Príklad – učíme koňa zdvíhať a držať nohy. Po tom, čo
zachytíme náhodné zdvihnutie nohy, natvarujeme akceptovanie dotyku našej ruky
stále bližšie a bližšie ku kopytu (1. kritérium). Potom natvarujeme
akceptovanie držania kopyta stále dlhšiu a dlhšiu dobu (2. kritérium).
Potom natvarujeme držanie nohy vyššie a vyššie (3. kritérium). Potom natvarujeme
akceptovanie ošetrenia kopyta škrabákom, kopytným nožom, rašpľou, kliešťami
(4., 5., 6., 7. kritérium)... A keď máme správanie hotové, už len postupne
obmedzujeme množstvo primárnych posilnení (zasa cez nepravidelný režim
posilňovania).
Takto napísané to znie jednoducho. No niekedy učenie nepostupuje
takto hladko – preto sa držíme 10 zásad
tvarovania od Karen Pryor, aby sme si vedeli poradiť vo všetkých možných
situáciách a prispôsobiť si tvarovací proces podľa našich vlastných
potrieb:
1. Kritériá zvyšujeme
po tak malých krokoch, aby malo zviera stále reálnu šancu na úspech.
Nezabúdame, že počet potrebných shapingových krokov vždy určuje
kôň, nie my – snažíme sa, aby mal kôň čo najväčšiu šancu uspieť (aspoň 3
z 5 pokusov) – Shawna Karrasch tomu hovorí „setting your horse up to
success“. Čiže aktívne nastavujeme situáciu (nielen veľkosť požadovaných
krokov, ale aj prostredie, predmety-pomôcky, pozíciu koňa, našu pozíciu, dĺžku
lekcie, načasovanie, atď.) tak, aby bol kôň čo najúspešnejší, aby nebol
frustrovaný a udržiaval si záujem spolupracovať. Nezabúdajte – učenie nie
je skúšanie – nejde nám o to,
aby sme koňa nachytali, že niečo nevie, ale naopak, aby sme ho to čo najjednoduchším
a najjasnejším spôsobom naučili.
2. Trénujeme iba
jedno kritérium určitého správania naraz.
Viď príklad
vyššie. Keďže koňovi nemôžeme slovne povedať, za čo ho práve odmeňujeme (bridge
hovorí iba „teraz si to urobil dobre“), logicky musíme trénovať iba jeden
aspekt správania naraz, inak by sme ho totálne zmiatli. Aj pri tréningu atlétov
s pomocou klikru sa ukázalo, že je omnoho efektívnejšie trénovať len jedno
kritérium naraz, než viacero – „paradoxne“ sa tým učenie pohybového vzoru
výrazne urýchli a výsledok je kvalitnejší. To platí aj pre prijazďovanie
koňa – nie je vhodné učiť koňa komplexné figúry, kým neovláda jednoduché,
nekombinované pohyby.
3. Počas
tvarovania dávame najprv súčasnú úroveň správania na nepravidelný režim
odmeňovania, až potom pridávame alebo zvyšujeme kritérium.
Z mojej
praxe súdim, že nie je celkom možné tieto dva kroky od seba oddeliť. Akonáhle
totiž začneme niečo nepravidelne odmeňovať, automaticky si začneme vyberať,
ktoré pokusy odmeníme – a je jasné, že to budú tie lepšie, nie tie menej
vydarené. Každopádne predtým, než začneme požadovať vyššiu úroveň správania,
najprv by mal kôň mať dostatočne dobre upevnenú predošlú (cca 4 z 5
pokusov správne; u šikovných, rýchlych koní stačia aj 3 správne
opakovania, je to individuálne).
4. Keď uvedieme
nové kritérium správania, dočasné zľavíme z tých starých.
