Skôr, než sa pustíte do čítania tohto článku, doporučujem
prečítať si najmä článok o pôsobení zubadla v papuli koňa, istým spôsobom naň totiž toto kritické zhodnotenie
bude nadväzovať. Dnes Vám teda chcem ukázať, čo je to nánosník, ako funguje, na
čo slúžil kedysi, na čo slúži dnes a hlavne, aké sú klady
a zápory jednotlivých druhov a ich rôzneho použitia. Poďme na to...
Čo je to nánosník a ako funguje?
Je to súčasť uzdečky, ktorá obopína čeľuste koňa a má zjavnú
funkciu – udržať zubadlo v papuli nehybné, znemožniť koni otvárať ju
a zubadlo si v nej posúvať. Podľa sily jeho utiahnutia a miesta
kontaktu s hlavou koňa (rôzne typy) sa líši aj jeho pôsobenie. Ak je voľný
tak, ako to má byť (na dva celé kolmo postavené prsty!), koni dovoľuje slobodne
prežúvať, prehĺtať, zhlboka dýchať. Bráni iba skutočne nadmernému otváraniu
papule, ale tvrdú ruku jazdca nezakryje. Kôň
totiž automaticky pri tvrdých, dozadu a dolu pôsobiacich „pomôckach“ rukou
otvorí papuľu v snahe uhnúť spodnou čeľusťou od bolesti, ktorú mu zubadlo
spôsobuje. A to je už pri pôsobení o sile väčšej než niekoľko
stoviek gramov (u citlivých koní aj menej) – nie, nepreháňam, skúste si to na
vlastných ústach a potom rozprávajte!
Na druhej strane, pevne utiahnutý, dokonale priliehajúci
nánosník umožňuje vyvinúť na zubadlo oveľa väčšiu silu, a to celkom bez
povšimnutia, bez jediného protestu... Kôň totiž nemá veľmi na výber – buď sa proti
takémuto týraniu agresívne postaví (vzpínanie, vyhadzovanie, odmietanie ísť
dopredu, točenie sa na mieste, chňapanie po jazdcovi...), čo ho zrejme bude
stáť ďalšie znásilňovanie (trestanie bičíkom, ostrohami, martingalom či
prevliečkami...) alebo sa pasívne poddá a upadne do toho, čo psychológovia
nazývajú „naučená bezmocnosť“
(symptómy – pevné stisnutie čeľuste, zarolovanie, stuhnutosť, problémy
s dýchaním, porušené chody, až krívanie z ruky, pasivita, netečnosť).
Samozrejme, nie je to priamo práca nánosníka, je to všetko chyba jazdcovej
ruky! Ale nánosník je v tomto procese „lámania duše“ verným pomocníkom,
ktorý dokonale zakryje akýkoľvek náznak protestu koňa.
Aké sú teda dôsledky
nesprávneho, prisilného utiahnutia nánosníka? Menovite: stuhnuté, pevne
stisnuté čeľuste; v dôsledku spazmu (kŕča) žuvacieho svalu spazmy
okolitých svalov (nadjazylkových, podjazylkových, dvíhača hlavy...), ktoré sú
spojené s ďalšími... takže v konečnom dôsledku stuhnutie svalstva
celého tela, ale najmä krku a chrbta; dráždenie trojklanného a tvárového
nervu (nánosník tlačí na líca koňa), ktoré spôsobuje neuralgie (bolesti bez
zjavnej príčiny, prejavovať sa môžu napr. head-shakingom); kôň si nemôže
poriadne odkašľať, vydýchnuť, prehĺtať, prežúvať (viď problémy s dýchaním
spôsobené zubadlom v článku Zubadlo v papuli koňa) (Karl, 2008; Beran, 2009). Ak Vám výpočet všetkých
týchto vážnych problémov nestačí na to, aby ste okamžite svojmu koni povolili
nánosník aspoň na dva prsty, tak je Vaše morálne cítenie zrejme vážne
narušené... (Poznámka – nejedná sa tu o moje subjektívne názory
a pocity, ale o veterinárne potvrdené fakty.)
