Bežná starostlivosť

Kopytá

Správne, prirodzene chovaný kôň nepotrebuje podkovy a môže bez problémov fungovať (aj vysoká záťaž, rôzne povrchy). Samozrejme však za predpokladu, že denne nenachodí niekoľko kilometrov po betóne / asfalte, prípadne nenabehá stovky kilometrov po akomkoľvek povrchu (endurance) – vtedy sa už prekonávajú fyziologické limity kopýt a je lepšie použiť prechodnú ochranu (topánočky). Metódy celostného ošetrovania kopýt zahŕňajú okrem správneho strúhania aj spôsob chovu,  tréningu a kŕmenia – a takto sa dajú (samozrejme po zodpovedajúcej dobe – niekedy je to aj pár rokov!) odstrániť aj ťažké poškodenia kopýt. A kôň už viac nepotrebuje takzvané „ortopedické podkutie“, ktoré napokon kopytá tiež poškodzuje a len zakrýva symptómy, nerieši príčiny. Samozrejme, aj športové kone môžu byť bosé – takýchto konských športovcov je po svete už čoraz viac, a to naprieč najrôznejšími disciplínami. Interval strúhania by mal byť pre každého koňa individuálny, priemerne je to 4-6 týždňov, no niektorým koňom vyhovujú lepšie kratšie intervaly, závisí to hlavne od rýchlosti rastu a obrusovania rohoviny. Pri pravidelnej starostlivosti a úprave kopýt sú zásahy minimálne (dali by sa prirovnať k pilníkovaniu nechtov).

Čistenie a kúpanie

Čistenie – kopytá každý deň (kontrola nášľapov, hniloby), každý deň skontrolovať celé telo (hľadať aj drobné zranenia, všímať si netypické reakcie). Vždy očistiť pred jazdením (najmä tam, kde bude výstroj), po jazdení zas zaschnutý pot (zlepená srsť neodvedie vlhkosť a kôň premokne až na kožu a prechladne). V zime nečistiť mäkkou kefou – odmasťuje srsť. Jemne čistiť kostnaté časti tela, najmä chrbát (A1/1 a araby sú extra citlivé).

Kúpanie – v lete príjemné chladenie, môže sa aj hneď po tréningu, prebytočnú vodu zotrieť, prehodiť sieťovku, vodiť do uschnutia (nedať do boxu). Nepoužívať šampón, ak to nenariadil veterinár. Max. raz za rok jemným prírodným šampónom. Nenaliať koňovi vodu do uší. Najlepšie je kúpanie v rieke alebo jazere – pozor, pri plávaní nesedíme na koni, mohli by sme ho utopiť! Plávame vždy len pár metrov, je to veľmi náročné.

Intímne partie – pravidelne kontrolujeme, či tu nie je nejaká ranka, infekcia, u kobýl výtok, ale umývaniu sa skôr vyhýbame, nanajvýš zvonka čistou vodou, určite nie šampónmi ani žiadnymi špeciálnymi prípravkami. Paradoxne to totiž spôsobuje pokles osídlenia priateľskými a naopak zvýšenie osídlenia patogénnymi baktériami.

Strihanie a dekovanie

Strihanie – čisto pre pohodlie človeka, pre koňa veľké riziko, nevhodná voľba pri celoročnom chove vonku. Musí byť potom stále pod dekou, treba mať viac diek. Na proces strihania treba koňa pomaly privykať, bez zaplavovania. Strih zvoliť podľa reálnej záťaže koňa – nestrihať celého, ak to naozaj nevyužijeme. Niektorí namiesto strihania začnú už od jesene dekovať, aby sa kôň vôbec nezasrstil. Vhodnejšie je však v zime zmierniť tréningovú aktivitu tak, aby sa ai zasrstený kôň príliš nepotil, po tréningu ho pod odpockou vykrokovať do sucha. Organizmus prirodzene v zime znižuje metabolizmus, má to byť čas na odpočinok a regeneráciu. Využite ho na spoločné trávenie času pri hrách zo zeme, vychádzkach na ruke, nanajvýš ľahšom jazdení – pilujte prácu v kroku.

