V tomto článku Vám skúsim priblížiť, čo to vlastne
drezúra je, prečo je vo výcviku koňa dôležitá, ako vyzerala kedysi, ako vyzerá
dnes a hlavne – ako by vyzerať mala. Ak Vás táto téma zaujíma, rozhodne
čítajte ďalej – no ak sa neradi zamýšľate nad vecami do hĺbky a priťahuje
Vás skôr len trblet povrchnosti, zrejme Vás to baviť nebude a najlepšie
urobíte, ak tento článok rovno zavriete. ;-)
Plus ešte musím opäť upozorniť, že tu bude reč aj
o vyšších stupňoch jazdeckého umenia, než na ktorom sa v súčasnosti
sama nachádzam – takže logicky so mnou nemusíte súhlasiť... Ale hovorím tu
o svojich vzoroch, o tom, ako si myslím a cítim, že by to tam
„vyššie“ malo ideálne vyzerať... A starí majstri to dosvedčujú. :)
Drezúra – čo
je to?
Drezúra sa všeobecne dá definovať ako „fyzický a psychický nátlak slúžiaci
k napodmieňovaniu určitého správania u zvierat“ (encyklopedická
definícia). Áno, je to tak a v tomto svetle je akákoľvek činnosť,
ktorú koňa učíme, drezúrou (aj keď je to možno len zdvihnutie kopyta na
vyčistenie na slovko „nohu“)! Pretože kôň nerozlišuje, či ide o drezúrnu,
parkúrovú, westernovú hodinu alebo len o vychádzku – lebo vždy od neho
vyžadujeme určité reakcie na určité pokyny. A aj to je v tomto
širokom zmysle drezúra!
Avšak v užšom zmysle slova sa dá drezúra chápať ako „výcvik koňa takým spôsobom, aby sa
podvolil vôli jazdca dobrovoľne a so sebaistotou, bez akejkoľvek ujmy na
jeho prirodzenom pohybe, a to za použitia jemných, logicky zoradených
cvičení, založených na prírodných zákonitostiach rovnováhy a harmónie“
(klasická definícia). Ak si túto vetu prečítate viac ráz po sebe a naozaj
ju aj pochopíte, dá Vám to veľmi dobrú odpoveď nielen na to, čo je to drezúra,
ale aj ako by mala vyzerať – premýšľajte nad tým! ;-)
Mojimi slovami, drezúra
by mala byť dôkladnou, ohľaduplnou a hlavne postupnou prípravou koňa na
to, aby dokázal po celý svoj život nosiť jazdca bez ujmy na svojom (alebo
jazdcovom) fyzickom či psychickom zdraví a aby bol stále mocnejší, krajší
a spokojnejší. A myslím, že toto je cieľom každého dobrého
majiteľa koňa, ktorý má svojho štvornohého miláčika naozaj rád – preto by sa
drezúrna príprava, bez ohľadu na konkrétne zameranie koňa a jazdca, nemala
nikdy zanedbávať!
Drezúra –
prečo a načo?
Ako som už načrtla v predošlom odstavci, úlohou
drezúrneho výcviku by malo byť hlavne zlepšovanie
a udržiavanie zdravia koňa pod jazdcom. Myslím, že každý normálny
jazdec chce, aby bol jeho kôň zdravý a aktívny čo najviac rokov, no bohužiaľ
často (väčšinou nevedomky) robia ľudia všetko pre to, aby dosiahli pravý opak.
:-/ A reč je tak o rekreačných, ako aj o súťažných jazdcoch – prví
robia poväčšinou primálo, druhí zas priveľa a hlavne skoro vždy nesprávne
(z biomechanického i psychologického hľadiska). Ak je však drezúrny výcvik
správny, upevňuje u koňa správne pohybové vzorce, postupne, pomaly ho učí
pohybovať sa ľahko a elegantne a zapájať tie správne svaly (čím šetrí jeho
kĺby a šľachy a posilňuje správne svalstvo)... Ak sa mám vyjadriť
konkrétne, dobrý drezúrny výcvik koňa
naučí aktívne používať zadné končatiny, natiahnuť krk dopredu-dolu, tým
vyklenúť a uvoľniť chrbát a neskôr postupne prenášať čoraz viac váhy
na zadné končatiny a zároveň stále viac napriamovať krk, a teda
odľahčiť ľahšie opotrebovateľným, predným končatinám.
Kôň bez kvalitného drezúrneho výcviku sa nedokáže pod
jazdcom niesť tak, aby mu dlhodobo slúžilo zdravie – časom sa nevyhnuteľne
objavia problémy so svalstvom, chrbticou, šľachami a kĺbmi končatín...