Keď si
zoberieme spomínaný príklad s držaním nôh, tak keď začneme trénovať výšku
držania nohy, dočasne zľavíme z predošlého kritéria – časovej výdrže. Keď
však naučíme nové kritérium, úroveň tých starých môžeme zvyčajne vrátiť na
pôvodnú úroveň omnoho rýchlejšie, než ako keď sme ich učili prvý raz.
5. Sme vždy o
krok napred – naplánujeme si vždy dopredu celý shapingový plán, aby sme vedeli,
čo ďalšie posilniť, keď zviera urobí náhly pokrok.
Je dobré si
písať rámcové tvarovacie plány so základnými krokmi, ktoré povedú
k vytvoreniu želaného správania – jednak, aby sme vedeli, kam sa vrátiť,
keď sa niekde zasekneme, ale aj aby sme vedeli, čím pokračovať, keď kôň
dosiahne nečakaný pokrok.
6. Jedno zviera
môže mať viacero trénerov, ale jedno správanie by mal učiť len jeden tréner.
Keď už je
správanie hotové a pod kontrolou signálom, mal by ho kôň vykonať pre
kohokoľvek, kto dá správny signál. Avšak počas učenia správania je lepšie, keď
sa tréner nemení – aby kôň nebol mätený rôznymi postupmi. Iné je, keď sa jeden
tréner s určitým správaním zasekne a nevie sa nijako pohnúť – vtedy
môže pomôcť iný tréner, ktorý od začiatku zvolí iný shapingový plán
a preučí celé správanie od nuly.
7. Ak jeden shapingový
plán nefunguje, vymyslíme iný; je ich toľko, koľko je trénerov.
Samozrejme,
keď sa nám nedarí, nemusíme hneď hľadať iného trénera. Na začiatok prehodnotíme
zvolený shapingový plán – možno koňovi nesadol, tak vymyslíme iný. Jedno
správanie sa dá naučiť mnohými spôsobmi, len treba zapojiť tvorivé myslenie
a predstavivosť. Pomôže aj znalosť konkrétneho koňa, jeho spôsobu
myslenia, temperamentových a motivačných vlastností, preferovaných
činností, prostredia, predmetov...
8. Neprerušujeme
tréningovú lekciu len tak – to je pre zviera trest.
Keď
s koňom trénujeme, venujeme mu vždy 100% svojej pozornosti. Nerozprávame
sa pritom s kamarátmi (ani keď chceme niekomu ukázať, ako svojho koňa
učíme – rozprávať môžeme predtým alebo potom), neobzeráme sa po okoloidúcich (samozrejme
ale vnímame okolie, keby bolo potrebné naň reagovať), nepozeráme do mobilu,
nerozmýšľame, čo uvaríme na večeru a čo bolo dnes v robote... Ak sa
niečo neodkladné vyskytne, lekciu radšej úplne ukončíme, odídeme z ohrady
a vrátime sa zas vtedy, keď sa koňovi môžeme naplno venovať. Jednoducho sú
to základné pravidlá slušnej komunikácie – ak chceme, aby sa kôň poriadne
venoval nám, musíme sa venovať aj my jemu. Ani vám by sa určite nepáčilo, keby
vás nejaký známy zastavil na ulici a namiesto toho, aby sa s vami dal
do reči, by vám prikázal čakať, kým si vybaví telefonát...
9. Ak sa
správanie zhorší, vrátime sa „do škôlky“ – v rýchlosti zopakujeme celý
tvarovací proces so sériou ľahko získaných posilnení.
Snáď
najdôležitejšie pravidlo tvarovania. Proste ak nepostupujeme, vrátime sa tam,
kde nám to ešte šlo. Niekedy naozaj pomôže zopakovať celý proces tvarovania od
nuly – koňovi to vráti istotu, ľahko získané odmeny ho namotivujú a potom
môžeme postúpiť ďalej. Avšak tento raz pridáme viac medzikrokov (keďže minule
sa nám postup zastavil, zrejme sme chceli ísť po príliš veľkých krokoch).
