Kopytá
Správne, prirodzene chovaný kôň
nepotrebuje podkovy a môže bez problémov fungovať (aj vysoká záťaž, rôzne
povrchy). Samozrejme však za predpokladu, že denne nenachodí niekoľko
kilometrov po betóne / asfalte, prípadne nenabehá stovky kilometrov po
akomkoľvek povrchu (endurance) – vtedy sa už prekonávajú fyziologické limity
kopýt a je lepšie použiť prechodnú ochranu (topánočky). Metódy celostného
ošetrovania kopýt zahŕňajú okrem správneho strúhania aj spôsob chovu, tréningu a kŕmenia – a takto sa
dajú (samozrejme po zodpovedajúcej dobe – niekedy je to aj pár rokov!)
odstrániť aj ťažké poškodenia kopýt. A kôň už viac nepotrebuje takzvané
„ortopedické podkutie“, ktoré napokon kopytá tiež poškodzuje a len zakrýva
symptómy, nerieši príčiny. Samozrejme, aj športové kone môžu byť bosé –
takýchto konských športovcov je po svete už čoraz viac, a to naprieč
najrôznejšími disciplínami. Interval strúhania by mal byť pre každého koňa
individuálny, priemerne je to 4-6 týždňov, no niektorým koňom vyhovujú lepšie
kratšie intervaly, závisí to hlavne od rýchlosti rastu a obrusovania
rohoviny. Pri pravidelnej starostlivosti a úprave kopýt sú zásahy
minimálne (dali by sa prirovnať k pilníkovaniu nechtov).
Čistenie
a kúpanie
Čistenie – kopytá
každý deň (kontrola nášľapov, hniloby), každý deň skontrolovať celé telo
(hľadať aj drobné zranenia, všímať si netypické reakcie). Vždy očistiť pred
jazdením (najmä tam, kde bude výstroj), po jazdení zas zaschnutý pot (zlepená
srsť neodvedie vlhkosť a kôň premokne až na kožu a prechladne).
V zime nečistiť mäkkou kefou – odmasťuje srsť. Jemne čistiť kostnaté časti
tela, najmä chrbát (A1/1 a araby sú extra citlivé).
Kúpanie – v lete
príjemné chladenie, môže sa aj hneď po tréningu, prebytočnú vodu zotrieť,
prehodiť sieťovku, vodiť do uschnutia (nedať do boxu). Nepoužívať šampón, ak to
nenariadil veterinár. Max. raz za rok jemným prírodným šampónom. Nenaliať
koňovi vodu do uší. Najlepšie je kúpanie v rieke alebo jazere – pozor, pri
plávaní nesedíme na koni, mohli by sme ho utopiť! Plávame vždy len pár metrov,
je to veľmi náročné.
Intímne partie – pravidelne
kontrolujeme, či tu nie je nejaká ranka, infekcia, u kobýl výtok, ale
umývaniu sa skôr vyhýbame, nanajvýš zvonka čistou vodou, určite nie šampónmi
ani žiadnymi špeciálnymi prípravkami. Paradoxne to totiž spôsobuje pokles
osídlenia priateľskými a naopak zvýšenie osídlenia patogénnymi baktériami.
Strihanie
a dekovanie
Strihanie – čisto pre
pohodlie človeka, pre koňa veľké riziko, nevhodná voľba pri celoročnom chove
vonku. Musí byť potom stále pod dekou, treba mať viac diek. Na proces strihania
treba koňa pomaly privykať, bez zaplavovania. Strih zvoliť podľa reálnej záťaže
koňa – nestrihať celého, ak to naozaj nevyužijeme. Niektorí namiesto strihania
začnú už od jesene dekovať, aby sa kôň vôbec nezasrstil. Vhodnejšie je však v zime
zmierniť tréningovú aktivitu tak, aby sa ai zasrstený kôň príliš nepotil, po
tréningu ho pod odpockou vykrokovať do sucha. Organizmus prirodzene v zime
znižuje metabolizmus, má to byť čas na odpočinok a regeneráciu. Využite ho
na spoločné trávenie času pri hrách zo zeme, vychádzkach na ruke, nanajvýš
ľahšom jazdení – pilujte prácu v kroku.
