Dnes sa pozrieme na ten kus kovu, bez ktorého si mnohí jazdu
na koni (a často prácu s ním celkovo) už nevedia ani predstaviť. A predsa
o ňom a jeho účinkoch tak málo vedia! Skúsim Vám najprv objasniť
fakty (pochádzajúce z veterinárnych výskumov) o zubadle a o jeho
pôsobení v papuli koňa a potom sa vo svetle týchto poznatkov
pozrieme na zaužívané „pomôcky“ rukami a skúsime si ukázať vhodnejšie
alternatívy. Tieto vedomosti by mal mať
každý jeden človek, ktorý chce pri práci s koňom zubadlo používať – aby mu
zbytočne neubližoval a aby s ním dokázal presne a harmonicky
komunikovať. Poďme teda na to...
Zubadlo v papuli
Čo sa tam vnútri vlastne deje? Zubadlo leží na jazyku
v bezzubej časti papule – to vieme všetci. No ako to vníma kôň? Zrazu má
v ústach cudzie teleso a nemôže sa ho zbaviť. Skúsi ho ochutnať – zjesť
sa nedá, je to chladný kov (v prípade medeného či navoňaného plastového je
aspoň príchuť prijateľná). Rozchrúmať? Skúsi ho jazykom posunúť dozadu na
stoličky a zahryznúť – au, to bolí! Zubadlo nepríjemne tlačí na jazyk, tak
ho kôň skúsi spod zubadla vyslobodiť. Á, smola, pevne utiahnutý nánosník na
toto myslel! Tak teda nič, kôň len bezradne ešte pár ráz poprežúva a potom
väčšinou pevne zatne čeľusť, lebo raz nevie, čo má s tou vecou robiť.
Napätie v nadjazylkových a podjazylkových svaloch stúpa, tie sú spojené
s ďalšími svalmi zátylku a s ramenným zdvíhačom hlavy... Kôň celý
stuhne.
A je to – teraz sa jazdec musí pracne začať snažiť čeľusť
a aj ostatné svalstvo koňa opäť nejako uvoľniť. Ak to však robí necitlivo
a nesprávnym spôsobom, často spôsobí pravý opak toho, čo zamýšľal – kôň
ešte viac stuhne a v snahe uniknúť bolesti alebo ju aspoň presunúť na
iné miesto zasúva jazyk a celú dolnú čeľusť dozadu, plus sa samozrejme
zaroluje / pôjde nad oťažou / bude si líhať do oťaží. A počiatočná tuhosť
sa tým zmení na rad oveľa vážnejších problémov. Ale veď to predsa musí ísť aj
inak! Ako, to si ukážeme v závere tohto článku. Najprv sa však pozrieme na
to, čo koni zubadlo spôsobuje z fyziologického hľadiska.
Zubadlo, dýchanie a prehĺtanie
Pri jazdení so zubadlom dochádza v hrdle koňa
k tzv. reflexnému konfliktu.
Tento konflikt vzniká medzi dvoma
reflexami – dýchacím a prehĺtacím. Pri pohybe – jazdení – totiž stúpa
spotreba kyslíka svalmi, a tak vegetatívny nervový systém (neovládaný
vôľou) vyšle signál na zrýchlenie tepu, zúženie ciev, zrýchlenie dychu
a rozšírenie dýchacích ciest. To by bolo v poriadku, keby však
zubadlo v papuli nevyvolávalo ďalší, prehĺtací reflex. Akonáhle sa totiž
v papuli koňa vyskytne cudzí predmet, začne reflex slinenia
a prehĺtania – telo koňa si skrátka myslí, že je to potrava. Čím viac
jazdec pôsobením oťaží stimuluje papuľu koňa, tým viac slín sa produkuje. A keďže,
ako dobre vieme, hrtanová príklopka umožňuje len jednu akciu naraz – dýchanie
ALEBO prehĺtanie, vzniká nám tu už vyššie spomínaný reflexný konflikt (Strasser
& Cook, 2009).
Predstavte si teraz, pod akým veľkým tlakom sa kôň nachádza (najmä
mladý, ktorý si na jazdca a zubadlo ešte len zvyká), keď musí zvládať toľko
vecí naraz:
1. pohybovať sa;
2. neustále dávať pozor na naše pomôcky a správne na ne
reagovať;
3. dostatočne dýchať;
4. prehĺtať sliny;
5. mať neustále prehľad o akomkoľvek potenciálnom
nebezpečenstve.