No takéto výčitky zrejme drvivú väčšinu dnešných súťažných
jazdcov netrápia... Samozrejme, otváranie papule je vo všetkých oficiálnych FEI
súťažiach zakázané. Každý rozhodca totiž
vie, že otvorená papuľa a vyplazený jazyk znamená nesúlad s jazdcom,
odmietanie zubadla a priľnutia, tvrdú ruku jazdca. Tým pádom je snáď jasné,
prečo toľkí súťažní jazdci nedajú na pevne utiahnuté nánosníky dopustiť – veď
tak skvele zakrývajú ich vlastnú neschopnosť! Nechápem len jedno – prečo to FEI
a jej rozhodcovia tolerujú? Prečo to nie je zakázané? Prečo sa správne
upevnenie nánosníkov pred súťažou už nekontroluje tak ako kedysi? Veď súťaž má
byť porovnaním SCHOPNOSTÍ dvojice, nie ukážkou priam otrokárskeho PODROBENIA koňa
vôli jazdca! Ale dnes je zrejme už hlúposť očakávať od organizácie, ktorá
vyhlasuje, že jej úlohou je chrániť jazdecké umenie, že bude dodržiavať aspoň vlastné
pravidlá... :-/ Takže je to na jednotlivcoch – prosím, zamyslite sa nad tým, nepodporujte tento neetický prístup ku
koňom!
Nánosník včera a dnes
V predošlom odstavci som stručne načrtla funkciu
nánosníka v dnešnej dobe. Ale aká bola v minulosti? Čo vlastne viedlo
k vymysleniu tohto kúsku výstroja?
Nánosník bol neoceniteľný pomocník kavaleristov. V bitke musel kôň poslúchnuť ihneď a bez
otáľania, jeho rýchla reakcia často znamenala rozdiel medzi životom
a smrťou. Aby bolo pôsobenie zubadla zosilnené (teda aby kôň pred tlakom
na jazyk a ďasná nemohol ujsť otvorením papule) a tiež aby nedošlo
k pretiahnutiu zubadla papuľou pri prudkom trhnutí, používal sa pevne
utiahnutý nánosník. Za nánosník sa kôň tiež dal ťahať pri peších presunoch1...
Ale dnes už na koňoch predsa nebojujeme o holý život...
Nánosník – prípadne aj kombinovaný – bol nevyhnutnosťou aj
pre šľachtu, jazdiacu náročné hony,
často ťažkým terénom a cez
nebezpečné, pevné prírodné prekážky. Nakoľko bola táto zábava voči koňom
zodpovedná, nechajme stranou, ale pozrime sa na praktickú funkciu nánosníka
v nej... Predstavte si, že cválate na dosť vysoký padnutý kmeň stromu. Kôň
sa pri odraze pokĺzne a zle odskočí – nevyhnuteľne do kmeňa narazí a za
skokom padá po hlave k zemi. Vy sa samozrejme zakloníte
a z celej sily ťaháte rukami koňa hore v snahe zabrániť
katastrofe. Kôň nemá nánosník, od bolesti, ktorú mu (v dobrej vôli)
spôsobujete, papuľu naširoko otvorí a takto ňou narazí do zeme. 500 kg živej
váhy koňa + 60-80 kg jazdca + sila nárazu – to všetko schytá spodná čeľusť
koňa. Nezachádzajme do nechutných detailov, povedzme si len, že to vôbec, ale
vôbec neskončí dobre. Utiahnutý nánosník v tomto prípade účinne zabráni
koni otvoriť papuľu a (aj keď chudáčisko kôň možno skončí s krvavými
kútikmi a ďasnami) zachráni ho pred fatálnou zlomeninou čeľuste1.
V tomto prípade má nánosník skutočne životne dôležitú funkciu, no opäť ako
v prípade armádneho využitia – úprimne – koľko z vás jazdí tak
náročné hony a cross country? Pri rekreačnom, drezúrnom a nižšom
parkúrovom jazdení sa takéto situácie naozaj bežne nevyskytujú (a nevyskytovali
sa ani v klasickom jazdení – na maľbách znázorňujúcich starých majstrov
nánosníky neuvidíte).