A ak je „drezúrny“ výcvik nesprávny, často sa dostavujú aj nepríjemné
psychické problémy.
Správny drezúrny výcvik okrem toho robí koňa psychicky stabilnejším, odolnejším, oduševnenejším
a celkovo spokojnejším. Pretože aj keď sa to nezdá, kôň si časom začne
uvedomovať, že je mocnejší, že zvláda viac ako predtým, že je mrštnejší
a elegantnejší... Získa zdravé sebavedomie, je si sám sebou istejší... Náročné
drezúrne cviky ako pirueta, piafa, pasáž, španielsky krok a klus,
leváda... sú všetko pohyby, ktoré prirodzene kôň predvádza aj vo voľnosti, keď
chce zaimponovať iným koňom (najčastejšie žrebec kobylám alebo žrebce navzájom
pri rituálnych hrách a súbojoch). Okrem toho pri jemnom výcviku založenom na pozitívnej motivácii si kôň
a jazdec vytvoria krásny vzťah plný vzájomnej hlbokej úcty, dôvery a radosti
zo spoločných chvíľ. Krásnym dôkazom sú videá od
iniciatívy „IntrinZen“, napr. toto: https://vimeo.com/186043215
Takže či už je kôň skokan, drezurák, chodí endurance,
military či westernové drezúrne alebo dobytkárske disciplíny alebo je „len“
rekreačným koňom, kvalitná drezúrna príprava by mala patriť do jeho výcviku už
od obsadnutia. Je celkom jedno, v akom sedle človek sedí – ak sa riadi prapôvodnými
princípmi rešpektujúcimi konskú biomechaniku, dokáže koňa posilniť
a udržať mu dlhodobo zdravie. Preto si myslím, že drezúra by nemala obísť
výcvik žiadneho koňa.
Klasická
drezúra – jazdecké umenie
Čo to vlastne je? Mnohí si pod tým predstavia dnes také
populárne „barokové jazdenie“ v dobových sedlách a kostýmoch, so
zdobenými uzdečkami a dlhými esovitými pákami... Niekomu sa zas vybavia
smiešne obrazy z 18. storočia, na ktorých sú kone nesmierne tučné, akoby
napufkané a nožičky majú zas tenké ako špajdle a jazdci majú nohy
vystreté a natiahnuté dopredu až kdesi pred koňa... :D Tá druhá skupina je
bližšie k pravde, i keď nie tak celkom – klasické jazdenie totiž
vôbec nie je o výstroji či kostýmoch, to ani náhodou! V skutočnosti
korene klasického jazdenia siahajú až do staroveku, ku Xenofónovi (žil okolo
roku 430 p.n.l.). Jeho dielo „O jazdeckom umení“ má ešte dnes obrovskú hodnotu
a pravdy v ňom ukryté oceňujú všetci skutočne dobrí drezúrni majstri!
Po temnote stredoveku (hrôzostrašné uzdenie
a výcvikové techniky ako podržanie ježka, sviečky, či mačky pod chvostom
lenivého koňa a podobne), zažilo klasické jazdecké umenie najväčší rozmach
v období renesancie, klasicizmu a osvietenstva (v 17.-18.
storočí, ešte aj začiatkom 19. storočia). Veľkí majstri ako A. de Pluvinel, La
Guérinière, L. Hunersdorf či F. Baucher učili jemnému výcviku koní založenému
na prirodzených zákonoch pohybu a rovnováhy – na starých obrazoch a rytinách vidíme len silné, na zadku posadené,
mocné kone s hrdým nesením, väčšinou na mierne povolenej oťaži, nikdy nie
za kolmicou...
Klasické vzdelávanie koní môžeme ešte našťastie stále
vidieť aj dnes – vo vysokých jazdeckých školách a niektorých žrebčínoch.
No potom už začalo prichádzať baroko so svojou zbytočnou
zložitosťou a prezdobenosťou, hĺbku skutočného porozumenia nahradil lesk
povrchnosti a drezúra začala pomaly upadať. Samozrejme, aj v tejto
dobe sa ešte našli skutoční majstri (generál L’Hotte, J. Fillis, F. F. de
Kerbrech, L. Seeger...), no „main streamom“ sa začali stávať pochybné metódy...