Verte, nie je to preňho nijako ľahké. Mnohé kone nezvládajú
riešiť tento konflikt (striedavo prehĺtať a dýchať), a tak proste
sliny neprehĺtajú a tie sa pohybom jazyka šľahajú a potom im vytekajú
z papule – poznáte tie biele hrude drezurákov. Tento problém je obzvlášť
výrazný, ak jazdec pôsobí rukou necitlivo (príliš silno, príliš často...)
a navyše má kôň pevne utiahnutý nánosník. Výrazné žuchvy tiež nepomáhajú,
lebo koni v napriamení tlačia na slinné žľazy a ešte viac tým stimulujú
vylučovanie slín (Strasser & Cook, 2009). Aj podľa výskumov, pri ktorých
nechali veterinári cválať nauzdené a nenauzdené kone a monitorovali
ich dýchanie, kone bez zubadla v papuli dýchali pri pohybe oveľa
pokojnejšie a pravidelnejšie.
Navyše, ak sa pridá nesenie
hlavy v „korektnom“ uhle, teda na
kolmici, dýchanie je ešte obmedzenejšie, pretože v tejto polohe sa
dvíha mäkké horné podnebie papule, vydúva sa predná stena vzdušného vaku
a ešte sa aj zužuje a deformuje samotný hrtan. Samozrejme, ak ide kôň
s nosom až za kolmicou, tento efekt sa ešte zosilňuje. Dýchanie sťažuje aj
zaťahovanie jazyka dozadu –
v ústupe pred tvrdým pôsobením zubadla – ktoré zdvíha mäkké horné podnebie
a zatláča hrtanovú príklopku (teda zužuje dýchacie cesty – viď obrázok).
Rovnako pôsobí na dýchacie cesty aj celkový posun dolnej čeľuste dozadu, ktorým sa kôň snaží posunúť zubadlo do
pohodlnejšej polohy. Dokonca môže dôjsť až k dislokácii hrtanovej
príklopky! Navonok sa to potom prejavuje chraptením, veľmi namáhavým dychčaním,
pískavými zvukmi (Strasser & Cook, 2009). Často sa to rieši chirurgicky,
operáciou hrtanu, ktorej následky spôsobujú koni dlhodobé silné bolesti
a príčinu problému (tvrdú ruku) samozrejme vôbec nerieši! (Poznámka –
problémy s hornými cestami dýchacími môžu mať samozrejme aj iné príčiny,
ale vždy by sa najprv mala vylúčiť možnosť, že ich koni spôsobuje necitlivý
jazdec!)
„Normal“ – normálna šírka dýchacích ciest pri otvorenom
zátylku.
„Deformed“ – zúžené dýchacie cesty pri zalomenej hlave
v dôsledku vytlačenia mäkkého podnebia nahor a steny vzdušného vaku
do nosohltanu.
Pri dlhodobom nedostatku vzduchu pri námahe vzniká v pľúcach stále väčší podtlak,
ktorý postupne rozširuje pľúcne mechúriky (alveoly) a tým zvyšuje ich
priepustnosť pre kvapaliny, konkrétne pre krvné sérum a krv. A táto
krv, ktorá preniká z pľúcnych tepničiek do dýchacích ciest, sa napokon
môže objaviť až v nozdrách. Pľúcne
krvácanie je časté najmä u dostihových koní a je v mnohých
prípadoch spôsobené práve nedostatočným dýchaním pri veľkej záťaži – a to
v dôsledku unikania koňa pred bolestivým pôsobením zubadla (Strasser &
Cook, 2009)! Samozrejme je potom jasné, že nejaká páska na nose lepšej
respirácii nepomôže, treba odstrániť príčinu problému – tvrdú ruku.
Zubadlo, zuby a nervy
Pri veľmi nešetrnom používaní oťaží – cukaní a pílení do
papule – môže zubadlo narážať do prvých
črenovcov a časom z nich dokonca kúsok odštiepiť. Ďasná sú
však zapálené už oveľa skôr, než
dôjde k samotnému poškodeniu zuba – ich dráždenie spôsobuje aj trvalé
silné pôsobenie oťažami dozadu a dolu (týmto trpia najmä kone, čo si
líhajú do oťaží; Strasser & Cook, 2009). Aj keď cukanie je odsudzované snáď
všetkými jazdcami, tvrdá a nízka ruka je bohužiaľ ešte stále vo väčšine
stajní skôr pravidlom než opovrhnutiahodným zneužívaním papule koňa.
Čo sa však deje nebadanejšie, je postupné nepravidelné obrusovanie zubov, ktoré
vzniká aj v dôsledku už spomínaného zaťahovania dolnej čeľusti dozadu
v snahe posunúť zubadlo v papuli na pohodlnejšie, menej podráždené
miesto. Výrazne tomu dopomáha aj prijímanie potravy v nefyziologickej
polohe (s hlavou hore). Horné a dolné zuby potom už na seba presne
nedoliehajú, časom na neobrusovaných miestach vznikajú rôzne neprirodzené
výrastky. Pre ľudí je už tento jav taký bežný, že ho dokonca považujú za
normálny a určujú podľa neho vek koní! Čo by Vás však mohlo zaujímať, je
fakt, že u divokých koní sa žiadne takéto výrastky počas celého života
nevyskytujú (Strasser & Cook, 2009).