No a napokon tu máme dnešné dôvody pre používanie
nánosníka... Rozhodne nie sú tak životne dôležité ako tie historické, no predsa
sa (dokonca mnohí „špičkoví“) jazdci a tréneri stále držia pevne utiahnutých
nánosníkov ako kliešte. Ako som totiž už vyššie písala, táto šikovná vecička
umožňuje dokonale si papuľu koňa podrobiť, bez ohľadu na to, ako sa pri tom kôň
cíti... Dokladajú to modré jazyky2, krvavé kútiky a ďasná,
zapálené prvé stoličky a zaslinené hrude drezurákov, ktorí vďaka týmto
„okovám“ na nosoch nemôžu poriadne dýchať, o nejakom prehĺtaní slín
a prejavení protestu voči bolesti už ani nehovoriac. Skrátka, sú vydaní na
milosť a nemilosť tvrdým rukám ich jazdcov, ktoré však vďaka nánosníku stále
vyzerajú „jemne“ – lebo kôň má predsa zatvorenú papuľu! Aká irónia...
A toto mučenie v priamom prenose majú ešte drzosť nazývať klasickým
jazdeckým umením – La Guérinière by sa pri pohľade na ich úbohé tátoše asi
v hrobe obrátil! Ach... V dnešnej
dobe si teda pevne utiahnutý nánosník iba umelo vynucuje stále priľnutie
a prijatie zubadla, ktoré je však v tejto podobe falošné. Jeho
funkciou je iba zakrývať nedostatky v zanedbanom, uponáhľanom, násilnom
výcviku. Nič iné, žiadnu skutočne praktickú a eticky ospravedlniteľnú
funkciu nemá.
Jediný, kto si môže ešte aj dnes nárokovať použitie pevne
utiahnutého nánosníka ako životne dôležitej pomôcky, sú jazdci, čo sa
zúčastňujú honov, cross country, steeplechase a vysokých parkúrov.
I keď etickosť vykonávania týchto športov voči koni je tiež otázna –
samozrejme však, ako vždy, závisí veľmi veľa od výcviku a prevedenia. Nič
nie je iba biele alebo čierne!
Najčastejšie typy nánosníkov
Dnes existuje hneď niekoľko rôznych typov nánosníkov,
o „pre“ a „proti“ tých najznámejších z nich si teraz povieme... Pre
ilustráciu som sa rozhodla použiť kresbičky, lebo i keď som sa so všetkými
uvedenými typmi nánosníkov osobne stretla, nemám ich všetky nafotené (a nechcem
nikoho kompromitovať).
Anglický nánosník:
Môže byť plochý (menej tlačí) alebo prešívaný, používa sa
s uzdečkou a aj s uzdou. Zapína sa pod lícnice a má sedieť asi 3
prsty pod lícnou kosťou, voľný má byť aspoň na 2 celé prsty (postavené kolmo,
nie rovnobežne s čeľusťou koňa)! Koni síce bráni v nadmernom otváraní
papule, ale stále mu dovoľuje voľne dýchať, prežúvať, prehĺtať. Samozrejme, ak
je prisilno utiahnutý, spôsobuje všetky negatívne dôsledky, ako boli vyššie
uvedené.
Kombinovaný nánosník:
Anglický nánosník s prídavným remienkom, ktorý sa pevne
utiahne okolo papule pred zubadlom. Opodstatnenie má pri už spomínaných,
potenciálne život ohrozujúcich športoch – hony, cross country, steeplechase,
vysoké parkúry. Predný remienok nesmie byť príliš tesný, musí dovoľovať voľné
dýchanie pri roztiahnutých nozdrách (pri námahe); v žiadnom prípade nesmie
stláčať nosové chrupavky! Ak sa však používa bežne, len kvôli tomu, že kôň
vyplazuje jazyk či otvára papuľu, treba sa zamyslieť skôr nad dôvodom tohto
správania koňa (bránenie sa tvrdej ruke), nie ho len bezmyšlienkovite
potlačiť! Celkom neprípustné je používať takýto nánosník pri výcviku
začiatočníkov, pretože ak je koni zabránené upozorniť na necitlivé používanie
oťaží pootvorením papule, mladí jazdci sa veľmi rýchlo naučia mať tvrdú
a necitlivú ruku – a tomu treba jednoznačne zabrániť! Bežne sa
používa s uzdečkou, často sa používa už v nižších parkúroch a aj v
nižších drezúrnych súťažiach. Tým pádom nie je možné objektívne ohodnotiť jeden
zo základných predpokladov správneho drezúrneho jazdenia – jemné priľnutie
a prijímanie zubadla koňom (malo by to byť teda zakázané). Našťastie aspoň
s uzdou sa tento nánosník používať nesmie.