Do popredia sa začalo dostávať – dnes bežné – riešenie dôsledkov namiesto
príčin, okamžité silové potláčanie akéhokoľvek odporu koňa (napr. „slávne“
vynájdenie prevliečok vojvodom z Newcastlu)... Začiatkom 20. storočia,
kedy sa začal rozvíjať jazdecký šport, sa jazdeckou veľmocou stalo Nemecko,
a teda udávalo aj hlavný smer vývoja (ako to dopadlo, si povieme neskôr).
No aj napriek nepriaznivej situácii sa aj v tejto dobe ešte našlo niekoľko
výnimočných talentov, ktoré odmietli podriadiť sa nezmyselným a kone
poškodzujúcim pravidlám – aby som vymenovala aspoň tých najznámejších: O. Lörke,
N. Oliveira, W. Seunig, generál Decarpentry, E. Beudant, generál Podhajski, J.
Neckermann... Títo všetci trvali na jemnom a postupnom vzdelávaní koňa
klasickými, prirodzenými metódami, ktoré rešpektujú a uchovávajú bytosť
koňa, jeho telo i dušu.
Klasické
jazdecké umenie je stelesnením definície drezúry. Skutočne sa snaží čo najlepšie ju naplniť, jej hlavným
cieľom je zdravý a šťastný kôň a čo najlepší súlad s jazdcom. Väčšmi než na presnosti prevedenia cvikov
mu záleží na korektnosti pomôcok a celkového výcviku a na udržaní
ľahkosti, elegancie a oduševnenosti! Kto sa dá na cestu klasického
jazdenia, má pred sebou dlhú, priam celoživotnú cestu, ktorá nikdy nekončí – no
práve v tom je tá krása! A aj keď v dnešnom modernom drezúrnom
športe takýto jazdec asi nenájde veľa pochopenia, namiesto stužiek
a medailí mu bude iste najlepšou odmenou zdravý, šťastný a oddaný
konský partner – a to po dlhé roky, nie len na tých „15 minút slávy“. Ako
hovorí môj najväčší vzor, dánsky majster Bent Branderup – „Drezúra tu je pre koňa, nie kôň pre drezúru!“ (Mimochodom, tento
úžasný človek akademickým jazdením zachránil koňa, ktorý oslepol a mal tri
zlomené nohy. Klasickými cvičeniami mu navrátil zdravie, ktoré si potom užíval do
veku vyše 30 rokov.)
Moderná
drezúra – športové jazdenie
Nuž a teraz porovnajte sami. Spĺňa moderná drezúra ešte
pôvodnú definíciu drezúry, na ktorú sa odvoláva vo svojich stanovách FEI?
Naozaj robí kone zdravšími a šťastnejšími? Vytvára medzi jazdcom
a koňom plnohodnotný, hlboký vzťah a posilňuje koňa psychicky? Je
založená na prirodzených princípoch konského pohybu a rovnováhy? Rešpektuje
a uchováva pôvodné jazdecké umenie
v jeho nezmenenej forme??? Poznajúc všetky fakty, bohužiaľ ani na jednu
z týchto otázok nemôžem odpovedať kladne. :-(
To, čo dnes na opracoviskách a drezúrnych
obdĺžnikoch v 99% prípadov vidno, je skutočne na zaplakanie. Moderná drezúra sa stala športom, ktorý
vyznáva rýchlokvasený „výcvik“, ktorý kone poškodzuje tak fyzicky, ako aj
psychicky, len pre vidinu úspechov a výhier, ktoré ukoja nesmierne ľudské
ego. Samozrejme, že aj dnes súťažia tiež normálni jazdci, ktorým na ich
koňoch skutočne záleží a trénujú ich správne a ohľaduplne – no je ich
žalostne málo a väčšinou sa nikam ďaleko nedostanú, pretože kolbiská buď
znechutene opustia alebo sa neumiestňujú kvôli tomu, že ani podľa rozhodcov už
dnes korektne cvičený kôň proste nie je „in“. :-/
O čom vlastne hovorím? Tak konkrétne – o celkovo sebeckom prístupe k veci,
o prekrútenej stupnici výcviku koňa, o nevhodných výcvikových
pomôckach a o nevhodnom používaní tých vhodných,
o neprirodzených praktikách, ktoré odporujú anatómii, fyziológii i
psychológii koňa, o neprirodzenom spôsobe chovu športových koní...