Zubadlo samozrejme pôsobí aj na nervové pletence, ktorými je
celá hlava – a najmä citlivé podnebie, ďasná a jazyk – husto
popretkávaná. Ak zubadlo trvalo silno tlačí na ďasná a jazyk
v určitých bodoch (na malej ploche), môže časom spôsobiť zápal nervov, ktoré tieto miesta
pretkávajú. Zápal sa nervami môže rozšíriť po celej hlave a často sa
prejaviť na úplne inom mieste, než kde vznikol. U niektorých koní
s chronickým zápalom hlavových nervov môže vzniknúť až tik (rýchle trhavé mykanie hlavou v zátylku
dopredu-dozadu), rôzne neuralgie
(bolesti bez zjavnej príčiny) a trizmus
(kŕčovité zatínanie čeľustí a škrípanie zubami). Tieto nervové problémy sa
dokonca niekedy riešia operatívne – preťatím niektorých vetiev nervov, čím kôň
celkom stratí vnímanie podnetov na určitých častiach hlavy (Strasser &
Cook, 2009)! A pritom by stačilo tak málo – prestať nervy dráždiť tvrdou
rukou!
Negatívne dôsledky nesprávneho používania zubadla
Ľudia si myslia, že kôň veľa znesie, lebo – je to kôň. Nie! Papuľa koňa je rovnako citlivá ako naše
ústa! Skúste si do nich dať kus železa a sami zistíte, ako málo stačí
na spôsobenie bolesti. Len vďaka nekonečnej trpezlivosti a poddajnosti
koní neleží ešte väčšina jazdcov v nemocnici po obrannom útoku ich tátoša.
Zamyslite sa nad tým a SKÚSTE SA NAOZAJ VCÍTIŤ DO VÁŠHO KOŇA!
Ak sa pozrieme na bežné používanie zubadla
z psychologickej stránky, zistíme, že je pre koňa nanajvýš mätúce. Moderné
drezúrne jazdenie hlása, že sa majú naraz používať pomôcky oťažou aj holeňou,
aby kôň „prišiel“ na priľnutie. No z pohľadu koňa to vôbec nie je také
jasné – on sa naučí, že holeň = vpred, oťaž = stáť, spomaliť. A zrazu
pôsobia obe naraz, holeň ho tlačí k pohybu dopredu, oťaž ho veľmi
nepríjemným tlakom dozadu a dolu (na jazyk a ďasná) spomaľuje, kôň je
stlačený medzi rukami a nohami jazdca, napätie stúpa... A ako si má
z toho prosím Vás tá nemá tvár logicky vyvodiť, že má dať nos na kolmicu?!
Presne tak, nijako, nedáva to totiž zmysel! Nakoniec to kôň urobí len preto, že
nemá inú možnosť, ako uniknúť bolesti...
Citlivejší a bojácny kôň je potom považovaný za učenlivého, lebo rýchlo rezignuje
a pred bolesťou v papuli jednoducho ustúpi a podriadi sa. Ľahko
sa zaroluje, lebo tlak zubadla mu je naozaj veľmi nepríjemný a vyhýba sa
mu, ako len môže – priľnutie a „ľahkosť“ koňa v ruke sú falošné.
Tvrdohlavé a citlivé kone sú označované za problémové, lebo na bolesť nereagujú podriadením, ale obranou –
začne sa to vyplazovaním utláčaného jazyka, jeho prekladaním nad zubadlo.
Utiahne sa nánosník, kôň začne vystrkovať nos nad oťaž, potriasať hlavou,
vytrhávať oťaže a proste sa všemožne snaží pôsobeniu zubadla uniknúť. Nuž,
nasadí sa „silnejší kaliber“ – najlepšie prevliečky alebo aspoň martingal – a ide
sa. A ak sa ani im kôň nepoddá, je väčšinou vyhlásený za nevhodného do športu
a predaný takému rekreačnému jazdcovi, ktorému je jedno, kde má kôň hlavu.
A napokon, za tupé sú vyhlásené
kone tvrdohlavé a navyše necitlivé, s vysokým prahom bolesti
(prípadne s už zhrubnutou kožou na ďasnách po dlhodobom zneužívaní
papule). A to preto, že jednoducho pôsobenie oťaží smerom dozadu-dolu ignorujú
alebo zubadlo pevne v papuli stisnú a oprú sa doň. Takýto kôň je
často navyše tlačivý a silne na predku. „Jedinou“ alternatívou sa bežnému
jazdcovi, čo má takéhoto koňa, potom javia opäť prevliečky, ktoré silou stiahnu
hlavu do tej „správnej“ polohy. A čo na tom, že sa kôň potkýna každým krokom
a zadné nohy bez života vláči za sebou...? Toľko pomocných prostriedkov
a aj tak to väčšinou nefunguje. Tu asi nebude všetko s kostolným
poriadkom, nemyslíte?
