôležité
jedno – aby bola kobyla uvoľnená a pohybovala sa zdravo...
No je tu vždy aj tá druhá, temná strana mince, a tú
tvoria nepreberné rady násilníckych
jazdcov, čo kone zastavujú ťahom za papuľu, čo za papuľu koňom sťahujú hlavu k
hrudi a dosahujú tým vlastne pravý opak toho, čo chcú (namiesto
uvoľneného a aktívneho chrbta a zadných nôh majú prehnutého a
stuhnutého koňa s vystrčeným zadkom), čo svoje odpornosti zakrývajú
pevnými nánosníkmi a odvolávajú sa na prázdne frázy svojich „skvelých“
trénerov... A práve tí robia zubadlám zlé meno – pretože kto spoznal iba
takéto použitie zubadla, ho celkom logicky považuje za ohavný mučiaci nástroj.
A právom – pretože toto mučenie
naozaj aj je! Akékoľvek vyvíjanie sily a spôsobovanie bolesti predsa
znamená nesprávne použitie výstroja, to sme si už povedali. Takže naozaj platí
– nezáleží až tak na nástroji, ale na jeho majstrovi.
Používať zubadlo silou niekoľkých kilogramov (alebo
dokonca niekoľkých desiatok kilogramov) je samozrejme neprípustné a opovrhnutiahodné
– to je bez debaty.
Alebo si vezmime v nedávnej minulosti tak
diskutované biče a bičíky. To
je absolútne typický príklad toho, že ak je tu niečo nesprávne, tak je to
použitie a nie nástroj samotný! Je to prosté – bičom koňa nesmieme nikdy potrestať, nikdy mu ním nesmieme spôsobiť
bolesť ani strach. To, čo často vidno na dostihoch či pri odmietnutí skoku
na parkúre, je práve to nesprávne použitie, ktoré robí biču zlú reklamu.
Cielené pozorovania dokonca dokázali, že kone, na ktoré bol pri dostihovom
finiši pravidelne používaný bič, postupne v cieli namiesto zrýchľovania
stále viac spomaľovali! Ak kôň totiž nevyhovie našim požiadavkám, trestať ho je
absolútne zbytočné, nepochopí to, len sa bude báť a časom otupie. Naopak,
treba zapracovať na sebe, na zreteľnejšej komunikácii a lepšej motivácii koňa
– vždy je to len a len na nás! ;-) Istá skupina ľudí rada hovorí, že „bič
je len predĺžením našej ruky“, na čom by nebolo nič zlé, keby tú „ruku“ nepoužívali
na odháňanie a trestanie. :( Bič, bičík či tušírku naozaj môžeme použiť
ako predĺženie ruky, ale nie na to, aby sme na koňa vyvíjali nátlak či ho
trestali, ale na to, aby sme mu ukázali,
ktorou časťou tela má pohnúť – teda ako
„target“. Target môže kôň nasledovať, odstupovať od neho, pristupovať k nemu,
dotýkať sa ho nosom, plecom, zadkom, nohou, kopytom... Pomôže nám vytvoriť
základné cviky, naučiť koňa reagovať na základné pomôcky a spresňovať pohyby
jednotlivých častí tela. Namiesto toho, aby kôň pred bičom od strachu utekal,
naučte ho radšej pozitívnou motiváciou, aby za ním s radosťou bežal! ;-)
Aj ostrohy,
také nenávidené, majú v skutočnosti
svoje nezameniteľné miesto vo VEĽMI POKROČILOM výcviku koňa. Ich
úlohou je dávať veľmi jemné pomôcky na presne vymedzených miestach (čo sa
holeňami nedá) – na bokoch perfektne vzdelaného koňa existuje zvláštne
miestečko pre nacválanie, iné na preskok, ďalšie na španielsky krok, na piaffu,
na pasáž... A vždy ide len o kratučký, jednotlivý moment, o pár
gramov silné škrtnutie o srsť... Opäť ako so zubadlom, majú to byť len
signály, dotyky, ktoré sa nesmú zosilniť, ak kôň nezareaguje. Jazdenie
s ostrohami sa dá prirovnať k hre virtuóza – nie je to pre hocikoho
a treba to vedieť. A vtedy sa jazdenie stáva pravým tancom, dokonalosťou
v priamom prenose. :) Čo je však opovrhnutiahodné,
je silové používanie šporní na nevzdelané, tlačivé kone za účelom ich „oživenia“.
Na toto ostrohy skutočne slúžiť NEMAJÚ! Tak či tak to dlhodobo nemá význam,
ak už bol kôň predtým okopávaný, aj na ostrohy časom otupie... Je naozaj škoda,
ako sa dnes veci vyvíjajú – vidno to často v stredných drezúrnych
súťažiach a na parkúroch... No takto to starí majstri určite nezamýšľali.
Opäť ukážka toho, ako veľmi záleží na spôsobe použitia výcvikových pomôcok, ako
sa z kusu kovu môže stať niečo „dobré“ i niečo „zlé“ – a za to
je zodpovedný len a len jazdec...
Ostrohy silovo na tlačivého koňa – nie! Ostrohy veľmi
jemne na vzdelaného koňa – áno!
A je vôbec nejaký
výstroj, s ktorým nič nepokazím?
Ak sa teraz takto pýtate, pretože pochybujete (a každý
dobrý jazdec neustále pochybuje), či vôbec nejaký kus výstroja používate naozaj
správne, asi Vás odpoveďou sklamem. Nie,
taký výstroj neexistuje. Dokonca aj s obyčajnou stajňovou ohlávkou
môžete na koňovi napáchať nenapraviteľné škody, no samozrejme oveľa ľahšie sa
to stane s nebezpečnejšími pomôckami, ako je napríklad pákové zubadlo
alebo ostrohy. No bohužiaľ oveľa častejšie je ničenie koní „jemnými“
výcvikovými pomôckami – napríklad vo viere, že lomené zubadlo je jemné, sa
doničilo mnoho dobrých koní, ich papule sa otupili... Alebo sa zničili chrbty
a nohy koní, ktoré začali jazdiť na ohlávke, ale pohybovali sa pri tom
nezdravo, prevrátené... Na druhej strane však možno koňovi zachovať fyzické
i psychické zdravie aj s použitím pákového uzdenia, ostrôh, tušírky...
Ale vždy jemne a zodpovedne. ;-)
Takže ešte raz to celé zhrniem – len VÝNIMOČNE záleží na tom, ČO používate, no VŽDY veľmi záleží na tom,
AKO to používate! Na to prosím pri práci s koňmi nikdy nezabúdajte
a neustále sa sami seba pýtajte, ako Vaše počínanie pociťuje kôň, či mu
určitým používaním určitého výstroja nespôsobujete bolesť, nepohodlie alebo
strach, či mu tým neničíte zdravie... Pretože Vám predsa ako správnym
milovníkom koní v prvom rade záleží na zdraví a spokojnosti Vášho
štvornohého priateľa, nie? ;-) Premýšľajte nad tým...
Použité zdroje
a literatúra:
Beran, A. (2009).
S respektem! Praha: Brázda.
Karl, P. (2008). Omyly
moderné drezury. Praha: Brázda.
Dr. Med. Vet. Strasser, H., Dr. Cook, R (2009). Železo v koňské hubě. Český Těšín:
Nakladatelství Růže.
Posledná revízia: 16.5.2017
Späť na Kritické zhodnotenia