Dekovanie – vhodné pre ostrihané, choré a staré kone, kone s problémami s krížami, u kobýl s vaječníkmi. Iným to netreba, ak majú prístup do prístreška (pre tie, čo nemajú, stačí pláštenka bez zateplenia proti vytrvalému dažďu – treba mať však aspoň 2, aby kôň nezostával v mokrej). Dekovanie narúša prirodzený termoregulačný systém. V chlade sa chcú chlpy postaviť a tým vytvoriť vzduchovú izoláciu – pod dekou sú ale spľasnuté a koňovi je ešte viac zima. Ak dekujeme, potrebujeme výbehovú nepremokavú deku (bez zateplenia / podšitú fleecom / s výplňou rôznej gramáže), odpocovaciu fleecovú deku, bedrovú nepremokavú deku. Ak je kôň nonstop vonku, potrebujeme aspoň 2 výbehové deky. Najlepšie je deky nepotrebovať vôbec – postačí odpocka po tréningu (nedekovaného koňa treba dlhšie krokovať a opatrnejšie mu dávkovať záťaž – ale to by v zime malo byť normálne). Zaujímavý bol výskum, v ktorom naučili kone signalizovať, či chcú, alebo nechcú deku – preferencie boli značne individuálne, nezávislé od plemena, pohlavia či veku. Nie je teda pravda, že by existovali kone prirodzene náchylnejšie na podchladenie – stačí im dať dosť času na prispôsobenie (prejsť na chov 24/7 vonku v letných mesiacoch, nie na jeseň). Najdôležitejšie je uvedomiť si, že keď je zima nám, neznamená to, že je zima aj koňom – často dobrovoľne stoja na daždi či snehu, aj keď sa môžu schovať. Na druhej strane pri extrémnych výkyvoch počasia (snehové búrky, vytrvalé dažde so silným vetrom a nízkymi teplotami) často radi vyhľadajú prístrešok či prijmú nepremokavú deku.

Výstroj

Musí perfektne sedieť, nesmie spôsobovať nepohodlie či bolesť.
Každý kôň má mať vlastný výstroj.
O výstroj sa treba pravidelne starať – šetrne čistiť a natierať kožené časti (sedlové mydlo, balzam alebo olej na prírodnej báze – napr. slovenský balzam Philadelphia), kefovať a prať textílie (podsedlové dečky, látkový podbrušník, ohlávky... zaschnutý pot na nich by mohol koňa odierať; používajte jemný ekologický prostriedok, ktorý koňa nepodráždi). Sedlo dávať raz za pár rokov skontrolovať, prípadne dopchať sedlárovi.

Ohlávka – nesmie tlačiť ani odierať. Koňa nikdy nenechávame s ohlávkou vo výbehu!!! Je to veľmi nebezpečné, môže si tak ublížiť až sa zabiť (alebo to spôsobiť inému koňovi). Nerobte to. Rovnako nenechávajte koňa osamote uviazaného. Nikdy neuväzujte koňa na povrazovú ohlávku – keď sa niečo stane, nepovolí. Pri uväzovaní používajte bezpečnostný uzol, ktorý sa dá rýchlo a ľahko rozviazať a/alebo vodítko s bezpečnostnou karabínou, prípadne uviažte o ohradu najprv tenký špagát a až oň vodítko. Nepoužívajte povrazové ohlávky – sú ostré, mladým koňom môžu navždy poškodiť úpony väzov (naučte sa radšej trénovať svojho koňa tak, aby ste nepotrebovali vyvíjať naňho tlak). Nikdy za ohlávku necukajte.