Okrem vymenovaných možností sa kôň proti zneužívaniu svojej
papule môže brániť aj takto:
* nadmerná ľakavosť, panické úteky, kozlovanie, ponáhľanie
sa alebo naopak bránenie sa pohybu, až vzpínanie;
* boj s jazdcom, neustále spochybňovanie autority,
vzpurnosť, agresivita;
* headshaking (zápal nervov; Strasser & Cook, 2009).
Zhrňme si to – dlhodobé
nesprávne používanie zubadla má teda nasledovné dôsledky:
* narušenie a poškodenie zubov, zápal ďasien;
* kôň chodí výrazne nad oťažou / za oťažou, aby si posunul
zubadlo na pohodlnejšie miesto a vyhol sa jeho pôsobeniu;
* kôň sa láme v zátylku (jedno ucho má vyššie ako
druhé);
* „nasratý“ (sorry, ale toto slovo to dokonale vystihuje)
výraz pri jazdení;
* kôň si môže líhať do oťaží a hlavu niesť extrémne
nízko;
* sťahovanie jazyka za zubadlo a s tým spojené
dýchacie problémy – chrápavé a bublavé zvuky;
* nevýrazné chody, extrémne krátke kroky, až „krívanie z
ruky“;
* otváranie papule, vyplazovanie jazyka, jazyk nad zubadlom
(ak to samozrejme neznemožní pevne utiahnutý nánosník);
* kôň je tlačivý, bez energie, nepozorný, často sa potkýna;
* kôň sa neustále točí, nepostojí, chňape po oťažiach
a po jazdcovi;
* extrémne slinenie;
* nervozita, stres, nadmerné potenie pri jazdení;
* problémy s uzdením;
* kašlanie na začiatku jazdenia, explozívny kašeľ, krvácanie
z nozdier a papule (Strasser & Cook, 2009).
Kôň samozrejme nemusí mať VŠETKY tieto príznaky, no už pri
objavení sa JEDNÉHO jediného z nich by sme sa mali okamžite zamyslieť nad
tým, čo robíme nesprávne a zmeniť to – a hlavne z toho
v žiadnom prípade neviniť koňa! Kôň má totiž vždy pravdu. Tak teda, čo
s tým? Vzdať sa zubadla úplne alebo...? Skúsme sa pozrieť na istý
alternatívny prístup k veci...
Tak teda – so zubadlom či bez?
Poviem Vám svoj názor, ktorý som si vytvorila na základe
svojich vedomostí o anatómii, fyziológii a psychológii koňa, znalostí
rôznych výcvikových princípov a 13 rokov skúseností. Zubadlo má naozaj veľký potenciál koni uškodiť. Preto treba jeho
použitie vo výcviku koňa veľmi dobre zvážiť a mať istotu, že ho dokážeme
používať tak, aby sme ním koni neubližovali. A určite som za to, aby
sme jeho používanie minimalizovali na
najmenšiu možnú mieru. Neustále
treba mať na pamäti, aký mocný nástroj to je a koľko škôd ním možno
spôsobiť.
ZUBADLO
V ŽIADNOM PRÍPADE NEMÁ SLÚŽIŤ NA ZASTAVOVANIE KOŇA, ako je to dnes bežné! Koňa treba už od prvého kontaktu s
človekom učiť reagovať na signály rečou tela (polohy, gestá, dotyky) a hlasom. Pokus
časopisu Cavallo z mája 2004 ukázal, že bežný drezúrny jazdec potrebuje
vyvinúť na každú oťaž silu asi 10-12,5 kg, ak chce zastaviť svojho koňa z cvalu
(westernoví jazdci použili silu asi 2,7 kg na oťaž; Karl, 2009). Ja si koňa
zastavím z plného cvalu absolútne bez použitia oťaží. Samozrejme, je za
tým systematický dlhodobý výcvik.
Dôsledným učením na pomôcky sedom sa kôň postupne naučí
zastavovať okamžite aj z vyššieho chodu – tu z klusu,
s viditeľným podsadením zadných nôh. Signálom je prosté podsadenie panvy
jazdca.
Čo najviac vecí by sme sa mali snažiť zvládnuť bez pomoci
zubadla – prípadne ho použiť len na začiatku, na naučenie pohybového vzoru –
a potom jeho používanie čoraz viac a viac obmedzovať. Kôň sa Vám za
to odmení, bude pokojnejší, pozornejší, oveľa uvoľnenejší a ochotnejší.