Dekovanie – vhodné pre ostrihané,
choré a staré kone, kone s problémami s krížami, u kobýl s
vaječníkmi. Iným to netreba, ak majú prístup do prístreška (pre tie, čo nemajú,
stačí pláštenka bez zateplenia proti vytrvalému dažďu – treba mať však aspoň 2,
aby kôň nezostával v mokrej). Dekovanie narúša prirodzený termoregulačný
systém. V chlade sa chcú chlpy postaviť a tým vytvoriť vzduchovú
izoláciu – pod dekou sú ale spľasnuté a koňovi je ešte viac zima. Ak
dekujeme, potrebujeme výbehovú nepremokavú deku (bez zateplenia / podšitú
fleecom / s výplňou rôznej gramáže), odpocovaciu fleecovú deku, bedrovú
nepremokavú deku. Ak je kôň nonstop vonku, potrebujeme aspoň 2 výbehové deky.
Najlepšie je deky nepotrebovať vôbec – postačí odpocka po tréningu (nedekovaného
koňa treba dlhšie krokovať a opatrnejšie mu dávkovať záťaž – ale to by
v zime malo byť normálne). Zaujímavý bol výskum, v ktorom naučili
kone signalizovať, či chcú, alebo nechcú deku – preferencie boli značne
individuálne, nezávislé od plemena, pohlavia či veku. Nie je teda pravda, že by
existovali kone prirodzene náchylnejšie na podchladenie – stačí im dať dosť
času na prispôsobenie (prejsť na chov 24/7 vonku v letných mesiacoch, nie
na jeseň). Najdôležitejšie je uvedomiť si, že keď je zima nám, neznamená to, že
je zima aj koňom – často dobrovoľne stoja na daždi či snehu, aj keď sa môžu
schovať. Na druhej strane pri extrémnych výkyvoch počasia (snehové búrky,
vytrvalé dažde so silným vetrom a nízkymi teplotami) často radi vyhľadajú
prístrešok či prijmú nepremokavú deku.
Výstroj
Musí perfektne sedieť, nesmie spôsobovať nepohodlie či bolesť.
Každý kôň má mať vlastný výstroj.
O výstroj sa treba pravidelne starať – šetrne čistiť
a natierať kožené časti (sedlové mydlo, balzam alebo olej na prírodnej
báze – napr. slovenský balzam Philadelphia), kefovať a prať textílie
(podsedlové dečky, látkový podbrušník, ohlávky... zaschnutý pot na nich by
mohol koňa odierať; používajte jemný ekologický prostriedok, ktorý koňa
nepodráždi). Sedlo dávať raz za pár rokov skontrolovať, prípadne dopchať
sedlárovi.
Ohlávka – nesmie
tlačiť ani odierať. Koňa nikdy nenechávame s ohlávkou vo výbehu!!! Je to
veľmi nebezpečné, môže si tak ublížiť až sa zabiť (alebo to spôsobiť inému
koňovi). Nerobte to. Rovnako nenechávajte koňa osamote uviazaného. Nikdy
neuväzujte koňa na povrazovú ohlávku – keď sa niečo stane, nepovolí. Pri
uväzovaní používajte bezpečnostný uzol, ktorý sa dá rýchlo a ľahko
rozviazať a/alebo vodítko s bezpečnostnou karabínou, prípadne uviažte o ohradu
najprv tenký špagát a až oň vodítko. Nepoužívajte povrazové ohlávky – sú
ostré, mladým koňom môžu navždy poškodiť úpony väzov (naučte sa radšej trénovať
svojho koňa tak, aby ste nepotrebovali vyvíjať naňho tlak). Nikdy za ohlávku
necukajte.
Sedlo – typ si
volíme podľa prevažujúcej činnosti (pre rekreačných jazdcov je najvhodnejšie
turistické, prípadne univerzálne alebo drezúrne sedlo; skokové sedlo stačí
kupovať, až keď sa zúčastňujete oficiálnych parkúrových pretekov).