Sedlo – typ si volíme podľa prevažujúcej činnosti (pre rekreačných jazdcov je najvhodnejšie turistické, prípadne univerzálne alebo drezúrne sedlo; skokové sedlo stačí kupovať, až keď sa zúčastňujete oficiálnych parkúrových pretekov). Najdôležitejšími parametrami sú šírka a uhol komory (vpredu podľa tvaru a nasvalenia chrbta – najlepšie zmerať papierovým meradlom – krídla kostry musia byť perfektne rovnobežné s chrbtom koňa za lopatkami; po celej dĺžke musí zostávať komora tak široká, aby bol chrbticový kanál úplne voľný – mnoho sediel je vzadu príliš úzkych, musia sa tam vojsť cca 4 prsty, aby vankúše sedeli až na svaloch, nie na ich úponoch), výška komory (vpredu aj vzadu aspoň na 4 postavené prsty, keď kôň skloní hlavu, musí byť cez celú komoru vidno), dĺžka posedlia (musí sedieť nielen jazdcovi, ale aj koňovi – váha jazdca nesmie spočívať za posledným hrudným stavcom koňa – nahmatáme pomocou posledného rebra, sedlo musí sedieť až za lopatkou), umiestnenie ťažiska (mnoho sediel posadzuje jazdca príliš dopredu – naopak sedlá posadzujúce príliš dozadu môžu vyvádzať z rovnováhy mladého koňa), sedlové vankúše (musia dokonale rovnomerne priliehať k chrbtu koňa po celej dĺžke i šírke na oboch stranách – ak niekde pod sedlom nájdeme suché fľaky, znamená to, že tu sedlo NEDOLIEHA (nie naopak!!!), čo môže byť spôsobené tak nerovnomerným vypchatím vankúšov, tvarom kostry nevhodným pre tohto koňa, ale aj nerovnomerným nasvalením koňa (to obzvlášť, ak suché fľaky nie sú totožné na oboch stranách chrbta koňa)). Sedlo musí byť rovné – na to pozor pri používaných sedlách, nasadaním s držaním za zadnú rázsochu sa krivia. Podbrušník sa musí zapínať dlaň za lakťom kolmo dole, inak ťahá sedlo dopredu / dozadu. Pre jazdca je dôležitá aj šírka a sklon posedlia (aby mu neodtláčalo nohy od koňa), veľkosť a sklon opierok (nezabúdajte – s veľkými opierkami, ktoré vás v sedle doslova „zarámujú“, sa nikdy jazdiť nenaučíte), strih bočníc (dopredu-dozadu), ich dĺžka (pridlhé bočnice bránia dávaniu pomôcok holeňami, problém u detí), spôsob zapínania podbrušníka (drezúrne sedlá majú dlhšie zápinky, aby pracky podbrušníka nezavadzali holeniam). Čo sa týka materiálov, vedecké štúdie zatiaľ preukazujú, že najvhodnejšie pre koňa sú klasické materiály – pevná drevená kostra s oceľovými výstužami, vlnená výplň vankúšov, koža. Moderné odľahčené laminátové kostry (ktoré zostávajú pri nesprávnom nasadaní zdeformované a potom krivia chrbát koňa), často dokonca s vymeniteľnou prednou časťou (ale zvyšok kostry zostáva rovnaký – čiže sedlo tak či tak nemôže sedieť koňom s rôzne širokými chrbtami, je to biomechanický nezmysel), nebývajú z dlhodobého hľadiska až takou dobrou voľbou, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Bohužiaľ už aj mnohé renomované značky prechádzajú na tieto lacnejšie materiály pod zámienkou modernizácie. Taktiež moderné materiály používané na výplň vankúšov nemajú také dobré vlastnosti (a výdrž) ako klasická ovčia vlna – no aj tú treba cca po 5 rokoch meniť (pena sa však zničí už po 1-2 rokoch). Čo sa týka porovnania koža/syntetika, koža je samozrejme omnoho trvácnejšia – koženka sa ošúcha, syntetika v mraze popraská, plátno vybledne, vyderie sa. Na sedle sa neoplatí šetriť – lacné sedlo sa jednak rýchlo opotrebuje a hlavne môže zničiť zdravie vášho koňa. A to by vás stálo mnohonásobne viac. Najdôležitejšia zásada – ak sedlo perfektne nesedí, NIKDY to neriešte korekčnými podsedlovkami, poprsníkom, podchvostníkom a pod.!!! Takého sedla sa treba okamžite zbaviť. Ak rehabilitujete koňa s nenasvaleným chrbtom, oplatí sa počkať, kým sa prácou zo zeme nasvalí a až potom kupovať sedlo – aby ste ho nemuseli po dvoch mesiacoch hneď zas meniť. Správne nasedlanie je tiež veľmi dôležité – dečka nesmie byť nakrivo, nikde nesmie byť skrčená, dvíhame ju do prednej rázsochy sedla; sedlo položíme na kohútik a pomaly ťaháme aj s dečkou dozadu, aby najhlbšie miesto posedlia sedelo nad najhlbším miestom chrbta koňa; lopatka musí zostať voľná – od jej vrcholu po krídlo kostry sedla sa nám majú zmestiť aspoň 3 prsty, nesedláme teda príliš dopredu; podbrušník zapíname a doťahujeme pomaly, potom ponaťahujeme jemne predné nohy (v smere dopredu-dolu), má sa nám vojsť dlaň medzi lakeť a podbrušník a dlaň naplocho medzi hrudník a podbrušník. Taktiež správne nasadáme – pridržiavame sa hrivy a prednej rázsochy, nikdy sa nechytáme sedla za stredom posedlia (v žiadnom prípade nie za zadnú rázsochu! ničí sa tým sedlo i chrbát koňa), ideálne nasadáme zo schodíkov bez použitia strmeňa alebo sa nechávame vyhodiť pomocníkom zo zeme.