A Vy môžete mať čisté svedomie, že mu nespôsobujete bolesť, psychické ani
fyzické zdravotné problémy.
Ak koňa naučíme niesť sa uvoľnene, dokáže to neskôr už aj
sám, bez pomoci zubadla.
Rovnako dôležité je aj správne uzdenie, správne samotné
použitie zubadla a pravidelné a časté
striedanie práce a odpočinku počas jednej lekcie, aby v hrdle
koňa dochádzalo k reflexnému konfliktu v čo najmenšej možnej miere
a aby si mohol natiahnuť nos dopredu a poriadne sa nadýchnuť. Na nič
sa nemožno pozerať len čierno-bielo, treba vedieť čo najviac z každej
oblasti a čo najprijateľnejšie tieto vedomosti skĺbiť a použiť – tak,
aby sme sa z pohľadu koňa voči nemu správali čo najetickejšie. Ako to teda
môže vyzerať?
Uzdenie
Pristupujeme ku koni s uzdečkou v ruke
a ideme „na to“ ako vždy. Oťaže na krk, zubadlo oprieme koni
o papuľu... Možno chvíľu otáľa, kým si ho vezme, prípadne zdvihne hlavu
a cúva, kým sa dá a my mu s rukou vytrčenou nahor zúfalo tlačíme
do kútika papule. Hurá, podarilo sa! Teraz rýchlo vraziť zubadlo dnu... a balansujúc
na špičkách nejako prevliecť nátylník cez uši... a... a... A je to! Fúha,
nie vždy je to ľahké. Poznáte túto situáciu? Áno, je dosť bežná, pretože mnoho
koní má so zubadlom zlé skúsenosti a preto ho odmieta. Už tu sa problémy
začínajú a potom neberú konca. Stop, treba to zmeniť od základov!
Hlavne pokojne
a v pohode. Neponáhľajte sa. V prvom rade sa uistite, že je
uzdečka aj zubadlo z kvalitného materiálu, že perfektne sedia, neodierajú,
netlačia... Nechajte koni skontrolovať papuľu, aby ste mali istotu, že sa
nebráni kvôli bolesti. Koňa pokojne, dôkladne vyčistite – už tým by ste ho mali
zrelaxovať – nasedlajte a až potom pristúpte k uzdeniu. Koňa odviažte
(prípadne nechajte ohlávku okolo krku), položte – nehádžte! – mu oťaže na krk,
remienky si upravte tak, aby koni nešli do papule ani do očí a chyťte
uzdečku za lícnice do ľavej ruky. Pravú ruku položte koni zhora cez zátylok
a primäjte ho tým, aby čo najviac znížil
hlavu – už by to mal byť naučený predtým (ak to nevie, vyhraďte si na
nácvik tejto užitočnej zručnosti čas, vráti sa vám to!). Lícnice si prechyťte
do pravej ruky a zubadlo na
ľavej dlani jemne vložte koni do papule
– pozor, neudrieť o zuby! Spočiatku si pri neochote otvoriť papuľu pomôžte
palcom v kútiku, ale uvidíte, časom sa kôň pri takomto jemnom spôsobe
uzdenia natoľko uvoľní, že si bude zubadlo brať ochotne aj sám. Teraz plynule
zdvihnite nátylník nad uši a opatrne ich ním prestrčte – v žiadnom
prípade uši nekrčte, kone to
neznášajú! Okamžite napravte čelenku a nánosník, aby sedeli tam, kde majú
a aby netlačili. Podhrdelník a nánosník zapnite podľa odôvodnených
zaužívaných mier – štyri prsty pod
podhrdelník a dva pod nánosník. Hlavne nánosník by ste nemali (tak ako
je to dnes všade bežné!) príliš uťahovať, bráni totiž koni prežúvať
a opovrhnutiahodne zakrýva tvrdú a necitlivú ruku jazdca – o tom
bližšie v inom kritickom zhodnotení.