Najdôležitejšími parametrami sú šírka a uhol komory (vpredu podľa tvaru
a nasvalenia chrbta – najlepšie zmerať papierovým meradlom – krídla kostry
musia byť perfektne rovnobežné s chrbtom koňa za lopatkami; po celej dĺžke
musí zostávať komora tak široká, aby bol chrbticový kanál úplne voľný – mnoho sediel
je vzadu príliš úzkych, musia sa tam vojsť cca 4 prsty, aby vankúše sedeli až
na svaloch, nie na ich úponoch), výška komory (vpredu aj vzadu aspoň na 4
postavené prsty, keď kôň skloní hlavu, musí byť cez celú komoru vidno), dĺžka
posedlia (musí sedieť nielen jazdcovi, ale aj koňovi – váha jazdca nesmie
spočívať za posledným hrudným stavcom koňa – nahmatáme pomocou posledného rebra,
sedlo musí sedieť až za lopatkou), umiestnenie ťažiska (mnoho sediel posadzuje
jazdca príliš dopredu – naopak sedlá posadzujúce príliš dozadu môžu vyvádzať
z rovnováhy mladého koňa), sedlové vankúše (musia dokonale rovnomerne
priliehať k chrbtu koňa po celej dĺžke i šírke na oboch stranách – ak
niekde pod sedlom nájdeme suché fľaky, znamená to, že tu sedlo NEDOLIEHA (nie
naopak!!!), čo môže byť spôsobené tak nerovnomerným vypchatím vankúšov, tvarom
kostry nevhodným pre tohto koňa, ale aj nerovnomerným nasvalením koňa (to
obzvlášť, ak suché fľaky nie sú totožné na oboch stranách chrbta koňa)). Sedlo
musí byť rovné – na to pozor pri používaných sedlách, nasadaním s držaním
za zadnú rázsochu sa krivia. Podbrušník sa musí zapínať dlaň za lakťom kolmo
dole, inak ťahá sedlo dopredu / dozadu. Pre jazdca je dôležitá aj šírka
a sklon posedlia (aby mu neodtláčalo nohy od koňa), veľkosť a sklon
opierok (nezabúdajte – s veľkými opierkami, ktoré vás v sedle doslova
„zarámujú“, sa nikdy jazdiť nenaučíte), strih bočníc (dopredu-dozadu), ich
dĺžka (pridlhé bočnice bránia dávaniu pomôcok holeňami, problém u detí),
spôsob zapínania podbrušníka (drezúrne sedlá majú dlhšie zápinky, aby pracky
podbrušníka nezavadzali holeniam). Čo sa týka materiálov, vedecké štúdie zatiaľ
preukazujú, že najvhodnejšie pre koňa sú klasické materiály – pevná drevená
kostra s oceľovými výstužami, vlnená výplň vankúšov, koža. Moderné
odľahčené laminátové kostry (ktoré zostávajú pri nesprávnom nasadaní
zdeformované a potom krivia chrbát koňa), často dokonca
s vymeniteľnou prednou časťou (ale zvyšok kostry zostáva rovnaký – čiže
sedlo tak či tak nemôže sedieť koňom s rôzne širokými chrbtami, je to
biomechanický nezmysel), nebývajú z dlhodobého hľadiska až takou dobrou
voľbou, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Bohužiaľ už aj mnohé renomované značky
prechádzajú na tieto lacnejšie materiály pod zámienkou modernizácie. Taktiež moderné
materiály používané na výplň vankúšov nemajú také dobré vlastnosti (a výdrž)
ako klasická ovčia vlna – no aj tú treba cca po 5 rokoch meniť (pena sa však
zničí už po 1-2 rokoch). Čo sa týka porovnania koža/syntetika, koža je
samozrejme omnoho trvácnejšia – koženka sa ošúcha, syntetika v mraze
popraská, plátno vybledne, vyderie sa. Na sedle sa neoplatí šetriť – lacné
sedlo sa jednak rýchlo opotrebuje a hlavne môže zničiť zdravie vášho koňa.
A to by vás stálo mnohonásobne viac. Najdôležitejšia zásada – ak sedlo
perfektne nesedí, NIKDY to neriešte korekčnými podsedlovkami, poprsníkom,
podchvostníkom a pod.!!! Takého sedla sa treba okamžite zbaviť. Ak
rehabilitujete koňa s nenasvaleným chrbtom, oplatí sa počkať, kým sa
prácou zo zeme nasvalí a až potom kupovať sedlo – aby ste ho nemuseli po
dvoch mesiacoch hneď zas meniť. Správne nasedlanie je tiež veľmi dôležité –
dečka nesmie byť nakrivo, nikde nesmie byť skrčená, dvíhame ju do prednej
rázsochy sedla; sedlo položíme na kohútik a pomaly ťaháme aj s dečkou
dozadu, aby najhlbšie miesto posedlia sedelo nad najhlbším miestom chrbta koňa;
lopatka musí zostať voľná – od jej vrcholu po krídlo kostry sedla sa nám majú
zmestiť aspoň 3 prsty, nesedláme teda príliš dopredu; podbrušník zapíname
a doťahujeme pomaly, potom ponaťahujeme jemne predné nohy (v smere
dopredu-dolu), má sa nám vojsť dlaň medzi lakeť a podbrušník a dlaň
naplocho medzi hrudník a podbrušník. Taktiež správne nasadáme –
pridržiavame sa hrivy a prednej rázsochy, nikdy sa nechytáme sedla za
stredom posedlia (v žiadnom prípade nie za zadnú rázsochu! ničí sa tým sedlo
i chrbát koňa), ideálne nasadáme zo schodíkov bez použitia strmeňa alebo
sa nechávame vyhodiť pomocníkom zo zeme.