Mexický nánosník:
Remienky sa krížia na hrebeni nosa, kde sú podložené kúskom
kože (niekedy aj baránkom). Miesto kríženia sa dá tým pádom presúvať dopredu či
dozadu. Tento typ nánosníka funguje podobne ako kombinovaný nánosník, no má
jednu výhodu – netlačí koni na líca, teda sa zmierňuje zatínanie čeľuste
a dráždenie trojklanného a tvárového nervu. Opäť vhodný iba na už
spomínané športy, nemá slúžiť na maskovanie tvrdej ruky! Tiež sa nesmie
utiahnuť prisilno, aby neobmedzoval dýchanie pri námahe.
Hannoverský nánosník:
Zapína sa pomerne tesne pred zubadlom, sedí takmer na konci
nosovej kosti, používa sa len s uzdečkou. Traduje sa, že tento druh
nánosníka je vhodný pre mladé kone, pretože im dosť výrazne bráni otvárať
papuľu a teda uľahčuje ich privyknutie na zubadlo a jeho prijatie
(Beran, 2009). No i keď sa zapne správne (nesmie koni pri námahe brániť
dýchať – chrupavka nozdier musí mať miesto na roztiahnutie!), je to len
barlička... Nedá sa to aj jemnejšie? Tak, aby mladý kôň vôbec nemusel prejaviť
voči zubadlu žiaden odpor? Aby nemal dôvod plaziť jazyk a otváraním papule
pred zubadlom uhýbať? Ja verím, že áno, a preto podľa môjho názoru tento
druh nánosníka mimo už toľko ráz opakovaných športov nie je ospravedlniteľný...
Švédsky nánosník:
Široký nánosník, ktorý sa uťahuje veľmi pevne – na „dokonalé
utiahnutie“ slúži očko, ktoré vytvára efekt kladky, a teda umožňuje
vyvinúť na remienok ešte väčšiu silu. Pod prackou je vložený pásik kože –
najnovšie už aj s gélom alebo baránkom – proti otlačeniu (ktoré je
samozrejme pri takom silnom utiahnutí nevyhnuteľné). Ako som už písala na
začiatku, toto je presne ten typ nánosníka, ktorý dokonale spĺňa moderné
požiadavky jazdcov... Pretože hrubou silou sťahuje čeľuste maximálne pevne,
nedovoľuje koni otvoriť papuľu, ani len olíznuť sa, prehltnúť, voľne dýchať...
Keďže tlačí na veľkej ploche, kôň proti nemu automaticky zatína žuvacie svaly
(a toto napätie sa postupne prenesie do celého tela – len si to skúste, behať
so zaťatými zubami a zároveň byť uvoľnení – to nejde!), nervy na lícach sú
podráždené, spôsobujú bolesti (neuralgie), kôň nemôže prehĺtať sliny (ktorých
je zvýšené množstvo, pretože zubadlo môže pôsobiť agresívnejšie) a často
mu fŕkajú von z papule1. A jazdec môže nerušene a hlavne
nepozorovane znásilňovať papuľu koňa tými najodpornejšími,
najopovrhnutiahodnejšími spôsobmi a nikto to neuvidí... Lebo koni bolo
znemožnené brániť sa. Švédsky nánosník (ktorý mimochodom vôbec nemajú na
svedomí chudáci Švédi!) je skrátka niečo nechutné, čo by malo byť rovnako silno
odmietané, ako španielske ozubené obnosky! Ak len nechcete svojmu koni spôsobiť
všetky spomínané problémy a hlavne otupiť ho a silovo si ho podrobiť,
nepoužívajte ho! A ak už nemáte na výber, aspoň ho neuťahujte, nechávajte
ho voľný na 2-3 prsty. Váš kôň to iste ocení. ;-)
A čo tak... bez nánosníka?