Po celý čas
uzdenia trvajte na tom, aby mal kôň hlavu dole – akonáhle ju zdvihne, znova mu dajte signál na jej
zníženie (nemali by ste potrebovať vyvíjať tlak – malo by stačiť slovo, gesto
alebo dotyk). S hlavou dole má kôň totiž vypnutý únikový reflex – je
uvoľnenejší a lepšie sa sústredí. Vyššie
popísaný postup berte ako osnovu a učte koňa jednotlivé kroky pekne
postupne – opakujem, nikam sa nenáhlite. Rozkúskujte si postup na toľko
častí, na koľko potrebuje váš kôň, nie vy (vy by ste to totiž chceli všetko
hneď a naraz, kôň to však vidí inak). A za každý maličký krôčik vpred
koňa odmeňujte (tým, čo on považuje za odmenu, nie vy – takže žiadne hlasité
tľapkanie po krku). Až keď zvládnete predošlý krok, posuňte sa k ďalšiemu
– nemôžete napríklad trénovať prevliekanie nátylníka cez uši, ak koni ešte
vadia remienky okolo očí. A keď si na to vyhradíte pol dňa, nakoniec to možno
budete mať celé zvládnuté za desať minút (alebo aj za týždeň; každý kôň je iný, zmierte sa s tým). Na
tom však skutočne nezáleží. Podstatné je, že kôň si časom na túto príjemnú
formu uzdenia tak zvykne, že napokon aj sám ochotne skloní a podrží hlavu
pri zemi, hneď ako mu položíte oťaže cez krk.
Pri koňoch, ktoré zdvíhajú hlavu vysoko, je dôležité
upokojiť ich a zvyknúť ich najprv spoľahlivo reagovať znížením hlavy na signál
(napr. dotyk na hrebeni hrivy), potom bez problémov s nízkym krkom prijímať aj dotyky a masírovanie celej
hlavy, najmä uší (rukami aj remeňmi uzdečky). Ak vás kôň spočiatku vôbec
k hlave nepustí, začnite tam, kde mu to nevadí – napr. na krku či pleci –
a časom sa pokúste nenápadne sa na zlomok sekundy dotknúť žuchvy
a potom hneď pochváliť. A potom na celé sekundu, dve, tri,
a pomaličky sa posúvať na ďalšie časti hlavy, až kým kôň ochotne nebude
držať hlavu vo vašich dlaniach. Až keď je toto zvládnuté, možno pristúpiť k nácviku
uzdenia – vždy treba riešiť príčinu
problému, nie len dôsledky. Ak kôň navyše pred uzdečkou aj cúva, nájdite
vzdialenosť, pri ktorej ešte stojí, pochváľte a postupne sa na sekundu
skúste posunúť kúsok bližšie, zas ustúpte a pochváľte. A tak ďalej,
až kým nebudete môcť s uzdečkou nielen ku koni prísť, ale sa ho ňou aj
dotýkať. Potom možno začať trénovať uzdenie. Takýto postup síce na prvý pohľad pôsobí
zdĺhavo, no v skutočnosti je väčšinou omnoho rýchlejší (a hlavne má
trvalejšie výsledky) než donucovanie – a je to bez stresu a pre koňa
príjemné, lebo je stále odmeňovaný. :)
Oduzďovanie
Takisto dosť podceňované, no rovnako dôležité ako uzdenie! Treba
ho robiť tiež pokojne a pomaly, najprv rozopnúť všetky remienky, nechať
koňa nízko skloniť hlavu (nechajte mu ruku položenú na zátylku) a až potom
nadvihnúť nátylník, stiahnuť ho spoza uší – podržte ho tak, aby zubadlo
mierilo nahor, tým sa uistíte, že ním koňa nebuchnete do zubov – a až keď
kôň sám zubadlo pustí, pomaly ho nechať klesnúť von z papule. Po celý čas
treba opäť trvať na nízkom držaní hlavy. Toto je veľmi dôležité najmä
u mladých koní, ktoré majú niekedy tendenciu pevne zovrieť čeľuste, nepustiť
zubadlo a vytrhnúť sa s ním. To môže skončiť veľmi nebezpečne
a bolestivo, preto je dobré takémuto koni nechávať pod uzdečkou ohlávku
a pred oduzďovaním na ňu pripnúť vodítko (kôň už musí byť naučený neťahať
zaň). Musí sa naučiť, že keď zubadlo pokojne pustí, nič sa mu nestane – len
jediná bolestivá skúsenosť ho totiž môže poznačiť na dlhé obdobie.
Správne použitie zubadla
Na túto tému sa vedie najviac búrlivých debát. Keď sa však
pozrieme na fakty, zdá sa, že žiadne naozaj správne aktívne použitie existuje.