Zubadlo – ak sa rozhodnete používať zubadlo, mali by ste vedieť, čo ním koňovi spôsobujete – bodový tlak na mäkké, silne prekrvené a inervované tkanivá (jazyk, podnebie, kútiky), reflexný konflikt v hradle (prehĺtanie slín vs. dýchanie – oboje naraz nejde, pri jazdení je väčšia spotreba kyslíka, jazdenie s vyklenutým zátylkom zužuje hrtan, zubadlo stimuluje slinenie; dochádza k narušeniu dýchania až k hypoxii, prinajhoršom k pľúcnemu krvácaniu), pri silovom používaní silnú ostrú bolesť (tým mám na mysli použitie sily väčšej než pár desiatok gramov, obzvlášť v smere dozadu-dolu a/alebo doprava-doľava – každý kôň má však individuálny prah bolesti, na jej spôsobenie môže stačiť aj menej sily). Zubadlo nikdy nesmie slúžiť na ovládanie, zastavovanie koňa!!! Jeho funkciou je iba veľmi jemná komunikácia za účelom podpory učenia správnych pohybových vzorcov pod jazdcom – dá sa to však aj bez neho. Zubadlo musí individuálne sedieť – má byť primerane široké (z každého kútika trčí cca 0,5 cm zubadielka) a hrubé (hrubé zubadlá nie sú jemnejšie, naopak, často koňom prekážajú a tlačia, nemajú na ne v papuli dosť miesta). Čo sa týka druhu zubadla, malo by stačiť jednoduché 1x lomené sťahlové zubadlo (voľné krúžky) – kadejaké krútené, retiazkové, dvojité zubadlá a pod. patria do kategórie mučiacich nástrojov. Absolútnym nonsensom je lomený pelham či snehuliak – ničomu logickému to neslúži, iba spôsobovaniu bolesti. Pákové zubadlo patrí do papule a rúk iba pokročílým dvojiciam koní a jazdcov, opäť – nesmie sa používať na ovládanie!!! Nemýľte sa však, sťahlové zubadlo nepatrí medzi najjemnejšie, ale najostrejšie typy zubadiel – preto nepatrí do papule mladého koňa a už vôbec nie do rúk jazdca-začiatočníka! Sťahlové zubadlo má slúžiť na napriamovanie koňa, pákové na priuzdenie koňa – majú sa používať oddelene, aby mali vo výcviku koňa akýkoľvek význam. Pre mladého koňa sa najlepšie hodí bezzubadlové uzdenie. Vhodnejšie sú voľné krúžky než olivové spojenie – druhé spomínané spôsobuje pri zádrži dozadu-dolu pretáčanie zubadla v papuli koňa a o to bolestivejšie pôsobenie. Pre zabránenie posúvania zubadla doprava doľava je najlepšie naučiť sa správne používať oťaže, mierne môže pomôcť zubadlo „fulmer“ (bez prichytenia ramien o lícnice) – prosím, NEpoužívajte podbradný remienok, spôsobuje koňovi bolesť a preťahovaniu zubadla do strán aj tak nezabráni!