Zubadlo – ak sa
rozhodnete používať zubadlo, mali by ste vedieť, čo ním koňovi spôsobujete –
bodový tlak na mäkké, silne prekrvené a inervované tkanivá (jazyk,
podnebie, kútiky), reflexný konflikt v hradle (prehĺtanie slín vs.
dýchanie – oboje naraz nejde, pri jazdení je väčšia spotreba kyslíka, jazdenie
s vyklenutým zátylkom zužuje hrtan, zubadlo stimuluje slinenie; dochádza
k narušeniu dýchania až k hypoxii, prinajhoršom k pľúcnemu
krvácaniu), pri silovom používaní silnú ostrú bolesť (tým mám na mysli použitie
sily väčšej než pár desiatok gramov, obzvlášť v smere dozadu-dolu a/alebo
doprava-doľava – každý kôň má však individuálny prah bolesti, na jej spôsobenie
môže stačiť aj menej sily). Zubadlo nikdy nesmie slúžiť na ovládanie,
zastavovanie koňa!!! Jeho funkciou je iba veľmi jemná komunikácia za účelom
podpory učenia správnych pohybových vzorcov pod jazdcom – dá sa to však aj bez
neho. Zubadlo musí individuálne sedieť – má byť primerane široké (z každého
kútika trčí cca 0,5 cm zubadielka) a hrubé (hrubé zubadlá nie sú
jemnejšie, naopak, často koňom prekážajú a tlačia, nemajú na ne
v papuli dosť miesta). Čo sa týka druhu zubadla, malo by stačiť jednoduché
1x lomené sťahlové zubadlo (voľné krúžky) – kadejaké krútené, retiazkové,
dvojité zubadlá a pod. patria do kategórie mučiacich nástrojov. Absolútnym
nonsensom je lomený pelham či snehuliak – ničomu logickému to neslúži, iba
spôsobovaniu bolesti. Pákové zubadlo patrí do papule a rúk iba pokročílým
dvojiciam koní a jazdcov, opäť – nesmie sa používať na ovládanie!!!
Nemýľte sa však, sťahlové zubadlo nepatrí medzi najjemnejšie, ale najostrejšie
typy zubadiel – preto nepatrí do papule mladého koňa a už vôbec nie do rúk
jazdca-začiatočníka! Sťahlové zubadlo má slúžiť na napriamovanie koňa, pákové
na priuzdenie koňa – majú sa používať oddelene, aby mali vo výcviku koňa
akýkoľvek význam. Pre mladého koňa sa najlepšie hodí bezzubadlové uzdenie. Vhodnejšie
sú voľné krúžky než olivové spojenie – druhé spomínané spôsobuje pri zádrži
dozadu-dolu pretáčanie zubadla v papuli koňa a o to
bolestivejšie pôsobenie. Pre zabránenie posúvania zubadla doprava doľava je
najlepšie naučiť sa správne používať oťaže, mierne môže pomôcť zubadlo „fulmer“
(bez prichytenia ramien o lícnice) – prosím, NEpoužívajte podbradný
remienok, spôsobuje koňovi bolesť a preťahovaniu zubadla do strán aj tak
nezabráni!
Nánosník – vždy musí
byť voľný aspoň na dva dospelé kolmo postavené prsty!!! Má sedieť uprostred
nosovej kosti. Nepoužívajte doťahovacie nánosníky (švédske), ani kombinované –
iba zakrývajú tvrdú ruku jazdca. Ak kôň otvára papuľu, má na to dôvod –
nepohodlie, bolesť. Hovorí vám tým, že máte niečo zmeniť – pôsobenie svojich
rúk, prípadne typ zubadla, uzdenia. Silno dotiahnutý nánosník bráni koňovi
voľne dýchať, poolizovať si a prehltnúť sliny, utláča bolestivo mäkké
tkanivá, slinné žľazy, ktoré sa potom zapália, nervy, ktoré potom spôsobujú
neuralgie (bolesti bez zjavnej príčiny).