Tak teda – čo najsprávnejšie. Dozadu
a dolu NIE, to rozhodne – je dokázané, že to koni spôsobuje veľkú
bolesť. Len si to predstavte – okraje zubadla tlačia každý v jednom bode
na ďasná (sila oťaží sa tu 1,5–2x násobí, lebo tu pôsobia pákové sily – krúžok
a spoj), ďalej je stlačený pod zubadlom aj jazyk a zubadlo môže
narážať aj o prvé črenovce, čo tiež bolí (obzvlášť pri prudkých trhnutiach
za oťaže; Strasser & Cook, 2009). Skutočne nepekná záležitosť a nepomáha
tomu ani pevne utiahnutý nánosník, ktorý sa toto znásilňovanie snaží
„elegantne“ zakryť, no pritom ešte viac zosiluje pôsobenie zubadla. Samozrejme,
čím tenšie je zubadlo, tým ostrejšie pôsobí na malej ploche; na druhej strane príliš
hrubé a ťažké zubadlo tlačí na väčšiu plochu, čo môže byť ešte
nepríjemnejšie. Dvakrát lomené zubadlo síce v papuli koňa tak veľmi
„nezavadzia“, no pri zádržiach dozadu-dolu ešte viac „žmýka“ jazyk koňa, teda
je ostrejšie. Najmenej ostré je podľa výskumov nelomené zubadlo, no pri
pôsobení ruky dozadu-dolu tiež bolestivo stláča ďasná a jazyk koňa.
A pákové zubadlo napokon inak ako dozadu a dolu ani pôsobiť nemôže –
a navyše v papuli koňa pôsobí až 8-násobkom sily vyvinutej na oťaže
(Strasser & Cook, 2009)!!! Pri súčasnom použití zubadla a prevliečok
sa môže dokonca na zátylok koňa vyvinúť sila až 150 kg (Stammer, 2007)
a na papuľu sa pri využití prevliečok pôsobí minimálne 1,5x väčšou silou,
než akú cítime v rukách (kladkový efekt). Snáď už netreba znova
zdôrazňovať, aké neetické takéto používanie zubadla je.
Ak ale teda zubadlo nemáme používať na zastavovanie koňa, na
čo má potom slúžiť? Na jemnú komunikáciu
– s jeho pomocou koňa učíme uvoľniť sa, ohýbať sa (a tým sa narovnať)
a postupne sa stále viac zhromažďovať. Na nič iné slúžiť nemá. O tom,
ako by malo správne priľnutie vyzerať, bude bližšie pojednávať iné kritické
zhodnotenie, v tomto iba o samotnom spôsobe používania zubadla. Aktívne zubadlo pôsobí jemne a krátko
iba na kútiky koňa, teda nahor.
Tento spôsob dávania zádrží (na rozdiel od tých bežne používaných) pochádza
ešte od starých majstrov jazdeckého umenia. Pri zádrži nahor sú ďasná a jazyk
koňa oslobodené od akéhokoľvek tlaku. Kútiky samozrejme tlak cítia, ale kôň si
môže pomôcť – už pri jemnej zádrži pootvorí kúsok papuľu a začne prežúvať
– a práve to od neho chceme! Následnými technikami ohýbania
a ponúkania oťaží kôň veľmi rýchlo sám príde na to, že zádrž dohora
znamená, že sa má hneď natiahnuť
s krkom dopredu-dolu, prípadne v neskorších fázach výcviku vyklenúť zátylok a napriamiť sa (do
natiahnutia ho posiela veľmi jemne pôsobiaca páka – týmto sa pôsobenie oboch
zubadiel dá perfektne odlíšiť; Karl, 2009). Takto sa dá uvoľniť veľmi rýchlo
a účinne aj kôň, ktorý chodí nad oťažou, za oťažou alebo si do oťaží líha.
A netreba k tomu žiadne špeciálne vybavenie, žiadne pomocné oťaže ani
kombinované pevné nánosníky. Je to jednoduché, avšak brilantné.
Až v pokročilom výcviku koňa sa môže použiť aj pasívne, dolu smerované vydržanie,
ktoré však nikdy nesmie mať silu viac než pár gramov a nikdy nepôsobí na
papuľu koňa aktívne – ide len o nastavenú, zväčša vonkajšiu oťaž, vďaka
ktorej kôň vyklenie zátylok a má daný rámec (aby napr. nevybočil plecom).
A samozrejme sa okrem aktívnych vs. pasívnych vertikálnych
pomôcok oťažami rozlišujú aj pomôcky oťažami podľa horizontálneho smeru
pôsobenia – rozdeľujeme ich na oťaž
nepriamu (neck rein – dotyk oťaže napr. na pravej strane krku signalizuje,
že kôň sa má otočiť doľava, resp. v kombinácii s ďalšími signálmi, že
nemá ustupovať plecom doprava), otvorenú
(napr. upažíme ruku s ľavou oťažou doľava a tým dáme koni signál,
aby sa pristavil vľavo, resp. v kombinácii s ďalšími signálmi, aby
išiel vľavo alebo aby zahájil stranový pohyb) a priamu (priama zádrž nahor, signál varujúci pred padnutím po
pleci, aktivácia čeľuste, resp. pasívne vydržanie, zväčša vonkajšou oťažou).
V tomto poradí sa ich kôň aj učí chápať.
Zádrž nahor aktivuje spodnú čeľusť, krk sa mierne ohne, kým
si kôň nezačne hľadať pohodlnejšiu polohu...