Nánosník – vždy musí byť voľný aspoň na dva dospelé kolmo postavené prsty!!! Má sedieť uprostred nosovej kosti. Nepoužívajte doťahovacie nánosníky (švédske), ani kombinované – iba zakrývajú tvrdú ruku jazdca. Ak kôň otvára papuľu, má na to dôvod – nepohodlie, bolesť. Hovorí vám tým, že máte niečo zmeniť – pôsobenie svojich rúk, prípadne typ zubadla, uzdenia. Silno dotiahnutý nánosník bráni koňovi voľne dýchať, poolizovať si a prehltnúť sliny, utláča bolestivo mäkké tkanivá, slinné žľazy, ktoré sa potom zapália, nervy, ktoré potom spôsobujú neuralgie (bolesti bez zjavnej príčiny).

Bezzubadlové uzdenie – dá sa na ňom naučiť koňa všetko to, čo aj so zubadlom, stačí vedieť, ako na to. Výhoda – koňa musíte naozaj NAUČIŤ, ako sa má pohybovať (na rozdiel od donútenia cez bolesť – pozor však, sú aj bezzubadlové uzdenia, ktorými sa dá ublížiť). Typy – bosal (nevýhoda – ostré pôsobenie, nerozlišovanie strán), sidepull (presné vedenie, okamžité uvoľnenie), bitless bridle (nevýhoda – často sa stane, že sa stále viac a viac uťahuje, čím spôsobuje koňovi diskomfort a znejasňuje komunikáciu s jazdcom), hackamore (nevýhoda – pôsobenie iba dozadu dolu, oťaž nemôže pôsobiť do strany, pri zlom upevnení a používaní môže koňovi zlomiť nosovú kosť), obnosok (presné vedenie, tiež však možno vďaka kovovej vložke spôsobiť bolesť, ideálny je čisto kožený, tenký, plochý). Zaujímavou možnosťou je multiuzdečka (Micklem multibridle), ktorá sa dá použiť ako obnosok, sidepull, bitless bridle, aj so zubadlom. POZOR – ak sa pokúsite používať bezzubadlové uzdenie spôsobom tlak-uvoľnenie (negatívne posilňovanie), môžete si tým vytvoriť koňa, ktorý tlačí do ruky, nedá sa zastaviť, chodí po predku... Toto uzdenie sa jednoducho musí používať v kombinácii s pozitívnym posilňovaním, inak s ním koňa nenaučíte správne sa pohybovať pod jazdcom (ak sa teda opäť neuchýlite k spôsobovaniu bolesti, ako aj pri nesprávnom používaní zubadla). Musí tiež dobre sedieť, nánosník má byť uprostred nosovej kosti, nie na jej končeku alebo dokonca až na nosových chrupavkách, nesmie byť príliš tesne zapnutý (vždy voľný na 2 postavené prsty).