Bezzubadlové
uzdenie – dá sa na ňom naučiť koňa všetko to, čo aj so zubadlom, stačí
vedieť, ako na to. Výhoda – koňa musíte naozaj NAUČIŤ, ako sa má pohybovať (na
rozdiel od donútenia cez bolesť – pozor však, sú aj bezzubadlové uzdenia,
ktorými sa dá ublížiť). Typy – bosal (nevýhoda – ostré pôsobenie,
nerozlišovanie strán), sidepull (presné vedenie, okamžité uvoľnenie), bitless
bridle (nevýhoda – často sa stane, že sa stále viac a viac uťahuje, čím
spôsobuje koňovi diskomfort a znejasňuje komunikáciu s jazdcom),
hackamore (nevýhoda – pôsobenie iba dozadu dolu, oťaž nemôže pôsobiť do strany,
pri zlom upevnení a používaní môže koňovi zlomiť nosovú kosť), obnosok
(presné vedenie, tiež však možno vďaka kovovej vložke spôsobiť bolesť, ideálny
je čisto kožený, tenký, plochý). Zaujímavou možnosťou je multiuzdečka (Micklem multibridle),
ktorá sa dá použiť ako obnosok, sidepull, bitless bridle, aj so zubadlom. POZOR
– ak sa pokúsite používať bezzubadlové uzdenie spôsobom tlak-uvoľnenie
(negatívne posilňovanie), môžete si tým vytvoriť koňa, ktorý tlačí do ruky,
nedá sa zastaviť, chodí po predku... Toto uzdenie sa jednoducho musí používať
v kombinácii s pozitívnym posilňovaním, inak s ním koňa
nenaučíte správne sa pohybovať pod jazdcom (ak sa teda opäť neuchýlite
k spôsobovaniu bolesti, ako aj pri nesprávnom používaní zubadla). Musí
tiež dobre sedieť, nánosník má byť uprostred nosovej kosti, nie na jej končeku
alebo dokonca až na nosových chrupavkách, nesmie byť príliš tesne zapnutý (vždy
voľný na 2 postavené prsty).
Lonžovanie – správnu
gymnastiku krúženie na vyväzovákoch nenahradí. Viď štúdium biomechaniky koňa.
Lonž je najvhodnejšia bavlnená, nylonová vám môže odrieť ruky; zapíname ju buď
do stredného krúžka ohlávky, do stredného krúžka obnosku, do vnútorného krúžka
zubadla, alebo najlepšie – cez vnútorný krúžok zubadla a zátylok do
vonkajšieho krúžku (NIKDY NIE popod bradu alebo do „spojky“!!!); stále má byť
mierne prevesená, nemá sa napínať ani šúchať po zemi. Bič – ak máme koňa
cvičeného pozitívnou motiváciou, nepotrebujeme ho, postačia nám naučené slovné,
prípadne vizuálne, telesné signály; ak ho ale používame, kôň sa ho nemá báť, má
naň reagovať pokojne, nedotýkame sa ho ním. Vyväzovacie oťaže zväčša spôsobia
viac škody než úžitku, obzvlášť u mladých a „pokazených“ koní – bránia
voľnej aktivite chrbta, vedú k svalovým kŕčom, privádzajú koňa na predok – a každopádne
nie sú náhradou kvalitnej gymnastickej práce (a ak gymnastikujeme dobre,
nepotrebujeme ich).
Pomocné oťaže – ako napr.
martingal, prevliečky. Majú pomáhať jazdcovi v ovládaní koňa. Čo je samo
o sebe nezmysel, keďže oťaže nesmú slúžiť na ovládanie koňa! Platí pre ne
to, čo aj pre vyväzovacie oťaže a navyše tým, že na ne možno vyvíjať nekontrolovateľnú
silu (často znásobenú efektom kladky a/alebo páky), vedia spôsobiť neuveriteľnú
bolesť. Jednoducho – dobrému jazdcovi ich netreba a zlému do rúk nepatria.
Zahodiť.