Áno, aj tak sa dá! No namiesto toho, aby FEI predvádzanie
koní na drezúrnych súťažiach bez nánosníkov podporovala, zakazuje ho! Ale
prečo? Veď kôň na akejkoľvek drezúrnej úrovni by predsa mal byť schopný
predviesť všetky požadované cviky korektne a byť 100%ne ovládateľný, a to
bez ohľadu na to, či má nánosník alebo nie – tvrdiť niečo iné by malo byť
absurdné! Lenže bohužiaľ nie je a pri dnešnom bežnom prístupe ku koňom sa ani niet
čo diviť... (Stačí si zájsť na nejaké miestne „drezúrne“ preteky a sme
doma...) No opäť, zmeniť to môže iba
každý sám.
Ja osobne nánosník už skoro vôbec nepoužívam (kobyle
zavadzia, lebo má fulmer). Nánosník preto používam len vtedy, keď si naň pripnem
druhý pár oťaží – namiesto pákového zubadla alebo pri výcviku začiatočníkov,
ktorým ešte oťaže od zubadla do rúk nepatria.
No jazdenie bez nánosníka je vždy lepšie. Pretože akonáhle
pôsobenie oťažami preženiem, kôň mi to môže dať ihneď najavo. A ja
samozrejme pri prvom náznaku nepohodlia ihneď povolím, často dám prestávku na
zahodenej oťaži – kôň mi sám najlepšie povie, „kedy dosť“ (kôň má vždy pravdu!).
Každý dobrý jazdec vie, že pohoda koňa v papuli a chrbte je
najdôležitejšia. Ak sa však o jeden z týchto dôležitých „indikátor“
(signály papule – slinenie alebo naopak suchá huba, otvorená či zavretá papuľa,
zasúvanie čeľuste, vyplazovanie jazyka...) pripravíme, ako môžeme potom zistiť,
či je jeho kôň uvoľnený alebo nie, či s nami spolupracuje z vlastnej
vôle alebo len z donútenia? Pravda, nijako.
Teraz určite
namietate, že sú aj „problémové kone“, ktoré by bolo nebezpečné jazdiť bez (utiahnutého)
nánosníka. Ja Vám na to hovorím – prečo chcete vôbec jazdiť na koni, ktorý
nezvláda ani len ten najzákladnejší základ – prijatie zubadla?! Už to je veľký,
nezodpovedný risk! U koní, ktoré
neprijímajú zubadlo, treba zistiť a vyriešiť príčinu týchto problémov, to je jediná správna cesta. To zahŕňa
v prvom rade komplexné veterinárne a fyzioterapeutické vyšetrenie (a
v 99% prípadov hneď aj ošetrenie), individuálny výber kvalitného výstroja
a dôsledný základný výcvik založený primárne na pozitívnej motivácii.
A aj tak napokon môžete natrafiť na koňa, ktorý je jednoducho taký
citlivý, že mu nikdy nijaké zubadlo nebude vyhovovať – v tom prípade je
jediné správne riešenie bezzubadlové uzdenie (na ktorom sa mimochodom
v pohode dá kôň prijazdiť až do úrovne GP). Takže prosté utiahnutia
nánosníka absolútne nič nerieši! A sú aj
kone, ktorým vyslovene prekáža iba nánosník a so zubadlom pritom
nemajú žiaden problém (ide hlavne o head-shakerov, ktorí majú
pravdepodobne migrenózne stavy a tým pádom extrémne precitlivené nervy,
obzvlášť senzitívne hlavové3 – ak ste niekedy zažili migrénu, viete
si predstaviť to utrpenie).
Vyzývam Vás teda, nepripravujte sa o možnosť vedieť,
ako Vaše jazdenie pociťuje Váš kôň! Nezatvárajte
mu ústa pevne utiahnutým nánosníkom – tým predsa dávate najavo, že Vás
nezaujíma, čo Vám Váš kôň chce povedať! Ale Vás to snáď zaujíma, či
nie? Odpoveď nechám na Vás, rozmýšľajte o tom. ;-)
Použité zdroje a
literatúra:
Karl, P. (2008). Omyly
moderné drezury. Praha: Brázda.
Beran, A. (2009). S respektem!
Praha: Brázda.
2: youtube.com