Lonžovanie – správnu gymnastiku krúženie na vyväzovákoch nenahradí. Viď štúdium biomechaniky koňa. Lonž je najvhodnejšia bavlnená, nylonová vám môže odrieť ruky; zapíname ju buď do stredného krúžka ohlávky, do stredného krúžka obnosku, do vnútorného krúžka zubadla, alebo najlepšie – cez vnútorný krúžok zubadla a zátylok do vonkajšieho krúžku (NIKDY NIE popod bradu alebo do „spojky“!!!); stále má byť mierne prevesená, nemá sa napínať ani šúchať po zemi. Bič – ak máme koňa cvičeného pozitívnou motiváciou, nepotrebujeme ho, postačia nám naučené slovné, prípadne vizuálne, telesné signály; ak ho ale používame, kôň sa ho nemá báť, má naň reagovať pokojne, nedotýkame sa ho ním. Vyväzovacie oťaže zväčša spôsobia viac škody než úžitku, obzvlášť u mladých a „pokazených“ koní – bránia voľnej aktivite chrbta, vedú k svalovým kŕčom, privádzajú koňa na predok – a každopádne nie sú náhradou kvalitnej gymnastickej práce (a ak gymnastikujeme dobre, nepotrebujeme ich).

Pomocné oťaže – ako napr. martingal, prevliečky. Majú pomáhať jazdcovi v ovládaní koňa. Čo je samo o sebe nezmysel, keďže oťaže nesmú slúžiť na ovládanie koňa! Platí pre ne to, čo aj pre vyväzovacie oťaže a navyše tým, že na ne možno vyvíjať nekontrolovateľnú silu (často znásobenú efektom kladky a/alebo páky), vedia spôsobiť neuveriteľnú bolesť. Jednoducho – dobrému jazdcovi ich netreba a zlému do rúk nepatria. Zahodiť.

Chrániče – používať iba vtedy, keď je to nevyhnutné (okutý kôň, skákanie, zášľapy). Pozor na bandáže – ich „spevňujúca“ funkcia je nepodložená, zato môžu ľahko utlačiť cievy a šľachy, najmä ak sú upevnené nesprávne a pridlho (treba pod ne dávať podložky, dbať na to, aby neboli skrčené, pretočené, musia sa obtáčať až okolo sponkového kĺbu, nie nad ním a treba ich zložiť okamžite po skončení práce). Neutiahnuté fleecové bandáže alebo špeciálne zatepľovacie kamaše môžeme využiť u koní, ktoré sú nútené tráviť noc v stajni – na obmedzenie opuchov dolných častí končatín (zo státia). Na tréning uprednostňujeme chrániče bez gumených pásikov na zapínkach, aby neobmedzovali krvný obeh v končatinách (napr. neoprénové chrániace celú končatinu alebo s koženými remienkami). Na prepravu používame bandáže alebo špeciálne prepravné chrániče, koreň chvosta tiež chránime špeciálnym chráničom alebo bandážou; za veterného a chladného počasia chránime chrbát koňa ľahkou dekou.