A všetky tieto veci nevadia len mne či pár ďalším nadšencom – vážne
a naliehavo o nich hovoria majstri klasického jazdeckého umenia,
veterinári a konskí fyzioterapeuti po celom svete! Síce ich už teraz
našťastie počúva stále viac ľudí, no ešte stále je to veľmi málo. A FEI
stále povoľuje ďalšie a ďalšie ohavnosti (napr. nekontrolované uťahovanie
nánosníkov, používanie prevliečok aj na opracoviskách, LDR...), pričom sa vo
svojich pravidlách naďalej drzo odvoláva na La Guérinièra, aj keď každým svojím
činom dupe po jeho hrobe ako slon... :-( Dokonca FEI hneď úvodom svojich stanov tvrdí, že jej
hlavnou úlohou je „uchovávať pôvodné jazdecké umenie v jeho nezmenenej
forme“!!! Na to sa dá povedať jediné – no comment...
„Moderne“ cvičený kôň, stuhnutý, s prehnutým
chrbtom, zarolovaný, so zadnými nohami šuchtajúcimi sa bez života za telom a
so zlomeným duchom. Toto je to „robenie koňa zdravším a šťastnejším“?!
(opracovisko GP v parkúre)
Dnešná drezúra
už nie je umením, je to len šport –
ktorý chce výsledky rýchlo a bez zádrhelov. Preto si násilím vynucuje poslušnosť koní (prevliečky, na doraz
dotiahnuté švédske nánosníky, ostrohy na príliš nízkom stupni výcviku...), rieši iba dôsledky problémov a kašle
na ich príčiny a namiesto toho, aby jemne rozvíjala prirodzený
potenciál koňa, ho väčšinou iba przní a prekrúca do akejsi zvrátenej
ukážky absolútneho otrockého podriadenia jednej bytosti druhej. Modernej drezúre nezáleží na tom, či bude
výsledok krásny, harmonický, oduševnelý, s „légèreté“ (ľahkosťou) – chce len,
aby bol okamžitý a presný, bez ohľadu na použité prostriedky. No tak
ako všade ide, ani tu v skutočnosti neplatí ono alibistické, inkvizičné
heslo: „Účel svätí prostriedky“! Dokazuje to aj priemerný vek drezúrneho koňa,
ktorý odchádza zo športu do dôchodku – 8 rokov. Pričom je dobre známe, že kone
v klasických školách (Španielska jazdecká škola vo Viedni a pod.)
predvádzajú aj tie najťažšie prvky drezúry v zdraví ešte v 25-30
rokoch veku! O čom to vypovedá...?
Ja osobne sa od modernej drezúry absolútne dištancujem – jediné dobré, čo pokrok v tejto
oblasti priniesol, je snáď ľahký klus, skutočne... A je to veľká
škoda, pretože všetci dúfame, že ľudstvo sa behom času dostane na vyššiu
úroveň, ale bohužiaľ sa zatiaľ zdá, že to ide skôr opačným smerom...
Tak ako je
to teda správne?
Samozrejme, môj názor je, že správne je to klasicky, no
tiež nie som žiaden dogmatik. ;-) Myslím
si, že človek by si mal vždy zachovať vlastný rozum a srdce a pozorne
im načúvať – premýšľať a preciťovať veci, čo vidí, číta, počúva
a sám robí... A vytvárať si vlastné, logické a hlavne podľa
srdca správne názory. A keď sa objaví naozaj opodstatnený argument, bez
váhania ich pružne prehodnotiť! ;-)
Mojím cieľom je proste mať zdravého a šťastného
koňa, ktorý ma po dlhé roky bude môcť nosiť bez ujmy na zdraví. Preto jazdím a
pracujem s koňmi zo zeme klasicky, pričom vždy rešpektujem individualitu
každého koňa. Používam čo najmenej výstroja, čo najjednoduchšieho a najjemnejšie
pôsobiaceho – žiadne vyväzovanie, žiadne masívne obnosky, žiadne sťahujúce
nánosníky, žiadne biče ani šporne... Spájam
klasické princípy s tréningom pozitívnou motiváciou, čo prináša
neuveriteľné výsledky (keďže sa však takto kone učia veľmi rýchlo a veľmi
dobre si naučené pamätajú, treba dávať veľký pozor, čo, ako a v akej postupnosti
ich naučíme, aby to bolo naozaj biomechanicky správne a nie iba „akože“
napodobeniny cvikov, ktoré takto vôbec nemajú zamýšľaný fyzický efekt, ba až
môžu uškodiť).