Nezabúdame, že kôň určuje rýchlosť postupu, nie my. O tom je pozitívne
posilňovanie – že kôň má kontrolu nad situáciou, on rozhoduje o tom, kedy je
pripravený pokročiť ďalej.
Do škôlky sa
vraciame aj vtedy, keď omylom koňa naučíme tzv. poverčivé správanie (superstitious
behavior) – teda zlým načasovaním bridgu ho opakovane posilníme za niečo trochu
iné, než sme chceli a kôň nadobudne presvedčenie, že je to želaná súčasť
cviku. Vtedy sa musíme vrátiť k tomu kroku tvarovacieho procesu,
v ktorom povera ešte neexistovala a dať si dobrý pozor na správne
načasovanie bridgu. Je dobré mať pri sebe pozorovateľa alebo si lekcie nahrávať
na video, aby sme vedeli poveru včas rozoznať a odstrániť ešte
v zárodku – lebo keď sa upevní, je často ťažké koňa presvedčiť, že od neho
chceme vlastne niečo iné (napokon, poveru sme posilňovali, tak čo sa divíme).
10. Skončíme každú
lekciu v dobrom naladení, kým ešte robíme pokroky.
Možno sa na prvý pohľad zdá, že toto pravidlo si protirečí
s ôsmym, no nie je to tak. Tu je reč o zámernom ukončení lekcie vo
chvíli, keď je kôň ešte sústredený, motivovaný, pokojný (nie frustrovaný,
rozrušený, psychicky a/alebo fyzicky unavený) – najlepšie nejakým dobre
naučeným cvikom, ktorý kôň určite urobí a my ho zaň budeme môcť odmeniť (a
skončiť lekciu). Hlavne zo začiatku majú ľudia tendenciu lekcie hrozne
naťahovať – lebo ich aj koňa to baví. Kôň neodchádza, tak pokračujú. No dlhá
lekcia nerovná sa dobrá lekcia, rozhodne nie u začiatočníkov. V prvom
rade je tu problém s pozornosťou – dospelý človek sa dokáže plne sústrediť
asi 15 minút, výnimočne dlhšie, max. takých 45 minút. Kôň zvyčajne zvládne
omnoho menej. Na začiatok stačí často aj minúta (pre žriebä aj to môže byť veľa),
bežne na učenie nových vecí stačia 5-minútovky. Až veľmi pokročilé kone zvládnu
dlhšie lekcie bez toho, aby stratili pozornosť a neprešli do negatívnych
emočných prežitkov a aj u nich treba vedieť citlivo striedať činnosti
a skončiť vo vhodnej chvíli (poznáte to, najhoršie, čo si môžete povedať, je: „Super,
tak už len naposledy urobíme toto a končíme...“ – kôň to celkom zaručene
neurobí a vy buď strávite ďalšiu polhodinu drilovaním, alebo ukončíte
lekciu neúspechom, pričom ani jedno nie je dobrá varianta; skrátka
v najlepšom treba prestať). Pozornosť má totiž viacero vlastností (rozsah,
koncentrácia, flexibilita...) a tie treba postupne trénovať. Rovnako sa
kôň „učí učiť sa“ – čím viac sa naučí, tým ľahšie sa potom učí ďalšie nové
veci, lebo už vie, ako tento proces funguje (získava tzv. „metakognitívne
schopnosti“). Takisto postupne získava vyššiu a vyššiu frustračnú
toleranciu – schopnosť vyrovnávať sa s neúspechmi. Spočiatku musíme
počítať s tým, že je veľmi nízka (jej úroveň je individuálna a súvisí
s temperamentom koňa) a príliš dlhé lekcie, keď už kôň nevládze
a prestáva sa mu dariť, jej budovaniu nepomáhajú, práve naopak (môžeme tým
nechtiac u koňa spolu so správaním naposilňovať negatívne emócie, ktoré sa
potom ťažko odbúravajú, lebo kôň si ich neuvedomuje).