Výcvik

Preferovať etický spôsob tréningu založený na pozitívnej motivácii a rešpekte k etológii a psychológii koňa – dávať koňovi možnosť voľby, pozitívne posilňovanie, systematická desenzitivizácia, protipodmieňovanie. Vyhýbať sa trestom, zaplavovaniu. Ak predsa len chcete používať aj negatívne posilňovanie („tlak-uvoľnenie“), robte tak uvedomele, presne a jemne, pridajte aj pochvalu a odmenu.
Rešpektovať zákonitosti konskej biomechaniky, vývinu koňa (napr. že kostra koňa dospieva až v 6-8 rokoch...). Najviac sa tomu blíži klasické jazdecké umenie – systém postupnej jemnej gymnastiky – aby nám kôň dlho slúžil zdravý, pretože prirodzene nie je stvorený na jazdenie.
Práca zo zeme, klasický sed, základné pomôcky, dopredu-dolu, práca na dvoch stopách, zhromaždenie.
Trpezlivosť, pomalé zvyšovanie nárokov.
Kondícia sa buduje v teréne, nie na jazdiarni! Na jazdiarni učíme nové pohybové vzory – často stačí 5-10 minút.
Rôznorodosť – striedať činnosti, nezameriavať sa na jedinú disciplínu.
Nepreťažovať, najmä nie nárazovo (kôň nemá z tréningu prichádzať spotený). Vždy najprv naučiť správne pohybové vzory, potom pomaly budovať svalovú silu.
Tréning nenahrádza voľný pohyb vo výbehu! Kôň vytiahnutý po 20 hodinách státia z boxu je náchylnejší na akútne poranenia i chronické poškodenia pohybového aparátu.
Nezabúdať na dostatočné zahrievanie a vychládanie (aspoň po 10 min.), najmä v zime, počas lekcie dávať každých 5-10 min. pauzy v kroku na zahodenej oťaži.

Kôň žijúci vonku má v zime hustú srsť, ktorá po spotení dlho schne, preto po tréningu koňa zakryjeme a krokujeme s ním až do uschnutia a poriadneho vydýchania (minimálne 10-15 minút).


Použité zdroje a literatúra:
Beran, A. (2009). S respektem! Praha: Brázda.
Diacont, K. (2010). Jak to řeknu mému koni. Praha: Brázda.
Diacont, K., Löffler, A. (2010). Správný trénink, zdravý kůň. KoKo Produkzionsservice.
Diacont, K. (2010). Výcvik mladého koně: Šetrný a bezpečný výcvik koně. KoKo
Produkzionsservice.
Draaisma, R. (2018). Language Signs & Calming Signals of Horses. Boca Raton: CRC Press.
Harris, G. (2015). Dotkni se zvířecí duše: Jak pozávat zvířata nejen hlavou, ale i srdcem. Praha: Plot.
Harris, G. (2017). Od delfína ke psovi a zpátky k člověku: Příručka etické komunikace se zvířaty. Praha: Plot.
Heuschmann, G. (2012). Kdybv koně mohli křičet: Co musí jezdci vědět, aby jejich kůň zůstal
zdravý. Praha: Brázda.
Jackson, J. (2010). Paddock Paradise: Průvodce přirozeného ustájení pro koně. Star Ridge.
Karl, P. (2008). Omyly moderné drezury. Praha: Brázda.
Karrasch, S., Karrasch, V. (2012). You Can Train Your Horse to Do Anything! On Target Training: Clicker Training and Beyond.
Kattwinkel, K. (2016). Když mají koně problémy: Celostní léčba koní v praxi. Praha: Brázda
O’Brien, K. (2009). Zdraví koně: Základní péče. Nejčastější choroby a problémy. Praha:
Metafora.
Kurland, A. (2007). Clicker Training for Your Horse. Waltham: Sunshine Books, Inc..
Pryor, K. (2011). Svého psa nestřílejte. Praha: Práh.
Skipper, L. (2005). Let Horses Be Horses. London: L. A. Allen.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie: Prevence, Rehabilitace, Optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Strasser, H. (2009). Celostní ošetřování kopyt koní. Český Těšín: Nakladatelství Růže.
Strasser, H., Cook, R. (2009). Železo v koňské hubě. Praha: Nakladatelství Růže.
Šusta, F. (2014). Trénink je rozhovor. Praha: Plot.
Šusta, F. (2016). Trénink je v hlavě. Praha: Plot.
Wendt, M. (2011). How Horses Feel and Think. Richmond: Cadmos Publishing.
Wendt, M. (2011). Trust Instead of Dominance. Richmond: Cadmos Publishing.
Wendt, M. (2012). A Quiet Word with your Horse. Richmond: Cadmos Publishing.

Späť na Welfare chov