Riadim sa riadne
vedecky overenými faktami, nie autoritami. Dnes je už našťastie kopu
výskumov o tom, ako jazdec ovplyvňuje koňa svojou váhou, výstrojom,
pomôckami, cvikmi (napr. aký vplyv má jazdenie v hyperflexii). Takže vzdelávajte sa, čítajte a kriticky
posudzujte, čo sa dozviete. A podľa toho si vyberajte aj trénerov a veterinárov
(bohužiaľ aj tí vám ešte stále často odporučia nevhodné výcvikové metódy, čo im
pri rozsahu ich praxe ani nemožno príliš zazlievať). Len preto, že niekto má
trénerskú licenciu a prax, ešte nemusí vedieť kone vzdelávať správne –
dokazujú to dokonca aj olympijskí víťazi, ktorí predvádzajú len úbohé falošné
piafy a nepekný pasážovaný predĺžený klus, pri ktorom kôň vyzerá ako bábka
na povrázku... Samozrejme, tým ani náhodou nechcem zhadzovať všetky autority – dobrý tréner je neoceniteľným pokladom, no
treba ho vedieť nájsť a rozpoznať.
A ako ďalej?
Všetci veľkí avatari dopadli zle, príkladom nám poslúži
napríklad Galilei – jeho upálili, no o pár storočí jeho slávna veta „A
predsa sa točí...!“ bola už prijímaná ako úplná samozrejmosť. A tak je to aj
v drezúre – dávno zabudnuté princípy sa teraz začínajú oprašovať a prví priekopníci
to majú najťažšie. No ak sa nevzdáme, tá zmena časom príde! Každý sa však musí
snažiť sám – ísť príkladom, nenásilne, no vytrvalo. Bojom nikto nič nezmôže,
pretože FEI je jeden veľký kolos, ktorý pár stovák nadšencov nepresvedčí...
Už sa to pomaly, pomaličky hýbe. Na veľkých súťažiach už
začínajú víťaziť klasickejšie orientovaní jazdci (anglický tým napríklad, i keď
s ozajstnými klasickými majstrami sa to stále nedá porovnávať), milovníci
hyperflexie sa už netešia toľkej obľube. Prevaľujú sa škandály týrania koní
týmito metódami, dostávajú pokuty a odstupujú od nich veľkí sponzori.
Švajčiarsko zakazuje používanie prevliečok, používanie hyperflexie nielen na
súťažiach, ale aj doma v tréningu, westernové súťaže 3ročných koní. V UK
napríklad funguje spoločnosť „Classical Riding Club“, ktorú založila trénerka
Sylvia Loch (autorka viacerých skvelých kníh o klasickom jazdeckom umení),
môže sa do nej prihlásiť ktokoľvek a poriada aj vlastné súťaže, kde sa
dodržiavajú klasické princípy. Ktokoľvek sa môže prihlásiť do kurzu
akademického jazdenia Benta Branderupa alebo Straightness Training od Marijke
de Jong, ktorí majú skvele prepracovanú metodiku a priebežne testujú
svojich žiakov a udeľujú im certifikáty za dosiahnutie jednotlivých
míľnikov výcviku. IntrinZen spúšťajú online kurzy zamerané na prepojenie
klasického jazdeckého umenia a tréningu pozitívnou motiváciou. Connection
Training sa zameriava predovšetkým na pozitívnu motiváciu, ale majú aj online
kurz zameraný vyslovene na jazdenie a tiež využívajú mnohé klasické
princípy. Inštruktori týchto majstrov a skupín prichádzajú na sústredenia
už aj k nám, do Čiech, Rakúska... takže sa nemôžeme vyhovárať, že to máme
ďaleko.
Samozrejme, mainstream tieto iniciatívy ešte ani zďaleka
nezasiahli. Zatiaľ „klasici“ zostávajú viac-menej v ústraní a len sa
ticho venujú svojej životnej úlohe s niekoľkými skalnými stúpencami
a žiakmi. Ja však verím, že čoskoro sa to zmení, do drezúrnych
obdĺžnikov i rekreačných jazdiarní sa vráti skutočné umenie a my
budeme môcť opäť zažívať a sledovať ukážky nádhernej harmónie medzi koňmi
a ľuďmi. :)
Použité zdroje
a literatúra:
Branderup, B. (2014).
Academic Art of Riding. Richmond Upon Themes, UK: Cadmos Publishing Ltd..
Heuschmann, G. (2012). Kdyby koně mohli křičet. Praha: Brázda.
Karl, P. (2008). Omyly
moderné drezury. Praha: Brázda.
Beran, A. (2009). S respektem!
Praha: Brázda.
Články N. Záliša v Jezdectví.
classicalriding.co.uk
connectiontraining.com
intrinzen.com
straightnesstraining.com
Posledná revízia: 9.5.2017
Späť na Kritické zhodnotenia