... a po pár sekundách sa pošle do natiahnutia. Časom
stačí zachvenie prstov a kôň sa hneď reflexne natiahne (toto je ukážka
z ranej fázy výcviku, u koňa, ktorý roky chodil nad oťažou).
No ako každá metóda, aj táto má svoje limity. Na jednej
strane aktiváciou čeľuste uvoľňujeme svalstvo koňa, no na druhej strane tým
zhoršujeme reflexný konflikt. Počas lekcie s uzdečkou by sme teda mali
koni čo najčastejšie dopriať „pokoj v papuli“ na zahodenej oťaži, aby sa
mohol v kľude vydýchať a zbaviť sa slín (ideálne každých 5-10 minút)
a ideálne nepoužívať nánosník alebo ho aspoň nechávať povolený na 2-3
prsty.
Ak zubadlo musíme použiť pri lonžovaní (kôň sa ešte nevie sám uvoľniť – a my ho to
neviem naučiť inak – mimochodom, aj to sa dá), najlepšie je použiť ako
vyväzovaciu oťaž šambón – ten
takisto pôsobí výhradne na kútiky papule a navyše koni aj tlačí na zátylok
(čo už pozná napríklad z nácviku uzdenia). Okrem toho je ku koni aj dosť
benevolentný – obmedzuje ho len zhora, kôň sa môže znížiť, koľko chce a aj
natiahnuť nos dopredu koľko chce a voľne dýchať. Lonž zapíname najlepšie
do povrazovej ohlávky (aby sme koňa nerušili v papuli) alebo do
vonkajšieho krúžku, prevlečieme cez zátylok a cez vnútorný krúžok – takto
bude zubadlo pri zádrži tiež pôsobiť iba na kútiky.
Ak nemáte povrazovú ohlávku, najlepšie je lonž zapnúť takto
– síce je to nepraktické na menenie smeru, no najšetrnejšie k papuli koňa.
Záver
A napokon – to najsprávnejšie
použitie zubadla je ŽIADNE, a tak kedy len môžete, nepoužívajte ho.
Dajte si tú prácu a naučte sa také výcvikové metódy, ktoré nevyžadujú
použitie zubadla. Potom môžete skákať, chodiť na vychádzky a dokonca aj
trénovať drezúru len na ohlávke, neskôr na nákrčnom kruhu a napokon aj úplne
bez pomocných prostriedkov! A nejde o to, že to pekne vyzerá alebo
že pritom máte pocit „slobody“, ale hlavne o to, že koni
nespôsobujete nepohodlie, bolesť. Mať cudzie teleso v ústnej dutine je
proste neprirodzené a kôň vždy bude radšej bez toho (a nájdu sa aj také,
ktoré napriek obrovskej snahe jazdca byť čo najjemnejší, zubadlo stále vytrvalo
odmietajú – proste sú také citlivé, že im vždy bude vadiť). No nezabúdajte – bezpečnosť je vždy prvoradá, takže
nikdy „nemachrujte“, noste prilbu, trénujte nové veci vždy najprv dlho doma, na
ohradenej jazdiarni a hlavne kriticky vždy posúďte, na čo Vy a Váš
kôň už máte a na čo ešte nie – riziko úrazu a zničenia Vášho vzťahu
Vám za to hádam nestojí.
No varujem vás – aj
bez zubadla môžete koni uškodiť! A to nehovorím len o možných
negatívnych účinkoch rôznych bezzubadlových uzdení, ak sú používané necitlivo
(povrazovou ohlávkou sa dá odrieť do krvi a s hackamore zlomiť nosová
kosť), ale aj o celkovej metodike výcviku. Pretože ak využívate primárne
negatívnu motiváciu (kôň sa musí podriaďovať tlaku), môžete ho ľahko dostať do
naučenej bezmocnosti, či už s plnou uzdou, alebo len na nákrčáku – a taký
kôň je síce dokonale poslušný, ale psychicky je zlomený. Tak sa zamyslite nad
svojím prístupom k výcviku – pretože ak súhlasne kývete hlavou, že je
fajn, že etické komisie zakázali ďalšie výskumy naučenej bezmocnosti na
zvieratách a ľuďoch, ale zároveň s čistým svedomím tieto
„experimenty“ ďalej vykonávate na vlastnom koni, asi niečo nebude celkom
v poriadku...
Použité zdroje a
literatúra:
Karl, P. (2008). Omyly
moderné drezury. Praha: Brázda.
Stammer, S. (2007). Fyzioterapie:
Prevence, rehabilitace, optimalizace tréninku. Praha: Brázda.
Strasser, H., & Cook, R. (2009). Železo v koňské hubě. Český Těšín: Nakladatelství Růže.