Chrániče – používať iba
vtedy, keď je to nevyhnutné (okutý kôň, skákanie, zášľapy). Pozor na bandáže –
ich „spevňujúca“ funkcia je nepodložená, zato môžu ľahko utlačiť cievy
a šľachy, najmä ak sú upevnené nesprávne a pridlho (treba pod ne
dávať podložky, dbať na to, aby neboli skrčené, pretočené, musia sa obtáčať až
okolo sponkového kĺbu, nie nad ním a treba ich zložiť okamžite po skončení
práce). Neutiahnuté fleecové bandáže alebo špeciálne zatepľovacie kamaše môžeme
využiť u koní, ktoré sú nútené tráviť noc v stajni – na obmedzenie
opuchov dolných častí končatín (zo státia). Na tréning uprednostňujeme chrániče
bez gumených pásikov na zapínkach, aby neobmedzovali krvný obeh
v končatinách (napr. neoprénové chrániace celú končatinu alebo
s koženými remienkami). Na prepravu používame bandáže alebo špeciálne
prepravné chrániče, koreň chvosta tiež chránime špeciálnym chráničom alebo
bandážou; za veterného a chladného počasia chránime chrbát koňa ľahkou dekou.
Výcvik
Preferovať etický spôsob tréningu založený na pozitívnej
motivácii a rešpekte k etológii a psychológii koňa – dávať
koňovi možnosť voľby, pozitívne posilňovanie, systematická desenzitivizácia,
protipodmieňovanie. Vyhýbať sa trestom, zaplavovaniu. Ak predsa len chcete
používať aj negatívne posilňovanie („tlak-uvoľnenie“), robte tak uvedomele,
presne a jemne, pridajte aj pochvalu a odmenu.
Rešpektovať zákonitosti konskej biomechaniky, vývinu koňa (napr.
že kostra koňa dospieva až v 6-8 rokoch...). Najviac sa tomu blíži
klasické jazdecké umenie – systém postupnej jemnej gymnastiky – aby nám kôň
dlho slúžil zdravý, pretože prirodzene nie je stvorený na jazdenie.
Práca zo zeme, klasický sed, základné pomôcky, dopredu-dolu,
práca na dvoch stopách, zhromaždenie.
Trpezlivosť, pomalé zvyšovanie nárokov.
Kondícia sa buduje v teréne, nie na jazdiarni! Na jazdiarni
učíme nové pohybové vzory – často stačí 5-10 minút.
Rôznorodosť – striedať činnosti, nezameriavať sa na jedinú
disciplínu.
Nepreťažovať, najmä nie nárazovo (kôň nemá z tréningu prichádzať
spotený). Vždy najprv naučiť správne pohybové vzory, potom pomaly budovať
svalovú silu.
Tréning nenahrádza voľný pohyb vo výbehu! Kôň vytiahnutý po 20
hodinách státia z boxu je náchylnejší na akútne poranenia i chronické
poškodenia pohybového aparátu.
Nezabúdať na dostatočné zahrievanie a vychládanie (aspoň po
10 min.), najmä v zime, počas lekcie dávať každých 5-10 min. pauzy
v kroku na zahodenej oťaži.
Kôň žijúci vonku má v zime hustú srsť, ktorá po
spotení dlho schne, preto po tréningu koňa zakryjeme a krokujeme
s ním až do uschnutia a poriadneho vydýchania (minimálne 10-15 minút).
Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A.
(2010). Správný trénink, zdravý kůň.
KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný
výcvik koně. KoKo
Produkzionsservice.
Draaisma, R. (2018). Language Signs & Calming Signals of
Horses. Boca Raton: CRC Press.
Harris, G. (2015). Dotkni se zvířecí duše: Jak pozávat zvířata
nejen hlavou, ale i srdcem. Praha: Plot.
Harris, G. (2017). Od delfína ke psovi a zpátky k člověku:
Příručka etické komunikace se zvířaty. Praha: Plot.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci
vědět, aby jejich kůň zůstal
zdravý. Praha:
Brázda.
Jackson, J. (2010). Paddock Paradise: Průvodce přirozeného
ustájení pro koně. Star Ridge.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Karrasch, S., Karrasch,
V. (2012). You Can Train Your Horse to Do
Anything! On Target Training: Clicker Training and Beyond.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní
v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Kurland,
A. (2007). Clicker Training for Your
Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor,
K. (2011). Svého psa nestřílejte.
Praha: Práh.
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. London: L. A. Allen.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace,
Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český
Těšín: Nakladatelství Růže.
Strasser, H., Cook, R.
(2009). Železo v koňské hubě.
Praha: Nakladatelství Růže.
Šusta,
F. (2014). Trénink je rozhovor.
Praha: Plot.
Šusta,
F. (2016). Trénink je v hlavě.
Praha: Plot.
Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond:
Cadmos Publishing.
Wendt,
M. (2012). A Quiet Word with your
Horse. Richmond: Cadmos Publishing.
Späť na Welfare chov